Maharšiho zážitky blízkej smrti
Indický mystik Šrí Ramana Maharši (1879 – 1950) prekonal vo svojom živote dva zážitky blízkej smrti, ktoré mu pomohli zbaviť sa strachu z umierania a objaviť vlastnú životnú filozofiu.
Šrí Ramana Maharši (rodným menom: Venkataraman Aijar), sa narodil 30. decembra 1879 v obci Tiruččuli v južnej Indii. Jeho otec bol príslušníkom najvyššej spoločenskej triedy (kasty) brahmanov a pôsobil ako uznávaný právnik.
Už v mladom veku sa u neho prejavovali neobyčajné schopnosti. Napríklad dokázal zaspať tak tvrdo, že ho nezobudili ani údermi, a vynikal aj v hrách, za čo si vyslúžil prezývku „Thangakkai“ (zlaté ruky). Na druhej strane však nejavil záujem o učenie a čítanie kníh.
Keď mu vo veku 12 rokov umrel otec, začal sa zamýšľať nad smrťou. O tri roky neskôr sa dozvedel o posvätnej hore Arunčála a pocítil intenzívnu túžbu navštíviť toto miesto. Ako šestnásťročný upadol do stavu, v ktorom si predstavoval a dramatizoval vlastnú smrť.
Svoju skúsenosť neskôr popísal slovami: „Sedel som sám hore v izbe na prvom poschodí domu môjho strýka. Iba zriedkakedy som býval nemocný a aj keď v ten deň moje zdravie nič nekalilo, náhle ma premohol silný strach zo smrti. Môj zdravotný stav na to nemal žiadnu účasť a ja som sa ani nesnažil o tej veci uvažovať alebo zisťovať, či pre ten strach existuje nejaký dôvod. Cítil som iba, že umieram a začal som premýšľať, čo s tým spravím. Nenapadlo mi poradiť sa s lekárom alebo so staršími priateľmi, cítil som, že ten problém musím vyriešiť sám, vtedy a tam.
Záchvat strachu zo smrti vnikol do mojej mysli a ja som si v duchu povedal, bez toho aby som v skutočnosti použil slová: „Teraz prišla smrť, čo to znamená? Kto je ten, kto umiera? Umiera toto telo,“ a hneď som začal príchod smrti dramatizovať. Položil som sa s údmi strnulými, akoby nastal rigor mortis (posmrtná stuhnutosť – pozn. red.), a napodobil som mŕtvolu, aby som svojmu skúmaniu dodal väčšiu realitu. Zadržal som dych a pery držal pevne zovreté, aby z nich neunikol ani jediný zvuk, aby som nemohol vysloviť dokonca ani slovo „ja“. „Tak dobre,“ povedal som si, „toto telo je mŕtve. Odnesú ho celé stuhnuté na miesto, kde sa spaľujú mŕtvoly, a tam bude spálené a zmení sa na popol. Ale zomriem pri smrti tohto tela aj ja? Je telo ja? Je tiché a ľahostajné, ale aj tak cítim nezávisle na ňom plnú silu svojej osobnosti a dokonca i hlas „ja“ vo svojom vnútri. Som teda duch, ktorý telo prekonáva. Telo umiera, ale duch, ktorý ho prekonáva, zostáva nedotknutý smrťou. To znamená, že som nesmrteľný duch.“
Po tomto zážitku úplne stratil záujem o svetský život. Venoval sa modlitbám a meditáciám, až napokon v septembri 1896 opustil domov a prišiel na horu Arunčála. V jaskyniach na jej svahoch, okolitých svätyniach, pustovniach, chrámoch a ášramoch (komplexoch budov určených hlavne pre duchovných praktikujúcich) napokon strávil celý zvyšok života.
Šrí Ramana Maharši (rodným menom: Venkataraman Aijar), sa narodil 30. decembra 1879 v obci Tiruččuli v južnej Indii. Jeho otec bol príslušníkom najvyššej spoločenskej triedy (kasty) brahmanov a pôsobil ako uznávaný právnik.
Už v mladom veku sa u neho prejavovali neobyčajné schopnosti. Napríklad dokázal zaspať tak tvrdo, že ho nezobudili ani údermi, a vynikal aj v hrách, za čo si vyslúžil prezývku „Thangakkai“ (zlaté ruky). Na druhej strane však nejavil záujem o učenie a čítanie kníh.
Keď mu vo veku 12 rokov umrel otec, začal sa zamýšľať nad smrťou. O tri roky neskôr sa dozvedel o posvätnej hore Arunčála a pocítil intenzívnu túžbu navštíviť toto miesto. Ako šestnásťročný upadol do stavu, v ktorom si predstavoval a dramatizoval vlastnú smrť.
Svoju skúsenosť neskôr popísal slovami: „Sedel som sám hore v izbe na prvom poschodí domu môjho strýka. Iba zriedkakedy som býval nemocný a aj keď v ten deň moje zdravie nič nekalilo, náhle ma premohol silný strach zo smrti. Môj zdravotný stav na to nemal žiadnu účasť a ja som sa ani nesnažil o tej veci uvažovať alebo zisťovať, či pre ten strach existuje nejaký dôvod. Cítil som iba, že umieram a začal som premýšľať, čo s tým spravím. Nenapadlo mi poradiť sa s lekárom alebo so staršími priateľmi, cítil som, že ten problém musím vyriešiť sám, vtedy a tam.
Záchvat strachu zo smrti vnikol do mojej mysli a ja som si v duchu povedal, bez toho aby som v skutočnosti použil slová: „Teraz prišla smrť, čo to znamená? Kto je ten, kto umiera? Umiera toto telo,“ a hneď som začal príchod smrti dramatizovať. Položil som sa s údmi strnulými, akoby nastal rigor mortis (posmrtná stuhnutosť – pozn. red.), a napodobil som mŕtvolu, aby som svojmu skúmaniu dodal väčšiu realitu. Zadržal som dych a pery držal pevne zovreté, aby z nich neunikol ani jediný zvuk, aby som nemohol vysloviť dokonca ani slovo „ja“. „Tak dobre,“ povedal som si, „toto telo je mŕtve. Odnesú ho celé stuhnuté na miesto, kde sa spaľujú mŕtvoly, a tam bude spálené a zmení sa na popol. Ale zomriem pri smrti tohto tela aj ja? Je telo ja? Je tiché a ľahostajné, ale aj tak cítim nezávisle na ňom plnú silu svojej osobnosti a dokonca i hlas „ja“ vo svojom vnútri. Som teda duch, ktorý telo prekonáva. Telo umiera, ale duch, ktorý ho prekonáva, zostáva nedotknutý smrťou. To znamená, že som nesmrteľný duch.“
Po tomto zážitku úplne stratil záujem o svetský život. Venoval sa modlitbám a meditáciám, až napokon v septembri 1896 opustil domov a prišiel na horu Arunčála. V jaskyniach na jej svahoch, okolitých svätyniach, pustovniach, chrámoch a ášramoch (komplexoch budov určených hlavne pre duchovných praktikujúcich) napokon strávil celý zvyšok života.
Správy o mladom svätcovi sa postupne šírili, a tak za ním začali prichádzať pútnici, ktorých trápili zložité otázky. Mladík ale takmer vôbec nerozprával a odpovedal mlčaním, niekedy doplneným gestami (t. j. prostredníctvom prenosu vedomia, skrz tzv. transmisiu od srdca zo srdca), a iba výnimočne svoje odpovede zapisoval. Pri tomto prenose vedomia však podľa spomienok Maharšiho súčasníkov, ktoré obsahuje napríklad kniha Šrí Ramana Maharši: život velkého mudrce z Arunčály v obrazech (Praha: AVATAR, 1997), stačilo byť v jeho blízkosti, aby ste pocítili dotyk pokoja, teda večného „Ja“, stotožňovaného s Bohom či univerzálnym, resp. prebudením vedomím.
V roku 1902 písomne odpovedal na otázku štátneho úradníka Šivaprakásama Pillaia: „Ako poznať vlastnú pravú totožnosť?“, čím objasnil metódu sebapýtania, pomocou ktorej sa vraj môžeme dopracovať k Tomu, čo niekto považuje za Boha, iný za večné „Ja“ alebo za prvotné (kozmické) vedomie. To podľa indického mudrca prebýva v každom z nás.
Podstatou uvedenej metódy je hĺbkový ponor do vlastného vnútra, pri ktorom zanikajú rušivé myšlienky, ako aj ego, a objavuje sa žiara čistého vedomia alebo Ja.
Maharši však schvaľoval rôzne cesty k realizácii poznania; odporúčal aj bhakti teda oddanosť či uctievanie Boha a božstiev, sebaodovzdanie Bohu alebo guruovi, a rovnako i prax rozumových analýz.
Pritom upozorňoval, že aj keď človek dosiahne sebarealizáciu, neznamená to, že ostane na okraji spoločnosti. Podľa Maharšiho sa môže realizovaný, osvietený človek dopracovať k svetským cieľom, ale s ohľadom na realizáciu nebude pri dosiahnutí týchto úspechov jasať a radovať sa, pretože to, čo vníma pocity, teda myseľ, už prestala ako taká existovať a bola transformovaná v kozmické vedomie.
V roku 1907 navštívil mladého Venkataramana sanskritský básnik a učenec Ganapati Muni, ktorý ho na znak úcty premenoval na Bhagavána (mudrca zjednoteného s Bohom) Šrí (požehnaného) Ramana (človeka, ktorý sa kochá Ja – t. j. žiarou vedomia) Maharšiho (veľkého svätca). Po prekonaní druhého zážitku smrti vo veku 32 rokov (r. 1912), keď uňho jeho nasledovníci vypozorovali asi 15 minút trvajúce príznaky smrti (zastavenie dychu, utlmenie pulzu a zmodranie pokožky), začal viac hovoriť, písať a dokonca aj prekladať.
Ľudia si navyše jeho slová zapisovali, vďaka čomu sa zachovali nielen Maharšiho vlastné diela, ale i jeho autentické výroky. A preto je známy trebárs jeho postoj k meditácii, ktorú považoval za prostriedok k odstráneniu nevedomej predstavy, že učiteľ je len vonku. Pozoruhodný názor zaujal i voči obavám zo smrti: „Kto má strach zo smrti, obracia sa k nohám zvrchovaného Pána, premožiteľa smrti. Strácajúc v ňom svoje ja, stáva sa nesmrteľným samotnou svojou prirodzenosťou. Ako by sa ho ešte mohla týkať myšlienka smrti?“
V roku 1934 publikoval britský filozof Paul Brunton knihu A Search in Secret India (v českom preklade vyšla vo viacerých vydaniach pod názvom Tajnosti indické), v ktorej sa zmieňuje aj o Maharšim a jeho učenie získalo medzinárodnú popularitu. Indický guru však napriek množstvu nasledovníkov a stúpajúcej hviezde slávy vždy ostával skromný a pokorný.
Vo všetkých ľuďoch poznával realizovaných majstrov, nikdy sa nepovyšoval, neúčtoval si žiadne peniaze, s výnimkou niekoľkých drobných predmetov osobnej potreby nevlastnil žiaden majetok, a prízvukoval, že skutočného džňánina (sebarealizovaného mudrca) možno poznať podľa toho, že z neho vyžaruje upokojujúci vnútorný mier. Takáto oslobodená bytosť zároveň nerozlišuje medzi sebou a ostatnými, ku všetkým pristupuje rovnako a vždy robí veci pre druhých, nikdy nie pre seba.
Známe sú i jeho výroky: „Ja, ktoré hľadáte, ste naozaj vy samotný. Poznajte, že skutočne ste nekonečné čisté bytie, Ja.“ A tiež aj: „Lepšie než uctievať Boha ako od seba odlišného, je rozjímať vnútorne: „Som On“ - to posväcuje.“ A čo je to vlastne múdrosť? Na to odpovedá v spise Upadéša Sáram (t. j. Podstata učení, 1927): „Pravá múdrosť je, keď sa myseľ prestane upínať na vonkajšie predmety alebo zmysli a uvidí svoju vlastnú žiariacu podstatu.“
Pre múdreho je teda skutočné to, čo je základom sveta, bez tvaru a bez hraníc a zároveň to, čo nemá povahu ega, kým nevedomý nachádza hranice skutočnosti iba v tomto hmotnom svete, a preto sa ho zmocňuje aj strach zo smrti.
Dosiahnuť sebarealizáciu a rozvinúť múdrosť, samozrejme, nemusí byť také jednoduché. Prekážky na tejto ceste nám totiž kladie najmä naše ego, naše falošné predstavy a obavy, ktoré nás vzďaľujú od číreho prúdu vedomia, zdroja, od Ja. Avšak tento zdroj, ktorý je ozajstným šťastím, je už v nás zrodený a pretrváva v nás nezávisle od okolností. Preto, ak človek objaví toto Ja, otvorí tým bránu zásobárne čistého šťastia... Tak teda nazeral na život a smrť indický mystik Maharši.
Svojmu učeniu ostal verný až do posledných chvíľ, a keď jeho telo dňa 14. apríla 1950 podľahlo rakovinovému nádoru, opustil tento svet s pokojným výrazom v tvári a obklopený nasledovníkmi.
Pripravil Mgr. Pavol Ičo, foto poskytol autor © Slovenské pohrebníctvo
publikované 11. 2021
V roku 1902 písomne odpovedal na otázku štátneho úradníka Šivaprakásama Pillaia: „Ako poznať vlastnú pravú totožnosť?“, čím objasnil metódu sebapýtania, pomocou ktorej sa vraj môžeme dopracovať k Tomu, čo niekto považuje za Boha, iný za večné „Ja“ alebo za prvotné (kozmické) vedomie. To podľa indického mudrca prebýva v každom z nás.
Podstatou uvedenej metódy je hĺbkový ponor do vlastného vnútra, pri ktorom zanikajú rušivé myšlienky, ako aj ego, a objavuje sa žiara čistého vedomia alebo Ja.
Maharši však schvaľoval rôzne cesty k realizácii poznania; odporúčal aj bhakti teda oddanosť či uctievanie Boha a božstiev, sebaodovzdanie Bohu alebo guruovi, a rovnako i prax rozumových analýz.
Pritom upozorňoval, že aj keď človek dosiahne sebarealizáciu, neznamená to, že ostane na okraji spoločnosti. Podľa Maharšiho sa môže realizovaný, osvietený človek dopracovať k svetským cieľom, ale s ohľadom na realizáciu nebude pri dosiahnutí týchto úspechov jasať a radovať sa, pretože to, čo vníma pocity, teda myseľ, už prestala ako taká existovať a bola transformovaná v kozmické vedomie.
V roku 1907 navštívil mladého Venkataramana sanskritský básnik a učenec Ganapati Muni, ktorý ho na znak úcty premenoval na Bhagavána (mudrca zjednoteného s Bohom) Šrí (požehnaného) Ramana (človeka, ktorý sa kochá Ja – t. j. žiarou vedomia) Maharšiho (veľkého svätca). Po prekonaní druhého zážitku smrti vo veku 32 rokov (r. 1912), keď uňho jeho nasledovníci vypozorovali asi 15 minút trvajúce príznaky smrti (zastavenie dychu, utlmenie pulzu a zmodranie pokožky), začal viac hovoriť, písať a dokonca aj prekladať.
Ľudia si navyše jeho slová zapisovali, vďaka čomu sa zachovali nielen Maharšiho vlastné diela, ale i jeho autentické výroky. A preto je známy trebárs jeho postoj k meditácii, ktorú považoval za prostriedok k odstráneniu nevedomej predstavy, že učiteľ je len vonku. Pozoruhodný názor zaujal i voči obavám zo smrti: „Kto má strach zo smrti, obracia sa k nohám zvrchovaného Pána, premožiteľa smrti. Strácajúc v ňom svoje ja, stáva sa nesmrteľným samotnou svojou prirodzenosťou. Ako by sa ho ešte mohla týkať myšlienka smrti?“
V roku 1934 publikoval britský filozof Paul Brunton knihu A Search in Secret India (v českom preklade vyšla vo viacerých vydaniach pod názvom Tajnosti indické), v ktorej sa zmieňuje aj o Maharšim a jeho učenie získalo medzinárodnú popularitu. Indický guru však napriek množstvu nasledovníkov a stúpajúcej hviezde slávy vždy ostával skromný a pokorný.
Vo všetkých ľuďoch poznával realizovaných majstrov, nikdy sa nepovyšoval, neúčtoval si žiadne peniaze, s výnimkou niekoľkých drobných predmetov osobnej potreby nevlastnil žiaden majetok, a prízvukoval, že skutočného džňánina (sebarealizovaného mudrca) možno poznať podľa toho, že z neho vyžaruje upokojujúci vnútorný mier. Takáto oslobodená bytosť zároveň nerozlišuje medzi sebou a ostatnými, ku všetkým pristupuje rovnako a vždy robí veci pre druhých, nikdy nie pre seba.
Známe sú i jeho výroky: „Ja, ktoré hľadáte, ste naozaj vy samotný. Poznajte, že skutočne ste nekonečné čisté bytie, Ja.“ A tiež aj: „Lepšie než uctievať Boha ako od seba odlišného, je rozjímať vnútorne: „Som On“ - to posväcuje.“ A čo je to vlastne múdrosť? Na to odpovedá v spise Upadéša Sáram (t. j. Podstata učení, 1927): „Pravá múdrosť je, keď sa myseľ prestane upínať na vonkajšie predmety alebo zmysli a uvidí svoju vlastnú žiariacu podstatu.“
Pre múdreho je teda skutočné to, čo je základom sveta, bez tvaru a bez hraníc a zároveň to, čo nemá povahu ega, kým nevedomý nachádza hranice skutočnosti iba v tomto hmotnom svete, a preto sa ho zmocňuje aj strach zo smrti.
Dosiahnuť sebarealizáciu a rozvinúť múdrosť, samozrejme, nemusí byť také jednoduché. Prekážky na tejto ceste nám totiž kladie najmä naše ego, naše falošné predstavy a obavy, ktoré nás vzďaľujú od číreho prúdu vedomia, zdroja, od Ja. Avšak tento zdroj, ktorý je ozajstným šťastím, je už v nás zrodený a pretrváva v nás nezávisle od okolností. Preto, ak človek objaví toto Ja, otvorí tým bránu zásobárne čistého šťastia... Tak teda nazeral na život a smrť indický mystik Maharši.
Svojmu učeniu ostal verný až do posledných chvíľ, a keď jeho telo dňa 14. apríla 1950 podľahlo rakovinovému nádoru, opustil tento svet s pokojným výrazom v tvári a obklopený nasledovníkmi.
Pripravil Mgr. Pavol Ičo, foto poskytol autor © Slovenské pohrebníctvo
publikované 11. 2021
