Kto bol Andrej Hlinka?
Mnohými obdivovaný, ale i zatracovaný Andrej Hlinka stál v pozadí Černovskej tragédie, ktorej 115. výročie si pripomíname tohto roku.
Začiatky pôsobenia
Andrej Hlinka, narodený 27. septembra 1864 v obci Černová (v súčasnosti mestská časť Ružomberku), pochádzal z druhého manželstva hlavného pltníka, tzv. pltníckeho faktora, Andreja Sidora, ktorý začal v neskorších rokoch života používať priezvisko Hlinka.
Základné vzdelanie získal vo svojom rodisku, následne študoval na gymnáziu v Ružomberku. Tu sa v ňom pod vplyvom začínajúceho pedagóga Karola Krčméryho prebudil cit k slovenčine, slovenskej literatúre a kultúre. Krčméry, ktorý pôsobil v rokoch 1925 - 1939 ako senátor Národného zhromaždenia ČSR za Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu, tiež vo svojom zverencovi vyvolal záujem o politiku.
Ako národne uvedomelý a silne kresťansky zmýšľajúci človek sa Hlinka rozhodol pre kňazské povolanie, v roku 1881 odišiel na vyššie gymnázium do Levoče a odtiaľ do neďalekej Spišskej Kapituly, kde sa venoval štúdiu teológie. V júny 1889 sa stal vysväteným kňazom. Pastoračnú činnosť spočiatku vykonával v obci Zákamenné – Klin (dnes: Zákamenné), odkiaľ ho už na druhý rok preložili do obce Liptovské Kľačany a následne do Tvrdošína.
Od roku 1892 pôsobil na fare v Troch Sliačoch (dnes: Liptovské Sliače), kde založil spolok striedmosti, ako aj úverný a potravinový spolok. Okrem toho sa venoval osvete farníkov a organizoval divadelné predstavenia. V tomto čase sa začalo kryštalizovať aj jeho politické zmýšľanie – sympatizoval s katolícky orientovanou Uhorskou ľudovou stranou (Neppárt), za ktorú neúspešne kandidoval vo voľbách v roku 1895. Táto organizácia sľubovala zlepšenie postavenia nemaďarských národov v Uhorsku, ale Hlinka postupom času dospel k názoru, že ide len o prázdne reči a od roku 1901 sa preto preorientoval na Slovenskú národnú stranu (ďalej len: SNS), kde sa stal predstaviteľom klerikálneho krídla. Kľúčový bol pre Hlinku rok 1905, keď ho zvolili za farára v Ružomberku a člena mestského zastupiteľstva.
Koncom toho istého roku sa podieľal na založení Slovenskej ľudovej strany (ďalej len: SĽS), v podstate katolíckej frakcie SNS.
Vo voľbách do uhorského snemu v roku 1906 podporoval radikálneho slovenského nacionalistu Vavra Šrobára, známeho svojou ostrou kritikou uhorskej vlády, ako i martinského vedenia SNS. Šrobár sa do snemu nedostal, oboch však obvinili z podnecovania proti maďarskej národnosti a vzali do vyšetrovacej väzby. Hlinku navyše krátko pred uväznením suspendovali z kňazského úradu. V decembri 1906 bol odsúdený na dva roky väzenia a Šrobár na jeden rok.
Ešte pred nástupom na výkon trestu stihol Hlinka založiť Ľudovú banku a na jeseň 1907 usporiadal aj prednáškové turné v Čechách a na Morave. Ako predstaviteľ utláčaného národa a priateľ ľudu, ktorý sa snažil o zlepšenie sociálneho postavenia svojich krajanov, si získaval čoraz väčšiu popularitu a ohlas o jeho činnosti sa dostal až k následníkovi trónu Františkovi Ferdinandovi d'Este, ktorý sa zaňho v súvislosti s jeho suspendovaním z kňazskej funkcie prihovoril vo Vatikáne.
Začiatky pôsobenia
Andrej Hlinka, narodený 27. septembra 1864 v obci Černová (v súčasnosti mestská časť Ružomberku), pochádzal z druhého manželstva hlavného pltníka, tzv. pltníckeho faktora, Andreja Sidora, ktorý začal v neskorších rokoch života používať priezvisko Hlinka.
Základné vzdelanie získal vo svojom rodisku, následne študoval na gymnáziu v Ružomberku. Tu sa v ňom pod vplyvom začínajúceho pedagóga Karola Krčméryho prebudil cit k slovenčine, slovenskej literatúre a kultúre. Krčméry, ktorý pôsobil v rokoch 1925 - 1939 ako senátor Národného zhromaždenia ČSR za Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu, tiež vo svojom zverencovi vyvolal záujem o politiku.
Ako národne uvedomelý a silne kresťansky zmýšľajúci človek sa Hlinka rozhodol pre kňazské povolanie, v roku 1881 odišiel na vyššie gymnázium do Levoče a odtiaľ do neďalekej Spišskej Kapituly, kde sa venoval štúdiu teológie. V júny 1889 sa stal vysväteným kňazom. Pastoračnú činnosť spočiatku vykonával v obci Zákamenné – Klin (dnes: Zákamenné), odkiaľ ho už na druhý rok preložili do obce Liptovské Kľačany a následne do Tvrdošína.
Od roku 1892 pôsobil na fare v Troch Sliačoch (dnes: Liptovské Sliače), kde založil spolok striedmosti, ako aj úverný a potravinový spolok. Okrem toho sa venoval osvete farníkov a organizoval divadelné predstavenia. V tomto čase sa začalo kryštalizovať aj jeho politické zmýšľanie – sympatizoval s katolícky orientovanou Uhorskou ľudovou stranou (Neppárt), za ktorú neúspešne kandidoval vo voľbách v roku 1895. Táto organizácia sľubovala zlepšenie postavenia nemaďarských národov v Uhorsku, ale Hlinka postupom času dospel k názoru, že ide len o prázdne reči a od roku 1901 sa preto preorientoval na Slovenskú národnú stranu (ďalej len: SNS), kde sa stal predstaviteľom klerikálneho krídla. Kľúčový bol pre Hlinku rok 1905, keď ho zvolili za farára v Ružomberku a člena mestského zastupiteľstva.
Koncom toho istého roku sa podieľal na založení Slovenskej ľudovej strany (ďalej len: SĽS), v podstate katolíckej frakcie SNS.
Vo voľbách do uhorského snemu v roku 1906 podporoval radikálneho slovenského nacionalistu Vavra Šrobára, známeho svojou ostrou kritikou uhorskej vlády, ako i martinského vedenia SNS. Šrobár sa do snemu nedostal, oboch však obvinili z podnecovania proti maďarskej národnosti a vzali do vyšetrovacej väzby. Hlinku navyše krátko pred uväznením suspendovali z kňazského úradu. V decembri 1906 bol odsúdený na dva roky väzenia a Šrobár na jeden rok.
Ešte pred nástupom na výkon trestu stihol Hlinka založiť Ľudovú banku a na jeseň 1907 usporiadal aj prednáškové turné v Čechách a na Morave. Ako predstaviteľ utláčaného národa a priateľ ľudu, ktorý sa snažil o zlepšenie sociálneho postavenia svojich krajanov, si získaval čoraz väčšiu popularitu a ohlas o jeho činnosti sa dostal až k následníkovi trónu Františkovi Ferdinandovi d'Este, ktorý sa zaňho v súvislosti s jeho suspendovaním z kňazskej funkcie prihovoril vo Vatikáne.
Masaker v Černovej
V čase, keď Hlinka prednášal v českých mestách sa v jeho rodnej obci odohrala tragédia, ktorá odhalila pred celým svetom skutočné postavenie Slovákov v rámci Uhorska. Dňa 27. októbra 1907 sa mal v Černovej vysvätiť nový kostol, ktorý sa miestnym podarilo postaviť najmä vďaka finančnej podpore samotného Hlinku.
Černovčania si priali, aby chrám posvätil ich rodák, no maďarsky orientovaný biskup Alexander Párvy, ktorý sa postaral o Hlinkovu suspenziu, bol striktne proti a úkonom poveril maďarónskeho kňaza Martina Pazúrika. Zúfalí dedinčania sa v snahe zabrániť vysviacke pokúsili ukryť sakrálne zariadenie z kostola, čo prišli vyšetriť žandári deň pred plánovanou slávnosťou. Keďže pokus nebol úspešný, odišla zhruba stovka Černovčanov na cestu pred obcou, aby zabránili vstupu delegácii na čele s Pazúrikom. Žandárom sa skupinu podarilo rozohnať, no len čo sa vrátili do Černovej, spojili sa s početnejším davom, pričom celkový počet demonštrantov dosiahol 300 až 400 osôb. Keď koče slávnostného sprievodu narazili na živú hrádzu pobúrených obyvateľov, žandársky veliteľ vydal rozkaz strieľať.
Násilie si vyžiadalo pätnásť obetí, vrátane dvoch pätnásťročných dievčat. Pamiatku zavraždených pripomína pomník na miestnom cintoríne, odhalený pri príležitosti 25. výročia tragédie za prítomnosti zástupcov Slovenskej ligy v Amerike, politika Milana Hodžu a Andreja Hlinku. Guľky a bajonety strážnikov tiež zranili sedemdesiat ľudí, desiati z nich utrpeli vážne poranenia.
Brutalita, s akou sa uhorská polícia vyrovnala s protestujúcimi, zasiahla srdcia politikov a osobností z rôznych krajín. Vo viedenskom Ríšskom sneme upozornili na tragické udalosti českí i slovinskí poslanci. Tí predložili aj oficiálnu žiadosť o vysvetlenie predsedovi rakúskej vlády Maxovi Wladimirovi von Beckovi, ktorý však v tejto súvislosti poukázal na nezávislosť Uhorska a nemožnosť pliesť sa do jeho vnútropolitických záležitostí.
V Uhorskom sneme hovoril o tragédii poslanec SNS Milan Hodža, no jeho prejav sa nestretol s pochopením.
Masaker v Černovej neunikol ani pozornosti nórskeho spisovateľa Bjørnstjerna Bjørnsona, ktorý na útlak našich predkov poukázal už predtým – napríklad v súvislosti s prijatím maďarizačných Apponyiho zákonov (viac k tejto téme nájdete v tomto článku) a voči krutému postupu uhorských úradov protestoval i britský historik Robert William Seton-Watson.
Roky slávy i obetí
Po tom, čo si Hlinka naklonil slovenskú i českú verejnosť a dostalo sa mu i vrúcneho prijatia zo strany predsedu poslaneckej snemovne Ríšskej rady Richarda Weiskirchnera vo Viedni, stal sa pre uhorskú štátnu moc mimoriadne nebezpečným a musel urýchlene nastúpiť na výkon trestu.
Od 30. novembra 1907 ho väznili v maďarskom Segedíne, kde ho zadržiavali až do 10. februára 1910. Počas väzby sa venoval prekladu Starého zákona do slovenčiny a po prepustení mohol na základe rozhodnutia Kongregácie snemu vo Vatikáne opäť vykonávať kňazskú činnosť. Popritom naďalej pôsobil v politike, v rámci SNS.
Kvôli názorovým nezhodám so slovenskými evanjelikmi a liberálmi ale zo strany odišiel a v júli 1913 obnovil SĽS (v roku 1925 premenovanú na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu), tentoraz však už ako skutočne samostatný politický subjekt. Ako predseda SĽS sa spočiatku zasadzoval o česko-slovenskú orientáciu strany, čo sa zmenilo po vzniku Československej republiky (ďalej len: ČSR), keď centralistickej vláde v Prahe vytýkal jej postoj voči Slovákom – teda najmä nerešpektovanie ich národnej osobitosti a odmietanie samostatného postavenia Slovenska v ČSR.
Vzhľadom na to, že odmietal koncept „československého národa“ a snažil sa dosiahnuť autonómiu Slovenska, ktorú pritom sľubovala už predrepubliková Pittsburská dohoda z 30. mája 1918, ho predstavitelia krehkého, novovzniknutého štátu vnímali ako hrozbu a rozhodli o jeho uväznení. Vo väzbe tentoraz strávil sedem mesiacov, pričom na slobode znovu brojil za slovenskú autonómiu.
Súdobý politik slovenského pôvodu a presvedčený čechoslovakista Ivan Dérerer dokonca v diele Slovenský vývoj a ľudácka zrada naznačil, že Hlinkovi prispievala na protištátnu činnosť maďarská vláda... Plodov svojho úsilia sa však Hlinka nedočkal. K vyhláseniu autonómie Slovenska došlo až zhruba dva mesiace po jeho smrti.
Nacionalisti chceli jeho pamiatku zvečniť prostredníctvom mauzólea, v ktorom malo byť vystavené jeho zabalzamované telo. No kvôli činnosti Hlinkových stúpencov v období druhej svetovej vojny boli jeho pozostatky z obáv pred ich poškodením prevezené na neznáme miesto, zrejme niekde v okolí Bratislavy.
Napriek tomu, že Hlinka kritizoval fašizmus, ako i komunizmus a zásluhy mu priznáva aj zákon schválený poslancami Národnej rady v októbri 2007, pre mnohých Slovákov ostáva jeho meno navždy späté s klérofašistickým režimom Jozefa Tisa.
V čase, keď Hlinka prednášal v českých mestách sa v jeho rodnej obci odohrala tragédia, ktorá odhalila pred celým svetom skutočné postavenie Slovákov v rámci Uhorska. Dňa 27. októbra 1907 sa mal v Černovej vysvätiť nový kostol, ktorý sa miestnym podarilo postaviť najmä vďaka finančnej podpore samotného Hlinku.
Černovčania si priali, aby chrám posvätil ich rodák, no maďarsky orientovaný biskup Alexander Párvy, ktorý sa postaral o Hlinkovu suspenziu, bol striktne proti a úkonom poveril maďarónskeho kňaza Martina Pazúrika. Zúfalí dedinčania sa v snahe zabrániť vysviacke pokúsili ukryť sakrálne zariadenie z kostola, čo prišli vyšetriť žandári deň pred plánovanou slávnosťou. Keďže pokus nebol úspešný, odišla zhruba stovka Černovčanov na cestu pred obcou, aby zabránili vstupu delegácii na čele s Pazúrikom. Žandárom sa skupinu podarilo rozohnať, no len čo sa vrátili do Černovej, spojili sa s početnejším davom, pričom celkový počet demonštrantov dosiahol 300 až 400 osôb. Keď koče slávnostného sprievodu narazili na živú hrádzu pobúrených obyvateľov, žandársky veliteľ vydal rozkaz strieľať.
Násilie si vyžiadalo pätnásť obetí, vrátane dvoch pätnásťročných dievčat. Pamiatku zavraždených pripomína pomník na miestnom cintoríne, odhalený pri príležitosti 25. výročia tragédie za prítomnosti zástupcov Slovenskej ligy v Amerike, politika Milana Hodžu a Andreja Hlinku. Guľky a bajonety strážnikov tiež zranili sedemdesiat ľudí, desiati z nich utrpeli vážne poranenia.
Brutalita, s akou sa uhorská polícia vyrovnala s protestujúcimi, zasiahla srdcia politikov a osobností z rôznych krajín. Vo viedenskom Ríšskom sneme upozornili na tragické udalosti českí i slovinskí poslanci. Tí predložili aj oficiálnu žiadosť o vysvetlenie predsedovi rakúskej vlády Maxovi Wladimirovi von Beckovi, ktorý však v tejto súvislosti poukázal na nezávislosť Uhorska a nemožnosť pliesť sa do jeho vnútropolitických záležitostí.
V Uhorskom sneme hovoril o tragédii poslanec SNS Milan Hodža, no jeho prejav sa nestretol s pochopením.
Masaker v Černovej neunikol ani pozornosti nórskeho spisovateľa Bjørnstjerna Bjørnsona, ktorý na útlak našich predkov poukázal už predtým – napríklad v súvislosti s prijatím maďarizačných Apponyiho zákonov (viac k tejto téme nájdete v tomto článku) a voči krutému postupu uhorských úradov protestoval i britský historik Robert William Seton-Watson.
Roky slávy i obetí
Po tom, čo si Hlinka naklonil slovenskú i českú verejnosť a dostalo sa mu i vrúcneho prijatia zo strany predsedu poslaneckej snemovne Ríšskej rady Richarda Weiskirchnera vo Viedni, stal sa pre uhorskú štátnu moc mimoriadne nebezpečným a musel urýchlene nastúpiť na výkon trestu.
Od 30. novembra 1907 ho väznili v maďarskom Segedíne, kde ho zadržiavali až do 10. februára 1910. Počas väzby sa venoval prekladu Starého zákona do slovenčiny a po prepustení mohol na základe rozhodnutia Kongregácie snemu vo Vatikáne opäť vykonávať kňazskú činnosť. Popritom naďalej pôsobil v politike, v rámci SNS.
Kvôli názorovým nezhodám so slovenskými evanjelikmi a liberálmi ale zo strany odišiel a v júli 1913 obnovil SĽS (v roku 1925 premenovanú na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu), tentoraz však už ako skutočne samostatný politický subjekt. Ako predseda SĽS sa spočiatku zasadzoval o česko-slovenskú orientáciu strany, čo sa zmenilo po vzniku Československej republiky (ďalej len: ČSR), keď centralistickej vláde v Prahe vytýkal jej postoj voči Slovákom – teda najmä nerešpektovanie ich národnej osobitosti a odmietanie samostatného postavenia Slovenska v ČSR.
Vzhľadom na to, že odmietal koncept „československého národa“ a snažil sa dosiahnuť autonómiu Slovenska, ktorú pritom sľubovala už predrepubliková Pittsburská dohoda z 30. mája 1918, ho predstavitelia krehkého, novovzniknutého štátu vnímali ako hrozbu a rozhodli o jeho uväznení. Vo väzbe tentoraz strávil sedem mesiacov, pričom na slobode znovu brojil za slovenskú autonómiu.
Súdobý politik slovenského pôvodu a presvedčený čechoslovakista Ivan Dérerer dokonca v diele Slovenský vývoj a ľudácka zrada naznačil, že Hlinkovi prispievala na protištátnu činnosť maďarská vláda... Plodov svojho úsilia sa však Hlinka nedočkal. K vyhláseniu autonómie Slovenska došlo až zhruba dva mesiace po jeho smrti.
Nacionalisti chceli jeho pamiatku zvečniť prostredníctvom mauzólea, v ktorom malo byť vystavené jeho zabalzamované telo. No kvôli činnosti Hlinkových stúpencov v období druhej svetovej vojny boli jeho pozostatky z obáv pred ich poškodením prevezené na neznáme miesto, zrejme niekde v okolí Bratislavy.
Napriek tomu, že Hlinka kritizoval fašizmus, ako i komunizmus a zásluhy mu priznáva aj zákon schválený poslancami Národnej rady v októbri 2007, pre mnohých Slovákov ostáva jeho meno navždy späté s klérofašistickým režimom Jozefa Tisa.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
