Jún 2024 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich miesta posledného odpočinku. V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine (v roku 1967 vyhlásený za kultúrnu pamiatku), no dnes už ide skôr len o historický cintorín (cca 50 tisíc pochovaných od 1875). Väčšina pochovaných ktorí tvoria „národné“ pohrebisko tak predstavujú richtári, učitelia, úradníci, poštári, ochotníci, obchodníci, stavitelia, mäsiari, remeselníci, proste obyčajní ľudia, ktorých sú plné cintoríny kdekoľvek na Slovensku. Napríklad cintorín Slávičie údolie v Bratislave bol založený v roku 1912, pochovaných tu bolo odvtedy cca 250 tisíc zosnulých (podobne na Verejnom cintoríne v Košiciach). V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa skutočné osobnosti nechávali a nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Dzurilla Vladimír.*2.8.1942 — † 27.6.1995 cintorín Slávičie údolie, Bratislava (foto: Pavel Ondera)
Dzurilla Vladimír.*2.8.1942 — † 27.6.1995
Narodil sa v Bratislave, vyrastal v časti Nová Doba, ktorá prakticky zahŕňala aj športoviská, najmä však Zimný štadión. Futbal sa hrával všade a na každej ulici, jeho však priťahoval hokej. Začal pomerne neskoro, vo svojich trinástich rokoch. Išiel sa prihlásiť do Slovana, ale tam ho odmietli, začal preto chodiť do Spartaku Kovosmalt Petržalka. Už onedlho si ho všimli v Slovane a kúpili ho z Petržalky za 20 hokejok a 20 pukov.
Už ako 17-ročný nastúpil v bráne na svoj prvý ligový zápas proti Chomutovu. V Slovane nemal na ružiach ustlané, neustále súperil s tímovou jednotkou Marcelom Sakáčom. Aj preto prestúpil do Brna.
V najvyššej súťaži odchytal za 19 sezón 571 duelov. Československo začal reprezentovať v roku 1963 a odohral 139 zápasov.
Počas svojej kariéry bol trojnásobným olympijským medailistom, trojnásobným majstrom sveta, štvornásobný majster Európy, finalista Kanadského pohára, člen Siení slávy IIHL a českého i slovenského hokeja.
Na jeho adresu povedal tréner Ján Starší, že „preferoval skôr kanadský štýl, teda zbytočne nepadal na ľad, ale do poslednej chvíle zostával na nohách a snažil sa puk zachytiť a prípadne ho rozohrať, čo v tých časoch nebolo veľmi obvyklé... Mal nevšednú schopnosť perfektne vykrývať kúty v bránke a zmenšovať strelecký uhol. Jeho pohyb v bránke bol mimoriadne racionálny a účelný. Dá sa o ňom povedať, že predbehol dobu“.
Po víťzstve nad Kanadou 1976, keď nepustil ani jednu zo striel, ktorými ho zasypali profesionáli NHL sa ponuky zo sveta len tak hrnuli. V rokoch 1978 – 1982 pôsobil v nemeckých kluboch Augsburger EV a SC Riessersee. Aj tam sa podarilo súperom iba málokedy dostať puk za jeho chrbát.
Neskôr bol trénerom Brna, Slovanu Bratislava a EG Düsseldorf. Práve v poslednom svojom pôsobisku zomrel vo veku 52 rokov 27.7.1995. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie Bratislava. Zdroj: LEIKERT, Jozef. Osobnosti Slovenska I diel. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010. ISBN 978-80-07-01849-5.
Gregor Martin *14.11.1906 - †29.6.1982 Urnový háj pri Krematóriu,Bratislava (foto: Pavel Ondera)
Gregor Martin *14.11.1906 — † 29.6.1982
Narodil sa v Rakúsko-Uhorskej Trnave s pôvodným menom Martin Guttmann. Už ako napovedá jeho meno mal židovské korene. V roku 1923 ukončil priemyslovku a pracoval ako sústružník vo firme Coburg Trnava.
Umelecký smer ho však priťahoval oveľa viac a tak po otvorení Hudobnej a dramatickej akadémie v Bratislave začal študovať herectvo. Bol členom SND až do roku 1940 kedy ho pre jeho židovský pôvod prepustili. V roku 1942 sa v tichosti oženil s baletkou Magdou Wiltschekovou. Bol viackrát zatknutý a až po potlačení SNP odvezený aj s manželkou a matkou do koncentračného tábora. Vystriedal Mauthausen, Osvienčim, Rydultov a Gusen. Po skončení vojny sa vrátili do Bratislavy. Mama nacistický koncentrák neprežila.
1946 – 1951 pôsobil na Novej scéne. Od roku 1948-1952 zastával funkciu riaditeľa SND. Pracoval tiež ako režisér Československého rozhlasu v Bratislave. Verný ostal divadlu, ale účinkoval aj v spomínanom rozhlase, televízii, filme. Ako profesionálne rástol začal sa presadzovať v tragických, tragikomických postavách. Vďaka svojmu výrazu a pôvodu mu napokon pripadli role bezcharakterné alebo tragické spojené s dobou holokaustu, druhej svetovej vojny. Z historických postáv dokonale stvárnil francúzskeho premiéra Éduarda Daladiera vo filme Dni zrady.
Zomrel vo svojich 75 rokoch 29.06.1982 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu v sektore I. pre VIP osobnosti.
Zdroj: LEIKERT, Jozef. Osobnosti Slovenska I diel. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010. ISBN 978-80-07-01849-5.
Hodža Milan *1. 2. 1878 — † 27 .6. 1944 Národný cintorín v Martine (foto: Pavel Ondera)
Hodža Milan *1. 2. 1878 — † 27 .6. 1944
Narodil sa 1. v Sučanoch na evanjelickej fare ako syn tamojšieho evanjelického farára Ondreja Hodžu. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici 1888 , v Šoproni a v Sibiu (Rumunsko), 1896 kde maturoval.
Právo študoval v Budapešti a Kluži a filozofiu vo Viedni. V roku 1918 získal titul PhDr., neskôr univ. prof., JUDr.h.c. Ovládal sedem jazykov maďarský, nemecký, anglický, francúzsky, rumunský, srbochorvátsky, poľský.
V roku 1905 sa stal ako 27-ročný najmladším poslancom uhorského parlamentu.. V rokoch 1922 – 1925 zastával funkciu ministra poľnohospodárstva v prvej ČSR. Tri roky 1926 – 1929 bol ministrom školstva a v roku 1932 opäť ministrom poľnohospodárstva. Najvyššou funkciou bol post ministerského predsedu, ktorý zastával od 5.11.1935 do 22.9.1938.
V jeseni 1938 Milan Hodža opustil Česko-Slovensko. Istý čas sa liečil vo Švajčiarsku a usadil sa vo Francúzsku. Keď v novembri 1939 vznikla v Paríži Slovenská národná rada ako vrcholný orgán slovenského zahraničného odboja, stal sa jej predsedom.
Od roku 1941 Milan Hodža pôsobil v USA a pracoval v krajanských spolkoch. Pracoval na projekte, aby po porážke nacistov vznikla v strednej Európe konfederácia podunajských štátov, ktorá mala mať čo najtesnejšie styky s USA. Milan Hodža bol aj novinár. Jeho články a polemiky vyšli knižne v 7 zväzkoch, no vydal aj iné knižné diela. Jeho "Federation in Central Europe" (Londýn 1942) bolo v roku 1997 vydané v slovenskom jazyku (Federácia v strednej Európe).
Dr. Milan Hodža zomrel 27. júna 1944 na Floride v Clearwateri, USA a pochovaný bol na českom cintoríne v Chicagu. Pohrebnú reč predniesol minister zahraničných vecí ČSR Jan Masaryk. Pozostatky Milana Hodžu boli na základe jeho poslednej vôle 27. júna 2002 prevezené na Slovensko a uložené na Národnom cintoríne v Martine.
Bol slovenský politik, štátnik a publicista, nositeľ najvyšších štátnych vyznamenaní Francúzska, Poľska, Juhoslávie a Rumunska. Pôsobil ako úradujúci prezident Česko-slovenskej republiky, predseda vlády Česko-Slovenska a minister unifikácie zákonov, poľnohospodárstva, školstva a zahraničných vecí. Zdroje:
1). Milan Hodža. (2023, október 12). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:26, jún 13, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Milan_Hod%C5%BEa&oldid=7682925
2). Hodža Milan. Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku [online]. 2024, 19.04.2010 [cit. 2024-01-20]. Dostupné z: https://www.ecav.sk/archiv/archiv-2010/hodza-milan-1878-1944
3). LEIKERT, Jozef. Osobnosti Slovenska II diel. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010. ISBN 978-80-07-01814-3.
Horák Jozef *30.1.1907 — † 11.6.1974 Cintorín Frauenberg, Banská Štiavnica (foto: Pavel Ondera)
Horák Jozef *30.1.1907 — † 11.6.1974
Narodil sa v Banskej Štiavnici-Štefultove v rodine baníka Jána Horáka a jeho manželky Kataríny ako jedno z ich štyroch detí. Jeho otec zomrel v roku 1914 v 1. svetovej vojne a o rodinu sa starala len matka, ktorá zomrela v roku 1923.
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, neskôr v učiteľskom ústave. Povolania učiteľa sa ujal v Teplej, v rokoch 1946 – 1948 pôsobil ako ľudovýchovný referent v Matici slovenskej v Martine, kde bol aj redaktorom detského časopisu Slniečko a redigoval edície Most a Kvety. Po odchode z Matice slovenskej (1953) pôsobil ako riaditeľ na škole v Svätom Antone, neskôr v Podsitnianskej (Štefultove) a v rokoch 1964 – 1967 v Banskej Štiavnici.
Pri svojej tvorbe používal pseudonymy Ivan Mráz, Ján Adam, Ján Adamov, Jožo H. Tepliansky. Do povedomia verejnosti sa uviedol v roku 1927 básňou „Ecce“ v regionálnom periodiku „Hlasy spod Sitna“. Napísal viac ako štyri desiatky diel najmä z oblasti prózy pre dospelých a pre deti a mládež. Okrem nich písal aj scenáre pre rozhlas, divadlo a film. Najznámejšie sfilmované dielo poznáme pod názvom „Sebechlebskí hudci“ (rok po autorovej smrti 1975).
V roku 1954 dostal Štátnu cenu Klementa Gottwalda za román „Šachty“ (1953).
Zomrel v Prešove vo veku 67 rokov. Písal sa 11. jún 1974. Pochovaný je vo svojom rodisku na cintoríne Frauenberg v Banskej Štiavnici.
Jozef Horák. (2024, marec 10). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 12:24, jún 14, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Jozef_Hor%C3%A1k&oldid=7817137
SONNIE11. Jozef Horák. Online. ŤAHÁKY-REFERÁTY. Jozef Horák. 2006. Dostupné z: https://referaty.aktuality.sk/jozef-horak/referat-6663 [cit. 2024-06-11
Kolínska Zora *27.7.1941 — † 17.6.2002 Urnový háj pri Krematóriu,Bratislava (foto: Pavel Ondera)
Kolínska Zora *27.7.1941 — † 17.6.2002
Narodila sa v Kráľovej Lehote ako druhá po svojom bratovi Ctiborovi. Po vojne sa rodina presťahovala do Popradu. Počas základnej školy (osemročná) prišla o mamu, ktorá tragicky zahynula. Otec sa onedlho oženil a Zora tak získala nevlastnú sestru Líviu. Strednú školu navštevovala v Košiciach a keďže jej prirodzený talent od detstva musel priniesť výsledky absolvovala napokon VŠMU v Bratislave.
Od roku 1963 prakticky účinkovala na rôznych scénach až do svojho konca. Začínala v Trnave, neskôr v programoch Milana Lasicu a Júliusa Satinského, nasledovalo Divadlo na korze, činohra Novej scény, Divadlo Astorka Korzo 90 a medziiným aj slávne Repete Ivana Krajíčka. Zora bola hudobníčkou, speváčkou, divadelnou a filmovou hrečkou, zabávačkou, moderátorkou.
Jej citový život bol bohatý. Bola manželkou Milana Lasicu (8 ročný vzťah), Juraja Kukuru (7 ročný vzťah), napokon našla celoživotnú lásku s lekárom Igorom Petrom ale manželstvo pred svetom uzatvorili až tesne pred jej smrťou. Zomrela v nedožitých 61 rokoch po ťažkej chorobe 17.6.2002.
Pochovaná je na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.
Zdroj: Zora Kolínska. (2023, december 29). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 14:25, jún 14, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Zora_Kol%C3%ADnska&oldid=7767987
Krajíček Ivan *24.5.1940 — † 5.6.1997 cintorín Slávičie údolie, Bratislava (foto: Pavel Ondera)
Krajíček Ivan *24.5.1940 — † 5.6.1997
Slovenský herec, zabávač, spevák, humorista, režisér a moderátor uzrel svetlo sveta v Žiline. Ako päťročného ho rodičia prihlásili do Ľudovej školy umenia na husle. Tu sa dostal do kontaktu hudbou nielen v teoretickej rovine ale pridal sa k nej aj spev.
Po základnej škole odišiel do Trenčína a odtiaľ po maturite zamieril do Bratislavy študovať herectvo na VŠMU (1957 – 1961). V prezenčnej vojenskej službe sa tiež venoval svojej tvorbe a keďže sa mu nedarilo v jednom prípade so scenárom, obrátil sa na svojho kolegu Olda Hlaváčka, ktorý slúžil v tom istom čase v Mikulove. Tak začala spolupráca, ktorá pretrvala až do jeho smrti v 57 rokoch.
Písať o tvorbe Ivana Krajíčka je ako nosiť drevo do lesa. Bol jedným z najznámejších moderátorov a zabávačov, bez ktorých sa nezaobišiel žiaden Silvester, kabaret alebo galavečer.
Jeho všestrannosť nájdeme v desiatkach filmov, adaptáciách divadelných hier, režíroval viac ako dvadsaťsedem diel. Jeho hviezda svietila v slovenskej tvorbe v „Hostinci pod gaštanom, Vtipnejší vyhráva, My sme malí muzikanti, Repete“ alebo aj vo filme „Sváko Ragan“ sťa nezabudnuteľný cigán Dežo.
Vo februári roku 1997 sa úplne stiahol z verejného života, bolo verejným tajomstvom, že bojuje s ťažkou a zákernou chorobou, ktorej napokon podľahol. Stalo sa tak 5.6.1997.
Odvtedy odpočíva iba pár metrov od ďalšieho velikána slovenskej hereckej tvorby, Jožka Kronera. Hrob Ivana Krajíčka nájdeme v priestore VIP osobností na cintoríne Slávičie údolie.
Zdroj: Ivan Krajíček. (2023, október 16). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 14:38, jún 14, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ivan_Kraj%C3%AD%C4%8Dek&oldid=7710907
Kuzma Dušan *17.3.1927 — † 17.6.2008.cintorín Slávičie údolie, Bratislava (foto: Pavel Ondera)
Kuzma Dušan *17.3.1927 — † 17.6.2008
Keď sa povie Pamätník SNP, väčšina si predstaví Banskú Bystricu a v nej Pamätník s múzeom, kde sa už roky kladú vence pri výročných pietnych spomienkach i štátnych návštevách. Málokto však vie, že autorom je prof. Ing. arch. Dušan Kuzma, ktorý sa projektu od návrhu po realizáciu venoval viac ako 10 rokov v spolupráci so sochárom Jozefom Jankovičom (otvorenie Pamätníka 1969).
Profesor Kuzma je aj spolutvorcom množstva pamätníkov, od tých jednoduchších až po Pamätník SNP na námestí SNP v Bratislave.
Okrem týchto projektov je jeho dielom aj Nová budova Matice slovenskej v Martine (Slovenská národná knižnica) a budova Výskumného ústavu zváračského v Bratislave (dnes Ministerstvo spravodlivosti). Je autorom aj náhrobkov Jána Levoslava Bellu v Bratislave , Ferdiša Kostku v Stupave a Frica Kavendu v Bratislave.
V roku 1964 získal vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu, 1970 Cenu Dušana Jurkoviča, 1984 ocenenie Zaslúžilý umelec.
Zomrel 17. júna 2008 v Bratislave, pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie.
Zdroj: Dušan Kuzma. (2022, november 25). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 18:48, jún 14, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Du%C5%A1an_Kuzma&oldid=7495938
Plicka Vladimír *10.1.1890 — † 26.6.1965 Slávičie údolie (foto: Pavel Ondera)
Plicka Vladimír *10.1.1890 — † 26.6.1965
Narodil sa vo Viedni. Jeho brat Karol Plicka bol filmový dokumentarista a organizátor filmového života. Študoval na učiteľskom ústave v Poličke, na Filozofickej fakulte českej Univerzity Karlovej v Prahe, a na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, absolvoval viacero stáží v zahraničí (Ženeva, Graz, Nancy a i.). V rokoch 1908 - 12 bol učiteľom v Znojme a vo Výprachticiach, neskôr stredoškolským profesorom v Bratislave. V rokoch 1932-1938 bol redaktorom vlastivedného časopisu Devín. Pripravil príručku „Stručný prehľad literatúry slovenskej, českej a svetovej„ (1946).
Od konca 20. rokov sa trvale zaoberal historickými témami. Zbieral folklórny materiál aj v mestskom prostredí, najmä v bratislavskom podhradí a v prímestských častiach. Aktívne sa zúčastnil na rozpracovaní teoretických koncepcií rozvoja detskej literatúry, jej výchovných tendencií, významu dobrodružného žánru. Od roku 1950 žil na dôchodku.
V roku 1970 bola v bratislavskej Rači po ňom pomenovaná ulica na ktorej bol v roku 1990 odhalený pamätník Vladimíra Plicku, ktorého autorom je akademický sochár Ludwik Korkoš. Na 278 cm vysokom betónovom podstavci bola pripevnená bronzová busta v nadživotnej veľkosti, po jej odcudzení ju nahradili epoxidovou.
Vladimír Plicka zomiera vo svojich 75 rokoch 26.6.1965 a jeho pozostatky sú uložené na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Šulek Jaroslav *8.9.1822 - †17.6.1849 Mestský cintorín Komárno, detail (foto: Pavel Ondera)
Šulek Jaroslav *8.9.1822 — † 17.6.1849
Narodil sa v Sobotišti. Študoval na Evanjelickom lýceu kde sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom. Prerušené štúdium na lýceu pokračuje štúdiom teológie v Halle. Šulek bol prastrýkom Milana Rastislava Štefánika a tiež evanjelickým kaplánom v Hlbokom.
Ešte pred Povstaním roku 1848 spolupracuje so Štúrom a Hurbanom na spôsobe národného obrodenia, vydávajú noviny, zložil knižnice a spolky miernosti, nedeľné školy a vysluhoval kňazské pobožnosti.
Podieľal sa na organizácii zhromaždenia v Brezovej pod Bradlom kde prišlo vyše troch tisíc ľudí, ktorí predniesli „Žiadosti slovenského národa“.
Následne je Šulek zatknutý a deportovaný spolu s D.J.Bôrikom do pevnosti v Komárne. Počas cesty sa Bôrikovi podarilo ujsť. Šulek v komárňanskej pevnosti zomiera na choleru vo svojich 26 rokoch. Píše sa 16.6.1849. Pochovaný je na cintoríne reformovanej cirkvi v Komárne, je po ňom pomenovaných viacero ulíc, komárňanské Gymnázium a jeho pamiatku si pravidelne pripomína Matica slovenská.
Zdroj: Ľudovít Jaroslav Šulek. (2022, október 10). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:09, jún 14, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=%C4%BDudov%C3%ADt_Jaroslav_%C5%A0ulek&oldid=7449371
Zúbek Ľudo *12.7.1907 — † 23.6.1969 Starý cintorín Malacky(foto: Pavel Ondera)
Zúbek Ľudo *12.7.1907 — † 23.6.1969
Narodil sa v Malackách v rodine murára Jána Zúbeka ako prvorodený syn, (mal ešte deväť súrodencov). Vyštudoval „základku“ i „mešťanku“ v Malackách, odtiaľ prešiel do Bratislavy na Obchodnú akadémiu.
Najskôr sa zamestnal ako úradník v banke, neskôr prešiel do Slovenského rozhlasu, ďalej na Povereníctvo informácií, potom sa stal riaditeľom vydavateľstva Tatran. V roku 1966 mu bola udelená Cena Fraňa Kráľa o rok neskôr bol ocenený titulom zaslúžilý umelec.
Zaslúžil sa o rozvoj slovenskej rozhlasovej hry pre deti a mládež, ale i dospelých a literatúre faktu. Písal prednášky, eseje, fejtóny, novely, reportáže, cestopisné pásma, poviedky, rozhlasové hry a romány.
Zo zdravotných dôvodov ukončil zamestnanecký pomer už v roku 1956 a venoval sa len spisovateľskej tvorbe. Vo svojich 61 rokoch zomiera predčasne 23.6.1969. Pochovaný je v Malackách na Starom cintoríne..
Zdroj: Ľudo Zúbek. (2023, november 26). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:18, jún 14, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=%C4%BDudo_Z%C3%BAbek&oldid=7746794
Poznámka
Na tomto mieste si môžeme tiež pripomenúť osobnosti u ktorých nám chýbajú bližšie informácie. Či už životopisné údaje, alebo informácie o mieste ich posledného odpočinku. Ak máte potrebné údaje, alebo aj link na stránku kde ich získať, pošlite nám ich (v prípade záujmu zverejníme aj vaše meno). Adresa redakcie: pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
Huťan Martin.*7.10.1951 — † 8.6.2012.cintorín Slávičie údolie, Bratislava Korkoš Ludwik *17.1.1928 — † 24.12.1992 Slávičie údolie Kostrová Bendová Krista *27.1.1923 — † 27.1.1988 Slávičie údolie
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie: pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (alebo priamy link na článok) a meno autora fotografie.
