Kresťanskí mučeníci - Diel II.
Od umučenia Krista, smrti apoštolov Jakuba Staršieho, Petra, Ondreja a Tomáša, ako aj ukameňovania diakona Štefana tentoraz prejdeme k spôsobom, akými odišli z tohto sveta ďalší apoštoli, postavy zo Starého zákona a starovekí svätci.
Nešťastné osudy ďalších apoštolov
Biblia hovorí iba o smrti apoštola Jakuba Staršieho, ktorého dal sťať kráľ Herodes (Sk. 12: 2).
Okrem toho obsahuje zmienku o skone jedného z pôvodných dvanástich učeníkov, Kristovho zradcu Judáša Iškariotského: „On odhodil strieborné peniaze do chrámu a vzdialil sa. Potom odišiel a obesil sa.“ (Mt. 27:5), resp. ako je uvedené v 1. kapitole biblickej knihy Skutkov apoštolov: „Z odmeny za svoju ničomnosť si kúpil pole a zrútiac sa z výšky dolu hlavou ho roztrhlo tak, že sa z neho vyvalili všetky vnútornosti.“
O tom, ako boli zahubení ostatní apoštoli, vieme len na základe cirkevnej tradície.
Ježiš však mučenícku smrť svojich nasledovníkov predpovedal a taktiež naznačil, že iba brat Jakuba Staršieho, Ján, nezomrie takýmto spôsobom.
No ani Ján sa nevyhol mučeníctvu, keď ho ponorili do vriaceho oleja na príkaz cisára Domiciána, pričom neutrpel žiadnu ujmu, a tak ho následne vyhnali na ostrov Patmos, kde musel pracovať v baniach. Napokon ale zomrel vo vysokom veku vyše 90 rokov, pravdepodobne v Efeze na území dnešného Turecka, kde sa nachádza aj jeho hrobka. Podľa legendy však Jánove telesné pozostatky do hrobu nikdy neboli uložené. Apoštol sa mal rozptýliť vo svetle, aby naplnil Kristove slová a bol ponechaný na tomto svete až do druhého príchodu Mesiáša. Stal sa teda akousi energiou, živým božím duchom, ktorý ešte stále pôsobí medzi nami. Alebo, podľa iného názoru, bol nanebovzatý. Pravdivosť legendy si chcel preveriť v štvrtom storočí cisár Konštantín Veľký a preto prikázal, aby Jánov hrob otvorili, avšak v hrobke sa nenašli žiadne kosti ani relikvie, čo niektorých kresťanov ešte väčšmi utvrdilo v presvedčení o jeho zázračnom úniku pred smrťou.
Matúš údajne zomrel v Etiópii ranou mečom. Jeho popravu nariadil kráľ Hyrtakus, pretože sa zaňho jeho vyvolená odmietla vydať potom, čo na základe Matúšovho kázania konvertovala na kresťanstvo a zložila sľub panenstva. Pozostatky tohto apoštola údajne objavili v južnom Taliansku v druhej polovici 11. storočia a umiestnili ich do chrámovej krypty v meste Salerno.
O apoštolovi Lukášovi sa hovorí, že ho obesili vo veku 84 rokov kvôli hlásaniu Kristovho učenia v gréckom Patrase, i keď niektorí veria, že zomrel prirodzenou smrťou. Lukášova lebka je vraj súčasťou pokladu katedrály svätého Víta v Prahe. Jeho kosti (až na rebro, ktoré malo zostať v jeho pôvodnom hrobe v gréckych Tébach) uchovávajú v olovenej rakve umiestnenej v mramorovom sarkofágu v bazilike svätej Justíny v talianskom Padove, kde údajne spočíva prinajmenšom časť tela apoštola Mateja. Toho si po Judášovej zrade vybrali učeníci, aby s nimi hlásal evanjelium. Ani v prípade tohto svätca presne nevieme, aký spôsob mučeníckej smrti podstúpil. Podľa stredovekého gréckeho cirkevného historika Nikefora Callistusa ho ukrižovali na území súčasného Gruzínska, iná tradícia tvrdí, že ho sťali v Jeruzaleme a podľa ranokresťanského teológa Hyppolyta Rímskeho zomrel na starobu.
Jakuba Mladšieho, syna Alfeja, resp. Kleofáša, a Márie, ktorú apoštol Ján označuje za „sestru Jeho matky“ (t. j. Panny Márie) najprv zhodili farizeji zo strechy chrámu v Jeruzaleme. Keďže pád prežil, začali ho kameňovať a napokon mu rozbili lebku tyčou. Jakubove relikvie sú uložené v chráme Dvanástich apoštolov v Ríme, kde majú byť umiestnené aj pozostatky apoštola Filipa, ukrižovaného dolu hlavou za vlády cisára Domiciána koncom 1. storočia.
Bratom Jakuba Mladšieho bol Júda Tadeáš, v 14. kapitole Jánovho evanjelia označený ako „Júda - no nie ten Iškariotský“. Podľa dvoch najrozšírenejších verzií o jeho smrti bol buď ukrižovaný alebo mu najprv odpílili údy a potom ho sťali. "Jeho relikvie by sa mali nachádzať vo vatikánskej Bazilike svätého Petra, kde sú i kosti apoštola Šimona Horlivca, ktorý bol umučený spolu s Júdom Tadeášom."
Kristovho učeníka Bartolomeja, resp. Natanaela, arménski pohania zaživa stiahli z kože a sťali. Ostatky tohto mučeníka sa nachádzajú v chrámoch v Taliansku, Nemecku, Azerbajdžane a údajne i v Canterburskej katedrále v Anglicku.
Nešťastné osudy ďalších apoštolov
Biblia hovorí iba o smrti apoštola Jakuba Staršieho, ktorého dal sťať kráľ Herodes (Sk. 12: 2).
Okrem toho obsahuje zmienku o skone jedného z pôvodných dvanástich učeníkov, Kristovho zradcu Judáša Iškariotského: „On odhodil strieborné peniaze do chrámu a vzdialil sa. Potom odišiel a obesil sa.“ (Mt. 27:5), resp. ako je uvedené v 1. kapitole biblickej knihy Skutkov apoštolov: „Z odmeny za svoju ničomnosť si kúpil pole a zrútiac sa z výšky dolu hlavou ho roztrhlo tak, že sa z neho vyvalili všetky vnútornosti.“
O tom, ako boli zahubení ostatní apoštoli, vieme len na základe cirkevnej tradície.
Ježiš však mučenícku smrť svojich nasledovníkov predpovedal a taktiež naznačil, že iba brat Jakuba Staršieho, Ján, nezomrie takýmto spôsobom.
No ani Ján sa nevyhol mučeníctvu, keď ho ponorili do vriaceho oleja na príkaz cisára Domiciána, pričom neutrpel žiadnu ujmu, a tak ho následne vyhnali na ostrov Patmos, kde musel pracovať v baniach. Napokon ale zomrel vo vysokom veku vyše 90 rokov, pravdepodobne v Efeze na území dnešného Turecka, kde sa nachádza aj jeho hrobka. Podľa legendy však Jánove telesné pozostatky do hrobu nikdy neboli uložené. Apoštol sa mal rozptýliť vo svetle, aby naplnil Kristove slová a bol ponechaný na tomto svete až do druhého príchodu Mesiáša. Stal sa teda akousi energiou, živým božím duchom, ktorý ešte stále pôsobí medzi nami. Alebo, podľa iného názoru, bol nanebovzatý. Pravdivosť legendy si chcel preveriť v štvrtom storočí cisár Konštantín Veľký a preto prikázal, aby Jánov hrob otvorili, avšak v hrobke sa nenašli žiadne kosti ani relikvie, čo niektorých kresťanov ešte väčšmi utvrdilo v presvedčení o jeho zázračnom úniku pred smrťou.
Matúš údajne zomrel v Etiópii ranou mečom. Jeho popravu nariadil kráľ Hyrtakus, pretože sa zaňho jeho vyvolená odmietla vydať potom, čo na základe Matúšovho kázania konvertovala na kresťanstvo a zložila sľub panenstva. Pozostatky tohto apoštola údajne objavili v južnom Taliansku v druhej polovici 11. storočia a umiestnili ich do chrámovej krypty v meste Salerno.
O apoštolovi Lukášovi sa hovorí, že ho obesili vo veku 84 rokov kvôli hlásaniu Kristovho učenia v gréckom Patrase, i keď niektorí veria, že zomrel prirodzenou smrťou. Lukášova lebka je vraj súčasťou pokladu katedrály svätého Víta v Prahe. Jeho kosti (až na rebro, ktoré malo zostať v jeho pôvodnom hrobe v gréckych Tébach) uchovávajú v olovenej rakve umiestnenej v mramorovom sarkofágu v bazilike svätej Justíny v talianskom Padove, kde údajne spočíva prinajmenšom časť tela apoštola Mateja. Toho si po Judášovej zrade vybrali učeníci, aby s nimi hlásal evanjelium. Ani v prípade tohto svätca presne nevieme, aký spôsob mučeníckej smrti podstúpil. Podľa stredovekého gréckeho cirkevného historika Nikefora Callistusa ho ukrižovali na území súčasného Gruzínska, iná tradícia tvrdí, že ho sťali v Jeruzaleme a podľa ranokresťanského teológa Hyppolyta Rímskeho zomrel na starobu.
Jakuba Mladšieho, syna Alfeja, resp. Kleofáša, a Márie, ktorú apoštol Ján označuje za „sestru Jeho matky“ (t. j. Panny Márie) najprv zhodili farizeji zo strechy chrámu v Jeruzaleme. Keďže pád prežil, začali ho kameňovať a napokon mu rozbili lebku tyčou. Jakubove relikvie sú uložené v chráme Dvanástich apoštolov v Ríme, kde majú byť umiestnené aj pozostatky apoštola Filipa, ukrižovaného dolu hlavou za vlády cisára Domiciána koncom 1. storočia.
Bratom Jakuba Mladšieho bol Júda Tadeáš, v 14. kapitole Jánovho evanjelia označený ako „Júda - no nie ten Iškariotský“. Podľa dvoch najrozšírenejších verzií o jeho smrti bol buď ukrižovaný alebo mu najprv odpílili údy a potom ho sťali. "Jeho relikvie by sa mali nachádzať vo vatikánskej Bazilike svätého Petra, kde sú i kosti apoštola Šimona Horlivca, ktorý bol umučený spolu s Júdom Tadeášom."
Kristovho učeníka Bartolomeja, resp. Natanaela, arménski pohania zaživa stiahli z kože a sťali. Ostatky tohto mučeníka sa nachádzajú v chrámoch v Taliansku, Nemecku, Azerbajdžane a údajne i v Canterburskej katedrále v Anglicku.
Mareka, ktorý je síce autorom jedného z Evanjelií, no medzi Ježišových učeníkov zrejme kvôli nízkemu veku nepatril, vraj prepadli pri bohoslužbách pohania, okolo krku mu uviazali slučku a vláčili ho ulicami Alexandrie v dnešnom severnom Egypte, až kým nevypustil dušu.
Marekovu mŕtvolu mali veriaci pochovať v dedine Bucoli pri Alexandrii, no v 9. storočí, keď Egypt ohrozovali islamskí nájazdníci, sa dvom kupcom podarilo preniesť jeho relikvie do Benátok, kde spočívajú až doteraz. Podľa verzie koptskej pravoslávnej cirkvi, ktorej základy položil práve apoštol Marek, sú svätcove ostatky v chrámoch v Alexandrii a Káhire.
Pavol, ktorý ako uvádzajú Skutky apoštolov pred svojím obrátením „ničil cirkev, chodil po domoch, odvláčal mužov i ženy a vrhal ich do väzenia“, mučili a sťali v Ríme zrejme ku koncu vlády cisára Nera. Pochovali ho za hradbami mesta, pričom miesto jeho posledného odpočinku označoval pamätník a neskôr i bazilika. V nej sa nachádza krypta s apoštolovou rakvou, v ktorej však chýba Pavlova hlava. Tá totiž bola podľa cirkevnej tradície uložená do depozitára Lateránskej baziliky v Ríme.
Chananja, Míšael a Azarja
Teraz sa prenesieme v čase hlbšie do minulosti, do obdobia panovania babylonského kráľa Nabukadnesara II., ktorý vládol v rokoch 605 – 562 pred Kristom.
Starozákonná kniha proroka Daniela zachytáva príbeh troch mládencov z Judei – Chananju, Míšaela a Azarju, ktorých veliteľ eunuchov premenoval na Šadracha, Méšacha a Abéd-Nega. Tí pôsobili ako správcovia celej babylonskej provincie, no panovníkovu priazeň stratili, keď sa odmietli klaňať monumentálnej zlatej soche, za čo ich Nabukadnesar dal vhodiť do rozpálenej pece.
A hoci od žiary zahynuli i chlapi, ktorí trojicu mládencov viedli, Chananjovi, Míšaelovi a Azarjovi sa nič nestalo, lebo velebili Boha a na pomoc im prišiel anjel. Kráľ žasol nad tým, že trojica ostala nažive a prikázal, aby bol každý, kto sa bude rúhať ich Bohu, rozsekaný na kusy.
Mučenícka smrť neskôr za vlády Dária Médskeho takmer postihla i proroka Daniela, keď ho hodili do jamy s levmi. Ale Danielovi sa podarilo vyviaznuť bez ujmy, vďaka tomu, že Boh poslal anjela a zatvoril tlamy levov.
Svätá Barbora
Barbora, ktorá pochádzala z pohanskej rodiny a žila v Nikomédii (dnes Ízmit v Turecku), rozhnevala svojho otca Dioskura, keď sa odmietla vydať. Ako hlboko veriaca žena zložila sľub panenstva a život prisľúbila službe Bohu. Jej tyranský otec ju zato uvrhol do veže s dvomi oknami, kde dala vybúrať tretie okno, symbolizujúce Božiu trojjedinosť. Tým spečatila svoj osud a v očiach upadla Dioskura upadla do ešte väčšej nemilosti. Otec ju poslal pred súd, bola potrestaná mučením a napokon jej sám Dioskuros zoťal hlavu.
Relikvie starovekej svätice preniesli do Kyjeva a do Prahy. Na Slovensku ju uctievajú ako patrónka baníkov. Pre jej tesné spojenie s Bohom a neoblomnú vieru sa k nej modlievajú aj umierajúci.
Umučenie svätého Sebastiána
Presné miesto narodenia tohto svätca, ktorý žil v treťom storočí, nie je známe. Do úvahy pripadajú dve lokality – mesto Narbonne v dnešnom Francúzsku alebo Miláno v súčasnom Taliansku. Zhruba vo veku 28 rokov sa stal vojakom a vďaka svojej udatnosti sa vypracoval až na kapitána osobnej stráže cisára Diokleciána.
Keď však vysvitlo, že je kresťan a že sa mu dokonca podarilo obrátiť niekoľkých pohanov na vieru, cisár prikázal lukostrelcom, aby ho zabili. Do Sebastiánovho tela vnikli desiatky šípov, vďaka starostlivosti svätej Ireny, vdovy po kresťanskom mučeníkovi Kastulovi, však prežil a keď celkom vyzdravel, rozhodol sa ísť za cisárom, aby mu vyčítal prenasledovanie kresťanov. Panovník jeho výhrady neprijal a nechal ho zbičovať až na smrť.
Jeho mŕtvolu vojaci vrhli do kanalizácie, no neskôr mu bol dopriaty dôstojný pohreb. Zachovali sa i relikvie pripisované Sebastiánovi, ktoré uchovávajú v Ríme a Ebersbergu na juhu Nemecka.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
