Legenda o hrobárovi Urbanovi a Urbanovom zvone
Súčasťou košického folklóru je unikátna povesť o veľkom požiari a majestátnom zvone pomenovanom po miestnom hrobárovi Urbanovi.
V druhej polovici 16. storočia mala metropola východu celkom iný vzhľad, než dnes. Uprostred mesta, v bezprostrednej blízkosti Dómu sv. Alžbety a Kostola sv. Michala, sa rozprestieral cintorín, na ktorom sa nepretržite pochovávalo stovky rokov až do konca 18. storočia. Ďalšou dominantnou ranonovovekých Košíc bola hranatá zvonica s ihlanovou strechou, ktorá hlaholom zvonov ohlasovala bohoslužby v Dóme sv. Alžbety a pohreby, avšak v prípade potreby aj upozorňovala na nebezpečenstvo. Mesto totiž v týchto časoch často bývalo predmetom mocenských zápasov a v 16. storočí ho ovládli hneď dve veľké armády – vojská uhorského protikráľa Jána Zápoľského (v r. 1536) a neskôr, po Zápoľského smrti, jednotky jeho niekdajšieho úhlavného nepriateľa, Ferdinanda I. Habsburského (v r. 1552).
V centre však okrem spomenutých stavieb a honosných meštianskych domov stála ešte jedna budova. No tá tu akoby nemala čo hľadať. Bola malá, nevýrazná, ba priam úbohá, umiestnená na okraji pohrebiska. Šľachtici aj ctihodní mešťania ju radšej obchádzali. A to nielen preto, ako vyzerala, ale i pre človeka, ktorý ju obýval.
V druhej polovici 16. storočia mala metropola východu celkom iný vzhľad, než dnes. Uprostred mesta, v bezprostrednej blízkosti Dómu sv. Alžbety a Kostola sv. Michala, sa rozprestieral cintorín, na ktorom sa nepretržite pochovávalo stovky rokov až do konca 18. storočia. Ďalšou dominantnou ranonovovekých Košíc bola hranatá zvonica s ihlanovou strechou, ktorá hlaholom zvonov ohlasovala bohoslužby v Dóme sv. Alžbety a pohreby, avšak v prípade potreby aj upozorňovala na nebezpečenstvo. Mesto totiž v týchto časoch často bývalo predmetom mocenských zápasov a v 16. storočí ho ovládli hneď dve veľké armády – vojská uhorského protikráľa Jána Zápoľského (v r. 1536) a neskôr, po Zápoľského smrti, jednotky jeho niekdajšieho úhlavného nepriateľa, Ferdinanda I. Habsburského (v r. 1552).
V centre však okrem spomenutých stavieb a honosných meštianskych domov stála ešte jedna budova. No tá tu akoby nemala čo hľadať. Bola malá, nevýrazná, ba priam úbohá, umiestnená na okraji pohrebiska. Šľachtici aj ctihodní mešťania ju radšej obchádzali. A to nielen preto, ako vyzerala, ale i pre človeka, ktorý ju obýval.
Tým človekom nebol nik iný, ako hrobár Urban, viacnásobne trestaný zlodej, ktorý sa poctivou prácou snažil uľahčiť svojej duši od tiaže starých hriechov. Urban kopal hroby a staral sa o cintorín, no mal na starosti aj zvonicu. Vždy, keď to bolo potrebné, kmásal lanom, aby upozornil mešťanov a zároveň sa aj on sám musel mať neustále na pozore, aby nezaváhal a svojich krajanov stihol včas varovať pred hrozbou.
A hoci ním mnohí opovrhovali, lebo sa dotýkal mŕtvych tiel, on si z toho nič nerobil, ba práve naopak – zdalo sa akoby ním pohŕdanie ani neotriaslo, akoby ho vnímal ako spravodlivý trest. Deň čo deň čelil tvári smrti a vnímal žiaľ ľudí, ktorých predtým okrádal, pričom si uvedomil, že podstatnú časť svojho života strávil na zlej ceste. Tak sa z neho postupne stal citlivý a láskavý človek.
Svoju dobrotu a obetavosť naplno prejavil dňa 13. apríla 1556, keď Košice zachvátil obrovský požiar. Bez ohľadu na vlastnú bezpečnosť vtedy vyšiel na zvonicu a ťahal lanom tak silno, aby zvuk zvonu nikto nemohol prepočuť. V snahe zachrániť životy vytrvalo zvonil, a pritom si ani nevšimol, ako mu odev zachvátili plamene. Snažil sa ich uhasiť, ale už bolo neskoro. Oheň šľahal do výšky, spálil drevené trámy zvonice a roztopil i zvony.
Počas požiaru ľahli popolom viaceré sakrálne budovy, mestská radnica, časť opevnenia a dokonca i niektoré ulice, ale mnohým mešťanom sa vďaka Urbanovmu včasnému varovaniu podarilo zachrániť.
Podľa legendy sa zvyšky tlejúceho Urbanovho tela zmiešali s rozžeraveným kovom, a stali sa tak súčasťou materiálu, z ktorého v nasledujúcom roku ulial zvonolejár František Illenfeld z Olomouca pompézny, vyše päť ton vážiaci zvon, nazvaný po človeku, ktorého si za života vážil len málokto, no posmrtne sa stal zosobneným symbolom hrdinstva a sebaobety (inou možnosťou je, že jeho názov v skutočnosti neodkazuje na mestského hrobára, ale na svätého Urbana, ktorý je patrónom vinohradníctva, pretože práve tomuto remeslu sa kedysi venovala značná časť mestskej populácie – pozn. red.).
Pri odlievaní nového zvona vraj zvonovina opakovane kypela a prestala, až keď sa zvonári pomodlili za Urbanovu dušu.
Zástupcovia mesta naňho nechali na pamiatku ničivej pohromy z roku 1556 po latinsky napísať tieto slová: „Roku Krista 1556, keď bolo vidieť dve kométy a silnelo sprisahanie niektorých odbojných magnátov proti kráľovskému majestátu, kráľovské mesto Košice ich hrozným vzdúvaním v deň nasledujúci po 13. apríli takmer celé zhorelo, spolu so svätými kostolmi a prekrásnymi budovami. Aby sa aj budúce časy dozvedeli o pamiatke tohto nešťastia, slovutná rada na čele s richtárom Imrichom Patschnerom dala v roku 1557 odliať toto dielo z úlomkov zvonov zničených požiarom.“ (Katastrofu teda mestská rada vnímala ako trest za odboj niektorých magnátov voči kráľovi – pozn. red.).
Nový zvon, ktorý mal mesto chrániť aj pred krupobitím, mrazom a búrkami, však na svoju inštaláciu čakal ešte 71 rokov, keď bola dokončená prestavba starej a poškodenej zvonice. Jeho zvuk sa nad mestom začal rozliehať v roku 1628 a vraj bol taký prenikavý, že ho pri dobrých poveternostných podmienkach bolo počuť až do vyše tridsať kilometrov vzdialeného Prešova. Nová renesančná zvonica bola pomenovaná po veľkolepom zvone a dostala názov Urbanova veža.
Tá bola znovu upravovaná v roku 1775, keď na ihlanovú strechu položili kupolu s kovovým krížom. Začiatkom 19. storočia k nej bola pribudovaná strieška, pod ktorou vyrástli malé obchody. Odstránili ich až v roku 1880 rozhodnutím mestskej rady a v rokoch 1911 – 1912 ich nahradili oblúky spájajúce stĺpy prízemnej chodby, kde boli prenesené náhrobné kamene zo zrušeného cintorína v historickom centre mesta a z dlažby, základového muriva a piliérov Dómu sv. Alžbety. Táto reprezentatívna arkáda na prízemí Urbanovej veže, známa aj ako „košické lapidárium“, bola napokon dobudovaná do dnešnej podoby až v roku 1947.
Na zvonici sa nachádza spolu 36 náhrobníkov, náhrobkov a epitafov, ktoré pochádzajú hlavne zo 14. až 17. storočia (ďalšie zachované náhrobné kamene sa nachádzajú na stenách Kostola sv. Michala a niektoré z nich vystavujú vo Východoslovenskom múzeu – pozn. red.). Nápisy na náhrobných kameňoch zo 14. storočia už nie sú čitateľné, ale z novších náhrobníkov možno vyčítať, že väčšina z tu pochovaných osôb patrila k meštianskemu stavu, alebo k šľachte a práve preto si kamenný náhrobok vôbec mohli dovoliť.
Chudobnejší obyvatelia sa museli uspokojiť s dreveným krížom a pochovaním pri ohradovom múre cintorína. Taktiež platilo, že čím bližšie k sakrálnej stavbe bol zosnulý uložený k odpočinku, tým vyššie spoločenské postavenie mu prináležalo, o čom svedčí i nález zlatých šperkov, strieborných gombíkov a kovania z 15. až 16. storočia v hroboch pri Dóme sv. Alžbety a Kostole sv. Michala počas archeologického výskumu v roku 2007. Obzvlášť prínosný a vzácny objav predstavuje keramická váza s vyobrazením súdobej podoby mesta.
Takmer dve desaťročia po ukončení výstavby lapidária vežu opäť zachvátil požiar, ktorý vypukol v elektrickej rozvodni. Potom, čo prehoreli nosné trámy, sa zvon Urban zrútil na prízemie, kde jeho osud spečatili hasiči. Vzácna pamiatka sa roztrhala v dôsledku tepelného rozpínania pri styku s vodou na viac ako 60 kusov.
Úlomky zvonu Urban sa podarilo zozbierať a neskôr i poskladať pracovníkmi zvonolejárskej dielne Laetitie Dytrichovej z Brodku u Přerova. Renovovaný zvon je od roku 1989 vystavený pred vežou. Tým ale história Urbanovho zvona nekončí.
V roku 1996, pri príležitosti 30. výročia požiaru, ktorý vzácnu pamiatku nenávratne poškodil, sa majstrom z Východoslovenských železiarní podarilo odliať funkčnú kópiu zničeného predmetu. Odvtedy je pevnou súčasťou Urbanovej veže a nachádza sa presne na mieste, kde visel pôvodný zvon.
Zvonica bola v priebehu rokov 1967 až 1971 rekonštruovaná do dnešnej podoby. Po obnove slúžila rôznym účelom - bola tu nainštalovaná expozícia umeleckého kovolejárstva Východoslovenského múzea, bol tu v prevádzke bar, sídlilo tu Múzeum voskových figurín a naposledy tu zriadili expozíciu zameranú na históriu Urbanovej veže a vývoj katolíckej liturgie.
V súčasnosti opäť prebieha jej rekonštrukcia.
A hoci ním mnohí opovrhovali, lebo sa dotýkal mŕtvych tiel, on si z toho nič nerobil, ba práve naopak – zdalo sa akoby ním pohŕdanie ani neotriaslo, akoby ho vnímal ako spravodlivý trest. Deň čo deň čelil tvári smrti a vnímal žiaľ ľudí, ktorých predtým okrádal, pričom si uvedomil, že podstatnú časť svojho života strávil na zlej ceste. Tak sa z neho postupne stal citlivý a láskavý človek.
Svoju dobrotu a obetavosť naplno prejavil dňa 13. apríla 1556, keď Košice zachvátil obrovský požiar. Bez ohľadu na vlastnú bezpečnosť vtedy vyšiel na zvonicu a ťahal lanom tak silno, aby zvuk zvonu nikto nemohol prepočuť. V snahe zachrániť životy vytrvalo zvonil, a pritom si ani nevšimol, ako mu odev zachvátili plamene. Snažil sa ich uhasiť, ale už bolo neskoro. Oheň šľahal do výšky, spálil drevené trámy zvonice a roztopil i zvony.
Počas požiaru ľahli popolom viaceré sakrálne budovy, mestská radnica, časť opevnenia a dokonca i niektoré ulice, ale mnohým mešťanom sa vďaka Urbanovmu včasnému varovaniu podarilo zachrániť.
Podľa legendy sa zvyšky tlejúceho Urbanovho tela zmiešali s rozžeraveným kovom, a stali sa tak súčasťou materiálu, z ktorého v nasledujúcom roku ulial zvonolejár František Illenfeld z Olomouca pompézny, vyše päť ton vážiaci zvon, nazvaný po človeku, ktorého si za života vážil len málokto, no posmrtne sa stal zosobneným symbolom hrdinstva a sebaobety (inou možnosťou je, že jeho názov v skutočnosti neodkazuje na mestského hrobára, ale na svätého Urbana, ktorý je patrónom vinohradníctva, pretože práve tomuto remeslu sa kedysi venovala značná časť mestskej populácie – pozn. red.).
Pri odlievaní nového zvona vraj zvonovina opakovane kypela a prestala, až keď sa zvonári pomodlili za Urbanovu dušu.
Zástupcovia mesta naňho nechali na pamiatku ničivej pohromy z roku 1556 po latinsky napísať tieto slová: „Roku Krista 1556, keď bolo vidieť dve kométy a silnelo sprisahanie niektorých odbojných magnátov proti kráľovskému majestátu, kráľovské mesto Košice ich hrozným vzdúvaním v deň nasledujúci po 13. apríli takmer celé zhorelo, spolu so svätými kostolmi a prekrásnymi budovami. Aby sa aj budúce časy dozvedeli o pamiatke tohto nešťastia, slovutná rada na čele s richtárom Imrichom Patschnerom dala v roku 1557 odliať toto dielo z úlomkov zvonov zničených požiarom.“ (Katastrofu teda mestská rada vnímala ako trest za odboj niektorých magnátov voči kráľovi – pozn. red.).
Nový zvon, ktorý mal mesto chrániť aj pred krupobitím, mrazom a búrkami, však na svoju inštaláciu čakal ešte 71 rokov, keď bola dokončená prestavba starej a poškodenej zvonice. Jeho zvuk sa nad mestom začal rozliehať v roku 1628 a vraj bol taký prenikavý, že ho pri dobrých poveternostných podmienkach bolo počuť až do vyše tridsať kilometrov vzdialeného Prešova. Nová renesančná zvonica bola pomenovaná po veľkolepom zvone a dostala názov Urbanova veža.
Tá bola znovu upravovaná v roku 1775, keď na ihlanovú strechu položili kupolu s kovovým krížom. Začiatkom 19. storočia k nej bola pribudovaná strieška, pod ktorou vyrástli malé obchody. Odstránili ich až v roku 1880 rozhodnutím mestskej rady a v rokoch 1911 – 1912 ich nahradili oblúky spájajúce stĺpy prízemnej chodby, kde boli prenesené náhrobné kamene zo zrušeného cintorína v historickom centre mesta a z dlažby, základového muriva a piliérov Dómu sv. Alžbety. Táto reprezentatívna arkáda na prízemí Urbanovej veže, známa aj ako „košické lapidárium“, bola napokon dobudovaná do dnešnej podoby až v roku 1947.
Na zvonici sa nachádza spolu 36 náhrobníkov, náhrobkov a epitafov, ktoré pochádzajú hlavne zo 14. až 17. storočia (ďalšie zachované náhrobné kamene sa nachádzajú na stenách Kostola sv. Michala a niektoré z nich vystavujú vo Východoslovenskom múzeu – pozn. red.). Nápisy na náhrobných kameňoch zo 14. storočia už nie sú čitateľné, ale z novších náhrobníkov možno vyčítať, že väčšina z tu pochovaných osôb patrila k meštianskemu stavu, alebo k šľachte a práve preto si kamenný náhrobok vôbec mohli dovoliť.
Chudobnejší obyvatelia sa museli uspokojiť s dreveným krížom a pochovaním pri ohradovom múre cintorína. Taktiež platilo, že čím bližšie k sakrálnej stavbe bol zosnulý uložený k odpočinku, tým vyššie spoločenské postavenie mu prináležalo, o čom svedčí i nález zlatých šperkov, strieborných gombíkov a kovania z 15. až 16. storočia v hroboch pri Dóme sv. Alžbety a Kostole sv. Michala počas archeologického výskumu v roku 2007. Obzvlášť prínosný a vzácny objav predstavuje keramická váza s vyobrazením súdobej podoby mesta.
Takmer dve desaťročia po ukončení výstavby lapidária vežu opäť zachvátil požiar, ktorý vypukol v elektrickej rozvodni. Potom, čo prehoreli nosné trámy, sa zvon Urban zrútil na prízemie, kde jeho osud spečatili hasiči. Vzácna pamiatka sa roztrhala v dôsledku tepelného rozpínania pri styku s vodou na viac ako 60 kusov.
Úlomky zvonu Urban sa podarilo zozbierať a neskôr i poskladať pracovníkmi zvonolejárskej dielne Laetitie Dytrichovej z Brodku u Přerova. Renovovaný zvon je od roku 1989 vystavený pred vežou. Tým ale história Urbanovho zvona nekončí.
V roku 1996, pri príležitosti 30. výročia požiaru, ktorý vzácnu pamiatku nenávratne poškodil, sa majstrom z Východoslovenských železiarní podarilo odliať funkčnú kópiu zničeného predmetu. Odvtedy je pevnou súčasťou Urbanovej veže a nachádza sa presne na mieste, kde visel pôvodný zvon.
Zvonica bola v priebehu rokov 1967 až 1971 rekonštruovaná do dnešnej podoby. Po obnove slúžila rôznym účelom - bola tu nainštalovaná expozícia umeleckého kovolejárstva Východoslovenského múzea, bol tu v prevádzke bar, sídlilo tu Múzeum voskových figurín a naposledy tu zriadili expozíciu zameranú na históriu Urbanovej veže a vývoj katolíckej liturgie.
V súčasnosti opäť prebieha jej rekonštrukcia.
Pozrite si fotogalériu pod článkom
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
