Máj - mesiac ich odchodu

Máj 2024 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.

Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich miesta posledného odpočinku. V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.

U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine (v roku 1967 vyhlásený za kultúrnu pamiatku), no dnes už ide skôr len o historický cintorín (cca 50 tisíc pochovaných od 1875). Väčšina pochovaných ktorí tvoria „národné“ pohrebisko tak predstavujú richtári, učitelia, úradníci, poštári, ochotníci, obchodníci, stavitelia, mäsiari, remeselníci, proste obyčajní ľudia, ktorých sú plné cintoríny kdekoľvek na Slovensku. Napríklad cintorín Slávičie údolie v Bratislave bol založený v roku 1912, pochovaných tu bolo odvtedy cca 250 tisíc zosnulých (podobne na Verejnom cintoríne v Košiciach). V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa skutočné osobnosti nechávali a nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.

V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.  

Dusík Gejza *1.4.1907 — † 6.5.1988
Hudobný skladateľ a zakladateľ slovenskej operety sa narodil na západnom Slovensku v obci Zavar. Po maturite navštevoval Lekársku fakultu v Bratislave, kde vydržal štyri semestre (do prvej skúsenosti s pitvou ľudského tela) a potom utiekol k hudbe. Vyštudoval kompozíciu na Neues Wiener Conservatoriu vo Viedni, u Eugena Zándora. Už ako študent komponoval a v roku 1935 vznikla jeho prvá opereta „Tisíc metrov lásky“. Je autorom a spolutvorcom viac ako 11 operiet, napr. „Modrá ruža (1939), Turecký tabak (1941), Tajomný prsteň (1944), Zlatá rybka (1954), Dvorná lóža (1965)“. Spolupracoval s textárom a libretistom Pavlom Braxatorisom, osobnosťami Bohušom Slezákom, Františkom Krištofom Veselým, Otom Kaušitzom alebo Celestínom Radványim.

Stal sa pracovníkom Slovenského autorského zväzu SOZA, neskôr jeho riaditeľom v rokoch 1949 – 1974. Napísal viac ako 250 tanečných piesní. Z nich sa skoro 30 stalo hitmi. Žiadaný bol aj na gramofónovom trhu. Predalo sa viac ako 1 milión jeho piesní.

Kvôli chorobe si na Pražskom hrade ani osobne neprevzal titul Národný umelec. Zomrel vo svojich 81 rokoch 6. mája 1988 a Prezident SR mu udelil v roku 2007 Rad Ľudovíta Štúra I. triedy - in memoriam. Pochovaný je v Bratislave na Martinskom cintoríne v Bratislave.

Zdroj: LEIKERT, Jozef. Osobnosti Slovenska II diel. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010. ISBN 978-80-07-01814-3.  

Gerzso Marie *8.9.1820 — † 22.5.1899
Spomienku začneme netradične inou osobou, Andrejom Sládkovičom vďaka ktorému sa Mária Gerzso, rodená Pischlová stala nesmrteľnou v histórii Slovenska.

Sládkovič ako chudobný učiteľ musel dávať súkromné hodiny a tak sa dostal do rodiny v ktorej Mária žila. Ako to na Slovensku býva, mladý Sládkovič sa v roku 1839 zaľúbil do ešte mladšej Márie. Vzťah zašiel tak ďaleko, že si obaja už vymenili snubné obrúčky. Iný názor na tento vzťah mala jej mater Katarína (Catharine) Pischlová. Vybrala jej za ženícha Georga (György, Juraj) Gerzsa, bohatého pernikára a voskára.

Nešťastný Sládkovič napísal v priebehu tohto vzťahu napísal vraj najdlhšiu ľúbostnú báseň na svetze Marína. Ide o 286 10-veršových a 5 8-veršových strof. Spolu má 2900 veršov.

Marína (Marie Gerzso) je pochovaná na Evanjelickom cintoríne vo svojom rodisku, v Banskej Štiavnici. Zomrela vo veku 79 rokov dňa 22.5.1899.

Zdroj: Mária Geržová. (2021, september 7). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 05:22, jún 11, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=M%C3%A1ria_Ger%C5%BEov%C3%A1&oldid=7243970  

Hanáková Oľga *14.8.1926 — † 29.5.1990
Narodila sa v Bánovciach nad Bebravou. Kariéru umelkyne, opernej speváčky, mezzosopranistky, predurčila už rodina do ktorej sa narodila.

Jej otec, akademický maliar Bohumil Hanák pochádzal z Moravy a neskôr vo Viedni vyštudoval akadémiu výtvarných umení. Po škole sa presťahoval do rodiska svojej manželky Otílii Šimanovej v Bánovciach nad Bebravou. Z manželstva vzišli potomkovia, ktorí ostali umeniu verní. Oľga Hanáková i jej brat Bohuš boli sólistami opery SND, Ján Hanák zakotvil v košickom divadle ako scénograf a Jozefína Šestáková vo Vojenskom umeleckom súbore.

Oľga vyštudovala spev na konzervatóriu u Arnolda Flögla a Anny Korínskej v Bratislave. Už v roku 1947, po štúdiách, si ju vybral šéf opery SND Milan Zuna do súboru.

Kariéra Oľgy Hanákovej bola veľmi úspešná, k jej všestrannosti prispela aj schopnosť používať na javisku okrem spevu aj herecký prejav. Počas jej pôsobenia sa predstavila v Nemecku, Belgicku či Taliansku.

Oľga Hanáková zomrela vo svojich nedožitých 64 rokoch 29.5.1990. Pochovaná je na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.

Zdroj: Hanáková, Oľga [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-06-11 ]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/hanakova-olga  

Košťa Ladislav *2.2.1929 — † 19.5.2017
Narodil sa a vyrastal v Košiciach, kde aj študoval na gymnáziu. Patril medzi zakladateľov umeleckého súboru Lúčnica. V roku 1952 úspešne absolvoval štúdium práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V tom istom roku po vykonaní rigoróznej skúšky získal titul doktor práv (JUDr.). Po skončení štúdia začal pôsobiť v Ústave štátu a práva Slovenskej akadémie vied. V období od roku 1952 do 1969 bol riaditeľom tohto ústavu a tiež vedúcim tajomníkom ÚV Národného frontu Slovenskej socialistickej republiky.

Keďže po roku 1968 ostal na strane ľudu a naďalej podporoval líniu Pražskej jari, hneď na začiatku normalizácie stratil prácu a postavenie, vyhodili aj jeho manželku. Návrat do politiky sa mu podaril v roku 1989, stal sa ministrom spravodlivosti za spoločného štátu vo vláde Milana Čiča, i v novej SR za vlády Mečiara. Bol taktiež aj poslancom SNR, jedným z mála charakterných, ktorí prijali politickú zodpovednosť za svoje chyby.

Zomrel po dlhej chorobe vo veku 88 rokov dňa 19. mája 2017 a pochovaný je na cintoríne Ružinov-Vrakuňa v Bratislave.

Zdroj: Ladislav Košťa. Wikipédia, Slobodná encyklopédia [online]. 17 október 2023n. l. [cit. 2024-01-21]. Dostupné z: https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ladislav_Ko%C5%A1%C5%A5a&oldid=7717079  

Kráľ Janko *24.4.1822 — † 23.5.1876
Janko Kráľ bol slovenský národný buditeľ, predstaviteľ romantizmu a jeden z najvýznamnejších a najradikálnejších básnikov štúrovskej generácie.

Po roku 1848 pracoval ako pisár v kancelárii národného buditeľa A.B. Vrchovského v Pešti. Pri svojich cestách na Slovensko burcoval ľud spolu s J. Rotaridesom proti feudalizmu. 30. marca ho chytili a uväznili. Po prevoze do Pešti ho vojenský súd bez procesu odsúdil na trest smrti. V roku 1849 dobyli cárske vojská Pešť a Janko Kráľ sa vrátil do Liptovského Mikuláša. Oženil sa s Máriouz Modrániovou z Uhrovca. Spolu mali štyri deti a žil utiahnutým životom. Posledných štrnásť rokov pôsobil v Zlatých Moravciach, kde mal istý čas na starosti nemocnicu a sirotinec. Počas služby v nemocnici sa nakazil týfusom, zomrel a bol pochovaný do spoločného hrobu spolu s ďalšími zomrelými na týfus v Zlatých Moravciach.

V súčasnosti nie je možné pre nedostatočné označenie s určitosťou zistiť miesto, kde sa nachádzajú jeho telesné pozostatky. Po vysťahovaní Kráľovej rodiny zo Zlatých Moraviec, po desaťročia na hrob nik nechodil. Janko Kráľ má preto symbolický hrob na Národnom cintoríne v Martine.

Jeho sochy sú taktiež umiestnené v Liptovskom Mikuláši a v Sade Janka Kráľa v bratislavskej Petržalke. Janko Kráľ má aj pamätnú tabuľu na budove v Lučenci, kde v roku 1850 pôsobil, a taktiež na radnici v Šahách. Jeho busta je aj v Kulpíne v srbskej Vojvodine, nakoľko v lete v roku 1846 tu učil deti pravoslávneho biskupa Jovu a dcéry zemana Djordja Stratimiroviča. Meno Janka Kráľa sa nachádza aj na pamätnej doske bývalých študentov Evanjelického lýcea v Bratislave z roku 1842. Ako jedinému zo „šturovských“ romantických básnikov mu počas života nevyšla žiadna básnická zbierka.

Zomrel 23. mája v roku 1876. Pochovaný je v Zlatých Moravciach (symbolický hrob v Martine).

Zdroj: LEIKERT, Jozef. Osobnosti Slovenska I diel. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010. ISBN 978-80-07-01849-5.  

Kukučín Martin *17.5.1860 — † 21.5.1928
Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr, slovenský dramatik a publicista, bol najvýznamnejším predstaviteľom slovenského literárneho realizmu a zakladateľom modernej slovenskej prózy.

Narodil sa v Jasenovej na Orave v rodine roľníka, ktorý bol zároveň richtárom. Martin študoval v Revúcej, Martine, Banskej Bystrici. Maturoval v Šoproni a prešiel na medicínu.

Po jej skončení pracoval ako detský lekár a pôrodník. Jeho cesty viedli až do Dalmácie kde sa oženil s Petronilou Didolićovou. Neskôr pôsobil ako lekár v Punta Arenas Chile.

Svoju literárnu tvorbu odštartoval v roku 1883 poviedkou Na hradskej ceste. Spočiatku sa venoval hlavne písaniu poviedok a noviel, v ktorých sa vracia do svojej mladosti a k svojim prvým zamestnaniam, no taktiež takmer fotograficky podáva obraz dedinského života a sedliackeho zmýšľania. Svojim dielom Dom v stráni založil tradíciu dedinského románu.

V začiatkoch tvorby bola pre jeho diela charakteristická groteskno-humoristická štylizácia príbehov, no po roku 1918 sa jeho diela napĺňajú skôr tragicko-nostalgickými a existencionálnymi starosťami o osud vlastného národa a ľudstva. Pre Kukučínovo dielo je charakteristická viera v človeka.

Aj keď Kukučín kritizuje spoločenské pomery a jeho pohľad na obyčajného človeka je často úsmevný, stále verí v možnosť nápravy svojich postáv.

V roku 1926 sa vrátil do chorvátskeho Lipiku. O dva roky ochorel na zápal pľúc a 21. mája 1928 v nemocnici v Pakraci zomiera.

Pochovali ho na národnom cintoríne Mirogoj v Záhrebe. Neskôr boli jeho telesné pozostatky prevezené do Martina na Národný cintorín, kde ho uložili 28. októbra 1928.

Zdroj: LEIKERT, Jozef. Osobnosti Slovenska II diel. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010. ISBN 978-80-07-01814-3.  

Machata Karol *13.1.1928 — † 3.5.2016
Rodák z Malaciek, slovenský herec, člen Činohry SND. Detstvo prežil čiastočne v Malackách v blízkosti lesa a kúpaliska a v Bratislave, kde pracoval jeho otec. Ako dvanásťročný účinkoval v rozhlase a hral ochotnícke divadlo.

Študoval na obchodnej akadémii, potom však dal pred ekonómiou prednosť herectvu, ktoré absolvoval na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Najskôr začal v Armádnom divadle (Slovenské komorné divadlo) v Martine, (1952 – 1953). Do roku 1998 bol členom Činohry Slovenského národného divadla v Bratislave.

V roku 1979 bol ocenený titulom národný umelec. Prezident SR Rudolf Schuster mu 1. januára 2003 odovzdal štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy v oblasti, divadelnej, filmovej a rozhlasovej tvorby. Cenu za umenie od Tatrabanky obdržal v roku 2005. Nasledujúci rok 2006 si v Malackách prevzal ocenenie Zlaté Pálfiho srdce. V roku 2008 získal cenu OTO a bol uvedený do Siene slávy.

Karol Machata zomrel vo veku 88 rokov v Modre. Zomiera po dlhej a ťažkej chorobe dňa 3. mája 2016. Pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave.

Zdroj: Karol Machata. (2023, október 17). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 07:20, jún 11, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Karol_Machata&oldid=7713730  

Mitana Dušan *9.12.1946 — † 22.5.2019
Narodil sa v Moravskom Lieskovom rodine robotníka. Detstvo a vzdelanie získaval v rodnej obci a Novom Meste nad Váhom, kde aj zmaturoval. Krátko pracoval ako robotník a začal študovať žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, po roku štúdium ukončil a odišiel pracovať do redakcie časopisu Mladá tvorba. V roku 1967 chodil na Vysokú školu múzických umení, kde študoval filmovú a televíznu dramaturgiu. V rokoch 1973 – 1974 bol redaktorom časopisu Romboid a od roku 1975 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe ako spisovateľ na „voľnej nohe“.

Napísal 15 próz, najznámejšie „Psie dni“ a „Patagónia“, venoval sa aj poézii a písaniu scenárov.

Spisovateľ, scenárista a dramatik Dušan Mitana zomrel vo veku 72 rokov. 22. mája 2019 ukončil svoj život vlastnou rukou (skokom z piateho poschodia) v nočných hodinách napriek tomu, že vo vedľajšej izbe spala jeho manželka, ktorá mu bola vždy oporou. Svoje miesto posledného odpočinku našiel na cintoríne Vrakuňa (Ružinov) v Bratislave.

Zdroj: 1). Dušan Mitana. (2024, február 24). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 07:23, jún 11, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Du%C5%A1an_Mitana&oldid=7808104
2). NIKOLADN. Dušan Mitana. Online. ŤAHÁKY-REFERÁTY. Dušan Mitana. 2007. Dostupné z: https://referaty.aktuality.sk/dusan-mitana/referat-23013. [cit. 2024-06-11]  

Palugyay Jacob *8.8.1819 — † 22.5.1886
Narodil sa v Prešporku (Bratislave) v Grassalkovichovom paláci. Zaslúžil sa o slávu slovenského vína, ktoré dodával do celého sveta. Spomeňme Mexiko, USA, Belgicko, veľkoknieža Jozef, bol Uhorský dvorný dodávateľ, dodával víno do Srbska, Bukurešti, ruskej armáde, na španielsky kráľovský dvor.

V roku 1844 sa oženil s Annou Rauchovou, ktorá o tri roky neskôr zomrela. V roku 1849 sa oženil druhýkrát s Annou Strasserovou. Spolu s nimi splodil jedenásť potomkov.

V roku 1848 prevzal od J.Löwa staršieho hostinec Zelený strom (dnes Carlton) a na počiatku 50. rokov začal vo veľkom podnikať s vínom.

V roku 1863 začal s produkciou šampanského vína. Produkcia stúpla na 2000 fliaš denne. Jakub Palugyay stihol ešte počas svojho života dať postaviť Chateau Palugyay (palác) na Pražskej ulici, podľa návrhu architekta Ignáca Feiglera ml. Objekt mal v podzemí obrovské pivnice na uskladnenie i výrobu vína, ktoré boli potrubím prepojené s neďalekou železničnou stanicou. Budova dnes slúži ako jeden z objektov Ministerstva zahraničných vecí SR.

Vinár, podnikateľ a filantrop zomrel 22.5.1886. Arciknieža Fridrich poslal na jeho rakvu veniec so stuhou. Pochovaný je v hrobke rodiny Palugyay na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, ktorý je miestom odpočinku významných osobností Slovenska.

Zdroj: OBUCHOVÁ, Viera. Ondrejský cintorín. 2. Bratislava: Marenčin PT, spol. s r.o., 2017. ISBN 978-80-8114-919-1  

Pauliny Eugen *13.12.1912 — † 19.5.1983
Narodil sa v rodine železničiara Jánovi a Márii Paulinovým. Základné vzdelanie a stredoškolské gymnázium absolvoval vo Zvolene. Neskôr ukončil vysokoškolské vzdelanie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde následne zastával funkciu asistenta, neskôr sa stal profesorom a doktorom vied (DrSc.).

Stal sa zakladateľom modernej slovenskej a československej tradície vo výskume syntetickej sémantiky. Ako vysokoškolský profesor a dlhoročný vedúci katedry slovenského jazyka si všímal aj praktické potreby výuky. Pauliny bol jeden z vedúcich osobností slovenskej jazykovedy po druhej svetovej vojne. Ako editor, literárny vedec vydal deväť odborných publikácií. Otázkami všeobecnej jazykovedy sa zaoberal v diele „Systém slovenského jazyka“. Bol vyznamenaný Radom práce (1969), plaketou Ľudovíta Štúra SAV (1972) a striebornou medailou SAV.

Eugen Pauliny zomrel vo veku 71 rokov 19. mája 1983 v Bratislave. Jeho ostatky sa nachádzajú vo V.I.P. priestore v susedstve Domu smútku na cintoríne Slávičie údolie.

Zdroj: 1) Eugen Pauliny. (2024, február 25). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 07:44, jún 11, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Eugen_Pauliny&oldid=7808534
2) Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied. Online. Eugen Pauliny. [cca2000]. Dostupné z: https://www.juls.savba.sk/ediela/slovenski_jazykovedci/1976-1985/Pauliny,%20Eugen.html. [cit. 2024-06-11].  

Pišút Milan *16.2.1908 — † 8.5.1984
Narodil sa za Rakúsko-Uhorska v Liptovskom Svätom Mikuláši. Pôsobil v literárnej oblasti i politike. Študoval vo svojom rodisku a po maturite pokračoval v Bratislave na Filozofickej fakulte UK. Po jej skončení dosiahol titul PhDr. Začal učiť na bratislavskom gymnáziu Grösslingová 18, ktoré bolo založené už roku 1626 a nikto mu inak nepovedal ako „Gamča“.

Zúčastnil sa SNP, od roku 1944 bol pracovník Povereníctva školstva v Banskej Bystrici a poslanec za Demokratickú stranu do roku 1948. Odišiel z politiky pôsobil už len na akademickej pôde ako profesor dejín slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty UK v Bratislave.

Na výskum dejín slovenskej literatúry sa orientoval už ako študent, neskôr ako stredoškolský profesor sa zapojil do práce literárnovednej sekcie Učenej spoločnosti Šafárikovej, ktorá sa venovala výskumu dejín a kultúry Slovenska. V literárnohistorickom výskume sa sústreďoval rozboru diel slovenského a českého romantizmu (J. Kráľa, J. M. Hurbana, Ľ. Štúra, J. Bottu a i.). Venoval pozornosť reprezentantom českej literatúry (J. Dobrovodský, K. H. Mácha, A. Jirásek, P. Bezruč a i.). Bol autor stredoškolských učebníc a vysokoškolských skrípt, biografických portrétov, literárnokritických štúdií, recenzií a statí o estetických a filozofických problémoch slovenčiny a člen vedeckých a kultúrnych spoločností, vedec. kolégia SAV. Od roku 1967 predseda Slovenskej literárnovednej spoločnosti.

Zomrel vo veku 76 rokov 8. mája 1984. Pochovaný je v Bratislave na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.

Zdroj:¶Milan Pišút. Wikipédia, Slobodná encyklopédia [online]. 10.2022n. l. [cit. 2024-01-22]. Dostupné z: https://sk.wikipedia.org/wiki/Milan_Pi%C5%A1%C3%BAt  

Plank Karol *6.11.1927 — † 17.5.1997
Narodil sa v Bratislave. Po absolvovaní gymnázia študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, patril k žiakom významného profesora Štefana Lubyho. Jeho profesná kariéra stúpala nahor, v roku 1958 sa stal kandidátom vied s titulom CSc., od roku 1959 docentom.

Od roku 1964 sa stal dekanom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, o dva roky bol vymenovaný za profesora. V roku 1969 sa stal prorektorom UK v Bratislave. Odmietol však zmeny, ktoré zavádzali súdruhovia po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa i praktiky následnej normalizácie. Z toho dôvodu nesmel vykonávať žiadne akademické funkcie o ktoré následne prišiel.

Ako radový vysokoškolský pedagóg začal učiť na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Až po revolúcii sa v roku 1990 stal predsedom Najvyššieho súdu SR a túto funkciu vykonával následných šesť rokov do 1996.

Od začiatku po koniec kariéry sa zameriaval na občianske a rodinné právo, predovšetkým na otázky dedičského práva, manželského majetkového práva, družstevného práva, práva osobného užívania bytov, vlastníckeho práva, záväzkového práva. S touto tematikou napísal desiatky vedeckých prác a publikoval 5 odborných kníh.

Zomrel vo svojich 69 rokoch 17.5.1997 a jeho ostatky boli uložené na cintoríne Slávičie údolie v priestore VIP, neďaleko hlavného vchodu. Prezident Ivan Gašparovič mu v roku 2006 udelil Pribinov kríž 1. triedy in memoriam.

Zdroj: Karol Plank. (2023, október 17). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 13:08, jún 11, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Karol_Plank&oldid=7713741  

Plicka Karel *14.10.1984 — † 6.5.1987
Narodil sa vo Viedni v rodine zámočníka a obchodníka Františka Plicku a Marii Horčičkovej – Plickovej ako tretí syn zo štyroch. Od skorého veku sa u neho prejavovalo umelecké nadanie, hral na husle, maľoval, spieval v súbore a odkedy získal fotoaparát aj fotografoval. To už ale bývali v Českej Třebovej. Študoval učiteľskú profesiu, svoje nadanie rozvíjal na pražskom a berlínskom konzervatóriu a bol aj členom kvarteta Komorného združenia vo Švédsku.

Vo fotografii sa venoval prevažne Slovensku, ktoré bolo v tom čase neindustriálnou krajinou, ktorú navštevovali umelci z celého sveta práve kvôli neporušenosti prírody, jednoduchému životu v prirodzených podmienkach podnebia a prírody. Stovky Plickových fotografií tvorí dnes časť archívu Matice slovenskej. Za zmienku stojí fakt, že práve Plicka inicioval vznik pražskej FAMU kde bol následne aj profesorom. Jeho najznámejším filmom je „Zem spieva“ z roku 1933.

O Plickovej všestrannosti hovorí jeho samotná tvorba týkajúca sa Čiech a Slovenska, ktorá v sebe zahŕňa hudobnú folkloristiku, fotografickú tvorbu, filmovú tvorbu, zberateľstvo a výtvarnú tvorbu. Bol režisérom, kameramanom, spisovateľom, etnológom, pedagógom. Za svoju činnosť obdržal rad ocenení a v roku 1968 aj titul Národný umelec.

Zomrel po svojich 92 rokoch 6.5.1987 v Prahe. Je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine. Na jeho náhrobku je oválny kameň znázorňujúci šošovku fotoaparátu.

Zdroj: LEIKERT, Jozef. Osobnosti Slovenska II diel. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010. ISBN 978-80-07-01814-3.  

Polakovič Dušan *1.10.1950 — † 12.5.2016
Narodil sa v Bratislave. Dráhu grafika, ilustrátora a karikaturistu začal Strednou školou umeleckého priemyslu v Bratislave na odbore grafika. Pokračoval vo Varšave na „Akademii sztuk pieknych“ a vzdelanie zakončil u Profesora Albína Brunovského v oddelení ilustrácie a knižnej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení.

V jeho tvorbe sa okrem irónie, sarkazmu a humoru objavujú prvky ľudskej intimity v spojení s prírodou a živočíchmi. Často sa objavuje aj jeho rodné mesto Bratislava. Spolupracoval ako ilustrátor S Tomášom Janovicom a Ľubošom Feldekom.

Svoj humor publikoval aj v časopisoch ale aj denníkoch. Je nositeľom titulu "doctor humorris causa", ktorý mu udelili v Malostranskej besede v Prahe v roku 1985.

Zomrel po 55 roku života v Bratislave dňa 13.5.2016. Pochovaný je na cintoríne Vrakuňa/Ružinov vo VIP časti neďaleko hlavného vchodu.

Schneider Trnavský Mikuláš *24.5.1881 — † 28.5.1958
Narodil sa v Trnave. Už v detstve sa učil hrať na husle a harmónium, spieval v detskom zbore. Maturitu absolvoval na arcibiskupskom gymnáziu v Trnave. Od roku 1900 sa učil na Uhorskej kráľovskej akadémii v Budapešti neskôr absolvoval štúdium na konzervatóriu vo Viedni, následne študoval hru na organ v Prahe u Jozefa Kličku.

Stal sa riaditeľom chóru srbskej pravoslávnej cirkvi (1906-1907) potom odišiel na koncertné turné po Európe, v Nemecku, Lipsku sa zoznámil s Milošom Ruppeldtom a z tejto známosti vyšla aktivita kedy všetci traja aj s Aloisom Kolískom zakladajú Hudobnú školu pre Slovensko (1919). Druhé meno „Trnavský“ mu pridal Svetozár Hurban Vajanský. Komponoval piesne a jedinú vlastnú operetu „Bellarosa“ (1931).

Až do konca svojho života pôsobil ako riaditeľ chóru v Dóme sv. Mikuláša v Trnave (súčasná Bazilika sv. Mikuláša). Podarilo sa mu zostaviť „Jednotný katolícky spevník“ (1937), ktorý sa používa pri Bohoslužbách aj v súčasnosti.Z výberu cca 600 duchovných piesní sa sám autorky podpísal pod 226 z nich, ku ktorým napísal texty aj jednoduchý organový sprievod. Okrem Vianočnej omše vytvoril 20 iných omšových diel. Úprava slovenských ľudových piesní vyústila do 5-zväzkových Slovenských národných piesní pre spev a klavír.

Počas svojho života získal v roku 1933 ocenenie Rytiera rádu sv. Gregora Veľkého od papeža Pia XI., v roku 1938 Štefánikové krajinské ceny , v roku 1940 a 1948 Štátnu cenu za umenie, a v roku 1956 titul národný umelec. V Bratislave a Trnave nesú jeho meno mestské ulice a v Trnave na Štefánikovej ulici č. 2 je po ňom pomenovaná Základná umelecká škola.

Zomrel vo veku 77 rokov 28.5.1958 a je pochovaný na cintoríne na ulici Terézie Vansovej v Trnave.

Zdroj: 1) Mikuláš Schneider-Trnavský. (2024, január 17). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 13:45, jún 11, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Mikul%C3%A1%C5%A1_Schneider-Trnavsk%C3%BD&oldid=7778872
2) LEIKERT, Jozef. Osobnosti Slovenska I diel. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010. ISBN 978-80-07-01849-5.  

Šlachta Štefan *6.12.1939 — † 26.5.2016
Rodák z Ružomberka kde prežil detstvo a vyštudoval základnú i strednú školu. Vyššie vzdelanie absolvoval na SVŠT (Slovenská vysoká škola technická) pod vedením architekta Vladimíra Karfíka, ktorý bol Baťovým architektom. Skúsenosti ktoré odovzdal Šlachtovi boli z oblasti funkcionalizmu a medzivojnovej architektúry. Na škole potom pôsobil ako odborný asistent.

Od roku 1975 do roku 1987 zastával post hlavného architekta v Štátnom ústave pre projektovanie dopravných stavieb v Bratislave. Následne prešiel do Štátneho ústavu pamiatkovej starostlivosti, kde sa venoval dielam a osobnostiam medzivojnovej a modernej architektúry. Po revolúcii začal v roku 1990 pracovať na VŠVU a stal sa zakladateľom a prezidentom Spolku architektov Slovenska. V rokoch 1994 až 2000 bol na VŠVU jej rektorom. Od apríla roku 2006 bol menovaný hlavným architektom Hlavného mesta SR Bratislavy.

Profesor Štefan Šlachta zomrel vo veku 76 rokov v Bratislave. Po dlhej a ťažkej chorobe zomiera v kruhu najbližších dňa 26. mája 2016. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.

Zdroj: Štefan Šlachta. (2023, december 19). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 13:50, jún 11, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=%C5%A0tefan_%C5%A0lachta&oldid=7762829  

Tajovský Jozef Gregor *18.10.1874 — † 20.5.1940
Ako už napovedá jeho meno, narodil sa v Tajove (vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku) ako prvorodený syn obuvníka. Po ňom prišlo na svet ešte osem súrodencov. Jozefa si zobral pod ruku jeho starý otec z maminej strany Štefan Greško. Ľudovú školu navštevoval v Tajove, meštiansku školu v Banskej Bystrici, učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom, obchodnú akadémiu v Prahe.

Začínal ako učiteľ, neskôr pracovník Vidieckej ľudovej banky a Tatra banky. Poznáme ho však najmä jeho slovenskej národnej orientácii, ako publicistu prozaika, dramatika, básnika i politika. Ako vedúca osobnosť slovenského literárneho realizmu a zakladateľ slovenskej realistickej drámy odkrýval mravné hodnoty slovenského ľudu. Vedel zachytiť realitu pravdivo a kriticky aj so zmyslom pre humor.

Krátko pred prvou svetovou vojnou pracoval ako redaktor Národného hlásnika. Po vojne pôsobil ako major v Martine, neskôr v roku 1925 za pobytu v Bratislave odišiel z armády ako podplukovník. Odvtedy sa venoval už len literatúre. Jeho postoje sa vyznačovali vzťahom k rodnému Slovensku no mal veľmi dobrý vzťah aj k českému národu a vždy bol zástancom spoločného česko-slovenského štátu.

Medzi najznámejšie diela patrí veselohra Ženský zákon, dráma Matka, Hriech, Statky-zmätky. Bol známy svojou ústretovosťou k mladým a začínajúcim autorom.

Zomrel 20.5.1940 vo veku 65 rokov v Bratislave ale pochovaný je podľa svojho i želania manželky Hany Gregorovej v Tajove. Náhrobok v Tajove mu vytvoril v roku 1961 Ing. arch. Štefan Belohradský.

Zdroj: LEIKERT, Jozef. Osobnosti Slovenska I diel. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010. ISBN 978-80-07-01849-5.  

Tatarka Dominik *14.3.1913 — † 10.5.1989
Prozaik, esejista a publicista. Narodil sa ako siedme dieťa z ôsmych, jediný chlapec v rodine v obci Plevník-Drienove. Jeho otec padol vo vojne, keď mal dva roky. Odvtedy prakticky vyrastal v čisto ženskom prostredí. Gymnázium študoval v Nitre a maturoval v Trenčíne. V rokoch 1934-38 študoval na Filozofickej fakulte v Prahe, odtiaľ prešiel na Sorbonu do Paríža. Počas 2. svetovej vojny pracoval ako stredoškolský profesor francúzštiny a slovenčiny na Gymnáziu v Žiline a v Turčianskom Svätom Martine.

Počas vojny vstúpil do KSČ a na jej konci sa aktívne zapojil do SNP. Až do okupácie ruskými vojskami bol aktívnym členom Komunistickej strany a spolupodieľal sa na budovaní socializmu. Po tom ako snažil presadiť demokratizačné zmeny a postavil sa proti okupácii Československa vystúpil z KSČ. V roku 1971 bol vyčiarknutý zo zoznamu členov Zväzu slovenských spisovateľov. Bol prenasledovaný režimom a jeho diela boli stiahnuté z knižníc. Napriek tomu udržiaval styky s disidentským hnutím, publikoval v samizdate a ako jeden z mála Slovákov podpísal Chartu 77.

Žil v Bratislave, pracoval ako pomocný robotník v lesnom závode. Stal sa slovenským predstaviteľom disentu a Hnutia za občiansku slobodu. V roku 1986 sa stal nositeľom ceny Jaroslava Seiferta od Nadácie Charty 77.

Zomrel v roku 1989 a je pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave. [Jozef Leikert vo svojej knihe uvádza miesto pochovania rodnú obec Plevník-Drienové (Dominik Tatarka str.315) viď zdroj]

Zdroj: LEIKERT, Jozef. Osobnosti Slovenska I diel. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010. ISBN 978-80-07-01849-5.  

Viršík Július *7.9.1964 — † 26.5.2021
Narodil sa v Nitre. Vyštudovaný absolvent žurnalistiky sa venoval najmä moderovaniu a práci v rozhlase. Dlhoročne pôsobil v Rock FM Rádiu.

Jeho organizačné a lídrovské schopnosti vyšli na povrch v roku 1997, keď viedol Rádio Koliba (neskôr sa premenovalo na Rádio Okey) ako programový riaditeľ a hudobný šéfredaktor. Vyskúšal si aj prácu porotcu a to v prvých dvoch ročníkoch súťaže Slovensko hľadá SuperStar.

Veľmi rád mal svoj kľud a pohodlie na chalupe v Malých Levároch na Záhorí. Utiahol sa tam aj čase pandémie Covid 19 a do Bratislavy len dochádzal na vysielanie svojej relácie Twentyfive v Rádiu Expres. Tak tomu bolo aj v máji 2021. V stredu mu prišlo nevoľno a usadol do kresla. Manželka sa mu snažila pomôcť, ale žiaľ bolo neskoro. Ako zistila nariadená zdravotná autopsia, príčinou skonu bolo vážne cievne postihnutie srdca, ktoré sa navonok dovtedy nijako neprejavovalo. Vyvrátili sa tak konšpiračné teórie o tom, že príčinou smrti bola vakcinácia AstraZenecou. Sám Julo Viršík bol propagátorom očkovania populácie na Slovensku a vo svete.

Zomrel vo svojich 56 rokoch dňa 26.5.2021. Miesto svojho posledného odpočinku našiel Julo Viršík na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, ktoré je pohrebiskom významných osobností Slovenska.

Zdroj: Julo Viršík. (2024, marec 10). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 14:53, jún 11, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Julo_Vir%C5%A1%C3%ADk&oldid=7816972  

Záborský Viliam *9.10.1920 — † 5.2.1982
Narodil sa vo Vrábľoch pri Nitre. Počas štúdia na gymnáziu v Bratislave obsadil druhé miesto v celoštátnej súťaži recitátorov, ktorá sa konala v Prahe. Je prirodzené, že jeho študijná dráha pokračovala umeleckým smerom, absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave a v tom istom čase Hudobnú a dramatickú akadémiu. Už počas štúdia bol členom činohry SND.

Hneď po ukončení štúdií začal aj učiť na bratislavskom konzervatóriu, po roku 1950 na Vysokej škole múzických umení. 1952-1953 bol vedúcim katedry herectva. Titul docenta získal 1963, titul profesora 1969.

Bol hercom charakterných postáv či už v divadle alebo vo filme, je dodnes pokladaný za klasika slovenského herectva a najmä recitácie, vynikal prácou so stvárnením slovenského jazyka. Prejavilo sa to najmä v rozhlase, kde poslucháč pracuje vo svojich predstavách len s verbálnym prejavom bez podpory vizuálneho kontaktu. Je aj autorom publikácie, skôr učebnice „Výslovnosť a prednes“.

Titul zaslúžilého umelca dostal v roku 1966 a titul národného umelca v roku 1973.

Zomrel vo svojich 61 rokoch 5.2.1982 v Prahe. Miesto svojho posledného odpočinku našiel na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu v sektore I. pre VIP osobnosti.

Zdroj: Viliam Záborský (herec). (2022, október 20). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 14:57, jún 11, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Viliam_Z%C3%A1borsk%C3%BD_(herec)&oldid=7473561  

Zednikovič Marián *15.8.1951 — † 5.5.2007
Narodil sa v Bratislave, kumšt mali v rodine, dedo bol bábkar a mamka divadelnou ochotníčkou. Na základnej škole sa zapojil do divadelného krúžku pri PKO. Na VŠMU sa mu podarilo dostať až na druhý raz.

Prešiel do Trnavy do Divadla pre deti a mládež, dnešné Divadlo Jána Palárika. V roku 1980 sa vrátil do rodného mesta na Novú scénu. Ako o ňom povedal Martin Huba, išlo o herca, ktorá spájal tragično s úsmevnosťou.

Bol zakladajúcim členom Divadla Astorka Korzo 90. Jeho svetom boli predovšetkým divadelné dosky, no drvivú väčšinu divákov oslovil vo filmovej tvorbe (Utekajme už ide a ďalšie) v rozhlasovom sitkome Lorda Nortona a sluhu Jamesa, ktorého nahovoril geniálny Stano Dančiak, v dabingu (Včielka Maja) kde nahovoril trúda Vilka, a tiež v súťaži Pevnosť Boyard, kde stvárnil postavu otca Fourasa.

Bol dvakrát ženatý, z prvého manželstva s novinárkou Ľubou má dvoch chlapcov Lukáša a Tomáša, ktorí sa potatili a pracujú v televíznom prostredí. V druhom manželstve sa zrodil nápad založiť projekt Letné Shakespearovské Slávnosti, ktorý je úspešný do dnešných dní. Aj keď domovská scéna je pod otvoreným nebom bratislavského Hradu, každoročne hosťuje po Slovensku i susednom Česku.

Mariánovi diagnostikovali rakovinu lymfatických uzlín. S chorobou statočne bojoval až do svojich 55 rokov. Dňa 5.5.2007 jej podľahol. Pochovaný je na Martinskom cintoríne, na ktorom našlo svoje miesto odpočinku množstvo významných osôb aj z oblasti kultúry ako napríklad Eva Krížiková, Viktor Kubal, Karol Machata, Anton Mrvečka, Július Pántik, Jozef Adamovič.

Zdroj: Marián Zednikovič. (2022, november 27). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 14:59, jún 11, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Mari%C3%A1n_Zednikovi%C4%8D&oldid=7499667  

Poznámka

Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie: pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk

V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (alebo priamy link na článok) a meno autora fotografie.

Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 04. 2024

Dátum poslednej aktualizácie 15.6.2024  

Rýchle hľadanie

Dusík Gejza *1.4.1907 — † 6.5.1988 Martinský cintorín Bratislava
Gerzso Marie *8.9.1820 — † 22.5.1899 Evanjelický cintorín Banská Štiavnica
Hanáková Oľga *14.8.1926 — † 29.5.1990 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Košťa Ladislav *2.2.1929 — † 19.5.2017 cintorín Vrakuňa-Ružinov, Bratislava
Kráľ Janko *24.4.1822 — † 23.5.1876 Národný cintorín Martin
Kukučín Martin *17.5.1860 — † 21.5.1928 Národný cintorín Martin
Machata Karol *13.1.1928 — † 3.5.2016 Martinský cintorín Bratislava
Mitana Dušan *9.12.1946 — † 22.5.2019 cintorín Vrakuňa-Ružinov, Bratislava
Palugyay Jacob *8.8.1819 — † 22.5.1886 Ondrejský cintorín, Bratislava
Pauliny Eugen *13.12.1912 — † 19.5.1983 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Pišút Milan *16.2.1908 — † 8.5.1984 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Plank Karol *6.11.1927 — † 17.5.1997 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Plicka Karel *14.10.1984 — † 6.5.1987 Národný cintorín Martin
Polakovič Dušan *1.10.1950 — † 12.5.2016 cintorín Vrakuňa-Ružinov, Bratislava
Schneider Trnavský Mikuláš *24.5.1881 — † 28.5.1958 Terézie Vansovej Trnava
Šlachta Štefan *6.12.1939 — † 26.5.2016 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Tajovský Jozef Gregor *18.10.1874 — † 20.5.1940 Miestny cintorín Tajov
Tatarka Dominik *14.3.1913 — † 10.5.1989 Martinský cintorín Bratislava
Viršík Július *7.9.1964 — † 26.5.2021 Ondrejský cintorín, Bratislava
Záborský Viliam *9.10.1920 — † 5.2.1982 Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava
Zednikovič Marián *15.8.1951 — † 5.5.2007 Martinský cintorín Bratislava