Krvilačnosť Červených Kmérov
Režim Červených Kmérov v Kambodži v rokoch 1975 až 1979 pripravil o život viac ako milión ľudí.
Červení Kméri
Stranu pracujúcich Kampučie (Kampučia je kmérsky názov pre Kambodžu – pozn. red.) založilo dvadsaťjeden Kambodžanov dominantnej kmérskej národnosti v roku 1960. O päť rokov neskôr sa hnutie premenovalo na Komunistickú stranu Kampučie, ale vo všeobecnosti sa pre jej členov a prívržencov zaužívalo označenie Červení Kméri.
Ich vodcom sa stal v roku 1962 muž menom Saloth Sar, ktorý vstúpil do histórie ako Pol Pot.
Jeho myslenie ovplyvnilo najmä štúdium v Paríži (1949 - 1952), kde sa zoznámil s ideami Veľkej francúzskej revolúcie, s marxistickou ideológiou a anarchokomunizmom spájajúcim ideu anarchistickej slobody s komunistickou rovnosťou.
Ako vlastenec bojoval po návrate do Kambodže v januári 1953 na strane hnutia Viet Minh, ktoré sa usilovalo o oslobodenie obyvateľov Vietnamu a priľahlých území spod francúzskej koloniálnej nadvlády. Neskôr v roku 1954 sa zapojil do činnosti Ľudovej revolučnej strany Kambodže a pracoval ako stredoškolský učiteľ dejepisu, francúzskej literatúry a geografie na súkromnej škole v kambodžskom hlavnom meste Phnom Pénh.
Potom, čo začal viesť Červených Kmérov, spolu so svojimi najbližšími spolupracovníkmi v roku 1963 odišiel do džungle, kde žil asketickým, až sektárskym spôsobom života.
Červení Kméri
Stranu pracujúcich Kampučie (Kampučia je kmérsky názov pre Kambodžu – pozn. red.) založilo dvadsaťjeden Kambodžanov dominantnej kmérskej národnosti v roku 1960. O päť rokov neskôr sa hnutie premenovalo na Komunistickú stranu Kampučie, ale vo všeobecnosti sa pre jej členov a prívržencov zaužívalo označenie Červení Kméri.
Ich vodcom sa stal v roku 1962 muž menom Saloth Sar, ktorý vstúpil do histórie ako Pol Pot.
Jeho myslenie ovplyvnilo najmä štúdium v Paríži (1949 - 1952), kde sa zoznámil s ideami Veľkej francúzskej revolúcie, s marxistickou ideológiou a anarchokomunizmom spájajúcim ideu anarchistickej slobody s komunistickou rovnosťou.
Ako vlastenec bojoval po návrate do Kambodže v januári 1953 na strane hnutia Viet Minh, ktoré sa usilovalo o oslobodenie obyvateľov Vietnamu a priľahlých území spod francúzskej koloniálnej nadvlády. Neskôr v roku 1954 sa zapojil do činnosti Ľudovej revolučnej strany Kambodže a pracoval ako stredoškolský učiteľ dejepisu, francúzskej literatúry a geografie na súkromnej škole v kambodžskom hlavnom meste Phnom Pénh.
Potom, čo začal viesť Červených Kmérov, spolu so svojimi najbližšími spolupracovníkmi v roku 1963 odišiel do džungle, kde žil asketickým, až sektárskym spôsobom života.
Červení Kméri chceli očistiť spoločnosť od všetkých neduhov, vrátane prostitúcie či alkoholizmu. Negatívne sa stavali aj k peniazom, súkromnému vlastníctvu a náboženstvám. Ich ideálom bol roľník – jednoduchý človek, ktorý sa dokáže postarať o všetky životné potreby. Vzdelaných a intelektuálne nadaných jedincov podľa Pol Pota spoločnosť nepotrebovala.
Červení Kméri spočiatku nemali masívnu podporu Kambodžanov, avšak americké bombardovanie pohraničných oblastí na juhovýchode krajiny v rámci vojny vo Vietname v rokoch 1965 a 1969 až 1973 napokon dopomohlo k rastu ich popularity. USA zhodili počas týchto útokov na územie Kambodže viac bômb ako na Japonsko počas druhej svetovej vojny, pričom zabili približne pol milióna nevinných roľníkov a zničili mnoho ryžových polí. V dôsledku týchto udalostí v krajine vypukol hladomor a rozšírili sa choroby, ktoré si vyžiadali ďalšie tisíce nevinných životov.
Pol Potovi navyše nahrávalo do karát i zosadenie kambodžského princa a nástupníka trónu Norodoma Sihanuka proamerickým generálom Lon Nolom v roku 1970, čo považovala väčšina obyvateľstva, a hlavne poverčiví a nevzdelaní vidiečania, za znesvätenie. Sihanuk následne ušiel do Číny a vyzýval k ozbrojenému povstaniu proti Lon Nolovi.
K Červeným Kmérom sa začali húfne pridávať kambodžskí vlastenci ochotní položiť život za svojho kráľa. A nakoniec, v roku 1975, sa napriek opakovaným intervenciám juhovietnamskej armády, ktorá podporovala Lon Nolovu vládu, Červeným Kmérom a Sihanukovým prívržencom podarilo zvíťaziť.
Pol Pot sa stal premiérom novovzniknutej Demokratickej Kampučie, ale namiesto vytúženého mieru nastalo obdobie krutosti a temna.
Šialení polpotovci začali realizovať svoj program očisty národa, vraždili ľudí napríklad len za to, že nosili okuliare a otvorili viac ako stopäťdesiat väzníc. Okrem toho násilne vysídľovali mestá a obyvateľov presúvali do poľnohospodárskych komunít, kde sa museli venovať farmárčeniu.
Deti, ktoré dosiahli vek sedem rokov, boli poslané na prevýchovu, aby si dokonale osvojili štátnu ideológiu. Aj intelektuálov, vrátane učiteľov, lekárov či vedcov, museli prevychovať v špeciálnych centrách a mnoho Kambodžanov, hlavne z radov príslušníkov národnostných menšín, a budhistických mníchov na smrť ubili motykami na tzv. vražedných poliach, kde takýmto spôsobom vytvorili masové hroby.
Na základe spomienok obyvateľov, ktorí túto genocídu prežili a správ bývalých väzňov tiež vieme, že Červení Kméri používali rôzne mimoriadne brutálne spôsoby mučenia.
Kniha kambodžského novinára a výskumníka Huya Vannaka Bou Meng: Preživší z väzenia Červených Kmérov S - 21, venovaná maliarovi Bou Mengovi, ktorý strávil takmer rok a pol v jednom z najprísnejších väzení v Phnom Pénh, podrobne opisuje metódy, používané Červenými Kmérmi voči uväzneným osobám. Patrilo medzi ne zatĺkanie bambusových paličiek pod nechty, pálenie cigaretami, odrezávanie častí tela, topenie, dusenie igelitovým vreckom či kŕmenie výkalmi.
Odhady počtu obetí Pol Potovho režimu sa rôznia. Začínajú približne pri milióne, ale podľa novších výskumov prišlo počas vlády Červených Kmérov o život takmer dvojnásobné množstvo ľudí (cca. 1,7 milióna), teda zhruba štvrtina vtedajšej populácie krajiny. Britský spisovateľ William Shawcross dokonca v knihe Kvalita Milosrdenstva: Kambodža, holokaust a moderné svedomie hovorí o dvoch až troch miliónoch obetí.
Zločiny Červených Kmérov pohoršovali aj zosadeného kráľa Norodoma Sihanuka, ktorý od roku 1978 viedol opozičné hnutie Jednotný národný front za nezávislú, neutrálnu, mierovú a spolupracujúcu Kambodžu.
Moc Pol Potovho režimu napokon zlomila až invázia vietnamskej armády, ktorá oslobodila krajinu v januári 1979, keď bola vyhlásená Kambodžská ľudová republika. Červení Kméri sa následne stiahli do Kambodžsko-thajského pohraničia, kde pokračovali v odboji proti novej vláde. Najvernejší príslušníci hnutia Červených Kmérov sa vzdali až v decembri 1998, osem mesiacov po smrti ich milovaného vodcu, v čase keď už Kambodža bola opäť kráľovstvom.
V roku 2006 zriadila kambodžská kráľovská vláda v spolupráci s OSN špeciálny medzinárodný trestný tribunál pre vyšetrovanie genocídy v Kambodži a viacerých polpotovcov sa už podarilo odsúdiť. Posledným žijúcim predstaviteľom Červených Kmérov je 89-ročný Khieu Samphan, ktorý bol hlavou štátu Demokratická Kampučia v rokoch 1976 – 1979. Ten bol v auguste 2014 odsúdený za zločiny proti ľudskosti na doživotie. Zverstvá Červených Kmérov dnes v Kambodži pripomínajú početné masové hroby, ako aj Múzeum genocídy Tuol Sleng v meste Phnom Pénh, situované priamo v bývalej väznici S-21.
Zahraničná podpora zločincov
Správy o priamej podpore Červených Kmérov zo strany Američanov pochádzajú z obdobia po oslobodení Kambodže vietnamskou armádou. Podľa Craiga Etchesona, ktorý pracoval v rokoch 2006 – 2012 ako vedúci vyšetrovacieho týmu v kancelárii prokurátorov špeciálneho súdu na stíhanie predstaviteľov Červených Kmérov za zločiny proti ľudskosti, nadviazali USA kontakt s Pol Potom už v novembri 1980.
Následne, počas rokov 1981 – 1986, mali od americkej vlády Červení Kméri dostať viac ako 80 miliónov dolárov.
Podľa austrálskeho publicistu Johna Pilgera podporovala americká vláda Červených Kmérov, pretože mali spoločného nepriateľa – Vietnam. Hnacím motorom k nadviazaniu spolupráce s Červenými Kmérmi teda mala byť snaha o získanie kontroly nad strateným územím Vietnamu, ako i túžba po pomste za prehru vo Vietnamskej vojne. Pilger taktiež tvrdí, že na thajskom veľvyslanectve v Bangkoku a na hraniciach Thajska a Kambodže spravodajská agentúra CIA zriadila pohotovostnú skupinu, ktorá zabezpečovala, aby sa humanitárna pomoc dostala do radov Červených Kmérov v utečeneckých táboroch a základniach Pol Potových prívržencov. Jeho tvrdenie dosvedčuje priznanie dvoch amerických pracovníkov humanitnej pomoci, Lindy Masonovej a Rogera Browna, a správy o podpore Červených Kmérov potvrdil aj bývalý tajomník ministerstva zahraničných vecí USA Richard Holbrooke.
Okrem toho dostávali kmérski zločinci zbrane z Číny, čo napomohlo tomu, aby sa ich hnutie dokázalo udržať v podstate až do roku 1998.
Červení Kméri spočiatku nemali masívnu podporu Kambodžanov, avšak americké bombardovanie pohraničných oblastí na juhovýchode krajiny v rámci vojny vo Vietname v rokoch 1965 a 1969 až 1973 napokon dopomohlo k rastu ich popularity. USA zhodili počas týchto útokov na územie Kambodže viac bômb ako na Japonsko počas druhej svetovej vojny, pričom zabili približne pol milióna nevinných roľníkov a zničili mnoho ryžových polí. V dôsledku týchto udalostí v krajine vypukol hladomor a rozšírili sa choroby, ktoré si vyžiadali ďalšie tisíce nevinných životov.
Pol Potovi navyše nahrávalo do karát i zosadenie kambodžského princa a nástupníka trónu Norodoma Sihanuka proamerickým generálom Lon Nolom v roku 1970, čo považovala väčšina obyvateľstva, a hlavne poverčiví a nevzdelaní vidiečania, za znesvätenie. Sihanuk následne ušiel do Číny a vyzýval k ozbrojenému povstaniu proti Lon Nolovi.
K Červeným Kmérom sa začali húfne pridávať kambodžskí vlastenci ochotní položiť život za svojho kráľa. A nakoniec, v roku 1975, sa napriek opakovaným intervenciám juhovietnamskej armády, ktorá podporovala Lon Nolovu vládu, Červeným Kmérom a Sihanukovým prívržencom podarilo zvíťaziť.
Pol Pot sa stal premiérom novovzniknutej Demokratickej Kampučie, ale namiesto vytúženého mieru nastalo obdobie krutosti a temna.
Šialení polpotovci začali realizovať svoj program očisty národa, vraždili ľudí napríklad len za to, že nosili okuliare a otvorili viac ako stopäťdesiat väzníc. Okrem toho násilne vysídľovali mestá a obyvateľov presúvali do poľnohospodárskych komunít, kde sa museli venovať farmárčeniu.
Deti, ktoré dosiahli vek sedem rokov, boli poslané na prevýchovu, aby si dokonale osvojili štátnu ideológiu. Aj intelektuálov, vrátane učiteľov, lekárov či vedcov, museli prevychovať v špeciálnych centrách a mnoho Kambodžanov, hlavne z radov príslušníkov národnostných menšín, a budhistických mníchov na smrť ubili motykami na tzv. vražedných poliach, kde takýmto spôsobom vytvorili masové hroby.
Na základe spomienok obyvateľov, ktorí túto genocídu prežili a správ bývalých väzňov tiež vieme, že Červení Kméri používali rôzne mimoriadne brutálne spôsoby mučenia.
Kniha kambodžského novinára a výskumníka Huya Vannaka Bou Meng: Preživší z väzenia Červených Kmérov S - 21, venovaná maliarovi Bou Mengovi, ktorý strávil takmer rok a pol v jednom z najprísnejších väzení v Phnom Pénh, podrobne opisuje metódy, používané Červenými Kmérmi voči uväzneným osobám. Patrilo medzi ne zatĺkanie bambusových paličiek pod nechty, pálenie cigaretami, odrezávanie častí tela, topenie, dusenie igelitovým vreckom či kŕmenie výkalmi.
Odhady počtu obetí Pol Potovho režimu sa rôznia. Začínajú približne pri milióne, ale podľa novších výskumov prišlo počas vlády Červených Kmérov o život takmer dvojnásobné množstvo ľudí (cca. 1,7 milióna), teda zhruba štvrtina vtedajšej populácie krajiny. Britský spisovateľ William Shawcross dokonca v knihe Kvalita Milosrdenstva: Kambodža, holokaust a moderné svedomie hovorí o dvoch až troch miliónoch obetí.
Zločiny Červených Kmérov pohoršovali aj zosadeného kráľa Norodoma Sihanuka, ktorý od roku 1978 viedol opozičné hnutie Jednotný národný front za nezávislú, neutrálnu, mierovú a spolupracujúcu Kambodžu.
Moc Pol Potovho režimu napokon zlomila až invázia vietnamskej armády, ktorá oslobodila krajinu v januári 1979, keď bola vyhlásená Kambodžská ľudová republika. Červení Kméri sa následne stiahli do Kambodžsko-thajského pohraničia, kde pokračovali v odboji proti novej vláde. Najvernejší príslušníci hnutia Červených Kmérov sa vzdali až v decembri 1998, osem mesiacov po smrti ich milovaného vodcu, v čase keď už Kambodža bola opäť kráľovstvom.
V roku 2006 zriadila kambodžská kráľovská vláda v spolupráci s OSN špeciálny medzinárodný trestný tribunál pre vyšetrovanie genocídy v Kambodži a viacerých polpotovcov sa už podarilo odsúdiť. Posledným žijúcim predstaviteľom Červených Kmérov je 89-ročný Khieu Samphan, ktorý bol hlavou štátu Demokratická Kampučia v rokoch 1976 – 1979. Ten bol v auguste 2014 odsúdený za zločiny proti ľudskosti na doživotie. Zverstvá Červených Kmérov dnes v Kambodži pripomínajú početné masové hroby, ako aj Múzeum genocídy Tuol Sleng v meste Phnom Pénh, situované priamo v bývalej väznici S-21.
Zahraničná podpora zločincov
Správy o priamej podpore Červených Kmérov zo strany Američanov pochádzajú z obdobia po oslobodení Kambodže vietnamskou armádou. Podľa Craiga Etchesona, ktorý pracoval v rokoch 2006 – 2012 ako vedúci vyšetrovacieho týmu v kancelárii prokurátorov špeciálneho súdu na stíhanie predstaviteľov Červených Kmérov za zločiny proti ľudskosti, nadviazali USA kontakt s Pol Potom už v novembri 1980.
Následne, počas rokov 1981 – 1986, mali od americkej vlády Červení Kméri dostať viac ako 80 miliónov dolárov.
Podľa austrálskeho publicistu Johna Pilgera podporovala americká vláda Červených Kmérov, pretože mali spoločného nepriateľa – Vietnam. Hnacím motorom k nadviazaniu spolupráce s Červenými Kmérmi teda mala byť snaha o získanie kontroly nad strateným územím Vietnamu, ako i túžba po pomste za prehru vo Vietnamskej vojne. Pilger taktiež tvrdí, že na thajskom veľvyslanectve v Bangkoku a na hraniciach Thajska a Kambodže spravodajská agentúra CIA zriadila pohotovostnú skupinu, ktorá zabezpečovala, aby sa humanitárna pomoc dostala do radov Červených Kmérov v utečeneckých táboroch a základniach Pol Potových prívržencov. Jeho tvrdenie dosvedčuje priznanie dvoch amerických pracovníkov humanitnej pomoci, Lindy Masonovej a Rogera Browna, a správy o podpore Červených Kmérov potvrdil aj bývalý tajomník ministerstva zahraničných vecí USA Richard Holbrooke.
Okrem toho dostávali kmérski zločinci zbrane z Číny, čo napomohlo tomu, aby sa ich hnutie dokázalo udržať v podstate až do roku 1998.
Pozrite si fotogalériu pod článkom
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
