Mestský cintorín v Sečovciach a pochované osobnosti
Sečovský mestský cintorín môže slúžiť ako vzor starostlivosti o pietne miesta.
Mestský cintorín v Sečovciach sa nachádza na Jarnej ulici, neďaleko židovského pohrebiska, na ktorom sa už nepochováva.
Sečovský cintorín je prehľadne rozdelený na jednotlivé sekcie a v jeho areáli nájdete lavičky, informačné tabule, odpadkové koše, zdroje vody i miesto pre zapálenie sviečok za duše nenarodených, resp. potratených detí, a ľudí, ktorí dobrovoľne ukončili svoj život eutanáziou. Okrem toho je tu schránka na názory, návrhy a námety; socha Krista a Panny Márie; centrálny kríž, ako aj vsypová a rozsypová lúka a urnový háj s kolumbáriom. Zaujímavosťou sú tabuľky znázorňujúce zastavenia Kristovej krížovej cesty, hroby v tzv. americkom štýle obklopené zeleňou a návštevníka isto upúta i historické lapidárium, kde sú umiestnené vzácne náhrobky z 19. a 20. storočia. V priestore cintorína je taktiež situovaný pamätník obetiam cholery v roku 1831 a hrdinom domobrany padlým počas revolučných rokov 1848 až 1849.
Tunajšie hroby sú vskutku rôznorodé, zhotovené z rozmanitých materiálov. Líšia sa výtvarným poňatím, použitým druhom kameňa, architektonickým prevedením i sochárskou výzdobou. Náhrobky sú vyhotovené z mramoru, vápenca, travertínu, žuly, andezitu, pieskovca, ako aj z mnohých ďalších materiálov.
A nebyť necitlivých zásahov počas totalitného režimu, keď mnoho starodávnych hrobov a kaplniek zbúrali, mohlo sa zachovať ešte viac pietnych pamiatok.
Staré pomníky dokonca kradli alebo nahádzali na kopu a nechali chátrať... Nuž, aj tak vyzerá obraz slovenskej „kultúry“.
Podľa správcu cintorína Ľubomíra Podpinku sa na území mestského cintorína pochováva najmenej od 8. storočia. Čo sa týka aktuálne platných opatrení, nosenie rúšok a dodržiavanie rozostupov medzi návštevníkmi cintorína tu ponechávajú na vlastnom zvážení. Dom smútku pravidelne dezinfikujú a od vypuknutia pandémie koronavírusu v marci 2020 tu nezaznamenali nárast pohrebov. V Sečovciach priemerne ročne umrie 80 ľudí, pričom len dvaja až traja zosnulí podstúpia kremáciu. Príčinou nízkeho záujmu o kremácie je zrejme skutočnosť, že sa najbližšie krematórium nachádza v Košiciach, ktoré sú vzdialené približne 40 km od Sečoviec.
Správa pohrebiska zabezpečuje starostlivosť o cintorín, výkop jám, realizáciu pohrebných obradov a v prípade potreby aj exhumácie. Okrem Mestského cintorína je pán Podpinka vrchným správcom cintorínov v mestských častiach Kochanovce a Albinov. V blízkej budúcnosti sa plánuje zamerať práve na skrášlenie týchto pohrebísk.
Ako už bolo spomenuté, v minulosti mali na sečovskom mestskom cintoríne problémy so zlodejmi, nainštalovanie kamier pri vstupe však dlhoprstých v poslednom čase odrádza.
Chránené hroby a hroby významných osobností
A teraz pár slov o tunajších pamiatkovo chránených hroboch. Na mestskom cintoríne je ich spolu dvadsaťdva.
V sekcii A ide o hroby týchto zosnulých:
1. Doktor Bela Szirmay (1876 – 1926), príslušník nižšej šľachty, tzv. zeman.
2. Janos Gaj (1857 – 1911), rímskokatolícky kňaz pôsobiaci v meste na začiatku 20. storočia.
3. Andás Koleszar (1830 - 1877), kňaz košickej diecézy.
4. Petronella Pribek, o ktorej vieme len toľko, že žila 2 a pol roka, avšak odpočíva v pozoruhodnom, výtvarne zdobenom hrobe.
5. Istvan Jacsko (1864 – 1923) a Emil Ihnatko (1857 – 1919), spoločný hrob gréckokatolíckych kňazov.
6. Ladislav Kopcsay (1884 – 1967), gréckokatolícky kňaz.
7. Barónka Amalie Pongracz (1800 – 1875) a šľachtický rod Fischer. Obidva rody boli nesmierne bohaté a vlastnili mnoho pozemkov a poddanských usadlostí. Rod Fischerovcov pochádzal zo stredoslovenskej obce Zvolenská Slatina (okres Zvolen). V Sečovciach sa príslušníci tohto rodu usadili v roku 1683 a podieľali sa na rekatolizácii.
V sekcii B sú chránené nasledujúce hroby:
1. Hrob Janosa Ujlana (1858 – 1919), sečovského šľachtica. Kedysi sa na cintoríne nachádzala aj rodinná hrobka Ujlanovcov a Vladárovcov, ktorá slúžila ako márnica. Tú však zbúrali. Hrob Janosa Ujlana je na základe všeobecného záväzného nariadenia mesta Sečovce č. 9/2016 umiestnený vo vyššie spomenutom lapidáriu.
2. Hrob Lajosa Kocha (1883 – 1918), obchodníka a vydavateľa prvých pohľadníc zo Sečoviec. Aj jeho hrob sa nachádza na základe rozhodnutia mesta v lapidáriu.
3. Hrob Michaela Gergelyho (1880 – 1954), miestneho rímskokatolíckeho kňaza.
4. Hrob Joannesa Madára (1878 – 1962), rímskokatolíckeho kňaza.
5. Hrob, v ktorom je pochovaný evanjelický duchovný a prvý zemplínsky dekan Imre Sarkany (1840 – 1900) a jeho príbuzní Sarika Sarkany († 1909) a Lajos Sarkany († 1914).
6. Výtvarne zdobený hrob Janosa Ponevatsa (1829 – 1871).
7. Spoločný hrob doktora Belu Molnára (1864 – 1926) a jeho matky Józsefiny Molnárovej (1826 – 1886). Molnárovci boli šľachtici, ktorí získali titul od rímskonemeckého cisára a uhorského kráľa Ferdinanda III. v roku 1637. Spočiatku išlo o chudobných šľachticov, ktorí sa síce mohli pýšiť titulom, avšak nie majetkom. Situácia sa zmenila až v roku 1672, keď stotník kráľovských ťažkoodencov Ján Molnár získal od panovníka Leopolda I. Habsburského za svoje verné služby obec Parchovany, vzdialenú zhruba 11 km od Sečoviec, kde si Molnárovci postavili honosný kaštieľ. Od tých čias rod neustále bohatol a v roku 1897 už Molnárovci vlastnili množstvo pôdy, veľkostatok a na tie časy prevratné stroje ako napríklad lokomobilu (predchodca dnešného traktora na parný pohon), sejačku (stroj na siatie), sečkáreň (prístroj na rezanie, sekanie) a trieur (čistička obilia).
8. Hrob doktora Lajosa Eperjessyho (1870 – 1910).
9. Hrob Istvanne Pribek (1852 – 1912), ktorá pôsobila ako riaditeľka miestnej školy.
10. Hrob Ferdinanda Walka. Keďže sú údaje na hrobe nečitateľné, nemožno určiť presné dáta jeho života. Je však známe, že sa stal diplomovaným magistrom, lekárnikom, už začiatkom 19.storočia, z čoho možno usúdiť, že sa narodil niekedy koncom, resp. v druhej polovici 18. storočia. Jeho lekáreň mala dobrú povesť, bola vraj výborne zásobená kvalitnými liekmi a bylinami.
11. Hrob Samuela Kovacza (1843 – 1916), sečovského starostu (primátora) v rokoch 1899 až 1916.
V sekcii D sú dva chránené hroby rímskokatolíckych kňazov Ludovicasa Rydarovského (†1967) a Andreasa Sikorského (1856 – 1937).
Rovnako i v sekcii E sú iba dva chránené hroby – pohrebná kaplnka rodiny Nikel, ktorá bola navrhnutá a postavená košickým architektom Ing. Gyulom Wirthom v roku 1932, a výtvarne zdobený hrob Márie Lukáčovej (1853 – 1934).
Mestský cintorín v Sečovciach sa nachádza na Jarnej ulici, neďaleko židovského pohrebiska, na ktorom sa už nepochováva.
Sečovský cintorín je prehľadne rozdelený na jednotlivé sekcie a v jeho areáli nájdete lavičky, informačné tabule, odpadkové koše, zdroje vody i miesto pre zapálenie sviečok za duše nenarodených, resp. potratených detí, a ľudí, ktorí dobrovoľne ukončili svoj život eutanáziou. Okrem toho je tu schránka na názory, návrhy a námety; socha Krista a Panny Márie; centrálny kríž, ako aj vsypová a rozsypová lúka a urnový háj s kolumbáriom. Zaujímavosťou sú tabuľky znázorňujúce zastavenia Kristovej krížovej cesty, hroby v tzv. americkom štýle obklopené zeleňou a návštevníka isto upúta i historické lapidárium, kde sú umiestnené vzácne náhrobky z 19. a 20. storočia. V priestore cintorína je taktiež situovaný pamätník obetiam cholery v roku 1831 a hrdinom domobrany padlým počas revolučných rokov 1848 až 1849.
Tunajšie hroby sú vskutku rôznorodé, zhotovené z rozmanitých materiálov. Líšia sa výtvarným poňatím, použitým druhom kameňa, architektonickým prevedením i sochárskou výzdobou. Náhrobky sú vyhotovené z mramoru, vápenca, travertínu, žuly, andezitu, pieskovca, ako aj z mnohých ďalších materiálov.
A nebyť necitlivých zásahov počas totalitného režimu, keď mnoho starodávnych hrobov a kaplniek zbúrali, mohlo sa zachovať ešte viac pietnych pamiatok.
Staré pomníky dokonca kradli alebo nahádzali na kopu a nechali chátrať... Nuž, aj tak vyzerá obraz slovenskej „kultúry“.
Podľa správcu cintorína Ľubomíra Podpinku sa na území mestského cintorína pochováva najmenej od 8. storočia. Čo sa týka aktuálne platných opatrení, nosenie rúšok a dodržiavanie rozostupov medzi návštevníkmi cintorína tu ponechávajú na vlastnom zvážení. Dom smútku pravidelne dezinfikujú a od vypuknutia pandémie koronavírusu v marci 2020 tu nezaznamenali nárast pohrebov. V Sečovciach priemerne ročne umrie 80 ľudí, pričom len dvaja až traja zosnulí podstúpia kremáciu. Príčinou nízkeho záujmu o kremácie je zrejme skutočnosť, že sa najbližšie krematórium nachádza v Košiciach, ktoré sú vzdialené približne 40 km od Sečoviec.
Správa pohrebiska zabezpečuje starostlivosť o cintorín, výkop jám, realizáciu pohrebných obradov a v prípade potreby aj exhumácie. Okrem Mestského cintorína je pán Podpinka vrchným správcom cintorínov v mestských častiach Kochanovce a Albinov. V blízkej budúcnosti sa plánuje zamerať práve na skrášlenie týchto pohrebísk.
Ako už bolo spomenuté, v minulosti mali na sečovskom mestskom cintoríne problémy so zlodejmi, nainštalovanie kamier pri vstupe však dlhoprstých v poslednom čase odrádza.
Chránené hroby a hroby významných osobností
A teraz pár slov o tunajších pamiatkovo chránených hroboch. Na mestskom cintoríne je ich spolu dvadsaťdva.
V sekcii A ide o hroby týchto zosnulých:
1. Doktor Bela Szirmay (1876 – 1926), príslušník nižšej šľachty, tzv. zeman.
2. Janos Gaj (1857 – 1911), rímskokatolícky kňaz pôsobiaci v meste na začiatku 20. storočia.
3. Andás Koleszar (1830 - 1877), kňaz košickej diecézy.
4. Petronella Pribek, o ktorej vieme len toľko, že žila 2 a pol roka, avšak odpočíva v pozoruhodnom, výtvarne zdobenom hrobe.
5. Istvan Jacsko (1864 – 1923) a Emil Ihnatko (1857 – 1919), spoločný hrob gréckokatolíckych kňazov.
6. Ladislav Kopcsay (1884 – 1967), gréckokatolícky kňaz.
7. Barónka Amalie Pongracz (1800 – 1875) a šľachtický rod Fischer. Obidva rody boli nesmierne bohaté a vlastnili mnoho pozemkov a poddanských usadlostí. Rod Fischerovcov pochádzal zo stredoslovenskej obce Zvolenská Slatina (okres Zvolen). V Sečovciach sa príslušníci tohto rodu usadili v roku 1683 a podieľali sa na rekatolizácii.
V sekcii B sú chránené nasledujúce hroby:
1. Hrob Janosa Ujlana (1858 – 1919), sečovského šľachtica. Kedysi sa na cintoríne nachádzala aj rodinná hrobka Ujlanovcov a Vladárovcov, ktorá slúžila ako márnica. Tú však zbúrali. Hrob Janosa Ujlana je na základe všeobecného záväzného nariadenia mesta Sečovce č. 9/2016 umiestnený vo vyššie spomenutom lapidáriu.
2. Hrob Lajosa Kocha (1883 – 1918), obchodníka a vydavateľa prvých pohľadníc zo Sečoviec. Aj jeho hrob sa nachádza na základe rozhodnutia mesta v lapidáriu.
3. Hrob Michaela Gergelyho (1880 – 1954), miestneho rímskokatolíckeho kňaza.
4. Hrob Joannesa Madára (1878 – 1962), rímskokatolíckeho kňaza.
5. Hrob, v ktorom je pochovaný evanjelický duchovný a prvý zemplínsky dekan Imre Sarkany (1840 – 1900) a jeho príbuzní Sarika Sarkany († 1909) a Lajos Sarkany († 1914).
6. Výtvarne zdobený hrob Janosa Ponevatsa (1829 – 1871).
7. Spoločný hrob doktora Belu Molnára (1864 – 1926) a jeho matky Józsefiny Molnárovej (1826 – 1886). Molnárovci boli šľachtici, ktorí získali titul od rímskonemeckého cisára a uhorského kráľa Ferdinanda III. v roku 1637. Spočiatku išlo o chudobných šľachticov, ktorí sa síce mohli pýšiť titulom, avšak nie majetkom. Situácia sa zmenila až v roku 1672, keď stotník kráľovských ťažkoodencov Ján Molnár získal od panovníka Leopolda I. Habsburského za svoje verné služby obec Parchovany, vzdialenú zhruba 11 km od Sečoviec, kde si Molnárovci postavili honosný kaštieľ. Od tých čias rod neustále bohatol a v roku 1897 už Molnárovci vlastnili množstvo pôdy, veľkostatok a na tie časy prevratné stroje ako napríklad lokomobilu (predchodca dnešného traktora na parný pohon), sejačku (stroj na siatie), sečkáreň (prístroj na rezanie, sekanie) a trieur (čistička obilia).
8. Hrob doktora Lajosa Eperjessyho (1870 – 1910).
9. Hrob Istvanne Pribek (1852 – 1912), ktorá pôsobila ako riaditeľka miestnej školy.
10. Hrob Ferdinanda Walka. Keďže sú údaje na hrobe nečitateľné, nemožno určiť presné dáta jeho života. Je však známe, že sa stal diplomovaným magistrom, lekárnikom, už začiatkom 19.storočia, z čoho možno usúdiť, že sa narodil niekedy koncom, resp. v druhej polovici 18. storočia. Jeho lekáreň mala dobrú povesť, bola vraj výborne zásobená kvalitnými liekmi a bylinami.
11. Hrob Samuela Kovacza (1843 – 1916), sečovského starostu (primátora) v rokoch 1899 až 1916.
V sekcii D sú dva chránené hroby rímskokatolíckych kňazov Ludovicasa Rydarovského (†1967) a Andreasa Sikorského (1856 – 1937).
Rovnako i v sekcii E sú iba dva chránené hroby – pohrebná kaplnka rodiny Nikel, ktorá bola navrhnutá a postavená košickým architektom Ing. Gyulom Wirthom v roku 1932, a výtvarne zdobený hrob Márie Lukáčovej (1853 – 1934).
Na mestskom cintoríne odpočívajú aj osobnosti, ktoré prispeli k zveľadeniu Sečoviec.
Patrí medzi ne básnik Mikuláš Kasarda (1925 – 2013), ktorý pracoval ako stredoškolský učiteľ v Michalovciach a Sečovciach. Napísal viacero básnických zbierok (Kohútí spev, Pre teba a i.) a za činnosť v prospech mesta, ako aj celoživotné dielo získal cenu Pro Nobis od primátora Sečoviec (v r. 2011), čím sa stal prvým individuálnym nositeľom tohto ocenenia. Kasarda bol taktiež držiteľom Ceny predsedu Košického samosprávneho kraja za celoživotné pôsobenie v slovenskej poetickej tvorbe, ktorú si prevzal v Košiciach v roku 2012.
Na mestskom cintoríne je pochovaný aj etnograf Ján Ordoš (1952 – 2005), ktorý v rokoch 1996 až 1998 pôsobil vo funkcii riaditeľa Vlastivedného múzea v Prešove a následne (do roku 2001) bol riaditeľom Zemplínskeho múzea v Michalovciach. Je autorom monografickej práce Premeny zemplínskej dediny a publikácie Dargov, autorsky sa podieľal na viacerých monografiách (Ľud hornádskej doliny, Suľany, Dejiny obce Moravany atď.).
V Sečovciach žil aj pedagóg, historik a kronikár Štefan Korčmároš (1919 – 1985), ktorý založil miestne múzeum v roku 1954 v jednej z miestností bývalej budovy Okresného národného výboru. Mestu Sečovce a okoliu venoval publikácie 700 rokov mesta Sečovce, Sečovské obrázky, Vlastivedné vychádzky po okrese Trebišov a Na dargovskom fronte.
Ďalšou osobnosťou je Mária Magyarová (1947 – 2014), autorka publikácie Kochanovce – časť Sečoviec (vyšla až po jej smrti v roku 2015), kde zhŕňa svoje spomienky z detstva súvisiace s niekdajšou samostatnou dedinou Kochanovce (od roku 1948 mestská časť Sečoviec) a mestom Sečovce.
Pozornosť si nepochybne zaslúži aj rímskokatolícky kňaz, básnik, prekladateľ a bojovník proti totalitnému zriadeniu Vojtech Jenčík (1920 – 1976). Ten pôsobil ako kaplán v Nových Košariskách (dnes súčasť západoslovenskej obce Dunajská Lužná v okrese Senec), vo východoslovenskej obci Nižný Hrušov (okres Vranov nad Topľou), v Košických Olšanoch neďaleko Košíc, ako aj v samotnej metropole východu. Jenčíkove kázne v košickom Dóme svätej Alžbety boli medzi veriacimi veľmi obľúbené, čím sa stal zaujímavým pre agentov Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Tí ho dňa 2. júna 1952 zaistili a o dva roky neskôr odsúdili vo vykonštruovanom procese na základe absurdného obvinenia za „činy velezrady“ a „vyzvedačstva" na 16 rokov väzenia. Trest si odpykal vo viacerých českých väzniciach a napokon v pracovnom tábore v Jáchymove. Odtiaľ ho v roku 1960 s podlomeným zdravým prepustili. Potom bol pod dohľadom ŠtB a zamestnal sa v trebišovskom cukrovare a v michalovskej mliekarni. Posledné roky života (1968 - 1976) strávil ako správca farnosti v Žalobíne (okres Vranov nad Topľou).
Sečovský mestský cintorín je taktiež miestom posledného odpočinku profesionálnych športovcov - hádzanárov Jána Motýľa a Mikuláša Javorského, ako i futbalového funkcionára Alexandra Szencyho.
Nabudúce si povieme o cintorínoch v mestských častiach Kochanovce a Albínov, ako aj o židovskom cintoríne v Sečovciach a histórii mesta.
Patrí medzi ne básnik Mikuláš Kasarda (1925 – 2013), ktorý pracoval ako stredoškolský učiteľ v Michalovciach a Sečovciach. Napísal viacero básnických zbierok (Kohútí spev, Pre teba a i.) a za činnosť v prospech mesta, ako aj celoživotné dielo získal cenu Pro Nobis od primátora Sečoviec (v r. 2011), čím sa stal prvým individuálnym nositeľom tohto ocenenia. Kasarda bol taktiež držiteľom Ceny predsedu Košického samosprávneho kraja za celoživotné pôsobenie v slovenskej poetickej tvorbe, ktorú si prevzal v Košiciach v roku 2012.
Na mestskom cintoríne je pochovaný aj etnograf Ján Ordoš (1952 – 2005), ktorý v rokoch 1996 až 1998 pôsobil vo funkcii riaditeľa Vlastivedného múzea v Prešove a následne (do roku 2001) bol riaditeľom Zemplínskeho múzea v Michalovciach. Je autorom monografickej práce Premeny zemplínskej dediny a publikácie Dargov, autorsky sa podieľal na viacerých monografiách (Ľud hornádskej doliny, Suľany, Dejiny obce Moravany atď.).
V Sečovciach žil aj pedagóg, historik a kronikár Štefan Korčmároš (1919 – 1985), ktorý založil miestne múzeum v roku 1954 v jednej z miestností bývalej budovy Okresného národného výboru. Mestu Sečovce a okoliu venoval publikácie 700 rokov mesta Sečovce, Sečovské obrázky, Vlastivedné vychádzky po okrese Trebišov a Na dargovskom fronte.
Ďalšou osobnosťou je Mária Magyarová (1947 – 2014), autorka publikácie Kochanovce – časť Sečoviec (vyšla až po jej smrti v roku 2015), kde zhŕňa svoje spomienky z detstva súvisiace s niekdajšou samostatnou dedinou Kochanovce (od roku 1948 mestská časť Sečoviec) a mestom Sečovce.
Pozornosť si nepochybne zaslúži aj rímskokatolícky kňaz, básnik, prekladateľ a bojovník proti totalitnému zriadeniu Vojtech Jenčík (1920 – 1976). Ten pôsobil ako kaplán v Nových Košariskách (dnes súčasť západoslovenskej obce Dunajská Lužná v okrese Senec), vo východoslovenskej obci Nižný Hrušov (okres Vranov nad Topľou), v Košických Olšanoch neďaleko Košíc, ako aj v samotnej metropole východu. Jenčíkove kázne v košickom Dóme svätej Alžbety boli medzi veriacimi veľmi obľúbené, čím sa stal zaujímavým pre agentov Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Tí ho dňa 2. júna 1952 zaistili a o dva roky neskôr odsúdili vo vykonštruovanom procese na základe absurdného obvinenia za „činy velezrady“ a „vyzvedačstva" na 16 rokov väzenia. Trest si odpykal vo viacerých českých väzniciach a napokon v pracovnom tábore v Jáchymove. Odtiaľ ho v roku 1960 s podlomeným zdravým prepustili. Potom bol pod dohľadom ŠtB a zamestnal sa v trebišovskom cukrovare a v michalovskej mliekarni. Posledné roky života (1968 - 1976) strávil ako správca farnosti v Žalobíne (okres Vranov nad Topľou).
Sečovský mestský cintorín je taktiež miestom posledného odpočinku profesionálnych športovcov - hádzanárov Jána Motýľa a Mikuláša Javorského, ako i futbalového funkcionára Alexandra Szencyho.
Nabudúce si povieme o cintorínoch v mestských častiach Kochanovce a Albínov, ako aj o židovskom cintoríne v Sečovciach a histórii mesta.
Pripravil a foto poskytol Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
Publikované na portáli SP net 03. 2022
Späť na tému O cintorínoch
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 38 fotografií
