Martinský cintorín v Bratislave

Keď sa koncom 19 storočia začala Bratislava rezkým tempom rozširovať a rozrastať, zvyšoval sa nielen počet obyvateľov, ale aj počet zosnulých. Mestské cintoríny Pri Kozej bráne, Mikulášsky, Ondrejský, židovský, i v prímestských častiach začali byť preplnené. Riešenie našli vtedajší radní u našich susedov vo Viedni. Tam počítali s územným rozvojom mesta a založili cintorín vzdialený viac ako 8 kilometrov od hranice mesta. Dnes je už cintorín súčasťou Viedne podobne ako Martinský cintorín súčasťou Bratislavy.

V dobe svojho založenia bol za hranicami mesta smerom na Ivánku a Senec. Napriek tomu sa tu hneď od začiatku nechalo pochovať viacero významných osobností. Môžeme spomenúť blumentálskeho farára Evaristus Czaykowski (Čajkovski) alebo Antona Sendleina (Sendlajna), ktorý sa priamo podieľal na projekte cintorína.

Na začiatku pochovávali zosnulých hneď ako ich na cintorín dopravil pohrebný koč ťahaný smútočne vystrojenými koňmi. Až neskôr postavili za jednoduchú márnicu Dom smútku.

Do nástupu diktatúry proletariátu bolo na tomto cintoríne zakázané pochovávať ateistov a zosnulých iných vierovyznaní  ako katolíckych.