Pozvanie na kar
Pohreb je poslednou rozlúčkou, na ktorej sa zíde nie len najbližšia rodina, ale i vzdialenejší príbuzní, priatelia a kolegovia zosnulého. Je to spoločenská udalosť, pietny obrad, či už ide o cirkevný, alebo občiansky. Možno si ani neuvedomujeme akou podporou je pre najbližšiu rodinu, účasť príbuzných a priateľov pri vyprevádzaní zosnulého na poslednú cestu. K tejto poslednej rozlúčke patrí i smútočná hostina - kar. Dnes však už takéto pohostenie nebýva pravidlom.
Tradícia karov siaha až do dávnej minulosti, kedy tieto hostiny plnili praktickú sociálnu a psychologickú funkciu. V niektorých oblastiach boli spojené aj s určitými mystickými prvkami. V prvom rade sa jednalo o zavďačenie sa príbuzným, že sa prišli rozlúčiť. V dávnych dobách často krát príbuzenstvo cestovalo na pohreb z ďaleka. Pohostenie rodiny teda bolo neodlučiteľnou súčasťou. Kar sa konal v dome zosnulého a pohostenie pripravovali ženy z rodiny, ktoré mali na starosti výhradne jedlo a zväčša sa nezúčastnili ani pohrebu. Boli to príbuzné, ako švagriné, alebo tety, stryné. Na kar bol okrem rodiny pozvaný aj pán farár, muži čo niesli truhlu a hrobári. Nepozvanie na kar, alebo odmietnutie takéhoto pozvania sa chápalo ako urážka.
Pohrebná hostina začala modlitbou. Pri občianskom pohrebe, jeden člen rodiny poďakoval všetkým prítomným za účasť. Po prípitku, pri ktorom sa neštrngá, sa podávalo občerstvenie. Tak ako boli tradície rôzne v každom kúte Slovenska, rôznili sa aj druhy pokrmov. Niekde to bolo trojchodové menu, niekde sa ponúkali domáce koláče a pálenka, inde zase syry šunka a pečivo, alebo párky, či guláš.
Spomínaným tajomným prvkom uctenia si pamiatky zosnulého bola viera, že duša sa v deň pohrebu príde rozlúčiť s domom, v ktorom nebožtík žil, a najesť sa pokrmov, ktoré boli pripravené na rozlúčku s ním. V niektorých obciach sa na stole po celú noc nechávalo prestreté aj so zvyškami jedla. Inde postačil sa na stôl položený pohár vody a krajec chleba.
Kar zároveň plnil funkciu psychologickú a sociologickú - odľahčenia od žiaľu, pripomienky, že život pozostalých plynie ďalej. V minulosti mala spoločná hostina spojiť príbuzných a primknúť ich viac k sebe. Vzdialené rodiny sa kedysi nestretávali často. Predmetom rozhovorov teda nebolo len trúchlenie a spomínanie mŕtveho, ale aj vzájomné novinky a radosti života. Pre najbližších pozostalých je práve to dôležitým psychologickým aspektom. Nenavracajú sa v žiali bezprostredne po pohrebe sami domov do prázdna, ktoré po milovanej osobe zostalo, ale majú možnosť zotrvať v priateľskom rodinnom kruhu.
Ako som už spomínala, dnes to nie je pravidlom. Najbližší pozostalí nevedia, že hostí treba po pohrebe na kar osobne pozvať a naopak príbuzní a priatelia zosnulého nevedia, že takéto pozvanie by sa nemalo odmietať. Ak sa pohrebnej hostiny nezúčastnia, nikomu tým nič neuľahčia ani neušetria. Karové menu i počet osôb je zvyčajne dopredu objednaný a všetko je na túto príležitosť pripravené.
Kar mal v minulosti taktiež určitú reprezentačnú funkciu a zrejme sa jej nevyhne ani dnes. Rodiny pri tejto príležitosti radi ukazovali svoju majetnosť, bohatstvo a nápaditosť v hojnosti pokrmov. Zatiaľ čo kedysi boli kary usporiadavané v domácnostiach, neskôr sa pre tieto účely využívajú väčšie priestory, poskytnuté poväčšine miestnym úradom. Strava bola výhradne domáca.
V rýchlosti dnešnej doby, už máloktorá domácnosť má čas a trpezlivosť pripraviť menu pre 40, 60, či 80 hostí. V tomto ohľade sa využívajú cateringové spoločnosti, ktoré sú schopné zabezpečiť kvalitné a čerstvé pokrmy a podávať ich v priestoroch aké si zákazník zvolí. Taktiež niektoré reštaurácie poskytujú ponuku karového menu a možnosť usporiadania pohrebnej hostiny vo svojich priestoroch.
Navštívili sme jednu z bratislavských reštaurácií, ktorá prakticky od svojho vzniku ponúka i možnosť zabezpečenia pohrebného pohostenia. Klienti majú o túto ponuku záujem, takže priemerný počet karov za mesiac sa pohybuje okolo čísla 5. Smútočné menu si je možné výberom jedál a nápojov vyskladať podľa vlastnej predstavy. V cene je zahrnutý aperitív, polievka, hlavné jedlo, dezert a nápoje. Ako sme sa dozvedeli od prevádzkovateľa reštaurácie, najčastejšie objednávaným menu je:
Aperitív: Martini bianco
Polievka: Slepačia s mäsom a rezancami
Hlavné jedlo: Kuracia roláda, plnená mozzarellou a čerstvou bazalkou, jemná šampiňónová omáčka, ryža, opekané zemiaky
Dezert: Domáca štrúdľa ( makovo-višňová, jablková, tvarohová )
Zaujímalo nás čo sa preferuje na karoch aj v iných kútoch Slovenska. Zistili sme, že v karovom menu v obciach na juhu stredného Slovenska sa podáva taktiež slepačí vývar, ale hlavné jedlo je už o čosi skromnejšie. Bravčový perkelt s chlebom či zemiakovou kašou, alebo vyprážaný rezeň so zemiakovým šalátom. Ako dezert sú stále obľúbené domáce pampúchy - šišky. V menších obciach je zvykom, že dezert, či už sú to šišky, alebo iné sladkosti, si rodina väčšinou zabezpečí sama, i keď hostinu pripravuje cateringová služba. Tak isto sa na stoloch objavuje viac domácich liehovín, ktoré si starší ľudia pália a odkladajú vyslovene na túto príležitosť.
Kar nie je len určitou tradíciou, ale jeho zmysel sa i dnes prejavuje prostredníctvom spomínaných funkcií. Práve preto by sa nemal vytrácať ani z dnešnej spoločnosti. Mali by sme si uvedomiť, že je prejavom úcty nielen k zosnulému, ale aj k pozostalým.
Kristýna Krásniková © Slovenské pohrebníctvo
Tradícia karov siaha až do dávnej minulosti, kedy tieto hostiny plnili praktickú sociálnu a psychologickú funkciu. V niektorých oblastiach boli spojené aj s určitými mystickými prvkami. V prvom rade sa jednalo o zavďačenie sa príbuzným, že sa prišli rozlúčiť. V dávnych dobách často krát príbuzenstvo cestovalo na pohreb z ďaleka. Pohostenie rodiny teda bolo neodlučiteľnou súčasťou. Kar sa konal v dome zosnulého a pohostenie pripravovali ženy z rodiny, ktoré mali na starosti výhradne jedlo a zväčša sa nezúčastnili ani pohrebu. Boli to príbuzné, ako švagriné, alebo tety, stryné. Na kar bol okrem rodiny pozvaný aj pán farár, muži čo niesli truhlu a hrobári. Nepozvanie na kar, alebo odmietnutie takéhoto pozvania sa chápalo ako urážka.Pohrebná hostina začala modlitbou. Pri občianskom pohrebe, jeden člen rodiny poďakoval všetkým prítomným za účasť. Po prípitku, pri ktorom sa neštrngá, sa podávalo občerstvenie. Tak ako boli tradície rôzne v každom kúte Slovenska, rôznili sa aj druhy pokrmov. Niekde to bolo trojchodové menu, niekde sa ponúkali domáce koláče a pálenka, inde zase syry šunka a pečivo, alebo párky, či guláš.
Spomínaným tajomným prvkom uctenia si pamiatky zosnulého bola viera, že duša sa v deň pohrebu príde rozlúčiť s domom, v ktorom nebožtík žil, a najesť sa pokrmov, ktoré boli pripravené na rozlúčku s ním. V niektorých obciach sa na stole po celú noc nechávalo prestreté aj so zvyškami jedla. Inde postačil sa na stôl položený pohár vody a krajec chleba.
Kar zároveň plnil funkciu psychologickú a sociologickú - odľahčenia od žiaľu, pripomienky, že život pozostalých plynie ďalej. V minulosti mala spoločná hostina spojiť príbuzných a primknúť ich viac k sebe. Vzdialené rodiny sa kedysi nestretávali často. Predmetom rozhovorov teda nebolo len trúchlenie a spomínanie mŕtveho, ale aj vzájomné novinky a radosti života. Pre najbližších pozostalých je práve to dôležitým psychologickým aspektom. Nenavracajú sa v žiali bezprostredne po pohrebe sami domov do prázdna, ktoré po milovanej osobe zostalo, ale majú možnosť zotrvať v priateľskom rodinnom kruhu.
Ako som už spomínala, dnes to nie je pravidlom. Najbližší pozostalí nevedia, že hostí treba po pohrebe na kar osobne pozvať a naopak príbuzní a priatelia zosnulého nevedia, že takéto pozvanie by sa nemalo odmietať. Ak sa pohrebnej hostiny nezúčastnia, nikomu tým nič neuľahčia ani neušetria. Karové menu i počet osôb je zvyčajne dopredu objednaný a všetko je na túto príležitosť pripravené.Kar mal v minulosti taktiež určitú reprezentačnú funkciu a zrejme sa jej nevyhne ani dnes. Rodiny pri tejto príležitosti radi ukazovali svoju majetnosť, bohatstvo a nápaditosť v hojnosti pokrmov. Zatiaľ čo kedysi boli kary usporiadavané v domácnostiach, neskôr sa pre tieto účely využívajú väčšie priestory, poskytnuté poväčšine miestnym úradom. Strava bola výhradne domáca.
V rýchlosti dnešnej doby, už máloktorá domácnosť má čas a trpezlivosť pripraviť menu pre 40, 60, či 80 hostí. V tomto ohľade sa využívajú cateringové spoločnosti, ktoré sú schopné zabezpečiť kvalitné a čerstvé pokrmy a podávať ich v priestoroch aké si zákazník zvolí. Taktiež niektoré reštaurácie poskytujú ponuku karového menu a možnosť usporiadania pohrebnej hostiny vo svojich priestoroch.
Navštívili sme jednu z bratislavských reštaurácií, ktorá prakticky od svojho vzniku ponúka i možnosť zabezpečenia pohrebného pohostenia. Klienti majú o túto ponuku záujem, takže priemerný počet karov za mesiac sa pohybuje okolo čísla 5. Smútočné menu si je možné výberom jedál a nápojov vyskladať podľa vlastnej predstavy. V cene je zahrnutý aperitív, polievka, hlavné jedlo, dezert a nápoje. Ako sme sa dozvedeli od prevádzkovateľa reštaurácie, najčastejšie objednávaným menu je:
Aperitív: Martini bianco
Polievka: Slepačia s mäsom a rezancami
Hlavné jedlo: Kuracia roláda, plnená mozzarellou a čerstvou bazalkou, jemná šampiňónová omáčka, ryža, opekané zemiaky
Dezert: Domáca štrúdľa ( makovo-višňová, jablková, tvarohová )
Zaujímalo nás čo sa preferuje na karoch aj v iných kútoch Slovenska. Zistili sme, že v karovom menu v obciach na juhu stredného Slovenska sa podáva taktiež slepačí vývar, ale hlavné jedlo je už o čosi skromnejšie. Bravčový perkelt s chlebom či zemiakovou kašou, alebo vyprážaný rezeň so zemiakovým šalátom. Ako dezert sú stále obľúbené domáce pampúchy - šišky. V menších obciach je zvykom, že dezert, či už sú to šišky, alebo iné sladkosti, si rodina väčšinou zabezpečí sama, i keď hostinu pripravuje cateringová služba. Tak isto sa na stoloch objavuje viac domácich liehovín, ktoré si starší ľudia pália a odkladajú vyslovene na túto príležitosť.
Kar nie je len určitou tradíciou, ale jeho zmysel sa i dnes prejavuje prostredníctvom spomínaných funkcií. Práve preto by sa nemal vytrácať ani z dnešnej spoločnosti. Mali by sme si uvedomiť, že je prejavom úcty nielen k zosnulému, ale aj k pozostalým.
Kristýna Krásniková © Slovenské pohrebníctvo
Späť na tému Tvárou v tvár smútku
