Keď v Uhorsku vládla „prefíkaná ryšavá líška“
Uhorský kráľ a rímsko-nemecký cisár Žigmund Luxemburský, ktorý sa preslávil ako organizátor Kostnického snemu, kde upálili majstra Jana Husa, uzrel svetlo sveta pred 655. rokmi.
Luxemburgovci mali korene v kraji na rozhraní dnešného Nemecka a Francúzska. Tento rod preslávil v 14. storočí rímsko-nemecký cisár Henrich VII., no predovšetkým jeho vnuk Karol IV., ktorý sa zaslúžil o rozvoj Českého kráľovstva.
Žigmund Luxemburský bol Karolovým synom zo štvrtého manželstva. Keď mal Žigmund necelých dvanásť rokov, zasnúbili ho s osemročnou dcérou uhorského a poľského kráľa Ľudovíta I. Veľkého z Anjou, Máriou. Karol IV. veril, že ich sobáš posilní zväzky medzi oboma rodmi a Žigmundovi prinesie uhorský a azda i poľský trón.
Ľudovítovej manželke Alžbete sa však mladý Žigmund nepozdával a po smrti svojho manžela v septembri 1382 vyhliadla pre dcéru iného ženícha. Vládu nad Uhorskom mal podľa nej radšej prevziať brat francúzskeho kráľa Ľudovít Orleánsky. Po atentáte na uhorského kráľa z neapolskej vetvy Anjouvocov Karola II. (v Uhorsku vládol v rokoch 1385 - 1386) sa v roku 1387 stal oficiálnym spoluvládcom uhorskej kráľovnej Márie. No v skutočnosti držal moc pevne v rukách iba on.
Ich manželstvo, teda, pochopiteľne nebolo šťastné. Mária navyše obviňovala Žigmunda z objednávky vraždy jej matky, kritizovala ho za hýrenie s prostitútkami a za rozhadzovanie peňazí. Jej osobnú tragédiu zavŕšil pád z koňa a následné úmrtie za zvláštnych okolností. Nešťastná dcéra veľkého kráľa Ľudovíta zahynula vo veku dvadsaťštyri rokov spolu so svojím predčasne narodením dieťaťom.
Rok po jej smrti (v r. 1396) zorganizoval križiacku výpravu, ktorej sa zúčastnilo okolo sto tisíc vojakov. O vysoký počet účastníkov sa zaslúžil aj pápež Bonifác IX., ktorý výpravu prezentoval ako svätú vojnu proti pohanskej expanzii Osmanov. Spojená turecko-srbská armáda ale dňa 28. septembra 1396 v bitke pri pevnosti Nikopolis v terajšom severnom Bulharsku križiakov rozdrvila. S veľkými ťažkosťami vyviazol z boja i sám cisár Žigmund, keď sa mu podarilo ujsť s hŕstkou spolubojovníkov na benátskej lodi.
Zvyšky križiackeho vojska ustúpili pod vedením bratislavského župana Stibora zo Stiboríc a Beckova do Uhorska. Jednotky víťaznej strany potom na odvetu niekoľko mesiacov drancovali v oblasti južného Uhorska. Okrem toho musel Žigmund bojovať proti poľskému kráľovi Vladislavovi II., ktorý si ako manžel mladšej dcéry Ľudovíta I. po smrti legitímnej uhorskej kráľovnej Márie nárokoval vládu nad Uhorskom.
Luxemburgovci mali korene v kraji na rozhraní dnešného Nemecka a Francúzska. Tento rod preslávil v 14. storočí rímsko-nemecký cisár Henrich VII., no predovšetkým jeho vnuk Karol IV., ktorý sa zaslúžil o rozvoj Českého kráľovstva.
Žigmund Luxemburský bol Karolovým synom zo štvrtého manželstva. Keď mal Žigmund necelých dvanásť rokov, zasnúbili ho s osemročnou dcérou uhorského a poľského kráľa Ľudovíta I. Veľkého z Anjou, Máriou. Karol IV. veril, že ich sobáš posilní zväzky medzi oboma rodmi a Žigmundovi prinesie uhorský a azda i poľský trón.
Ľudovítovej manželke Alžbete sa však mladý Žigmund nepozdával a po smrti svojho manžela v septembri 1382 vyhliadla pre dcéru iného ženícha. Vládu nad Uhorskom mal podľa nej radšej prevziať brat francúzskeho kráľa Ľudovít Orleánsky. Po atentáte na uhorského kráľa z neapolskej vetvy Anjouvocov Karola II. (v Uhorsku vládol v rokoch 1385 - 1386) sa v roku 1387 stal oficiálnym spoluvládcom uhorskej kráľovnej Márie. No v skutočnosti držal moc pevne v rukách iba on.
Ich manželstvo, teda, pochopiteľne nebolo šťastné. Mária navyše obviňovala Žigmunda z objednávky vraždy jej matky, kritizovala ho za hýrenie s prostitútkami a za rozhadzovanie peňazí. Jej osobnú tragédiu zavŕšil pád z koňa a následné úmrtie za zvláštnych okolností. Nešťastná dcéra veľkého kráľa Ľudovíta zahynula vo veku dvadsaťštyri rokov spolu so svojím predčasne narodením dieťaťom.
Rok po jej smrti (v r. 1396) zorganizoval križiacku výpravu, ktorej sa zúčastnilo okolo sto tisíc vojakov. O vysoký počet účastníkov sa zaslúžil aj pápež Bonifác IX., ktorý výpravu prezentoval ako svätú vojnu proti pohanskej expanzii Osmanov. Spojená turecko-srbská armáda ale dňa 28. septembra 1396 v bitke pri pevnosti Nikopolis v terajšom severnom Bulharsku križiakov rozdrvila. S veľkými ťažkosťami vyviazol z boja i sám cisár Žigmund, keď sa mu podarilo ujsť s hŕstkou spolubojovníkov na benátskej lodi.
Zvyšky križiackeho vojska ustúpili pod vedením bratislavského župana Stibora zo Stiboríc a Beckova do Uhorska. Jednotky víťaznej strany potom na odvetu niekoľko mesiacov drancovali v oblasti južného Uhorska. Okrem toho musel Žigmund bojovať proti poľskému kráľovi Vladislavovi II., ktorý si ako manžel mladšej dcéry Ľudovíta I. po smrti legitímnej uhorskej kráľovnej Márie nárokoval vládu nad Uhorskom.
(zdroj: sk.wikipedia.org, foto poskytol Pavol Ičo)
Uhorské vojská však Poliakov porazili a v júli 1397 v Spišskej Novej Vsi uzavreli obe strany mier.
Na všetky tieto bojové akcie si Žigmund musel požičiavať peniaze, a tak ešte v prvom desaťročí svojej vlády daroval, resp. založil až 80 z približne 150 hradov, ktoré mal vo vlastníctve. Nespokojnosť jedného z kráľových veriteľov, moravského markogrófa Prokopa, dokonca vyústila do útoku na územie severného Slovenska v roku 1397, avšak Žigmundovi prívrženci útočníkov porazili.
No napriek tomu medzi mnohými uhorskými šľachticmi rástla nespokojnosť so spôsobom vládnutia uhorského kráľa, čo viedlo až k tomu, že ho v apríli 1401 detronizovali a uväznili. Kým Žigmund čakal vo väzení, vzbúrená šľachta ponúkla uhorskú korunu poľskému panovníkovi Vladislavovi. Ten síce vytiahol s vojskom na Uhorsko, ale na Spiši sa zastavil. Žigmund nakoniec dosiahol dohodu s povstalcami, udelil im milosť a zasnúbil sa s maloletou dcérou bohatého grófa Hermanna II. Celjského. Bol tiež vymenovaný za miestodržiteľa českého kráľovstva a uzavrel dedičskú zmluvu s Albrechtom Habsburským.
V rokoch 1402 - 1403 ohrozoval Žigmundove záujmy syn vyššie spomenutého Karola II., Ladislav Neapolský, ktorého povolala skupina nespokojných šľachticov s požehnaním pápeža Bonifáca IX.
Ladislavovi sa podarilo obsadiť územie Dalmácie a prenikol až do dnešného Maďarska, ale v septembri 1403 boli jeho vojská definitívne porazené. Uhorský kráľ, rozhnevaný pápežovou podporou Ladislava, zakázal uhorskej i českej cirkvi odvádzať poplatky Svätej stolici a prijímať od „svätého otca“ akékoľvek príkazy. Bonifác IX. následne Žigmunda exkomunikoval. Panovník zároveň pochopil, že sa nemôže spoliehať na šľachticov a začal vo veľkom podporovať kráľovské mestá. V roku 1405 sa uskutočnila jeho vopred dohodnutá svadba s dcérou Hermanna II. Celjského Barborou, v rokoch 1408 - 1409 úspešne bojoval proti Bosne a Srbsku.
V decembri 1408 navyše prezieravo založil rytiersky Dračí rád, pričom sa zaviazal, že dôležité politické otázky vždy prediskutuje aspoň s piatimi členmi rádu. Týmto krokom si podľa historika Vladimíra Segeša „...upevnil postavenie na uhorskom tróne a zblížil sa s uhorskou aristokraciou; zároveň si uvoľnil ruky pre ďalšie dôležité akcie v cudzine, predovšetkým pre zisk českej a ríšskej rímsko-nemeckej koruny.“ Segeš taktiež na margo rádu podotýka, že: „Pod záštitou rytierskej spoločnosti sa v Uhorsku preskupila moc a začal sa rýchly mocenský vzostup jednotlivcov či rodín zastúpených v Dračom ráde“ (obidve citácie sú z knihy Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť, Vydavateľstvo Perfekt: Bratislava, 2015, s. 100 - pozn. red.). Prvými členmi tohto združenia bol samotný kráľ so svojou manželkou a 22 barónov, no počet „dračích rytierov“ postupne stúpal. Žigmund v roku 1409 uzavrel spojenectvo s Rádom nemeckých rytierov proti Poľsku, lenže ani s ich podporou sa mu krajinu našich severných susedov dobyť nepodarilo.
V roku 1412 už vytiahol do novej vojny proti Benátkam, na ktorú mu požičal 37 000 kôp pražských dukátov (t. j. približný ekvivalent 100 000 uhorských zlatých) poľský kráľ Vladislav výmenou za dočasnú správu nad časťou Spiša, pričom vzhľadom na dlhodobú neschopnosť uhorských panovníkov splatiť pôžičku zostala táto oblasť pod poľskou nadvládou až do roku 1772.
Nad Benátčanmi, ktorí obsadili Dalmáciu, sa mu napokon podarilo zvíťaziť v roku 1419.
V neskorších rokoch života získal titul českého kráľa, rímskeho kráľa, lombardského kráľa a rímsko-nemeckého cisára. Po cirkevnom koncile v Kostnici pri Bodamskom jazere, kde nezabránil upáleniu Jana Husa (viac o jeho učení sa dočítate na našich stránkach v tomto článku) bojoval proti husitskému hnutiu, proti ktorému viedol križiacke výpravy. Smrť si poňho prišla dňa 9. decembra 1437, keď zomrel v Znojme vo veku šesťdesiatdeväť rokov.
Pohľady na Žigmundovu vládu
Len ťažko dnes hodnotiť obdobie vlády panovníka, ktorý pôsobil v 14. a 15. storočí.
V Uhorsku sa stal neobľúbeným hneď na začiatku svojho pôsobenia, keď dal Moravanom do zálohy Bratislavskú, Nitriansku i Trenčiansku stolicu. No na druhej strane podporoval rozvoj miest aj výstavbu hradov a pevností na ochranu pred expanziou Osmanskej ríše, Bratislave udelil v roku 1402 právo skladu, zaslúžil sa tiež o zveľadenie nášho najväčšieho kostola – košického Dómu svätej Alžbety, ako i Bratislavského hradu atď.
Nenávidený však bol hlavne poddanými v Čechách. Tí ho častovali prívlastkami „prefíkaná ryšavá líška“, „krvavý kat“, „vierolomný a zákerný kráľ“, „márnotratník topiaci sa v dlžobách“ či „prenasledovateľ husitov“. Ich odpor k poslednému uhorskému vladárovi z rodu Luxemburgovcov pramenil najmä zo skutočnosti, že nedodržal prísľub ochrany, ktorý dal Janovi Husovi na sneme v Kostnici, a ako kráľ nedosiahol úroveň svojho otca. O tom svedčí i dobový opis Žigmunda od Aenea Silvia Piccolominiho (neskoršieho pápeža Pia II.), ktorý stretol Žigmunda Luxemburského v roku 1431 na koncile v Bazileji: „Mal vynikajúcu postavu, jasné oči, široké čelo, jemne zrumenené líca, dlhú a hustú bradu. Jeho veľký duch chcel všetko, ale nie nadlho, obľuboval žarty, rád pil víno, za ženami priam planul, dopúšťal sa tisícok cudzoložstiev, mal blízko k hnevu, ale rýchlo sa dal udobriť, viac sľuboval, než plnil, a často klamal.“
Na všetky tieto bojové akcie si Žigmund musel požičiavať peniaze, a tak ešte v prvom desaťročí svojej vlády daroval, resp. založil až 80 z približne 150 hradov, ktoré mal vo vlastníctve. Nespokojnosť jedného z kráľových veriteľov, moravského markogrófa Prokopa, dokonca vyústila do útoku na územie severného Slovenska v roku 1397, avšak Žigmundovi prívrženci útočníkov porazili.
No napriek tomu medzi mnohými uhorskými šľachticmi rástla nespokojnosť so spôsobom vládnutia uhorského kráľa, čo viedlo až k tomu, že ho v apríli 1401 detronizovali a uväznili. Kým Žigmund čakal vo väzení, vzbúrená šľachta ponúkla uhorskú korunu poľskému panovníkovi Vladislavovi. Ten síce vytiahol s vojskom na Uhorsko, ale na Spiši sa zastavil. Žigmund nakoniec dosiahol dohodu s povstalcami, udelil im milosť a zasnúbil sa s maloletou dcérou bohatého grófa Hermanna II. Celjského. Bol tiež vymenovaný za miestodržiteľa českého kráľovstva a uzavrel dedičskú zmluvu s Albrechtom Habsburským.
V rokoch 1402 - 1403 ohrozoval Žigmundove záujmy syn vyššie spomenutého Karola II., Ladislav Neapolský, ktorého povolala skupina nespokojných šľachticov s požehnaním pápeža Bonifáca IX.
Ladislavovi sa podarilo obsadiť územie Dalmácie a prenikol až do dnešného Maďarska, ale v septembri 1403 boli jeho vojská definitívne porazené. Uhorský kráľ, rozhnevaný pápežovou podporou Ladislava, zakázal uhorskej i českej cirkvi odvádzať poplatky Svätej stolici a prijímať od „svätého otca“ akékoľvek príkazy. Bonifác IX. následne Žigmunda exkomunikoval. Panovník zároveň pochopil, že sa nemôže spoliehať na šľachticov a začal vo veľkom podporovať kráľovské mestá. V roku 1405 sa uskutočnila jeho vopred dohodnutá svadba s dcérou Hermanna II. Celjského Barborou, v rokoch 1408 - 1409 úspešne bojoval proti Bosne a Srbsku.
V decembri 1408 navyše prezieravo založil rytiersky Dračí rád, pričom sa zaviazal, že dôležité politické otázky vždy prediskutuje aspoň s piatimi členmi rádu. Týmto krokom si podľa historika Vladimíra Segeša „...upevnil postavenie na uhorskom tróne a zblížil sa s uhorskou aristokraciou; zároveň si uvoľnil ruky pre ďalšie dôležité akcie v cudzine, predovšetkým pre zisk českej a ríšskej rímsko-nemeckej koruny.“ Segeš taktiež na margo rádu podotýka, že: „Pod záštitou rytierskej spoločnosti sa v Uhorsku preskupila moc a začal sa rýchly mocenský vzostup jednotlivcov či rodín zastúpených v Dračom ráde“ (obidve citácie sú z knihy Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť, Vydavateľstvo Perfekt: Bratislava, 2015, s. 100 - pozn. red.). Prvými členmi tohto združenia bol samotný kráľ so svojou manželkou a 22 barónov, no počet „dračích rytierov“ postupne stúpal. Žigmund v roku 1409 uzavrel spojenectvo s Rádom nemeckých rytierov proti Poľsku, lenže ani s ich podporou sa mu krajinu našich severných susedov dobyť nepodarilo.
V roku 1412 už vytiahol do novej vojny proti Benátkam, na ktorú mu požičal 37 000 kôp pražských dukátov (t. j. približný ekvivalent 100 000 uhorských zlatých) poľský kráľ Vladislav výmenou za dočasnú správu nad časťou Spiša, pričom vzhľadom na dlhodobú neschopnosť uhorských panovníkov splatiť pôžičku zostala táto oblasť pod poľskou nadvládou až do roku 1772.
Nad Benátčanmi, ktorí obsadili Dalmáciu, sa mu napokon podarilo zvíťaziť v roku 1419.
V neskorších rokoch života získal titul českého kráľa, rímskeho kráľa, lombardského kráľa a rímsko-nemeckého cisára. Po cirkevnom koncile v Kostnici pri Bodamskom jazere, kde nezabránil upáleniu Jana Husa (viac o jeho učení sa dočítate na našich stránkach v tomto článku) bojoval proti husitskému hnutiu, proti ktorému viedol križiacke výpravy. Smrť si poňho prišla dňa 9. decembra 1437, keď zomrel v Znojme vo veku šesťdesiatdeväť rokov.
Pohľady na Žigmundovu vládu
Len ťažko dnes hodnotiť obdobie vlády panovníka, ktorý pôsobil v 14. a 15. storočí.
V Uhorsku sa stal neobľúbeným hneď na začiatku svojho pôsobenia, keď dal Moravanom do zálohy Bratislavskú, Nitriansku i Trenčiansku stolicu. No na druhej strane podporoval rozvoj miest aj výstavbu hradov a pevností na ochranu pred expanziou Osmanskej ríše, Bratislave udelil v roku 1402 právo skladu, zaslúžil sa tiež o zveľadenie nášho najväčšieho kostola – košického Dómu svätej Alžbety, ako i Bratislavského hradu atď.
Nenávidený však bol hlavne poddanými v Čechách. Tí ho častovali prívlastkami „prefíkaná ryšavá líška“, „krvavý kat“, „vierolomný a zákerný kráľ“, „márnotratník topiaci sa v dlžobách“ či „prenasledovateľ husitov“. Ich odpor k poslednému uhorskému vladárovi z rodu Luxemburgovcov pramenil najmä zo skutočnosti, že nedodržal prísľub ochrany, ktorý dal Janovi Husovi na sneme v Kostnici, a ako kráľ nedosiahol úroveň svojho otca. O tom svedčí i dobový opis Žigmunda od Aenea Silvia Piccolominiho (neskoršieho pápeža Pia II.), ktorý stretol Žigmunda Luxemburského v roku 1431 na koncile v Bazileji: „Mal vynikajúcu postavu, jasné oči, široké čelo, jemne zrumenené líca, dlhú a hustú bradu. Jeho veľký duch chcel všetko, ale nie nadlho, obľuboval žarty, rád pil víno, za ženami priam planul, dopúšťal sa tisícok cudzoložstiev, mal blízko k hnevu, ale rýchlo sa dal udobriť, viac sľuboval, než plnil, a často klamal.“
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Výročia
