Marec - mesiac ich odchodu
Marec 2024 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich miesta posledného odpočinku. V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine (v roku 1967 vyhlásený za kultúrnu pamiatku), no dnes už ide skôr len o historický cintorín (cca 50 tisíc pochovaných od 1875). Väčšina pochovaných ktorí tvoria „národné“ pohrebisko tak predstavujú richtári, učitelia, úradníci, poštári, ochotníci, obchodníci, stavitelia, mäsiari, remeselníci, proste obyčajní ľudia, ktorých sú plné cintoríny kdekoľvek na Slovensku. Napríklad cintorín Slávičie údolie v Bratislave bol založený v roku 1912, pochovaných tu bolo odvtedy cca 250 tisíc zosnulých (podobne na Verejnom cintoríne v Košiciach). V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa skutočné osobnosti nechávali a nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich miesta posledného odpočinku. V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine (v roku 1967 vyhlásený za kultúrnu pamiatku), no dnes už ide skôr len o historický cintorín (cca 50 tisíc pochovaných od 1875). Väčšina pochovaných ktorí tvoria „národné“ pohrebisko tak predstavujú richtári, učitelia, úradníci, poštári, ochotníci, obchodníci, stavitelia, mäsiari, remeselníci, proste obyčajní ľudia, ktorých sú plné cintoríny kdekoľvek na Slovensku. Napríklad cintorín Slávičie údolie v Bratislave bol založený v roku 1912, pochovaných tu bolo odvtedy cca 250 tisíc zosnulých (podobne na Verejnom cintoríne v Košiciach). V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa skutočné osobnosti nechávali a nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Mesiac marec bol mesiacom ich odchodu
(foto: Pavel Ondera)
Dubček Peter, syn *18. 2. 1950 — †30. 3. 2011
Narodil sa v Trenčíne, zomrel v Bratislave. Pochádzal zo štyroch súrodencov. Ako prvý sa narodil Peter, ktorý krátko nato umiera na zápal pľúc. Druhým chlapcom bol Pavol (*7. 7. 1948 - †18. 2. 2022). Tretí dostal meno Peter a štvrtý syn je Milan (*29. 4. 1953). Ich mama Anna Borseková pochádzala z Velčíc. Vydala za Alexandra Dubčeka v septembri 1945 a prijala meno Dubčeková. Synovia vyrastali a študovali v Trenčíne až do roku 1963, kedy sa presťahovali do Bratislavy do vily pod Slavínom.
Poznámka redakcie: autor článku vyrastal v priamom susedstve rodiny Dubčekových v Bratislave.
Peter Dubček vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Po roku 1989 sa angažoval ako člen politickej strany Hnutie za demokraciu (HZD), strany Slobodné fórum (SF) a Smer. Pôsobil ako poslanec mestskej časti Karlova Ves, kde býval. Bol tiež poslancom bratislavského mestského zastupiteľstva a poslancom Bratislavského samosprávneho kraja.
Zomrel vo veku 61 rokov po dlhej desaťročnej chorobe dňa 30. marca 2011. Miesto svojho posledného odpočinku našiel na cintoríne Slávičie údolie, neďaleko hrobu svojho slávneho otca, Alexandra Dubčeka.
Narodil sa v Trenčíne, zomrel v Bratislave. Pochádzal zo štyroch súrodencov. Ako prvý sa narodil Peter, ktorý krátko nato umiera na zápal pľúc. Druhým chlapcom bol Pavol (*7. 7. 1948 - †18. 2. 2022). Tretí dostal meno Peter a štvrtý syn je Milan (*29. 4. 1953). Ich mama Anna Borseková pochádzala z Velčíc. Vydala za Alexandra Dubčeka v septembri 1945 a prijala meno Dubčeková. Synovia vyrastali a študovali v Trenčíne až do roku 1963, kedy sa presťahovali do Bratislavy do vily pod Slavínom.
Poznámka redakcie: autor článku vyrastal v priamom susedstve rodiny Dubčekových v Bratislave.
Peter Dubček vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Po roku 1989 sa angažoval ako člen politickej strany Hnutie za demokraciu (HZD), strany Slobodné fórum (SF) a Smer. Pôsobil ako poslanec mestskej časti Karlova Ves, kde býval. Bol tiež poslancom bratislavského mestského zastupiteľstva a poslancom Bratislavského samosprávneho kraja.
Zomrel vo veku 61 rokov po dlhej desaťročnej chorobe dňa 30. marca 2011. Miesto svojho posledného odpočinku našiel na cintoríne Slávičie údolie, neďaleko hrobu svojho slávneho otca, Alexandra Dubčeka.
(foto: Pavel Ondera)
Durdík ml. Vladimír *23. 5. 1949 — †9. 3. 2003
Narodil sa v obci Smižany v okrese Spišská Nová Ves a zomrel v Bratislave. Jeho otec Vladimír Durdík starší sa narodil 1.1.1924 v Leviciach a bol výborným hercom. Sprvoti sa zdalo, že sa jeho syn minie povolaním herca, no ukázalo sa, že gény sa nedajú zaprieť a tak po maturite odchádza do Bratislavy kde absolvuje Vysokú školu múzických umení, VŠMU herectvo.
Nastúpil do Štátneho divadla v Košiciach (1971), ale v Bratislave naďalej hosťoval nielen na Novej scéne, ale aj v iných divadlách. Napokon prijal angažmá v činohre Slovenského národného divadla (1975). Pre svoj chlapčenský a bezbranný výraz bol obsadzovaný do romantických rolí a to nielen na divadelných doskách ale aj vo filmoch, televízii a v rozhlase. Často hrával po boku svojho otca, ktorý mal tiež angažmá v SND. Tu pôsobil až do svojej nečakanej smrti v roku 2003. Tak ako aj jeho otec, dožil sa 54 rokov.
Zomrel po dlhšej chorobe 9. marca 2003 v Bratislave. Pochovaný je v Urnovom háji v Lamači, v areáli bratislavského Krematória, kde odpočíva veľa jeho kolegov i známych osobností.
Narodil sa v obci Smižany v okrese Spišská Nová Ves a zomrel v Bratislave. Jeho otec Vladimír Durdík starší sa narodil 1.1.1924 v Leviciach a bol výborným hercom. Sprvoti sa zdalo, že sa jeho syn minie povolaním herca, no ukázalo sa, že gény sa nedajú zaprieť a tak po maturite odchádza do Bratislavy kde absolvuje Vysokú školu múzických umení, VŠMU herectvo.
Nastúpil do Štátneho divadla v Košiciach (1971), ale v Bratislave naďalej hosťoval nielen na Novej scéne, ale aj v iných divadlách. Napokon prijal angažmá v činohre Slovenského národného divadla (1975). Pre svoj chlapčenský a bezbranný výraz bol obsadzovaný do romantických rolí a to nielen na divadelných doskách ale aj vo filmoch, televízii a v rozhlase. Často hrával po boku svojho otca, ktorý mal tiež angažmá v SND. Tu pôsobil až do svojej nečakanej smrti v roku 2003. Tak ako aj jeho otec, dožil sa 54 rokov.
Zomrel po dlhšej chorobe 9. marca 2003 v Bratislave. Pochovaný je v Urnovom háji v Lamači, v areáli bratislavského Krematória, kde odpočíva veľa jeho kolegov i známych osobností.
Zdroj: LOPOUR, Jaroslav. ČESKO-SLOVENSKÁ FILMOVÁ DATABÁZE. Vladimír Durdík ml. Csfd.cz [online]. [2003] [cit. 2024-02-26]. Dostupné z: https://www.csfd.cz/tvurce/5796-vladimir-durdik-ml/biografie/
(foto: Pavel Ondera)
Figuli Margita *2. 10. 1909 — †27. 3. 1995
Narodila sa vo Vyšnom Kubíne. Do povedomia sa zapísala ako spisovateľka a prekladateľka, jej srdcovou záležitosťou bola tvorba pre deti a mládež.
Gymnázium začala navštevovať v Dolnom Kubíne no zmaturovala v Banskej Bystrici. Zamestnala sa ako anglická korešpondentka v Tatra Banke Bratislava.
Po tom ako napísala protivojnovú novelu Olovený vták, ktorá sa týkala prepadnutia Poľska Nemeckom, ju z banky prepustili. Keďže prakticky už od roku 1930 publikovala svoju tvorbu v časopisoch Slovenské pohľady, Živena a pod. ostala na voľnej nohe a venovala sa literárnej činnosti.
Diela Tri gaštanové kone a Babylon boli aj spracované do filmovej podoby a tiež preložené do viacerých jazykov. V roku 1954 sa stala členkou prvého výboru Literárneho fondu spolu s Horovom, Zúbekom a Mrázom. Získala aj ocenenia Zaslúžilá umelkyňa a Národná umelkyňa.
Zaujímali ju hodnoty a vnútorný svet človeka, čo dokladá aj jej nápis na spoločnom hrobe s manželom Jozefom Šusterom: „My, muž a žena jedno sme, sme obaja rovnakými prameňmi života, ktoré sa zbiehajú a tvoria studňu udržovania sveta.“
Zomrela vo svojich 85 rokoch. Smrť zaklopala na jej telesnú schránku 27. 3. 1995. Pochovaná je na cintoríne Slávičie údolie v priestore VIP, neďaleko hlavného vchodu.
Narodila sa vo Vyšnom Kubíne. Do povedomia sa zapísala ako spisovateľka a prekladateľka, jej srdcovou záležitosťou bola tvorba pre deti a mládež.
Gymnázium začala navštevovať v Dolnom Kubíne no zmaturovala v Banskej Bystrici. Zamestnala sa ako anglická korešpondentka v Tatra Banke Bratislava.
Po tom ako napísala protivojnovú novelu Olovený vták, ktorá sa týkala prepadnutia Poľska Nemeckom, ju z banky prepustili. Keďže prakticky už od roku 1930 publikovala svoju tvorbu v časopisoch Slovenské pohľady, Živena a pod. ostala na voľnej nohe a venovala sa literárnej činnosti.
Diela Tri gaštanové kone a Babylon boli aj spracované do filmovej podoby a tiež preložené do viacerých jazykov. V roku 1954 sa stala členkou prvého výboru Literárneho fondu spolu s Horovom, Zúbekom a Mrázom. Získala aj ocenenia Zaslúžilá umelkyňa a Národná umelkyňa.
Zaujímali ju hodnoty a vnútorný svet človeka, čo dokladá aj jej nápis na spoločnom hrobe s manželom Jozefom Šusterom: „My, muž a žena jedno sme, sme obaja rovnakými prameňmi života, ktoré sa zbiehajú a tvoria studňu udržovania sveta.“
Zomrela vo svojich 85 rokoch. Smrť zaklopala na jej telesnú schránku 27. 3. 1995. Pochovaná je na cintoríne Slávičie údolie v priestore VIP, neďaleko hlavného vchodu.
Zdroj: Osobnosti.sk: Margita Figuli [online]. 2016 [cit. 2024-02-26]. ISSN 1338-2403. Dostupné z: https://www.osobnosti.sk/osobnost/margita-figuli-333
(foto: Pavel Ondera)
Francisci Ján *1. 6. 1822 — †7. 3. 1905
Bratislavčania denne míňajú ulicu Francisciho v centre bez toho aby vedeli o akú osobnosť ide. Ján Samuel Francisci-Rimavský patril medzi štúrovcov. So Štúrom a Daxnerom sa zoznámil na štúdiách v Bratislave. Neskôr vyštudoval právo na evanjelickom kolégiu v Prešove.
Od roku 1860 bol dva roky šéfredaktorom (aj vydavateľom) Pešťbudínskych vedomostí. Popri Karolovi Kuzmánym bol svetským predstaviteľom slovenských evanjelických cirkví na Slovensku. Neskôr sa stal aj predsedom dočasného (prípravného) výboru Matice slovenskej, po jej založení jej doživotným čestným podpredsedom.
Francisci ako autor poézie a prózy začal používať štúrovskú slovenčinu. Okrem svojich vlastných diel sa tiež venoval prekladateľstvu a zberu rozprávok a povestí (ešte pred Pavlom Dobšinským).
Ján Samuel Francisci-Rimavský zomiera vo veku 82 rokov 7.3.1905 a je pochovaný na cintoríne v Martine.
Bratislavčania denne míňajú ulicu Francisciho v centre bez toho aby vedeli o akú osobnosť ide. Ján Samuel Francisci-Rimavský patril medzi štúrovcov. So Štúrom a Daxnerom sa zoznámil na štúdiách v Bratislave. Neskôr vyštudoval právo na evanjelickom kolégiu v Prešove.
Od roku 1860 bol dva roky šéfredaktorom (aj vydavateľom) Pešťbudínskych vedomostí. Popri Karolovi Kuzmánym bol svetským predstaviteľom slovenských evanjelických cirkví na Slovensku. Neskôr sa stal aj predsedom dočasného (prípravného) výboru Matice slovenskej, po jej založení jej doživotným čestným podpredsedom.
Francisci ako autor poézie a prózy začal používať štúrovskú slovenčinu. Okrem svojich vlastných diel sa tiež venoval prekladateľstvu a zberu rozprávok a povestí (ešte pred Pavlom Dobšinským).
Ján Samuel Francisci-Rimavský zomiera vo veku 82 rokov 7.3.1905 a je pochovaný na cintoríne v Martine.
Zdroj: Ján Francisci-Rimavský. (2023, máj 30). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 15:54, február 25, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=J%C3%A1n_Francisci-Rimavsk%C3%BD&oldid=7587493
(foto: Pavel Ondera)
Haspra Pavol *8. 12. 1929 — †27. 3. 2004
Narodil sa v Topoľčiankach, kde absolvoval aj základné vzdelanie. Po maturite pracoval v rodnej obci ako učiteľ a navštevoval aj ochotnícky súbor. V roku 1955 absolvoval štúdium divadelnej réžie na VŠMÚ v Bratislave pod vedením profesora Budského. V tom istom čase už pôsobil v Krajovom divadle v Nitre (Divadlo Andreja Bagara), ktoré priviedol k tvorivej aktivite čo sa odzrkadlilo na návštevnosti aj kvalite produkcie.
V júli roku 1962 prešiel do Činohry SND kde pôsobil celý svoj aktívny život. Okrem divadla sa venoval aj televíznej tvorbe, najmä televíznym inscenáciám, kde dominovali celoštátne televízne pondelky. V roku 1970 sa stal laureátom Štátnej ceny, dostal ocenenie Zväzu divadelných umelcov 1977, v roku 1984 sa stal Zaslúžilým umelcom. Po jeho smrti mu bola udelená Štátna cena — Pribinov kríž I. stupňa, in memoriam (2005).
Spomeňme, že bol manželom herečky Viery Strniskovej a neskôr Soni Valentovej. Manželstvo so Soňou trvalo krásnych 38 rokov. Mali spolu dve dcéry, Natáliu a mladšiu Katarínu. Na umeleckej dráhe ostala Katarína ako úspešná muzikálová herečka.
Začiatkom roku 2004 ochorel akútnou leukémiou a 27. marca toho istého roku jej podľahol. Pochovaný je v Bratislave na cintoríne Slávičie údolie, v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Narodil sa v Topoľčiankach, kde absolvoval aj základné vzdelanie. Po maturite pracoval v rodnej obci ako učiteľ a navštevoval aj ochotnícky súbor. V roku 1955 absolvoval štúdium divadelnej réžie na VŠMÚ v Bratislave pod vedením profesora Budského. V tom istom čase už pôsobil v Krajovom divadle v Nitre (Divadlo Andreja Bagara), ktoré priviedol k tvorivej aktivite čo sa odzrkadlilo na návštevnosti aj kvalite produkcie.
V júli roku 1962 prešiel do Činohry SND kde pôsobil celý svoj aktívny život. Okrem divadla sa venoval aj televíznej tvorbe, najmä televíznym inscenáciám, kde dominovali celoštátne televízne pondelky. V roku 1970 sa stal laureátom Štátnej ceny, dostal ocenenie Zväzu divadelných umelcov 1977, v roku 1984 sa stal Zaslúžilým umelcom. Po jeho smrti mu bola udelená Štátna cena — Pribinov kríž I. stupňa, in memoriam (2005).
Spomeňme, že bol manželom herečky Viery Strniskovej a neskôr Soni Valentovej. Manželstvo so Soňou trvalo krásnych 38 rokov. Mali spolu dve dcéry, Natáliu a mladšiu Katarínu. Na umeleckej dráhe ostala Katarína ako úspešná muzikálová herečka.
Začiatkom roku 2004 ochorel akútnou leukémiou a 27. marca toho istého roku jej podľahol. Pochovaný je v Bratislave na cintoríne Slávičie údolie, v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Zdroj: TISCALI MEDIA A S. Osobnosti.cz: Pavol Haspra [online]. 2006 [cit. 2024-02-26]
(foto: Pavel Ondera)
Hečko František *10. 6. 1905 — †1. 3. 1960
Narodil sa v Suchej nad Parnou vo vinohradníckej oblasti. Starý otec bol pomerne veľký roľník, no jeho syn si zobral za manželku chudobnú sirotu Rozáliu Branišovú a spory s otcom-dedom sa vyostrili a syn Ján odišiel z domu. Z manželstva vzišlo šesť potomkov, medzi nimi aj František.
Štvorročnú ľudovú školu absolvoval v maďarskom jazyku, ďalšiu Meštiansku školu v Bratislave už v jazyku slovenskom. Odborné vzdelanie s maturitou získal na Vinársko-ovocinárskej škole v Modre.
Počas svojho života sa venoval najmä práci v Matici slovenskej, Osud ho postupne zavial do miest a dedín západného a stredného Slovenska. Žil vo Vozokanoch, Radošine, v Jure pri Bratislave, v Dolnej Lehote, Bratislave samotnej a v Martine. Bol autorom básní a románov, publikoval v časopisoch. Používal pseudonymy Rastislav Zvončiansky, Elena Rubačová, Marek Habdža a Štefan Čulek.
Hečko zomrel v Martine vo veku 54 rokov 1.3.1960. Pochovaný je na cintoríne v Martine.
Narodil sa v Suchej nad Parnou vo vinohradníckej oblasti. Starý otec bol pomerne veľký roľník, no jeho syn si zobral za manželku chudobnú sirotu Rozáliu Branišovú a spory s otcom-dedom sa vyostrili a syn Ján odišiel z domu. Z manželstva vzišlo šesť potomkov, medzi nimi aj František.
Štvorročnú ľudovú školu absolvoval v maďarskom jazyku, ďalšiu Meštiansku školu v Bratislave už v jazyku slovenskom. Odborné vzdelanie s maturitou získal na Vinársko-ovocinárskej škole v Modre.
Počas svojho života sa venoval najmä práci v Matici slovenskej, Osud ho postupne zavial do miest a dedín západného a stredného Slovenska. Žil vo Vozokanoch, Radošine, v Jure pri Bratislave, v Dolnej Lehote, Bratislave samotnej a v Martine. Bol autorom básní a románov, publikoval v časopisoch. Používal pseudonymy Rastislav Zvončiansky, Elena Rubačová, Marek Habdža a Štefan Čulek.
Hečko zomrel v Martine vo veku 54 rokov 1.3.1960. Pochovaný je na cintoríne v Martine.
Zdroj: František Hečko. (2022, október 19). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 14:20, február 26, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Franti%C5%A1ek_He%C4%8Dko&oldid=7460986
(foto: Pavel Ondera)
Kleiman Dušan *25. 10. 1945 — †30. 3. 2006
Narodil sa 25. októbra 1945 v Bratislave. Maturoval v roku 1965 na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Žiari nad Hronom. V rokoch 1969-1974 absolvoval popri zamestnaní Právnickú fakultu UK v Bratislave. Vzdelanie si prehĺbil postgraduálnym štúdiom v rokoch 1980-1982.
Po maturite pracoval ako redaktor okresných novín Žiara socializmu a od roku 1967 v krajskom denníku Smer v Banskej Bystrici. Za postoje a články, ktorými podporoval obrodný proces, ho v roku 1970 prepustili zo zamestnania a následne vylúčili z KSČ. Po období bez zamestnania nastúpil pracovať v Závode SNP v Žiari nad Hronom ako hutník.
V rokoch 1974-1989 bol podnikovým právnikom v závode Slovena Čadca, v n.p. Hydrostav Bratislava a Bytovom podniku Bratislava I.
Po novembri 1989 sa zapojil do transformácie bývalého Zväzu slovenských novinárov. Na mimoriadnom zjazde 6. decembra 1989 ho odporučili za kancelára Slovenského syndikátu novinárov. V tejto funkcii pôsobil až do konca roku 1992.
V auguste 1992 vymenovala vláda SR Dušana Kleimana za prvého generálneho riaditeľa Tlačovej agentúry Slovenskej republiky. Za vybudovanie národnej agentúry bol ocenený výročnou prémiou Slovenského literárneho fondu. Generálnym riaditeľom TASR bol do 19. apríla 1994, keď ho vláda Jozefa Moravčíka z tejto funkcie odvolala.
Dušan Kleiman bol generálnym riaditeľom TASR aj počas druhej vlády Vladimíra Mečiara - od 15. decembra 1994 do 2. decembra 1998.
V posledných rokoch života vykonával súkromnú právnickú prax.
Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Narodil sa 25. októbra 1945 v Bratislave. Maturoval v roku 1965 na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Žiari nad Hronom. V rokoch 1969-1974 absolvoval popri zamestnaní Právnickú fakultu UK v Bratislave. Vzdelanie si prehĺbil postgraduálnym štúdiom v rokoch 1980-1982.
Po maturite pracoval ako redaktor okresných novín Žiara socializmu a od roku 1967 v krajskom denníku Smer v Banskej Bystrici. Za postoje a články, ktorými podporoval obrodný proces, ho v roku 1970 prepustili zo zamestnania a následne vylúčili z KSČ. Po období bez zamestnania nastúpil pracovať v Závode SNP v Žiari nad Hronom ako hutník.
V rokoch 1974-1989 bol podnikovým právnikom v závode Slovena Čadca, v n.p. Hydrostav Bratislava a Bytovom podniku Bratislava I.
Po novembri 1989 sa zapojil do transformácie bývalého Zväzu slovenských novinárov. Na mimoriadnom zjazde 6. decembra 1989 ho odporučili za kancelára Slovenského syndikátu novinárov. V tejto funkcii pôsobil až do konca roku 1992.
V auguste 1992 vymenovala vláda SR Dušana Kleimana za prvého generálneho riaditeľa Tlačovej agentúry Slovenskej republiky. Za vybudovanie národnej agentúry bol ocenený výročnou prémiou Slovenského literárneho fondu. Generálnym riaditeľom TASR bol do 19. apríla 1994, keď ho vláda Jozefa Moravčíka z tejto funkcie odvolala.
Dušan Kleiman bol generálnym riaditeľom TASR aj počas druhej vlády Vladimíra Mečiara - od 15. decembra 1994 do 2. decembra 1998.
V posledných rokoch života vykonával súkromnú právnickú prax.
Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Zdroj: Zomrel bývalý riaditeľ TASR Dušan Kleiman. SME.SK [online]. © 1997-2024, 30.3.2006 [cit. 2024-01-28]. Dostupné z: https://domov.sme.sk/c/2655253/zomrel-byvaly-riaditel-tasr-dusan-kleiman.html
(foto: Pavel Ondera)
Klimčák Mikuláš *16. 11. 1921 — †2. 3. 2016
Slovenský maliar, ilustrátor, reštaurátor, filozof, monumentalista a ikonopisec sa narodil v Humennom. Vyštudoval drevársku školu, kde si ho všimol akademický maliar Jozef Chovan. Neskôr vyštudoval Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave a Vysokú školu umeleckého priemyslu v Prahe. Od roku 1950 žil v Bratislave.
Jeho práce sa nachádzajú v slovenských i zahraničných galériách, samozrejme aj v súkromných zbierkach. Gobelíny a obrazy monumentálnych rozmerov tvoria výzdobu Bratislavského hradu, NR SR, Ústavného súdu, chrámov a kostolov ale aj nemocníc, základnej školy či rekreačného strediska.
Venoval sa aj ikonografii, výzdobe chrámov, jeho dielom je aj oltár či ikonostas, fresky, vitráže, dokonca podľa jeho návrhu zhotovili aj sarkofág biskupa Gojdiča v Prešove.
Nesmieme zabudnúť ani na filatelistickú tvorbu, jeho práca je medzi zberateľmi vysoko cenená, zvlášť známky s vianočným motívom.
Zomrel vo veku 94 rokov 2.3.2016. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v Bratislave, kde odpočívajú slávne osobnosti Slovenska, blízko hlavného vchodu pri miestnom kostole Povýšenia svätého Kríža gréckokatolíckej cirkvi, ktorú Klimčák roky navštevoval.
Slovenský maliar, ilustrátor, reštaurátor, filozof, monumentalista a ikonopisec sa narodil v Humennom. Vyštudoval drevársku školu, kde si ho všimol akademický maliar Jozef Chovan. Neskôr vyštudoval Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave a Vysokú školu umeleckého priemyslu v Prahe. Od roku 1950 žil v Bratislave.
Jeho práce sa nachádzajú v slovenských i zahraničných galériách, samozrejme aj v súkromných zbierkach. Gobelíny a obrazy monumentálnych rozmerov tvoria výzdobu Bratislavského hradu, NR SR, Ústavného súdu, chrámov a kostolov ale aj nemocníc, základnej školy či rekreačného strediska.
Venoval sa aj ikonografii, výzdobe chrámov, jeho dielom je aj oltár či ikonostas, fresky, vitráže, dokonca podľa jeho návrhu zhotovili aj sarkofág biskupa Gojdiča v Prešove.
Nesmieme zabudnúť ani na filatelistickú tvorbu, jeho práca je medzi zberateľmi vysoko cenená, zvlášť známky s vianočným motívom.
Zomrel vo veku 94 rokov 2.3.2016. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v Bratislave, kde odpočívajú slávne osobnosti Slovenska, blízko hlavného vchodu pri miestnom kostole Povýšenia svätého Kríža gréckokatolíckej cirkvi, ktorú Klimčák roky navštevoval.
Zdroj: Mikuláš Klimčák. (2023, október 7). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:08, február 26, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Mikul%C3%A1%C5%A1_Klim%C4%8D%C3%A1k&oldid=7651734
(foto: Pavel Ondera)
Krížiková Eva *15. 7. 1934 — †31. 3. 2020
Narodila sa v Račišdorfe (dnes Bratislava Rača). Ako všestranná umelkyňa patrila k prvým dámam slovenského hereckého umenia, divadlo, film a televízia, nevyhýbala sa ani dabingu. Svojim umením oslovila mladých, dospievajúcich, zrelých a starších. Pre celé generácia vytvorila viac 120 postáv.
Eva sa vydala za nemenej slávneho herca, maliara a speváka Františka Zvaríka (*17.7.1921 - †17.8.2008), narodila sa im dcéra Barborka. Bývali v Bratislave pod Slavínom na Mišíkovej ulici.
Eva Krížiková dostala mnoho ocenení. Napríklad cenu Andrea Bagara (1973) či cenu Herečka roka (2001) a Kvet Tálie (2001), nasledovalo uvedenie do Siene slávy (2004). Od roku 2014 je držiteľkou aj štátneho vyznamenania, dostala Pribinov kríž II. triedy. V tom istom roku jej pribudla aj dlaždica na chodníku slávy pred DPOH.
Zomrela 31.3.2020 v Malackách. Pochovaná je v rodinnom hrobe na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Narodila sa v Račišdorfe (dnes Bratislava Rača). Ako všestranná umelkyňa patrila k prvým dámam slovenského hereckého umenia, divadlo, film a televízia, nevyhýbala sa ani dabingu. Svojim umením oslovila mladých, dospievajúcich, zrelých a starších. Pre celé generácia vytvorila viac 120 postáv.
Eva sa vydala za nemenej slávneho herca, maliara a speváka Františka Zvaríka (*17.7.1921 - †17.8.2008), narodila sa im dcéra Barborka. Bývali v Bratislave pod Slavínom na Mišíkovej ulici.
Eva Krížiková dostala mnoho ocenení. Napríklad cenu Andrea Bagara (1973) či cenu Herečka roka (2001) a Kvet Tálie (2001), nasledovalo uvedenie do Siene slávy (2004). Od roku 2014 je držiteľkou aj štátneho vyznamenania, dostala Pribinov kríž II. triedy. V tom istom roku jej pribudla aj dlaždica na chodníku slávy pred DPOH.
Zomrela 31.3.2020 v Malackách. Pochovaná je v rodinnom hrobe na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Zdroj: Wikipedie: Otevřená encyklopedie: Eva Krížiková [online]. c2023 [citováno 26. 02. 2024]. Dostupný z WWW:
(foto: Pavel Ondera)
Kroner Jozef *20. 3. 1924 — † 12. 3. 1998
Narodil sa v kysuckej dedine Staškov ako siedme dieťa (prvý chlapec po šiestich dievčatách). Pochádzal z dvanástich detí, zo železničiarskej rodiny. Bola to rozvetvená herecká dynastia, keďže sa v nej v niekoľkých generáciách vyskytlo osem hercov. Nikdy sa nevenoval akademickému štúdiu herectva, ale talent naň mal jednoducho v krvi.
Okrem herectva bol vášnivým rybárom a našiel si čas aj na písanie kníh Herec na udici, Herec nielen na udici, S kamerou a s udicou, Neobyčajný testament a O rybke Beličke. S herečkou Teréziou Hurbanovou-Kronerovou si založil rodinu. Spolu vychovali jediné dieťa – známu herečku Zuzku Kronerovú.
V roku 1967 mu bol udelený titul zaslúžilý umelec, v roku 1978 titul národný umelec.
Zomrel na rakovinu pľúc 12. marca 1998, týždeň pred svojimi sedemdesiatymi štvrtými narodeninami a je pochovaný na cintoríne Slávičie údolie vo VIP sektore, ktorý sa nachádza neďaleko hlavnej brány pohrebiska.
Narodil sa v kysuckej dedine Staškov ako siedme dieťa (prvý chlapec po šiestich dievčatách). Pochádzal z dvanástich detí, zo železničiarskej rodiny. Bola to rozvetvená herecká dynastia, keďže sa v nej v niekoľkých generáciách vyskytlo osem hercov. Nikdy sa nevenoval akademickému štúdiu herectva, ale talent naň mal jednoducho v krvi.
Okrem herectva bol vášnivým rybárom a našiel si čas aj na písanie kníh Herec na udici, Herec nielen na udici, S kamerou a s udicou, Neobyčajný testament a O rybke Beličke. S herečkou Teréziou Hurbanovou-Kronerovou si založil rodinu. Spolu vychovali jediné dieťa – známu herečku Zuzku Kronerovú.
V roku 1967 mu bol udelený titul zaslúžilý umelec, v roku 1978 titul národný umelec.
Zomrel na rakovinu pľúc 12. marca 1998, týždeň pred svojimi sedemdesiatymi štvrtými narodeninami a je pochovaný na cintoríne Slávičie údolie vo VIP sektore, ktorý sa nachádza neďaleko hlavnej brány pohrebiska.
Zdroj: 1) Jozef Kroner. (2023, december 27). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:14, február 26, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Jozef_Kroner&oldid=7766927
2) VOŠTENÁKOVÁ, Zuzana. SLOVENSKÉ POHREBNÍCTVO. Jozef Kroner [online]. 9.3.2014. Bratislava, 2013, 9.3.2014 [cit. 2024-02-26]. ISSN 1339-2131. Dostupné z: https://www.pohrebnictvo.sk/jozef-kroner/
2) VOŠTENÁKOVÁ, Zuzana. SLOVENSKÉ POHREBNÍCTVO. Jozef Kroner [online]. 9.3.2014. Bratislava, 2013, 9.3.2014 [cit. 2024-02-26]. ISSN 1339-2131. Dostupné z: https://www.pohrebnictvo.sk/jozef-kroner/
(foto: Pavel Ondera)
Mitošinka Ján *29. 7. 1934 — †22. 3. 2011
Narodil sa v obci Pobedim neďaleko Piešťan pri Hornej strede. Obec patrí do okresu Nové Mesto nad Váhom. V Pobedime svojho času (1808) pôsobil tri roky aj básnik, spisovateľ a prekladateľ Ján Hollý.
Ján Mitošinka sa zaslúžil o budúcnosť i súčasnosť slovenského hokeja, ktorý mal počas svojej najväčšej slávy vyše 130 tisíc členov občianskeho združenia fanúšikov.
Ako prvý prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja v ére samostatnosti Slovenskej republiky stál od roku 1992 až do roku 1997. Bol aj riaditeľom Telovýchovnej školy v Bratislave, kde sa venoval najmä príprave budúcich trénerov. Publikoval 35 odborných metodicko-pedagogických príručiek, jedenásť z nich sa venovalo len ľadovému hokeju.
Zomrel po ťažkej chorobe †22.3.2011 vo veku nedožitých 77 rokov, Pochovaný je na cintoríne Vrakuňa – Ružinov v Bratislave v sektore V.I.P.
Narodil sa v obci Pobedim neďaleko Piešťan pri Hornej strede. Obec patrí do okresu Nové Mesto nad Váhom. V Pobedime svojho času (1808) pôsobil tri roky aj básnik, spisovateľ a prekladateľ Ján Hollý.
Ján Mitošinka sa zaslúžil o budúcnosť i súčasnosť slovenského hokeja, ktorý mal počas svojej najväčšej slávy vyše 130 tisíc členov občianskeho združenia fanúšikov.
Ako prvý prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja v ére samostatnosti Slovenskej republiky stál od roku 1992 až do roku 1997. Bol aj riaditeľom Telovýchovnej školy v Bratislave, kde sa venoval najmä príprave budúcich trénerov. Publikoval 35 odborných metodicko-pedagogických príručiek, jedenásť z nich sa venovalo len ľadovému hokeju.
Zomrel po ťažkej chorobe †22.3.2011 vo veku nedožitých 77 rokov, Pochovaný je na cintoríne Vrakuňa – Ružinov v Bratislave v sektore V.I.P.
Zdroj: HOCKEY SLOVAKIA. PhDr. Ján Mitošinka. Hockeyslovakia.sk [online]. 2024 [cit. 2024-02-26]. Dostupné z: https://www.hockeyslovakia.sk/sk/hallfame/phdr-jan-mitosinka
(foto: Pavel Ondera)
Ondrejov Ľudo *19. 10. 1901 — †18. 3. 1962
Narodil sa v chorvátskom Slanje ešte za fungovania Rakúsko-Uhorska pod menom Ľudovít Mistrík. Rodičia sa vrátili na Slovensko hneď po narodení a Ľudo prežil svoje detstvo v Banskej Bystrici, časť Kostiviarska.
Vyštudoval a začal robiť prácu notára, manuálna robota sa mu však páčila viac a tak vyskúšal prácu šoféra. Od 22 rokov začal svoju tvorbu básnika a prozaika.
Po tom ako sa presťahoval do Bratislavy arizoval antikvariát Steiner na bratislavskom Korze (prevzal po židovskej rodine). Arizovalo sa na celom Slovensku, nebolo na tom nič zvláštne. Ondrejov ako si už Mistrík hovoril sa však postaral o to, aby celá židovská rodina Max, Jozef, Žigmund a Viliam Steiner boli deportovaní do koncentračného tábora, kde boli zavraždení.
12. júna 1942 adresoval úradom list tohto znenia: „Prehlasujem, že vo svojom kníhkupectve nepotrebujem týchto Židov: Maxa Steinera, Jozefa Steinera, Žigmunda Steinera a Viliama Steinera. Zaistením a odtransportovaním týchto Židov neutrpí obchod ani Slovenský štát nijakú hospodársku ujmu, lebo som si našiel náhradu v árijskej osobe pána Viliama Fábryho z Turčianskeho svätého Martina“.
Zomrel vo veku 60 rokov dňa 18. 3. 1962 a pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Narodil sa v chorvátskom Slanje ešte za fungovania Rakúsko-Uhorska pod menom Ľudovít Mistrík. Rodičia sa vrátili na Slovensko hneď po narodení a Ľudo prežil svoje detstvo v Banskej Bystrici, časť Kostiviarska.
Vyštudoval a začal robiť prácu notára, manuálna robota sa mu však páčila viac a tak vyskúšal prácu šoféra. Od 22 rokov začal svoju tvorbu básnika a prozaika.
Po tom ako sa presťahoval do Bratislavy arizoval antikvariát Steiner na bratislavskom Korze (prevzal po židovskej rodine). Arizovalo sa na celom Slovensku, nebolo na tom nič zvláštne. Ondrejov ako si už Mistrík hovoril sa však postaral o to, aby celá židovská rodina Max, Jozef, Žigmund a Viliam Steiner boli deportovaní do koncentračného tábora, kde boli zavraždení.
12. júna 1942 adresoval úradom list tohto znenia: „Prehlasujem, že vo svojom kníhkupectve nepotrebujem týchto Židov: Maxa Steinera, Jozefa Steinera, Žigmunda Steinera a Viliama Steinera. Zaistením a odtransportovaním týchto Židov neutrpí obchod ani Slovenský štát nijakú hospodársku ujmu, lebo som si našiel náhradu v árijskej osobe pána Viliama Fábryho z Turčianskeho svätého Martina“.
Zomrel vo veku 60 rokov dňa 18. 3. 1962 a pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Zdroj: Zdroj: Ľudo Ondrejov. (2023, december 5). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 17:10, január 28, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=%C4%BDudo_Ondrejov&oldid=7753760
(foto: Pavel Ondera)
Pašek Dušan *7. 9. 1960 — †14. 3. 1998
Narodil sa v Bratislave. Jeho kariéra začala na verejnom klzisku kde si ho vybrali mládežnícki trenéri hľadajúci talenty do prípravky. Odtiaľ už stúpal len hore až po osudný deň svojej samovraždy.
Bol majstrom sveta, držiteľom striebra z ZOH v Sarajeve, majstrom ČSSR za Slovan Bratislava. Hral v NHL za Minnesotu North Stars v rokoch 1988 – 1989.
Okrem hráčskej kariéry mal všetky predpoklady na to aby vymenil hokejový dres za funkcionársku stoličku. Najskôr bol manažérom klubu belasých, neskôr jeho prezidentom. Angažoval sa v SZĽH kde cez manažéra, viceprezidenta sa v roku 1997 stal jej tretím prezidentom.
Zomrel vlastnou rukou vo veku 37 rokov dňa 14.3.1998. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Narodil sa v Bratislave. Jeho kariéra začala na verejnom klzisku kde si ho vybrali mládežnícki trenéri hľadajúci talenty do prípravky. Odtiaľ už stúpal len hore až po osudný deň svojej samovraždy.
Bol majstrom sveta, držiteľom striebra z ZOH v Sarajeve, majstrom ČSSR za Slovan Bratislava. Hral v NHL za Minnesotu North Stars v rokoch 1988 – 1989.
Okrem hráčskej kariéry mal všetky predpoklady na to aby vymenil hokejový dres za funkcionársku stoličku. Najskôr bol manažérom klubu belasých, neskôr jeho prezidentom. Angažoval sa v SZĽH kde cez manažéra, viceprezidenta sa v roku 1997 stal jej tretím prezidentom.
Zomrel vlastnou rukou vo veku 37 rokov dňa 14.3.1998. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Zdroj: Dušan Pašek. (2023, december 24). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:32, február 26, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Du%C5%A1an_Pa%C5%A1ek&oldid=7765668
(foto: Pavel Ondera)
Pietor Miloš *3. 2. 1933 — †25. 3. 1991
Narodil sa v Bratislave. Štúdium herectva absolvoval na Štátnom konzervatóriu. Neskôr vyštudoval aj obor réžia na VŠMU v Bratislave. Pôsobil v činohre Divadla Jonáša Záborského v Prešove, v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, v martinskom Divadle SNP, potom prešiel späť do rodnej Bratislavy (1971) na Novú scénu a ako režisér pracoval aj v Slovenskom národnom divadle. Od roku 1977 sa venoval pedagogickej činnosti na VŠMU. Od roku 1990 bol riaditeľom SND.
Miloš Pietor patril do významnej rodiny, ktorej príslušníci boli dôležitými aktérmi slovenskej politiky. Spomeňme Ambro Pietora politika a národno-kultúrneho dejateľa, Miloša Pietora (*21. 3. 1876 – †19. 7. 1914) politika, ochotníka a redaktora, Ivana Pietora právnika, povojnového ministra obchodu a dopravy.
Okrem divadelníctva a režírovania sa venoval aj filmovej tvorbe, kde hrával menšie role napríklad advokáta vo Sváko Ragan, alebo postava grófa Nyári vo filme Pacho, hybský zbojník.
Jeho vystupovanie v osobnom i pracovnom živote prirovnávali k osobe so šlachtickým pôvodom, lordovi slovenského divadla. Jeho noblesa sa nikdy neprejavila formou nadradenosti, práve naopak študenti ho mali radi ako vynikajúceho pedagógovia, ostatní umelci v ňom videli svoj vzor erudovanosti a ľudskosti.
Smrť si na neho počkala priskoro. Zomiera po nešťastnom páde zo schodov vo vlastnom dome. Písal sa 25. marec 1991 a bolo mu .58 rokov. Miesto jeho posledného odpočinku našiel medzi svojimi predkami na cintoríne Pri Kozej bráne, neďaleko bratislavského Hradu.
Narodil sa v Bratislave. Štúdium herectva absolvoval na Štátnom konzervatóriu. Neskôr vyštudoval aj obor réžia na VŠMU v Bratislave. Pôsobil v činohre Divadla Jonáša Záborského v Prešove, v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, v martinskom Divadle SNP, potom prešiel späť do rodnej Bratislavy (1971) na Novú scénu a ako režisér pracoval aj v Slovenskom národnom divadle. Od roku 1977 sa venoval pedagogickej činnosti na VŠMU. Od roku 1990 bol riaditeľom SND.
Miloš Pietor patril do významnej rodiny, ktorej príslušníci boli dôležitými aktérmi slovenskej politiky. Spomeňme Ambro Pietora politika a národno-kultúrneho dejateľa, Miloša Pietora (*21. 3. 1876 – †19. 7. 1914) politika, ochotníka a redaktora, Ivana Pietora právnika, povojnového ministra obchodu a dopravy.
Okrem divadelníctva a režírovania sa venoval aj filmovej tvorbe, kde hrával menšie role napríklad advokáta vo Sváko Ragan, alebo postava grófa Nyári vo filme Pacho, hybský zbojník.
Jeho vystupovanie v osobnom i pracovnom živote prirovnávali k osobe so šlachtickým pôvodom, lordovi slovenského divadla. Jeho noblesa sa nikdy neprejavila formou nadradenosti, práve naopak študenti ho mali radi ako vynikajúceho pedagógovia, ostatní umelci v ňom videli svoj vzor erudovanosti a ľudskosti.
Smrť si na neho počkala priskoro. Zomiera po nešťastnom páde zo schodov vo vlastnom dome. Písal sa 25. marec 1991 a bolo mu .58 rokov. Miesto jeho posledného odpočinku našiel medzi svojimi predkami na cintoríne Pri Kozej bráne, neďaleko bratislavského Hradu.
Zdroj: Miloš Pietor. Wikipédia Slobodná encyklopédia [online]. [2023], 5.10.2023 [cit. 2024-01-21]. Dostupné z: https://sk.wikipedia.org/wiki/Milo%C5%A1_Pietor
(foto: Pavel Ondera)
Trčka Dominik *6. 7. 1886 — †23 .3. 1959
Narodil sa vo Frýdlante nad Ostravicí ako najmladší zo siedmych detí. Vyštudoval na gymnáziu vo Frýdku-Místku a u redemptoristov v Červenke. Vzdelanie dokončil v seminári redemptoristov v Obořišti.
Vysvätený za kňaza bol 17.7.1910 v Prahe. V marci 1919 bol vybraný pre prácu s gréckokatolíkmi. Páter Dominik prijal meno Metod a prestúpil k byzantskej liturgii. Roku 1931 bol založený nový kláštor redemptoristov byzantského obradu v Michalovciach, páter Metod sa stáva jeho predstaveným.
V roku 1949 boli redemptoristi v Michalovciach zrušení a všetci rehoľníci boli prevezení do táborov. Uskutočnila sa tzv. komunistická akcia „K“. Za údajný pokus o útek za hranice bol uväznený v Ilave, neskôr v Mírove, v Brne a v roku 1958 bol preložený do Leopoldova. Na Vianoce r. 1958 bol odsúdený na korekciu (betónová samotka) za to, že si spieval nábožnú koledu. V korekcii dostal zápal pľúc a na toto ochorenie 23.3.1959 zomrel.
Bol pochovaný na neďalekom väzenskom cintoríne. Roku 1990 bol P. Trčka súdne rehabilitovaný. Ján Pavol II. ho v roku 2001 v Ríme blahorečil.
Narodil sa vo Frýdlante nad Ostravicí ako najmladší zo siedmych detí. Vyštudoval na gymnáziu vo Frýdku-Místku a u redemptoristov v Červenke. Vzdelanie dokončil v seminári redemptoristov v Obořišti.
Vysvätený za kňaza bol 17.7.1910 v Prahe. V marci 1919 bol vybraný pre prácu s gréckokatolíkmi. Páter Dominik prijal meno Metod a prestúpil k byzantskej liturgii. Roku 1931 bol založený nový kláštor redemptoristov byzantského obradu v Michalovciach, páter Metod sa stáva jeho predstaveným.
V roku 1949 boli redemptoristi v Michalovciach zrušení a všetci rehoľníci boli prevezení do táborov. Uskutočnila sa tzv. komunistická akcia „K“. Za údajný pokus o útek za hranice bol uväznený v Ilave, neskôr v Mírove, v Brne a v roku 1958 bol preložený do Leopoldova. Na Vianoce r. 1958 bol odsúdený na korekciu (betónová samotka) za to, že si spieval nábožnú koledu. V korekcii dostal zápal pľúc a na toto ochorenie 23.3.1959 zomrel.
Bol pochovaný na neďalekom väzenskom cintoríne. Roku 1990 bol P. Trčka súdne rehabilitovaný. Ján Pavol II. ho v roku 2001 v Ríme blahorečil.
Zdroj: Metod Dominik Trčka. (2023, október 7). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:34, február 26, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Metod_Dominik_Tr%C4%8Dka&oldid=7651305
(foto: Pavel Ondera)
Uher Štefan *4. 7. 1930 — †29. 3. 1993
Narodil sa pod Bojnickým zámkom v Prievidzi. Preslávil sa ako režisér a scenárista slávnych snímkov za všetkých „Pásla Kone na betóne“ či „Slnko v sieti“.
V roku 1948 musel vstúpiť do Komunistickej strany (ak chcel zmaturovať), v roku 1969 ho z nej vyhodili. Patril k predstaviteľom „novej vlny“ československej kinematografie. Spolupracoval so spisovateľom a scenáristom Alfonzom Bednárom a kameramanom Stanislavom Szomolányim.
V roku 1968 dostal titul „Zaslúžilý umelec“ čo bolo v tej dobe jedno z najvyšších uznaní, v podstate na filmovom poli boli len dvaja, prvý bol Paľo Bielik, druhý Štefan Uher.
Jeho tvorba bola pod drobnohľadom komunistickej cenzúry, napríklad pri filme „Pásla kone na betóne“ museli každý deň odoslať na Kolibu v Bratislave natočený materiál, kde ho tí správni ideológovia prezreli a komentovali. Stalo sa napríklad, že Johanka mal pekné červené šaty, čo sa vraj nehodilo k výzoru družstevníčky a výtvarníčka chcela aby si obliekla šaty, ktoré by si jej babka ani na pole nezobrala. Milka Zimková (vo filme Johanka)si napokon svoje červené šaty uhájila.
Štefan mal ešte veľa plánov, jeho snom bolo natočiť svoju prvú rozprávku. Žiaľ, k tomu už nedošlo.
V 62 rokoch mu zlyhalo srdce. Zomiera †29.3.1993 a pochovaný je na cintoríne Vrakuňa – Ružinov v Bratislave.
Narodil sa pod Bojnickým zámkom v Prievidzi. Preslávil sa ako režisér a scenárista slávnych snímkov za všetkých „Pásla Kone na betóne“ či „Slnko v sieti“.
V roku 1948 musel vstúpiť do Komunistickej strany (ak chcel zmaturovať), v roku 1969 ho z nej vyhodili. Patril k predstaviteľom „novej vlny“ československej kinematografie. Spolupracoval so spisovateľom a scenáristom Alfonzom Bednárom a kameramanom Stanislavom Szomolányim.
V roku 1968 dostal titul „Zaslúžilý umelec“ čo bolo v tej dobe jedno z najvyšších uznaní, v podstate na filmovom poli boli len dvaja, prvý bol Paľo Bielik, druhý Štefan Uher.
Jeho tvorba bola pod drobnohľadom komunistickej cenzúry, napríklad pri filme „Pásla kone na betóne“ museli každý deň odoslať na Kolibu v Bratislave natočený materiál, kde ho tí správni ideológovia prezreli a komentovali. Stalo sa napríklad, že Johanka mal pekné červené šaty, čo sa vraj nehodilo k výzoru družstevníčky a výtvarníčka chcela aby si obliekla šaty, ktoré by si jej babka ani na pole nezobrala. Milka Zimková (vo filme Johanka)si napokon svoje červené šaty uhájila.
Štefan mal ešte veľa plánov, jeho snom bolo natočiť svoju prvú rozprávku. Žiaľ, k tomu už nedošlo.
V 62 rokoch mu zlyhalo srdce. Zomiera †29.3.1993 a pochovaný je na cintoríne Vrakuňa – Ružinov v Bratislave.
Zdroj: Štefan Uher. (2024, február 23). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:35, február 26, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=%C5%A0tefan_Uher&oldid=7806856
(foto: Pavel Ondera)
Veselý František Krištof *12. 4. 1903 — †13. 3. 1977
Maďarsko-slovensko-český spevák, herec a režisér sa narodil ešte za Rakúsko-Uhorska v meste Skalica. Jeho vlastný otec František odišiel za prácou do Ameriky a tam už aj ostal. Jeho mama sa vydala za továrnika z Budapešti a odišla za ním. Malý František Krištof (druhé meno mal po otčimovi) ostal v Skalici u rodiny Kotekovcov. V sedemnástich rokoch odchádza do Budapešti a študuje na Štátnej hereckej škole, po jej skončení ostal v Kráľovskom divadle. Bol predovšetkým maďarským hercom a spevákom a tento prízvuk ho sprevádzal počas celého jeho života, no nikdy to jeho poslucháčom nevadilo.
Sólistom operetného súboru Slovenského národného divadla bol František Krištof Veselý od roku 1931. Čakalo ho 15 rokov neuveriteľného vzostupu a popularity. Okrem Slovenska vystupoval aj v Prahe v Švandovom divadle, Novej operete a Varieté. Nevynechal ani Viedeň. Stal sa hercom a režisérom bratislavskej Novej scény a umeleckým šéfom Hudobnej komédie tejto scény.
V rozhlase nahral vyše 250 piesní, počas svojej 35-ročnej úspešnej kariéry stvárnil 81 divadelných a 13 filmových postáv, sám režíroval 54 divadelných inscenácií.
Za zmienku stojí jeho pieseň „Ja som optimista“, ktorú vydal Ultraphon rok 1937 ako foxtrot. Neskôr skladbu použil vo svojom programe Milan Lasica, ktorý pieseň naspieval s jemným humorom. Zaznela aj na poslednom Lasicovom vystúpení ako záverečná skladba. Po jej dospievaní a dvoch kľaňačkách sa majster Lasica zosunul na dosky štúdia L+S a zomrel.
17. decembra roku 1956 Františka Krištofa Veselého ocenili vecným darom pri príležitosti 10. výročia založenia Novej scény v Bratislave. V roku 1963 dostal titul Zaslúžilý umelec a v roku 1971 Zlatú Bratislavskú lýru za celoživotné dielo. V roku 2003 mu in memoriam udelili cenu Aurel za celoživotný prínos do kultúry.
Ako dôchodcu s príjmom 1200 Kčs ho pozvali priatelia na „vystúpenie“ do USA (aby mohol v pokoji dožiť svoju starobu). Komunistický režim mu však cestu nepovolil. Zomrel 13. marca 1977 a pochovaný je v Bratislave na Martinskom cintoríne.
Maďarsko-slovensko-český spevák, herec a režisér sa narodil ešte za Rakúsko-Uhorska v meste Skalica. Jeho vlastný otec František odišiel za prácou do Ameriky a tam už aj ostal. Jeho mama sa vydala za továrnika z Budapešti a odišla za ním. Malý František Krištof (druhé meno mal po otčimovi) ostal v Skalici u rodiny Kotekovcov. V sedemnástich rokoch odchádza do Budapešti a študuje na Štátnej hereckej škole, po jej skončení ostal v Kráľovskom divadle. Bol predovšetkým maďarským hercom a spevákom a tento prízvuk ho sprevádzal počas celého jeho života, no nikdy to jeho poslucháčom nevadilo.
Sólistom operetného súboru Slovenského národného divadla bol František Krištof Veselý od roku 1931. Čakalo ho 15 rokov neuveriteľného vzostupu a popularity. Okrem Slovenska vystupoval aj v Prahe v Švandovom divadle, Novej operete a Varieté. Nevynechal ani Viedeň. Stal sa hercom a režisérom bratislavskej Novej scény a umeleckým šéfom Hudobnej komédie tejto scény.
V rozhlase nahral vyše 250 piesní, počas svojej 35-ročnej úspešnej kariéry stvárnil 81 divadelných a 13 filmových postáv, sám režíroval 54 divadelných inscenácií.
Za zmienku stojí jeho pieseň „Ja som optimista“, ktorú vydal Ultraphon rok 1937 ako foxtrot. Neskôr skladbu použil vo svojom programe Milan Lasica, ktorý pieseň naspieval s jemným humorom. Zaznela aj na poslednom Lasicovom vystúpení ako záverečná skladba. Po jej dospievaní a dvoch kľaňačkách sa majster Lasica zosunul na dosky štúdia L+S a zomrel.
17. decembra roku 1956 Františka Krištofa Veselého ocenili vecným darom pri príležitosti 10. výročia založenia Novej scény v Bratislave. V roku 1963 dostal titul Zaslúžilý umelec a v roku 1971 Zlatú Bratislavskú lýru za celoživotné dielo. V roku 2003 mu in memoriam udelili cenu Aurel za celoživotný prínos do kultúry.
Ako dôchodcu s príjmom 1200 Kčs ho pozvali priatelia na „vystúpenie“ do USA (aby mohol v pokoji dožiť svoju starobu). Komunistický režim mu však cestu nepovolil. Zomrel 13. marca 1977 a pochovaný je v Bratislave na Martinskom cintoríne.
Zdroj: František Krištof Veselý. (2023, október 15). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:37, február 26, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Franti%C5%A1ek_Kri%C5%A1tof_Vesel%C3%BD&oldid=7705057
Poznámka
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie: pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 03. 2024
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 03. 2024
Rýchle hľadanie
Dubček Peter, syn *18. 2. 1950 — †30. 3. 2011, cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Durdík ml. Vladimír *23. 5. 1949 — †9. 3. 2003, Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava
Figuli Margita *2. 10. 1909 — †27. 3. 1995, cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Francisci Ján *1. 6. 1822 — †7. 3. 1905, Národný cintorín, Martin
Haspra Pavol *8. 12. 1929 — †27. 3. 2004, cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Hečko František *10. 6. 1905 — †1. 3. 1960, Národný cintorín, Martin
Kleiman Dušan *25. 10. 1945 — †30. 3. 2006, cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Klimčák Mikuláš *16. 11. 1921 — †2. 3. 2016, Ondrejský cintorín, Bratislava
Krížiková Eva *15. 7. 1934 — †31. 3. 2020, Martinský cintorín, Bratislava
Kroner Jozef *20. 3. 1924 — †12. 3. 1998, cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Mitošinka Ján *29. 7. 1934 — †22. 3. 2011, cintorín Vrakuňa-Ružinov, Bratislava
Ondrejov Ľudo *19. 10. 1901 — †18. 3. 1962, cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Pašek Dušan *7. 9. 1960 — †14. 3. 1998, cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Pietor Miloš *3. 2. 1933 — †25. 3. 1991, cintorín Pri Kozej bráne, Bratislava
Trčka Dominik *6. 7. 1886 — †23 .3. 1959, Väzenský cintorín, Leopoldov
Uher Štefan *4. 7. 1930 — †29. 3. 1993, cintorín Vrakuňa-Ružinov, Bratislava
Veselý František Krištof *12. 4. 1903 — †13. 3. 1977, Martinský cintorín, Bratislava
Späť na tému Výročia
