Kostrové pozostatky v areáli rondelov
Zvláštnym kruhovitým stavbám, rondelom, pripisujú archeológovia okrem iného aj kultovú funkciu. K rituálom, ktoré prebiehali v priestoroch týchto objektov, zrejme patril i obrad pochovávania a obetovanie ľudí.
Charakteristika rondelov
Rondely v súčasnosti môžeme identifikovať predovšetkým vďaka leteckým a satelitným snímkam podľa ich kruhovitého pôdorysu a pozostatkov priekop. Obvykle bývali obkolesené jednou až dvomi priekopami, ktoré boli od seba vzdialené 7 - 10 metrov, pričom siahali do hĺbky štyri metre a boli široké okolo 14 metrov.
Stavali ich hlavne na vrchoch kopcov, kde bol dobrý výhľad na okolitú krajinu. Tieto objekty mali zvyčajne priemer 30 až 210 metrov, no najčastejšie dosahovali priečne rozmery 55 až 97 metrov.
Ich presnú funkciu dodnes nepoznáme, avšak význam rondelov vysvetľuje viacero teórií. Slovenský archeológ Juraj Pavúk a jeho spolupracovník, astronóm Vladimír Karlovský, sú presvedčení, že pravdepodobne išlo o symbolické objekty, kde prebiehali rôzne rituály a mali aj astronomickú úlohu, možno ako prastaré kalendáre, riadené pohybom nebeských telies. Spojitosť týchto kruhovitých stavieb s kultovými obradmi predpokladá i slovenský historik Michal Habaj či český archeológ Vladimír Podborský.
Posledný menovaný taktiež pripisuje rondelom, ktoré sa našli na území Moravy, Čiech, Rakúska, Nemecka, Slovenska, Maďarska, Poľska a Anglicka vysokú dôležitosť. Považuje ich za prejavy spoločnej a jednotnej tendencie Praeurópanov k budovaniu základných prvkov civilizácie a jej dlhodobej kontinuity na základe spoločného psychologického substrátu ľudstva.
Hypotéze o náboženskom poslaní rondelov nahrávajú aj objavy jám a pecí vo vnútornom areáli niektorých rondelov. Tie mohli byť nápomocné pri obetných obradoch a pri uskladňovaní či spracovaní potravy. Inou možnosťou je, že rondely predstavovali akési symboly – možno symbol božstva, Slnka alebo cyklickosti času.
Celkom racionálna sa zdá úvaha o rondeloch ako o zhromažďovacích centrách dávnych civilizácií. Tieto stavby, okrem iného, mohli slúžiť ako pevnosti, čo by vysvetľovalo umiestnenie vnútorných palisádových kruhov a priekop.
Charakteristika rondelov
Rondely v súčasnosti môžeme identifikovať predovšetkým vďaka leteckým a satelitným snímkam podľa ich kruhovitého pôdorysu a pozostatkov priekop. Obvykle bývali obkolesené jednou až dvomi priekopami, ktoré boli od seba vzdialené 7 - 10 metrov, pričom siahali do hĺbky štyri metre a boli široké okolo 14 metrov.
Stavali ich hlavne na vrchoch kopcov, kde bol dobrý výhľad na okolitú krajinu. Tieto objekty mali zvyčajne priemer 30 až 210 metrov, no najčastejšie dosahovali priečne rozmery 55 až 97 metrov.
Ich presnú funkciu dodnes nepoznáme, avšak význam rondelov vysvetľuje viacero teórií. Slovenský archeológ Juraj Pavúk a jeho spolupracovník, astronóm Vladimír Karlovský, sú presvedčení, že pravdepodobne išlo o symbolické objekty, kde prebiehali rôzne rituály a mali aj astronomickú úlohu, možno ako prastaré kalendáre, riadené pohybom nebeských telies. Spojitosť týchto kruhovitých stavieb s kultovými obradmi predpokladá i slovenský historik Michal Habaj či český archeológ Vladimír Podborský.
Posledný menovaný taktiež pripisuje rondelom, ktoré sa našli na území Moravy, Čiech, Rakúska, Nemecka, Slovenska, Maďarska, Poľska a Anglicka vysokú dôležitosť. Považuje ich za prejavy spoločnej a jednotnej tendencie Praeurópanov k budovaniu základných prvkov civilizácie a jej dlhodobej kontinuity na základe spoločného psychologického substrátu ľudstva.
Hypotéze o náboženskom poslaní rondelov nahrávajú aj objavy jám a pecí vo vnútornom areáli niektorých rondelov. Tie mohli byť nápomocné pri obetných obradoch a pri uskladňovaní či spracovaní potravy. Inou možnosťou je, že rondely predstavovali akési symboly – možno symbol božstva, Slnka alebo cyklickosti času.
Celkom racionálna sa zdá úvaha o rondeloch ako o zhromažďovacích centrách dávnych civilizácií. Tieto stavby, okrem iného, mohli slúžiť ako pevnosti, čo by vysvetľovalo umiestnenie vnútorných palisádových kruhov a priekop.
(zdroj: en.wikipedia.org, foto poskytol autor Pavol Ičo)
Nálezy rondelov na území Slovenska
Rondely, ktoré sa našli na Slovensku, v prevažnej miere pochádzajú z obdobia, keď u nás, resp. hlavne v západnej časti krajiny, pôsobil ľud lengyelskej kultúry (cca. 4900 – 3950 p. n. l.).
Do uvedeného časového rozpätia patrí aj rondel objavený v 70. rokoch minulého storočia v katastri obce Svodín pri Nových Zámkoch. V areáli tohto objektu našli niekoľko hrobov, ako i domy rôznych tvarov a veľkostí.
Zhruba 7000 rokov starý rondel s dvomi priekopami a dvomi vchodmi odhalili na základe leteckej snímky z roku 1985 pri Ružindole v Trnavskom kraji. Výskum pod vedením Věry Němejcovej-Pavúkovej zistil niekoľko zvláštností objektu, vrátane mimoriadne dlhých vstupných koridorov a náznakov kamenného múru.
Archeológovia prišli na to, že stavitelia hĺbili priekopy od jari do jesene, avšak monument ostal nedokončený, keďže práce náhle prerušili.
O okolnostiach náhleho ukončenia výstavby rondelu vedci iba špekulujú. Zrejme to súvisí s desivým objavom pri severnom vstupe do štruktúry, kde našli roztrúsené kosti pochádzajúce z tiel mužov, žien, detí a dokonca i novorodencov. Je nanajvýš pravdepodobné, že tieto osoby iba vhodili do priekopy a ich kostry navyše niesli rôzne známky poškodenia – stopy po silných úderoch, rezy a zlomeniny, akoby týchto ľudí pred smrťou mučili.
Podľa odhadov sa v priekope môžu nachádzať pozostatky stotridsiatich ľudských tiel. Je možné, že boli zabití pri vražednom útoku, ale bádatelia nevylučujú ani možnosť, že boli obetovaní. Obetovanie pritom mohlo prebiehať vo viacerých etapách, alebo v rámci jednej masovej popravy.
Potom rondel niekoľko storočí nevyužívali, až kým sa na scéne neobjavila tzv. ludanická skupina lengyelskej kultúry (cca. 4400 – 3500 p. n. l.). Príslušníci tohto pravekého spoločenstva použili priekopu podobným spôsobom ako ich predkovia, o čom svedčí nález kostrových zvyškov ôsmich ľudí. Objav šperku z lastúr a cenného medeného náramku naznačuje, že medzi zosnulými bola i žena z vyššej spoločenskej vrstvy. Ani jej bohatstvo alebo vznešený pôvod ju však neuchránili pred hrozným osudom – zmasakrovali ju podobne ako ostatné obete a jej telo nepochovali.
Rondely, ktoré sa našli na Slovensku, v prevažnej miere pochádzajú z obdobia, keď u nás, resp. hlavne v západnej časti krajiny, pôsobil ľud lengyelskej kultúry (cca. 4900 – 3950 p. n. l.).
Do uvedeného časového rozpätia patrí aj rondel objavený v 70. rokoch minulého storočia v katastri obce Svodín pri Nových Zámkoch. V areáli tohto objektu našli niekoľko hrobov, ako i domy rôznych tvarov a veľkostí.
Zhruba 7000 rokov starý rondel s dvomi priekopami a dvomi vchodmi odhalili na základe leteckej snímky z roku 1985 pri Ružindole v Trnavskom kraji. Výskum pod vedením Věry Němejcovej-Pavúkovej zistil niekoľko zvláštností objektu, vrátane mimoriadne dlhých vstupných koridorov a náznakov kamenného múru.
Archeológovia prišli na to, že stavitelia hĺbili priekopy od jari do jesene, avšak monument ostal nedokončený, keďže práce náhle prerušili.
O okolnostiach náhleho ukončenia výstavby rondelu vedci iba špekulujú. Zrejme to súvisí s desivým objavom pri severnom vstupe do štruktúry, kde našli roztrúsené kosti pochádzajúce z tiel mužov, žien, detí a dokonca i novorodencov. Je nanajvýš pravdepodobné, že tieto osoby iba vhodili do priekopy a ich kostry navyše niesli rôzne známky poškodenia – stopy po silných úderoch, rezy a zlomeniny, akoby týchto ľudí pred smrťou mučili.
Podľa odhadov sa v priekope môžu nachádzať pozostatky stotridsiatich ľudských tiel. Je možné, že boli zabití pri vražednom útoku, ale bádatelia nevylučujú ani možnosť, že boli obetovaní. Obetovanie pritom mohlo prebiehať vo viacerých etapách, alebo v rámci jednej masovej popravy.
Potom rondel niekoľko storočí nevyužívali, až kým sa na scéne neobjavila tzv. ludanická skupina lengyelskej kultúry (cca. 4400 – 3500 p. n. l.). Príslušníci tohto pravekého spoločenstva použili priekopu podobným spôsobom ako ich predkovia, o čom svedčí nález kostrových zvyškov ôsmich ľudí. Objav šperku z lastúr a cenného medeného náramku naznačuje, že medzi zosnulými bola i žena z vyššej spoločenskej vrstvy. Ani jej bohatstvo alebo vznešený pôvod ju však neuchránili pred hrozným osudom – zmasakrovali ju podobne ako ostatné obete a jej telo nepochovali.
(zdroj: en.wikipedia.org, foto poskytol autor Pavol Ičo)
Ďalší rondel objavili v Bučanoch pri Trnave v roku 1978. Objekt však zničili pri výstavbe diaľnice a jeho existenciu dnes pripomína iba pamätník. Vedci sa nazdávajú, že mal astronomickú funkciu, pretože v ňom našli stavebné prvky orientované na dráhu Slnka a Mesiaca. Rondel v Bučanoch teda mohol slúžiť na rovnaké účely, aké viacerí historici predpokladajú pri egyptských pyramídach a mohol zohrávať dôležitú úlohu pri určovaní pohybov vesmírnych telies, ovplyvňujúcich tok času i počasie, od ktorého závisela úroda a s ňou prežitie našich dávnych predkov. Vo vzdialenosti 100 – 200 metrov od rondelu odhalili štyri kostrové hroby.
Na jedinečnú kamennú kruhovitú stavbu natrafili v roku 1988 aj v meste Holíč pri výstavbe tunajšieho sídliska SNP. Tento objekt bol pomenovaný Svätyňa boha hromu (podľa symbolov vyrytých na hlavnom kameni, ktoré niektorí bádatelia spájajú s uctievaním slovanského boha hromu a blesku Perúna) a pôvodne išlo len o jeden z niekoľkých kruhovitých objektov (svätýň) umiestnených v rondeli, resp. v priestore vymedzenom jeho kruhmi.
Svätyňa boha hromu, ktorá vznikla ako posledná zrejme v polovici 1. tisícročia, pozostávala z nízkych a širokých tzv. ženských kameňov, ktoré sa striedali s vysokými a štíhlymi, tzv. mužskými kameňmi. V strede vnútorného kruhu bol hlavný kameň, dosahujúci výšky takmer 7 metrov.
Ostatné, v súčasnosti zničené svätyne, sú o čosi staršie a datujú ich približne od obdobia okolo roku 3500 – 4500 p. n. l. Zachované praveké kultové piliere zo Svätyne boha hromu, nazývané menhiry, sú od roku 1996 vystavené na nádvorí Remeselného domu v Holíči a na niektorých z nich je ešte stále možné rozoznať vyobrazenia nástrojov, zvierat, ľudských postáv a rôznych symbolov. Mimochodom, menhiry označovali v škandinávskych krajinách miesta posledného odpočinku zosnulých (v niektorých prípadoch iba významných osobností, bojovníkov a pod.) a pravdepodobne slúžili aj ako vzor pre moderné kamenné pamätníky.
V Svätyni boha hromu našli niekoľko kostier. Okolnosti nálezu priblížil etnológ Rudolf Irša, ktorý venoval nálezom v Holíči knihy Kamene zabudnutého času (1999) a Kamene pradávneho času (2004): „Pod ústredným kameňom Svätyne boha hromu bola nájdená ľudská kostra. Nález kostry pod najväčším kameňom naznačuje, že činnosť svätyne bola ukončená za dramatických okolností. Lebka osoby pod povaleným kameňom mala trepanovaný a zhojený otvor, ktorý svedčí o tom, že osoba tu pochovaná (možno obetovaná, alebo obeť nešťastnej náhody) trpela najskôr duševnou chorobou. Práve takéto osoby bývali často kňazmi, či kňažkami kultu. Kostra mala popri tele natiahnuté ruky, hlavou bola orientovaná na východ. Kameň ležal krížom cez ňu, lebo kostra bola objavená hneď po jeho nadvihnutí. Nešlo teda o klasický hrob. V samotnom priestore svätyne sa však našlo niekoľko ďalších kostier. Z toho štyri, zrejme detské, boli nájdené v jej severovýchodnej časti a jedna ďalšia, z ktorej sa zachovala len lebka, ležala v jej východnej polovici. Z okolia kostier sa nepodarilo získať žiadne ďalšie nálezy, ako napr. súčasti odevu, ozdoby, pracovné nástroje a pod.“ (zdroj: http://irsa.szm.com/irsa.blgz.cz/Pohanska-svatyna-v-Holici.html)
Postupom času vyvolal objav svätyne medzinárodnú pozornosť a pravosť holíčskych menhirov potvrdil v máji 2004 svetovo uznávaný odborník na pravekú architektúru Charles Tanguy Le Roux z Francúzska, ktorý lokalitu osobne navštívil.
Na jedinečnú kamennú kruhovitú stavbu natrafili v roku 1988 aj v meste Holíč pri výstavbe tunajšieho sídliska SNP. Tento objekt bol pomenovaný Svätyňa boha hromu (podľa symbolov vyrytých na hlavnom kameni, ktoré niektorí bádatelia spájajú s uctievaním slovanského boha hromu a blesku Perúna) a pôvodne išlo len o jeden z niekoľkých kruhovitých objektov (svätýň) umiestnených v rondeli, resp. v priestore vymedzenom jeho kruhmi.
Svätyňa boha hromu, ktorá vznikla ako posledná zrejme v polovici 1. tisícročia, pozostávala z nízkych a širokých tzv. ženských kameňov, ktoré sa striedali s vysokými a štíhlymi, tzv. mužskými kameňmi. V strede vnútorného kruhu bol hlavný kameň, dosahujúci výšky takmer 7 metrov.
Ostatné, v súčasnosti zničené svätyne, sú o čosi staršie a datujú ich približne od obdobia okolo roku 3500 – 4500 p. n. l. Zachované praveké kultové piliere zo Svätyne boha hromu, nazývané menhiry, sú od roku 1996 vystavené na nádvorí Remeselného domu v Holíči a na niektorých z nich je ešte stále možné rozoznať vyobrazenia nástrojov, zvierat, ľudských postáv a rôznych symbolov. Mimochodom, menhiry označovali v škandinávskych krajinách miesta posledného odpočinku zosnulých (v niektorých prípadoch iba významných osobností, bojovníkov a pod.) a pravdepodobne slúžili aj ako vzor pre moderné kamenné pamätníky.
V Svätyni boha hromu našli niekoľko kostier. Okolnosti nálezu priblížil etnológ Rudolf Irša, ktorý venoval nálezom v Holíči knihy Kamene zabudnutého času (1999) a Kamene pradávneho času (2004): „Pod ústredným kameňom Svätyne boha hromu bola nájdená ľudská kostra. Nález kostry pod najväčším kameňom naznačuje, že činnosť svätyne bola ukončená za dramatických okolností. Lebka osoby pod povaleným kameňom mala trepanovaný a zhojený otvor, ktorý svedčí o tom, že osoba tu pochovaná (možno obetovaná, alebo obeť nešťastnej náhody) trpela najskôr duševnou chorobou. Práve takéto osoby bývali často kňazmi, či kňažkami kultu. Kostra mala popri tele natiahnuté ruky, hlavou bola orientovaná na východ. Kameň ležal krížom cez ňu, lebo kostra bola objavená hneď po jeho nadvihnutí. Nešlo teda o klasický hrob. V samotnom priestore svätyne sa však našlo niekoľko ďalších kostier. Z toho štyri, zrejme detské, boli nájdené v jej severovýchodnej časti a jedna ďalšia, z ktorej sa zachovala len lebka, ležala v jej východnej polovici. Z okolia kostier sa nepodarilo získať žiadne ďalšie nálezy, ako napr. súčasti odevu, ozdoby, pracovné nástroje a pod.“ (zdroj: http://irsa.szm.com/irsa.blgz.cz/Pohanska-svatyna-v-Holici.html)
Postupom času vyvolal objav svätyne medzinárodnú pozornosť a pravosť holíčskych menhirov potvrdil v máji 2004 svetovo uznávaný odborník na pravekú architektúru Charles Tanguy Le Roux z Francúzska, ktorý lokalitu osobne navštívil.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
