Láska až po ... jej hrob
Edita Kozmová mala v tú nedeľu už od rána akúsi čudnú predtuchu. Hneď, ako absolvovali s mužom rodinnú návštevu na dedine, ponáhľala sa popoludní späť do Košíc za dcérou. Tak, ako každej babke, aj jej štvorročný vnúčik Miško veľmi prirástol k srdcu. Nuž a s dcérou si tiež dobre vychádzali. Dievča malo v živote smolu, vybrala si muža darebáka. Chvalabohu, už sa ho zbavili a dcére pomáhali, ako sa dalo. Čo už človek narobí, keď je ten život taký zamotaný? Podľa skutočných udalostí napísal Mgr. Peter Ondera
Jedného sa zbavila, našla ešte horšieho. Ten Rudo, to už je len prípad! Posledné mesiace dcére i vnukovi poriadne strpčoval život. Bol to jej kolega z roboty, istý čas spolu chodili, no už s ním bolo na nevydržanie. Kozmová bola už dlhšie presvedčená, že to ten chlap nemá v hlave celkom v poriadku. To sa fakt nikdy nezmieri s tým, že ho dcéra jednoducho nechce? Plná takýchto myšlienok a nepríjemných pocitov sa výťahom vyviezla na tretie poschodie. Zazvonila. Marienka jej spomínala, že pôjde s kolegyňou i so synom do Maďarska, ale vravela, že v tomto čase už istotne bude doma....
Kozmová zvonila, aj búchala, no z bytu sa nič neozývalo. Nie, to nie je v poriadku! A čo ten červený neveľký fľak pred vchodom na zemi pri rohožke? Jej predtucha sa menila na istotu. Materinský cit neoklameš, ten je neomylný! Zišla dole, povedala manželovi, že dcéra neotvára. Určite sa niečo stalo! Muž ju upokojoval, vraj nech nedramatizuje, veď sa vráti. Kozmová trvala na svojom, kým len nezavolali hasičov, že ich dcéra neotvára a určite je vo vnútri aj malý Miško. Niečo sa stalo...
Požiarnici chvíľu rozmýšľali, ale povedali si, že je škoda dvere rozbíjať. Dvojica vyšla po rebríku na balkón. Dvere boli pootvorené. Prvý hasič vošiel do izby. Na posteli spal malý chlapček. Skúsil izbové dvere. Ani sa nepohli. Musel sa poriadne zaprieť, kým ich otvoril. Zistil, že ktosi ich z druhej strany zatarasil. Išiel ďalej a musel sa prudko nadýchnuť. V predsieni uvidel na zemi polonahé ženské telo. Veľa krvi. Narýchlo prebehol byt. V kuchyni našiel druhé telo. Muž mal krvavú hlavu. Obaja boli s istotou mŕtvi. Vybehol na balkón ako zmyslov zbavený: „Volajte policajtov!“
Do bytu na treťom poschodí obytného domu sa 17. augusta 1997 podvečer nahrnuli policajti. Zvesť, že v byte našli zastrelenú Máriu Belavú, ich mladú kolegyňu, obletela košickú políciu ako blesk. A že tam našli aj nejakého mŕtveho chlapa, tiež zastreleného. A živého chlapčeka, syna tej zastrelenej... Lekári sa v prvom rade starali o chlapčeka. Bolo to nepochopiteľné, ale obrovský kufor a kreslo na chodbe svedčili o tom, že vrah mu pravdepodobne zvonka zatarasil dvere na izbe, aby sa nedostal von. Chlapček bol silne dehydrovaný, musel v izbe sám stráviť dlhé hodiny bez jedla a bez vody. Vykakal sa i vymočil. Musel dlho plakať. Napokon vysilením zaspal. Nikto v dome nič nepočul? Lekár povedal, že Miško bude v poriadku. Teda – aspoň fyzicky.
Pri pohľade na mŕtvoly obhliadajúci lekár len krútil hlavou. Videl už nejedno strelné poranenie, ale s týmto sa ešte nestretol. Belavá i ten chlap, nejaký Pavol Žitňan zo železiarní, boli ani nie zastrelení, ako skôr popravení strelnou zbraňou. Súdil, že ten chlap má v hlave dve rany a žena dokonca tri. Zaujali ho charakteristické paprsky na koži i jej začiernenie okolo vstrelov. Niet pochýb – boli to rany zblízka. „Vyzerá to tak,“ potvrdil neveriacemu komisárovi, „že pištoľ musela byť pritlačená k hlave! Obidvaja boli okamžite mŕtvi. Povedal by som tak 24 hodín. Necháme to na pitvu.“
Zistiť pravdepodobný priebeh udalosti nebolo jednoduché. Vchodové dvere bytu boli riadne uzamknuté, zámok sa zdal byť bez stôp násilia. Kľúč zvnútra nebol. Prihlásil sa sused z bytu oproti, ktorý policajtom odovzdal dve nábojnice. „V noci som prišiel okolo druhej, takže pred štvrtou som akurát zaspával. Počul som nejaké výstrely alebo niečo, čo znelo ako výstrely,“ informoval. „Zdalo sa mi, že to ide z ulice, spal som ďalej. No ráno, keď som okolo pol desiatej odchádzal z bytu, všimol som si, že moja rohožka je posunutá až k bytu oproti, na zemi bol fľak akoby od krvi a našiel som aj tieto dve nábojnice a kúsok kovu. Vyzeral ako deformovaný projektil. Tak som to všetko radšej zobral so sebou, lebo sa mi to nepozdávalo.“
Nábojnice z chodby boli také isté, aké sa našli v byte. Lekár mal pravdu – bol to neveľký kaliber 6,35 mm, strelivo Browning. Takéto pištole sú maličké, vyzerajú skôr ako detská hračka, ale relatívne sú dosť účinné. Takúto, ale ani žiadnu inú zbraň v byte nenašli.
Kriminalistov zaujala aj skutočnosť, že obe telá boli prakticky holé. Vrah teda zrejme neprišiel k obetiam na spoločenskú návštevu. Veď ak by – dajme tomu – niekto prišiel do bytu normálne, hoci by boli i dobrí známi, zrejme by ho neprijali v negližé! Navyše to, čo v byte našli, nesvedčilo o nejakom spoločenskom posedení. Ten Žitňan v byte predtým spal, kým ho niekto nezabil. Kto a prečo vraždil? Ako sa páchateľ dostal do bytu a ako z neho odišiel? Keďže dvere do detskej izby boli zatarasené zvnútra, logicky nemohol odísť cez balkón. To bolo isté. A z predchádzajúcej úvahy sa zdalo byť tiež málo pravdepodobné, ale nie vylúčené, že vrah normálne zazvonil pri dverách v čase, keď už Belavá so Žitňanom spali. Technici bez náležitej expertízy nemohli ani vylúčiť, že si vrah otvoril zámok na vchodových dverách povedzme planžetou, ktorá zanecháva vo vnútri zámku iba minimálne stopy.
Hypotetické úvahy kriminalistov v tomto prípade netrvali dlho, pretože na základe výpovede matky nebohej i ďalších svedkov, ktorí Belavú dôverne poznali, sa podozrenie sústreďovalo prakticky iba na jedno meno. Svedkovia prakticky nepochybovali o tom, kto mohol Belavú i jej milenca zabiť. Mal to byť Rudolf Papco, 25-ročný policajt. Ich vlastný kolega z oddelenia násilnej kriminality!
Prvotný šok z dosahu takéhoto podozrenia vystriedala potreba okamžite konať. Už v nedeľu vo večerných hodinách tak intenzívne začali hľadať vlastného kolegu, kamaráta a, aj podľa názoru nadriadených, jedného z najlepších policajtov, akých vôbec na kriminálke mali. Každý na oddelení predsa vedel, že Papco dlho chodil s rozvádzajúcou sa Belavou, ktorá tiež robila u nich ako občianska pracovníčka a že bol do nej strašne zamilovaný. Vedelo sa i to, že Belavá ho už dlhšie odmieta a nechce s ním viac chodiť!
Nemuseli hľadať dlho. S veľmi nepríjemnými pocitmi ho zadržali vlastní kolegovia a predviedli na kriminálku, takpovediac k sebe na pracovisko. Papco však mlčal ako ryba. Indícií tu bolo viac ako dosť. Dvadsaťpäťročný Papco bol z jednej strany ideálny policajt. Dostal doma tvrdú vojenskú výchovu, na práci mu veľmi záležalo a chcel byť za každú cenu najlepší. Darilo sa mu, nadriadení nemali proti jeho práci žiadne výhrady. Z druhej strany, o jeho súkromí však veľa ľudí vedelo a začali mať obavy. Do Belavej bol priam zbláznený, bol by za ňu aj dýchal. No jeho predstavy o spolužití boli takpovediac patriarchálne. Žiarlil, strážil ju na každom kroku, vyžadoval bezvýhradnú poslušnosť a keď ho napokon odmietla, aj najbližší kamaráti museli krútiť hlavou. Sledoval ju na každom kroku, hodiny vedel stráviť v okolí jej domu. Vyvolával jej vo dne v noci, nedal pokoja. Zopár známych vedelo, že ju už naháňal aj s puškou a nožom a fyzicky ju viackrát napadol. Všade rozprával, že keď s ním nebude, tak ju zabije. Malý Miško sa ho panicky bál, boli dni, keď doma večer ani nezapálili svetlo alebo chodili štvornožky, aby cez okno nevidel, že sú doma...
Rudolf Papco sedel v cele policajného zaistenia. S nikým nekomunikoval. Na inkriminovaný čas nemal alibi – naopak, našlo sa viacero svedkov, ktorí potvrdili, že už v sobotu, v deň svojich 25. narodenín, chodil hodiny okolo domu, kde Belavá bývala. A kde má pištoľ? V jeho zbrojnom preukaze je predsa zapísaná aj pištoľ kalibru 6,35 mm. Kolegovia vedeli, že ju nosil so sebou radšej ako ťažkú služobnú „devinu“. Kde je? V rodičovskom byte i v pivnici urobili prehliadku. Našli množstvo streliva, čo je u poľovníka a policajta normálne. Avšak pištoľ kalibru 6,35 mm neobjavili. Daktyloskopické stopy svedčili v neprospech Papca. Bolo tiež už zrejmé, že vrah prišiel do bytu naozaj cez balkón, nájdené stopy však nebolo s čím konfrontovať. Vyšetrovateľ teda chodil za svojím kolegom do väzby a opakovane sa s ním rozprával. Presviedčal ho, že ďalšie zapieranie nemá zmysel. „Nemáš šancu sa z toho dostať,“ vysvetľoval mu.
Koľkokrát takto Papco presviedčal podozrivých, ktorých zadržal? Napokon si dal povedať. Prejavil ochotu vypovedať a ukázať miesto, kde zakopal veci, ktoré mal na sebe pri vražde – tenisky, džínsy i pištoľ. Priznáva sa teda, oboch zabil. Nie, do bytu neprišiel s úmyslom vraždiť, chcel sa s Máriou iba porozprávať, presvedčiť ju, aby sa k nemu vrátila... Ale keď tam našiel toho chlapa, zovrela v ňom krv a viac už nevie, neovládol sa...
Papcova verzia sa mohla niekomu nezdať, ale bola jeho. A iných svedkov na mieste činu nebolo. Nežili. Papco vyšetrovateľovi tvrdil, že už týždne bol nepokojný, neustále musel myslieť na Máriu. Bol ňou posadnutý, pre neho predstavovala idol ženskosti, nevedel si predstaviť, že by ju mohol stratiť. Stále veril, že sa k nemu vráti, že znova začnú spolu chodiť. „Toho Žitňana som poznal len z videnia, raz som ich stretol v meste, boli spolu a išli sme vedno na pivo. Ale ani ma nenapadlo, že by spolu chodili...“
V to sobotné popoludnie tiež chodil okolo jej bydliska. Dúfal, že sa s ňou bude môcť pozhovárať. Potom išiel domov, pozeral televíziu, nemal však pokoja. Okolo pol jeden sa preto pešo vybral na druhý koniec mesta – za ňou. Trvalo mu to asi štyridsať minút. Pištoľ mal so sebou, ale tú nosí vždy, ešte aj na poľovačku, keď má so sebou pušku. „Po hromozvode som sa dostal na prvé poschodie a potom po balkónoch až na tretie. Keď som vyliezol na balkón, počul som, ako malý zaplakal a po chvíli prišla Mária. Ľahla si k synovi, tíšila ho. Ja som vtedy vliezol dovnútra cez pootvorené dvere. Prevrátil som sušiak na bielizeň, ktorý som si nevšimol. Chytil som jej rukou ústa, aby nekričala a potom som ju preniesol do spálne, aby sme nerušili syna. Čiastočne som ju priľahol na posteli, aby nemohla vstať. Stále opakovala, že som ju prišiel zabiť. Ja som jej hovoril, že nech nie je hlúpa, že sa s ňou chcem iba porozprávať. Potom mi povedala, že v byte je jej otec. Nechcel som veriť. Zrazu ma niekto chytil zozadu za golier a hodil ma o stenu. Chvíľu som v tej polotme nevedel, kto to je. Potom som podľa hlasu zistil, že Žitňan. Nadával mi. Išiel do kuchyne, zapálil svetlo a vybral fľašu borovičky. Nalial mi a povedal, nech to vypijem a vypadnem. Videl som, že vyliezol z postele, že s ňou spáva... To ma šokovalo. Vytiahol som pištoľ a vystrelil som na neho. Nie, neviem z akej vzdialenosti. Priamo tam, v kuchyni. Zosunul sa na zem a ostal sedieť pri chladničke, vedľa kuchynskej linky. Prišiel som k nemu a vystrelil druhýkrát.“
„Zrazu som počul, že Mária otvorila dvere bytu a vybehla von. Bežal som za ňou, jednou rukou som ju chytil okolo krku a priložil som jej pištoľ k hlave. Zozadu. Vystrelil som a vtiahol som ju do bytu. Ležala v predizbe, ešte som jej dvakrát strelil do hlavy... Potom mi napadlo, že čo s Miškom. Nechcel som, aby videl tú hrôzu. So sebou som ho zobrať nemohol, tak mi napadlo, že mu zatarasím dvere. Vedel som, že ho tu skôr či neskôr nájdu. Zamkol som za sebou. Všetko zo mňa spadlo, pocítil som úľavu z toho napätia, v ktorom som žil posledné týždne. Po ceste mi napadlo, že sa možno z toho dostanem, tak som začal likvidovať stopy, zakopal som tie veci... Potom, v nedeľu podvečer, som sa tam bol pozrieť. Videl som sanitku a bolo mi jasné, že sa už všetko prevalilo a že Miško je už v bezpečí.“
Jeho výpoveď v podstate zodpovedala zisteniam policajtov i znalcov z odboru súdneho lekárstva. Žitňan mal v hlave dve rany, z toho jedna bola evidentne vypálená po priložení hlavne k telu. Mária Belavá dostala do hlavy tri guľky – všetky z bezprostrednej, nulovej vzdialenosti. V otázkach motivácie však už výpovede mnohých svedkov nezodpovedali tomu, čo hovoril Papco. Vyšetrovateľovi tvrdil, že keď sa vyhrážal, tak to nikdy nemyslel vážne, to len dúfal, že sa Mária zľakne a znova s ním bude chodiť...
Lekári podrobne preskúmali jeho duševný stav. Konštatovali, že je nadpriemerne inteligentný, plne príčetný, netrpí žiadnu duševnou chorobou a ani v čase spáchania trestného činu nemal žiadnu krátkodobú duševnú poruchu. Je však emocionálne labilný egocentrik, chladný, vzťahovačný, usilujúci sa vždy vyzerať v čo najlepšom svetle. Konal podľa všetkého v afekte, no v jeho prípade nemožno hovoriť o chorobnej žiarlivosti...
Súd mal z hľadiska preukazovania viny jednoduchú úlohu. Nebolo pochýb, že Rudolf Papco spáchal trestný čin vraždy a trestný čin porušovania domovej slobody. Iná už bola otázka výroku o treste. Prokurátorka nám povedala, že tieto činy spáchal obžalovaný ako policajt, čím vo verejnosti vyvolal voči Policajnému zboru veľmi negatívne reakcie. Súd v zhode s názorom obžaloby neuveril obhajobe obžalovaného, že Papco nemal úmysel vraždiť. Považoval za jednoznačne preukázané, že obžalovaný „konal v priamom úmysle okamžite usmrtiť obidvoch poškodených“. Senát sa preto zhodol v názore, že je potrebné uložiť mu úhrnný trest na „úplne hornej hranici“ príslušnej sadzby. Tak Krajský súd v Košiciach 28. apríla 1998 už bývalého príslušníka Policajného zboru odsúdil na 15-ročný trest odňatia slobody v najprísnejšej III. nápravno-výchovnej skupine. Proti rozsudku sa neodvolal ani prokurátor, ani Rudolf Papco.
Jedného sa zbavila, našla ešte horšieho. Ten Rudo, to už je len prípad! Posledné mesiace dcére i vnukovi poriadne strpčoval život. Bol to jej kolega z roboty, istý čas spolu chodili, no už s ním bolo na nevydržanie. Kozmová bola už dlhšie presvedčená, že to ten chlap nemá v hlave celkom v poriadku. To sa fakt nikdy nezmieri s tým, že ho dcéra jednoducho nechce? Plná takýchto myšlienok a nepríjemných pocitov sa výťahom vyviezla na tretie poschodie. Zazvonila. Marienka jej spomínala, že pôjde s kolegyňou i so synom do Maďarska, ale vravela, že v tomto čase už istotne bude doma....
Kozmová zvonila, aj búchala, no z bytu sa nič neozývalo. Nie, to nie je v poriadku! A čo ten červený neveľký fľak pred vchodom na zemi pri rohožke? Jej predtucha sa menila na istotu. Materinský cit neoklameš, ten je neomylný! Zišla dole, povedala manželovi, že dcéra neotvára. Určite sa niečo stalo! Muž ju upokojoval, vraj nech nedramatizuje, veď sa vráti. Kozmová trvala na svojom, kým len nezavolali hasičov, že ich dcéra neotvára a určite je vo vnútri aj malý Miško. Niečo sa stalo...
Požiarnici chvíľu rozmýšľali, ale povedali si, že je škoda dvere rozbíjať. Dvojica vyšla po rebríku na balkón. Dvere boli pootvorené. Prvý hasič vošiel do izby. Na posteli spal malý chlapček. Skúsil izbové dvere. Ani sa nepohli. Musel sa poriadne zaprieť, kým ich otvoril. Zistil, že ktosi ich z druhej strany zatarasil. Išiel ďalej a musel sa prudko nadýchnuť. V predsieni uvidel na zemi polonahé ženské telo. Veľa krvi. Narýchlo prebehol byt. V kuchyni našiel druhé telo. Muž mal krvavú hlavu. Obaja boli s istotou mŕtvi. Vybehol na balkón ako zmyslov zbavený: „Volajte policajtov!“
Do bytu na treťom poschodí obytného domu sa 17. augusta 1997 podvečer nahrnuli policajti. Zvesť, že v byte našli zastrelenú Máriu Belavú, ich mladú kolegyňu, obletela košickú políciu ako blesk. A že tam našli aj nejakého mŕtveho chlapa, tiež zastreleného. A živého chlapčeka, syna tej zastrelenej... Lekári sa v prvom rade starali o chlapčeka. Bolo to nepochopiteľné, ale obrovský kufor a kreslo na chodbe svedčili o tom, že vrah mu pravdepodobne zvonka zatarasil dvere na izbe, aby sa nedostal von. Chlapček bol silne dehydrovaný, musel v izbe sám stráviť dlhé hodiny bez jedla a bez vody. Vykakal sa i vymočil. Musel dlho plakať. Napokon vysilením zaspal. Nikto v dome nič nepočul? Lekár povedal, že Miško bude v poriadku. Teda – aspoň fyzicky.
Pri pohľade na mŕtvoly obhliadajúci lekár len krútil hlavou. Videl už nejedno strelné poranenie, ale s týmto sa ešte nestretol. Belavá i ten chlap, nejaký Pavol Žitňan zo železiarní, boli ani nie zastrelení, ako skôr popravení strelnou zbraňou. Súdil, že ten chlap má v hlave dve rany a žena dokonca tri. Zaujali ho charakteristické paprsky na koži i jej začiernenie okolo vstrelov. Niet pochýb – boli to rany zblízka. „Vyzerá to tak,“ potvrdil neveriacemu komisárovi, „že pištoľ musela byť pritlačená k hlave! Obidvaja boli okamžite mŕtvi. Povedal by som tak 24 hodín. Necháme to na pitvu.“
Zistiť pravdepodobný priebeh udalosti nebolo jednoduché. Vchodové dvere bytu boli riadne uzamknuté, zámok sa zdal byť bez stôp násilia. Kľúč zvnútra nebol. Prihlásil sa sused z bytu oproti, ktorý policajtom odovzdal dve nábojnice. „V noci som prišiel okolo druhej, takže pred štvrtou som akurát zaspával. Počul som nejaké výstrely alebo niečo, čo znelo ako výstrely,“ informoval. „Zdalo sa mi, že to ide z ulice, spal som ďalej. No ráno, keď som okolo pol desiatej odchádzal z bytu, všimol som si, že moja rohožka je posunutá až k bytu oproti, na zemi bol fľak akoby od krvi a našiel som aj tieto dve nábojnice a kúsok kovu. Vyzeral ako deformovaný projektil. Tak som to všetko radšej zobral so sebou, lebo sa mi to nepozdávalo.“
Nábojnice z chodby boli také isté, aké sa našli v byte. Lekár mal pravdu – bol to neveľký kaliber 6,35 mm, strelivo Browning. Takéto pištole sú maličké, vyzerajú skôr ako detská hračka, ale relatívne sú dosť účinné. Takúto, ale ani žiadnu inú zbraň v byte nenašli.
Kriminalistov zaujala aj skutočnosť, že obe telá boli prakticky holé. Vrah teda zrejme neprišiel k obetiam na spoločenskú návštevu. Veď ak by – dajme tomu – niekto prišiel do bytu normálne, hoci by boli i dobrí známi, zrejme by ho neprijali v negližé! Navyše to, čo v byte našli, nesvedčilo o nejakom spoločenskom posedení. Ten Žitňan v byte predtým spal, kým ho niekto nezabil. Kto a prečo vraždil? Ako sa páchateľ dostal do bytu a ako z neho odišiel? Keďže dvere do detskej izby boli zatarasené zvnútra, logicky nemohol odísť cez balkón. To bolo isté. A z predchádzajúcej úvahy sa zdalo byť tiež málo pravdepodobné, ale nie vylúčené, že vrah normálne zazvonil pri dverách v čase, keď už Belavá so Žitňanom spali. Technici bez náležitej expertízy nemohli ani vylúčiť, že si vrah otvoril zámok na vchodových dverách povedzme planžetou, ktorá zanecháva vo vnútri zámku iba minimálne stopy.
Hypotetické úvahy kriminalistov v tomto prípade netrvali dlho, pretože na základe výpovede matky nebohej i ďalších svedkov, ktorí Belavú dôverne poznali, sa podozrenie sústreďovalo prakticky iba na jedno meno. Svedkovia prakticky nepochybovali o tom, kto mohol Belavú i jej milenca zabiť. Mal to byť Rudolf Papco, 25-ročný policajt. Ich vlastný kolega z oddelenia násilnej kriminality!
Prvotný šok z dosahu takéhoto podozrenia vystriedala potreba okamžite konať. Už v nedeľu vo večerných hodinách tak intenzívne začali hľadať vlastného kolegu, kamaráta a, aj podľa názoru nadriadených, jedného z najlepších policajtov, akých vôbec na kriminálke mali. Každý na oddelení predsa vedel, že Papco dlho chodil s rozvádzajúcou sa Belavou, ktorá tiež robila u nich ako občianska pracovníčka a že bol do nej strašne zamilovaný. Vedelo sa i to, že Belavá ho už dlhšie odmieta a nechce s ním viac chodiť!
Nemuseli hľadať dlho. S veľmi nepríjemnými pocitmi ho zadržali vlastní kolegovia a predviedli na kriminálku, takpovediac k sebe na pracovisko. Papco však mlčal ako ryba. Indícií tu bolo viac ako dosť. Dvadsaťpäťročný Papco bol z jednej strany ideálny policajt. Dostal doma tvrdú vojenskú výchovu, na práci mu veľmi záležalo a chcel byť za každú cenu najlepší. Darilo sa mu, nadriadení nemali proti jeho práci žiadne výhrady. Z druhej strany, o jeho súkromí však veľa ľudí vedelo a začali mať obavy. Do Belavej bol priam zbláznený, bol by za ňu aj dýchal. No jeho predstavy o spolužití boli takpovediac patriarchálne. Žiarlil, strážil ju na každom kroku, vyžadoval bezvýhradnú poslušnosť a keď ho napokon odmietla, aj najbližší kamaráti museli krútiť hlavou. Sledoval ju na každom kroku, hodiny vedel stráviť v okolí jej domu. Vyvolával jej vo dne v noci, nedal pokoja. Zopár známych vedelo, že ju už naháňal aj s puškou a nožom a fyzicky ju viackrát napadol. Všade rozprával, že keď s ním nebude, tak ju zabije. Malý Miško sa ho panicky bál, boli dni, keď doma večer ani nezapálili svetlo alebo chodili štvornožky, aby cez okno nevidel, že sú doma...
Rudolf Papco sedel v cele policajného zaistenia. S nikým nekomunikoval. Na inkriminovaný čas nemal alibi – naopak, našlo sa viacero svedkov, ktorí potvrdili, že už v sobotu, v deň svojich 25. narodenín, chodil hodiny okolo domu, kde Belavá bývala. A kde má pištoľ? V jeho zbrojnom preukaze je predsa zapísaná aj pištoľ kalibru 6,35 mm. Kolegovia vedeli, že ju nosil so sebou radšej ako ťažkú služobnú „devinu“. Kde je? V rodičovskom byte i v pivnici urobili prehliadku. Našli množstvo streliva, čo je u poľovníka a policajta normálne. Avšak pištoľ kalibru 6,35 mm neobjavili. Daktyloskopické stopy svedčili v neprospech Papca. Bolo tiež už zrejmé, že vrah prišiel do bytu naozaj cez balkón, nájdené stopy však nebolo s čím konfrontovať. Vyšetrovateľ teda chodil za svojím kolegom do väzby a opakovane sa s ním rozprával. Presviedčal ho, že ďalšie zapieranie nemá zmysel. „Nemáš šancu sa z toho dostať,“ vysvetľoval mu.
Koľkokrát takto Papco presviedčal podozrivých, ktorých zadržal? Napokon si dal povedať. Prejavil ochotu vypovedať a ukázať miesto, kde zakopal veci, ktoré mal na sebe pri vražde – tenisky, džínsy i pištoľ. Priznáva sa teda, oboch zabil. Nie, do bytu neprišiel s úmyslom vraždiť, chcel sa s Máriou iba porozprávať, presvedčiť ju, aby sa k nemu vrátila... Ale keď tam našiel toho chlapa, zovrela v ňom krv a viac už nevie, neovládol sa...
Papcova verzia sa mohla niekomu nezdať, ale bola jeho. A iných svedkov na mieste činu nebolo. Nežili. Papco vyšetrovateľovi tvrdil, že už týždne bol nepokojný, neustále musel myslieť na Máriu. Bol ňou posadnutý, pre neho predstavovala idol ženskosti, nevedel si predstaviť, že by ju mohol stratiť. Stále veril, že sa k nemu vráti, že znova začnú spolu chodiť. „Toho Žitňana som poznal len z videnia, raz som ich stretol v meste, boli spolu a išli sme vedno na pivo. Ale ani ma nenapadlo, že by spolu chodili...“
V to sobotné popoludnie tiež chodil okolo jej bydliska. Dúfal, že sa s ňou bude môcť pozhovárať. Potom išiel domov, pozeral televíziu, nemal však pokoja. Okolo pol jeden sa preto pešo vybral na druhý koniec mesta – za ňou. Trvalo mu to asi štyridsať minút. Pištoľ mal so sebou, ale tú nosí vždy, ešte aj na poľovačku, keď má so sebou pušku. „Po hromozvode som sa dostal na prvé poschodie a potom po balkónoch až na tretie. Keď som vyliezol na balkón, počul som, ako malý zaplakal a po chvíli prišla Mária. Ľahla si k synovi, tíšila ho. Ja som vtedy vliezol dovnútra cez pootvorené dvere. Prevrátil som sušiak na bielizeň, ktorý som si nevšimol. Chytil som jej rukou ústa, aby nekričala a potom som ju preniesol do spálne, aby sme nerušili syna. Čiastočne som ju priľahol na posteli, aby nemohla vstať. Stále opakovala, že som ju prišiel zabiť. Ja som jej hovoril, že nech nie je hlúpa, že sa s ňou chcem iba porozprávať. Potom mi povedala, že v byte je jej otec. Nechcel som veriť. Zrazu ma niekto chytil zozadu za golier a hodil ma o stenu. Chvíľu som v tej polotme nevedel, kto to je. Potom som podľa hlasu zistil, že Žitňan. Nadával mi. Išiel do kuchyne, zapálil svetlo a vybral fľašu borovičky. Nalial mi a povedal, nech to vypijem a vypadnem. Videl som, že vyliezol z postele, že s ňou spáva... To ma šokovalo. Vytiahol som pištoľ a vystrelil som na neho. Nie, neviem z akej vzdialenosti. Priamo tam, v kuchyni. Zosunul sa na zem a ostal sedieť pri chladničke, vedľa kuchynskej linky. Prišiel som k nemu a vystrelil druhýkrát.“
„Zrazu som počul, že Mária otvorila dvere bytu a vybehla von. Bežal som za ňou, jednou rukou som ju chytil okolo krku a priložil som jej pištoľ k hlave. Zozadu. Vystrelil som a vtiahol som ju do bytu. Ležala v predizbe, ešte som jej dvakrát strelil do hlavy... Potom mi napadlo, že čo s Miškom. Nechcel som, aby videl tú hrôzu. So sebou som ho zobrať nemohol, tak mi napadlo, že mu zatarasím dvere. Vedel som, že ho tu skôr či neskôr nájdu. Zamkol som za sebou. Všetko zo mňa spadlo, pocítil som úľavu z toho napätia, v ktorom som žil posledné týždne. Po ceste mi napadlo, že sa možno z toho dostanem, tak som začal likvidovať stopy, zakopal som tie veci... Potom, v nedeľu podvečer, som sa tam bol pozrieť. Videl som sanitku a bolo mi jasné, že sa už všetko prevalilo a že Miško je už v bezpečí.“
Jeho výpoveď v podstate zodpovedala zisteniam policajtov i znalcov z odboru súdneho lekárstva. Žitňan mal v hlave dve rany, z toho jedna bola evidentne vypálená po priložení hlavne k telu. Mária Belavá dostala do hlavy tri guľky – všetky z bezprostrednej, nulovej vzdialenosti. V otázkach motivácie však už výpovede mnohých svedkov nezodpovedali tomu, čo hovoril Papco. Vyšetrovateľovi tvrdil, že keď sa vyhrážal, tak to nikdy nemyslel vážne, to len dúfal, že sa Mária zľakne a znova s ním bude chodiť...
Lekári podrobne preskúmali jeho duševný stav. Konštatovali, že je nadpriemerne inteligentný, plne príčetný, netrpí žiadnu duševnou chorobou a ani v čase spáchania trestného činu nemal žiadnu krátkodobú duševnú poruchu. Je však emocionálne labilný egocentrik, chladný, vzťahovačný, usilujúci sa vždy vyzerať v čo najlepšom svetle. Konal podľa všetkého v afekte, no v jeho prípade nemožno hovoriť o chorobnej žiarlivosti...
Súd mal z hľadiska preukazovania viny jednoduchú úlohu. Nebolo pochýb, že Rudolf Papco spáchal trestný čin vraždy a trestný čin porušovania domovej slobody. Iná už bola otázka výroku o treste. Prokurátorka nám povedala, že tieto činy spáchal obžalovaný ako policajt, čím vo verejnosti vyvolal voči Policajnému zboru veľmi negatívne reakcie. Súd v zhode s názorom obžaloby neuveril obhajobe obžalovaného, že Papco nemal úmysel vraždiť. Považoval za jednoznačne preukázané, že obžalovaný „konal v priamom úmysle okamžite usmrtiť obidvoch poškodených“. Senát sa preto zhodol v názore, že je potrebné uložiť mu úhrnný trest na „úplne hornej hranici“ príslušnej sadzby. Tak Krajský súd v Košiciach 28. apríla 1998 už bývalého príslušníka Policajného zboru odsúdil na 15-ročný trest odňatia slobody v najprísnejšej III. nápravno-výchovnej skupine. Proti rozsudku sa neodvolal ani prokurátor, ani Rudolf Papco.
Späť na tému Zo života
