Hoci sa väčšina historikov prikláňa k názoru, že za bombardovaním Košíc stojí časť maďarského vojenského velenia a nemeckí letci, ktorí sa takýmto spôsobom snažili vlákať Maďarsko do vojny proti ZSSR, niektoré indície naznačujú, že to mohlo byť aj úplne inak.
Situácia pred bombardovaním
Viedenská arbitráž z novembra 1938 pripravila mladú Česko-slovenskú republiku o rozsiahle územia, vrátane Košíc. Pre mesto, kde z národnostného hľadiska dlhodobo tvorili väčšinu Slováci (podľa sčítania z roku 1850 tu žilo 4738 Slovákov a 2904 Maďarov; údaj z roku 1921 uvádza, že Čechoslováci tvorili 60% mestskej populácie, zatiaľčo Maďari len 21%; v roku 1930 v meste napočítali vyše 42 000 Slovákov a 11 504 Maďarov) išlo doslova o tragédiu.
Maďarskí obyvatelia síce vítali jednotky regenta Maďarska, Mikuláša Horthyho, s nadšením, avšak Slováci a Česi z mesta utekali. Svedčí o tom správa o mestskej populácii z roku 1938, podľa ktorej tu ešte v októbri žilo 80 000 ľudí, zatiaľčo v decembri sa počet Košičanov znížil na 58 000.
Bombový útok
Dňa 26. júna 1941 okolo jednej hodiny poobede sa na nebi nad súčasnou metropolou východného Slovenska objavili tri dvojmotorové bombardéry. Leteli zhruba vo výške 800 až 1500 metrov, rýchlosťou približne 300 km za hodinu. Na mesto a v jeho okolí vypustili spolu 30 bômb, z toho jedna nevybuchla a poslednú zhodili nad obcou Haniska, vzdialenou asi 13 km od Košíc.
Cieľom útoku pravdepodobne bola budova, resp. komplex budov Hlavnej pošty, na ktorú dopadlo až 5 bômb. Prvá zasiahla bočné krídlo budovy neďaleko miesta, kde je v súčasnosti inštalovaný pamätník obetiam bombardovania. Táto explózia sa udiala medzi druhým a tretím poschodím, pričom vyhĺbila dieru s rozmermi okolo 70 metrov štvorcových. Dve bomby dopadli pri hlavnom vchode, jedna z nich pritom poškodila prízemie. Ďalšie dve bomby spadli trochu ďalej od hlavného vchodu a vybuchli pri nákladnom automobile práve počas vykladania poštových zásielok. Okrem škody v podobe dier v múroch košickej Hlavnej pošty boli porozbíjané okná a dekoratívne sklenené dosky.
Nakoľko však bol poštový komplex dôležitý i pre maďarskú armádu a keďže predstavoval a dodnes predstavuje majstrovské dielo československého funkcionalizmu, hneď po útoku sa začalo s jeho obnovou. Dvadsaťštyri bômb dopadlo v pásme od dnešnej Hradbovej po Braniskovú a Karpatskú ulicu, kde trafili viac ako dvadsať stavieb a tridsiata, ako už bolo spomenuté, spadla za mestom pri Haniske.
Správy o počte smrteľných obetí sa pohybujú na úrovni 29 – 32 mŕtvych (z toho boli dve, alebo tri maloleté deti; podľa bádania mestských archivárov bolo obetí 32), trochu jasnejšie sú však údaje o ranených, ktorých bolo 62 (14 ťažko a 48 ľahko zranených; ojedinele sa však v niektorých zdrojoch, napr. na stránke www.aktuality.sk, vyskytuje nižšie číslo, a to 31 ranených). Majetková škoda bola odhadnutá zhruba na 3, 3 milióna eur (v prepočte z vtedajšej maďarskej meny pengő). Pamätná tabuľa obetiam bombardovania na Moyzesovej ulici v Košiciach.
(foto: archív Pavla Iča)
Vyšetrovanie v podstate začalo hneď potom, čo sa lietadlá stratili z dohľadu. Maďarskí vojaci ale neboli cvičení na rozoznávanie nepriateľských lietadiel, a tak vyvstali nejasnosti ohľadom určenia typu útočného bombardéru.
To, o aký typ lietadiel išlo, dokonca nedokázal povedať ani strážmajster košického letiska József Ladányi, ktorý pritom bombardéry videl na vlastné oči a navyše mal o vzhľade súdobých lietajúcich strojov bohaté vedomosti, keďže zhotovoval modely lietadiel. Vytvorili sa tak dve verzie – podľa jednej z nich útočili nemecké lietadlá, druhá verzia však akciu prisúdila bombardérom zo ZSSR. No v oficiálnej armádnej správe boli stroje identifikované ako sovietske, čo potvrdzoval i nález dvoch nevybuchnutých bômb sovietskej výroby, z ktorých jedna sa zaryla do hĺbky štyroch metrov neďaleko dnešnej Karpatskej ulice a ďalšia spadla do dvora kláštora v Haniske. Maďarská vláda v reakcii na útok schválila ešte v ten istý deň odvetný protiúder voči ZSSR a na druhý deň, 27. 6. 1941, vyhlásila Sovietom vojnu. Sovietsky zväz pre narušené diplomatické vzťahy vtedy s Maďarským kráľovstvom nekomunikoval, ale Sovieti po vojne popreli, že by mali s útokom niečo spoločné.
Vzhľadom na to, že Nemecká ríša ako spojenec Maďarska vstúpila do vojny so ZSSR už 22. 6. 1941, však začali historici po skončení druhej svetovej vojny uvažovať nad tým, či útok navrhli Nemci s úmyslom vtiahnuť Maďarov do vojny na východnom fronte. Vznikla teória, že na bombardovaní spolupracovala časť vojnychtivého maďarského velenia s nemeckými nacistami. Tým sa vraj podarilo ukoristiť sovietske bomby a následne podnikli zinscenované bombardovanie Košíc.
Pretože Nemci použili vojnovú lesť i na začiatku vojny, keď sa preobliekli do poľských uniforiem a napadli vysielač vo (vtedy nemeckých) Gliwiciach, aby tak získali zámienku pre napadnutie Poľska, uvedený názor získal po 2. svetovej vojne množstvo priaznivcov a prijala ho česká, slovenská a dokonca i maďarská oficiálna historiografia. Maďari sa vraj báli možnej revízie hraníc po „konečnom víťazstve“ nacistov a takouto spoluprácou vo vojne voči ZSSR si chceli zabezpečiť zachovanie územného rozsahu Maďarského kráľovstva, ak by náhodou Hitlera napadlo prekresliť mapu v prospech Slovenska, ktorého vláda v tom čase stála taktiež na strane nemeckého diktátora. Niektorí bádatelia ale túto možnosť odvrhli, poukazujúc na chabú výzbroj maďarskej armády, ktorej rast bol značne spomalený pre obmedzenia, vyplývajúce z Trianonskej mierovej zmluvy z roku 1920. Tá totiž zakazovala povinnú vojenskú službu a maďarskú armádu zúžila na 35 000 vojakov. Podľa zástancov týchto názorov by Nemecko vstupom Maďarska do vojny proti ZSSR v podstate nič nezískalo. Avšak na druhej strane vieme, že už koncom 30. rokov minulého storočia mala maďarská armáda napriek Trianonskej zmluve vyše 85 000 príslušníkov. Rozhodne teda nešlo o zanedbateľnú vojenskú silu.
Inou možnosťou je, že za útokom stáli spojené nemecké a rumunské sily. Rumuni, ktorí už mali s Maďarskou rozpínavosťou vďaka spolužitiu v Uhorsku historickú skúsenosť, sa totiž mohli obávať toho, že v prípade, ak maďarská armáda do vojny so ZSSR nevstúpi, bude značne ušetrená a dokáže zdolať rumunské vojsko, zdecimované bojmi so Sovietmi. Preto mohli presvedčiť Nemcov, aby obmedzili potenciálnu silu Maďarov práve takýmto spôsobom. Keďže vláda ZSSR zodpovednosť za bombardovanie Košíc nikdy nepriznala, objavili sa aj názory, že možno naozaj nešlo o oficiálny, prikázaný útok, ale len o vlastnú iniciatívu pilotov troch bombardérov. Stúpenci tohto názoru sa pritom opierajú o skutočnosť, že Maďarsko bolo spojencom nacistického Nemecka, s ktorým bol Sovietsky zväz vo vojne.
Hovorilo sa tiež o tom, že bomby zhodili slovenskí dezertéri na nemeckých lietadlách, ktoré odcudzili na letisku v Spišskej Novej Vsi, cestou do Sovietskeho zväzu, kde požiadali o azyl. Bombardovanie Košíc každopádne v konečnom dôsledku prinieslo obyvateľom mesta ďalekosiahle utrpenie, keďže po vyhlásení vojny Sovietskemu zväzu museli viacerí z nich narukovať do maďarskej armády.
Mnohí Košičania však ani len nevedeli po maďarsky a Maďarov vnímali skôr ako okupantov, než spojencov. Pre rozhodnutie maďarskej vlády v spojitosti s bombovým útokom tak zbytočne položilo životy množstvo nevinných ľudí, ktorí boli prinútení hájiť cudzie záujmy. Skutočná hrôzovláda však nastala v meste až potom, čo v októbri 1944 prevzala moc nad Maďarským kráľovstvom strana Šípových krížov. Jej prívrženci, nazývaný nyilašovci, sa neštítili ani tých najohavnejších činov. Svojich nepriateľov (zväčša národne uvedomelých Slovákov a partizánov) vešali na stromoch na dnešnej Hlavnej ulici, strieľali a trýznili. Len počas obdobia dvoch mesiacov (od konca novembra 1944 do polovice 1945) umučili a popravili viac ako 500 ľudí. Smutným faktom pritom je, že ich vodca, Ferenc Szálasi, sám pochádzal z Košíc, no voči svojim krajanom nedokázal prejaviť ani štipku súcitu. Nádej na lepšie časy svitla Košičanom až po viac ako šiestich rokoch maďarskej okupácie v januári 1945, keď do mesta vstúpili osloboditeľské oddiely Červenej armády.
Pamätníky obetiam
V súčasnosti pripomína túto tragickú udalosť pamätná tabuľa osadená na rohu Poštovej a Moyzesovej ulice, ktorá bola slávnostne odhalená pri príležitosti 68. výročia bombardovania Košíc v roku 2009. Nejde však o prvý takýto pamätník. Už rok po incidente bol z úcty k obetiam postavený hneď vedľa Hlavnej pošty pomník, ktorého autorom bol košický sochár Gábor Terbóts.
Pamätník ale bol v roku 1945, krátko po skončení vojny, odstránený. A rovnako zmizli aj pôvodné pamätné tabule, inštalované na múroch Hlavnej pošty.
Pozrite si fotogalériu pod článkom
Popisky k fotografiám dole pod foto
