Júl 2024 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich miesta posledného odpočinku. V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Bagar Andrej *29.10.1900 — † 31.7.1966, Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava(foto: Pavel Ondera)
Bagar Andrej *29.10.1900 — † 31.7.1966
Narodil sa v Trenčianskych Tepliciach. Jeho pradedo sa volal Charles Bagarre a bol napoleonským vojakom. Vo svojich štrnástich rokoch sa začal učiť za čalúnnika a súčasne ho zaujalo dekoratérstvo. Po škole, kým sa v roku 1921 zúčastnil konkurzu Slovenského národného divadla pracoval ako robotník, hotelový sluha a kurič.
Po úspešnom konkurze sa stal prvým z piatich slovenských profesionálnych hercov. Po čase však tento súbor zanikol a Bagar odišiel v roku 1922 študovať herectvo do Prahy.
V roku 1927 bol už platným hercom a režisérom SND v Bratislave, svoju všestrannosť uplatnil nielen v činohre, ale aj v opere a balete. V roku 1939 ho zatkli za protifašistickú činnosť a musel odísť z divadla. Pracoval v Slovenskom rozhlase pod krycím menom Ján Minárik. Po pol roku už pod vlastným menom ako režisér uviedol rozhlasového Cyrana z Bergeracu.
Už v mladosti sa stal členom KSČ. V marci 1945 bol vymenovaný za štátneho intendanta divadiel na Slovensku. Do roku 1951 bol aj riaditeľom SND. Od roku 1950 bol aj rektor VŠMU. Skutočne vládol autoritatívne slovenskému divadelníctvu železnou rukou. Časom pôsobil ako poslanec a člen ÚV KSČ. Bol držiteľom siedmych najvyšších ocenení socialistickej doby.
Využil aj možnosť účinkovať pred kamerou, hral vo viacerých filmoch, medzi najznámejšie patrí „Varúj...!“, „Zemianska česť“, „Drevená dedina“ alebo „Jánošík“. Po jeho smrti po ňom pomenovali Divadlo v Nitre a viacero ulíc napr. v Bratislave, Nitre, Martine, Banskej Bystrici.
Zomrel vo svojich 65 rokoch dňa 31.7.1966 v Bratislave a pochovaný je na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu.
Zdroj: Andrej Bagar. (2023, október 13). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 09:05, júl 2, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Andrej_Bagar&oldid=7687380
Zdroj: LEIKERT, Jozef. Osobnosti Slovenska I diel. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010. ISBN 978-80-07-01849-5.
Bán Pavol *13.12.1892 — † 3.7.1959, cintorín Slávičie údolie, Bratislava (foto: Pavel Ondera)
Bán Pavol *13.12.1892 — † 3.7.1959
Slovenský sochár, medailér. Narodil sa v 19. storočí na vtedajšom území Rakúsko-Uhorska v Turčianskych Tepliciach pri Martine. Po základnom a vyššom vzdelaní sa vybral študovať do Budapešti. Na Akadémii výtvarných umení sa učil u profesora Radnayi-ho a Alojza Stróbla. Po absolvovaní Akadémie nasledoval študijný pobyt vo Francúzsku. Jeho sochárske zameranie sa potom vyznačovalo portrétnou tvorbou ktorú využil aj pri monumentálnom štýle pomníkov. V roku 1919 bol stúpencom Maďarskej komúny (Maďarská republika rád, ktorá ako dočasný štátny útvar existovala iba 133 dní)
Od roku 1925 pôsobil v Bratislave. Bratislavskému námestiu (pôvodne Milosrdné námestie, Zelený trh, Obilný trh, Keiser Wilhem platz, Námestie republiky, Námestie Andreja Hlinku, Námestie j. V. Stalina, Námestie SNP) jednu dobu dominovala monumentálna socha Stalina práve z dielne sochára Bána (1949). (Dnes je táto socha v depozite Slovenskej národnej Galérie).
Z jeho výtvarných diel menujme aspoň niektoré. Autoportrét z roku 1930. Busty: Kornel Maťuga, Alojz Wagner, Ján Cikker (1954), Štefan Polkoráb, Oskar Nedbal (1929), Gustav Mallý, Klement Gottwald (1948).
v Zomrel vo veku nedožitých 67 rokov dňa 3.7.1959 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Zdroj: Bán. Pavol. In: Slovenský biografický slovník I. zväzok A—D. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1984, str. 131. ISBN 95-007-86.
Bohúň Emo *13.4.1899 — † 15.7.1959
Slovenský spisovateľ, novinár, redaktor, bratislavský bohém sa narodil v Ružomberku, kde študoval na gymnáziu, pokračoval v maďarskom Mako a na obchodnej akadémii v Dolnom Kubíne, ktorú kvôli príchodu 1. svetovej vojny nedokončil. Neskôr pôsobil ako redaktor či úradník na viacero miestach Slovenska a v roku 1925 prišiel do Bratislavy.
Stal sa redaktorom Ľudovej politiky, potom Ľudového chýrnika, Slovenského týždenníka, Roháča. Emo Bohúň sa po zásahu režimu komunistov (1950) živil redigovaním komunistického týždenníka Cieľ a závodného časopisu Stavebný úderník v Žiline za čo mu neskôr umiestnili pamätnú tabuľu na mieste bývalej redakcie, dnešného Úradu práce sociálnych vecí a rodiny na ulici J.M.Hurbana (1999). Do Bratislavy sa smel vrátiť v roku 1957 vďaka príhovoru Juraja Špitzera (šéfredaktor Kultúrneho života a tajomník Zväzu československých spisovateľov) a stal sa redaktorom Kultúrneho života.
Okrem redaktorskej činnosti sa venoval aj písaniu románov, spojených s postavou detektíva dr. Lesáka, aj románov s jánošíkovskou tematikou Jánošíkov poklad, Dedičstvo Jánošíkovho pokladu, úsmevných memoárových próz Zaprášené histórie (1948), Dejiny veselé i neveselé (1960), reportáží. Prekladal aj z maďarčiny napr. prózu Kálmana Mikszátha.
Zomrel 15. júla 1959 v Bratislave, pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie. Autorom náhrobného príslušenstva je akademický sochár Vojtech Baďura .
Zdroj: ONDERA, Pavel. Bohém s nemenným charakterom. Online. Slovenské pohrebníctvo. 2024, 1.7.2024. Dostupné z: https://www.pohrebnictvo.sk/bohem-s-nemennym-charakterom/. [cit. 2024-07-01].
Filip Jaroslav *22.6.1949 — † 11.7.2000, Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava (foto: Pavel Ondera)
Filip Jaroslav *22.6.1949 — † 11.7.2000 „Človek hromadného výskytu“ Jaro Filip sa narodil v Hontianskych Moravciach v učiteľskej rodine. Od siedmych rokov sa najmä zásluhou mamy učil hrať na klavíri. Musel veľa cvičiť ale najviac ho bavila improvizácia. Starší si pamätajú, že v časoch totality bola možnosť počúvať bigbít prakticky nulová okrem počúvania zahraničných staníc, ktorým svojim hudobným obsahom dominovalo Rádio Luxembourg. Bola to aj Jarova studnica inšpirácie, ktorej sa venoval denne aj niekoľko hodín.
Svoje vzdelanie podriadil hudbe, od roku 1964 študoval na konzervatóriu v Bratislave, kde ho však zlákal výstredný spôsob života bohémov a tak štúdium dokončil v Žiline. Napokon absolvoval aj VŠMU dramaturgiu a scenáristku (1976), čo neskôr zúročil pri tvorbe vlastných relácií a programov, ktorých bolo neúrekom hlavne po prevrate od roku 1989. Vráťme do šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, kde sa udiali tie najpodstatnejšie zlomy v jeho živote. Išlo o spoluprácu s kapelou Beathmen Deža Ursínyho, prácu v Slovenskej televízii ako asistent kamery, prácu v Slovkoncerte, spoluprácu s kapelou Petra Lipu Blues Five a účasť na Pražskom beatovom festivale. V roku 1978 začal spolupracovať s Lasicom a Satinským.
Nadšenie pre hudbu, komediantsky naturel a zanietenosť pre moderné technológie boli hnacím motorom jeho tvorby. Tomu podriaďoval aj svoj životný štýl, povedzme si úprimne, značne narúšajúci životosprávu. Na druhej strane ostalo po ňom toľko diel a umeleckých záznamov, že by to vydalo na tri aktívne prežité životy človeka.
S manželkou Evou s ktorou sa zoznámil na internáte v Mlynskej doline mali tri deti, Jara, Lea a Evu. Jaroslav mal tiež nemanželský vzťah s herečkou Annou Šiškovou. Rozvod z toho síce nebol, ale nemanželské dieťa áno. Dcéra Dorota má dnes meno po svojom adoptívnom otcovi Jurajovi Nvotovi. Paradoxom je, že aj keď o svojom biologickom otcovi Jarovi vedela dosť dlho, skontaktovala ho až rok pred jeho smrťou. Zistili, že spolu majú veľa spoločného a ich vzťah bol veľmi úprimný. Prerušila ho až Jarova smrť, ktorá prišla nečakane v 51 roku jeho života. Ráno sa podľa svojho zvyku pripojil na internet a komunikoval s inými účastníkmi, potom sa odmlčal. Asi o pol jedenástej ho našiel syn, ktorý privolal záchranárov. Jaro však zomrel na masívny srdcový infarkt. Okrem jeho rodiny smrť otca silno zasiahla aj nemanželskú dcéru Dorotu.
„Človek hromadného výskytu“ Jaro Filip (ako ho nazval hudobník Marian Varga), zomrel 11.7.2000 a pochovaný je v Urnovom háji pri bratislavskom Krematóriu.
Zdroj: LEIKERT, Jozef. Osobnosti Slovenska II diel. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010. ISBN 978-80-07-01814-3.
Hronský Jozef Cíger *23.2.1896 — † 13.7.1960, Národný cintorín Martin (foto: Pavel Ondera)
Hronský Jozef Cíger *23.2.1896 — † 13.7.1960
Narodil sa ako Jozef Cíger vo Zvolene Pavlovi Cígerovi a Jozefíne Cígerovej. Mal troch bratov a štyri sestry. Za manželku si zobral Annu Valériu, spolu mali syna Juraja. Vzdelanie ukončil na maďarskom učiteľskom ústave v Leviciach. V roku 1917 musel narukovať na front, dostal sa až do Talianska. Od roku 1940 pôsobil 5 rokov ako správca Matice slovenskej.
Jozef Cíger Hronský sa netajil kladným postojom k Slovenskému štátu a mal jednoznačne pozitívny vzťah k režimu Jozefa Tisa. V mene Matice slovenskej arizoval podnik židovského tlačiara Oskara Horského.1
Slovenské národné povstanie označil ako nezmyselnú vzburu Slovákov proti vlastnému samostatnému štátu. Svoj postoj neskôr v exile prezentoval v románe Svet na trasovisku, ktorý literárna kritika označuje za tendenčný a umelecky slabý, má však špecifické postavenie v hanobení Povstania. V knihe vystupujú sploštené postavy, partizáni a evanjelici sú zloduchovia, Nemci vždy upravení a čistí. Tento román sa za komunizmu na Slovensku neobjavil, hoci iný s názvom Jozef Mak sa dostal do povinnej literatúry.
V roku 1945 sa vydal najskôr do Rakúska, kde žil v americkej zóne. Neskôr sa rozhodol odísť do Talianska, kde v Ríme ostal až do februára 1948. Po zatknutí talianskou políciou sa mu podarilo utiecť a odísť do Argentíny, kde sa usadil v meste Luján. Až do smrti obhajoval vojnový režim. V roku 1959 založil Zahraničnú Maticu slovenskú. Rozvíjal priateľstvo so saleziánom Gorazdom Zvonickým, básnikom katolíckej moderny, ktorý ho i pochovával. Zomrel v Lujáne 13. 7. 1960 vo veku 64 rokov.
Po páde komunizmu bola jeho osobnosť plne rehabilitovaná. Znova a v úplnosti začína vychádzať aj jeho literárne dielo. V roku 1993 previezli jeho telesné pozostatky do Martina a uložili ich na Národnom cintoríne. Symbolicky ho pochovali spolu so Štefanom Krčmérym.2,3
Zdroje:
1). Je to omyl alebo zase zámerná mystifikácia? My Turiec [online]. 2008, 2.12.2008 [cit. 2024-01-20]. Dostupné z: https://myturiec.sme.sk/c/4216575/je-to-omyl-alebo-zase-zamerna-mystifikacia.html
2). Jozef Cíger-Hronský. Wikipédia Slobodná encyklopédia [online]. 2023, 18.9.2023 [cit. 2024-01-20]. Dostupné z: https://sk.wikipedia.org/wiki/Jozef_C%C3%ADger-Hronsk%C3%BD
3). Zdroj: LEIKERT, Jozef. Osobnosti Slovenska I diel. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010. ISBN 978-80-07-01849-5.
Koyš Pavel *8.1.1932 — † 22.7.1993, Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava (foto: Pavel Ondera)
Koyš Pavel *8.1.1932 — † 22.7.1993
Slovenský básnik. Narodil sa v Ladcoch. Pochádzal z robotníckej rodiny a vzdelanie získaval v Ladcoch a v Prahe, kde vyštudoval Vysokú školu politickú ÚV KSČ a v roku 1966 získal titul doktor sociálno-politických vied. Pracoval v cementárni v Ladcoch, bol politickým funkcionárom komunistickej strany, v rokoch 1960 – 1962 pracoval ako šéfredaktor v časopise Mladá tvorba, od roku 1962 bol šéfredaktorom vydavateľstva Smena.
V rokoch 1966 – 1968 bol tlačovým tajomníkom úradu Slovenskej národnej rady, v rokoch 1968 – 1969 tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov a v rokoch 1969 – 1971 riaditeľom Slovenského filmu. Od roku 1971 bol námestníkom ministra a v rokoch 1988 – 1989 ministrom kultúry Slovenskej socialistickej republiky.
Debutoval v roku 1959 zbierkou politicky angažovaných básní „Hviezdy na zemi“. Vo svojich básňach vyjadroval svoj postoj občana-komunistu, no takmer v rovnakej miere sa venoval i ľúbostnej poézii. Venuje sa niekoľkým opakujúcim sa témam, ako sú láska, mládež, ľudské šťastie, politické premeny spoločnosti, vzťah k svetu, ľuďom, životu a morálke. V rodných Ladcoch sa pravidelne konali súťaže v prednese ľúbostnej poézie pod názvom „Koyšove Ladce“.
Zomrel vo veku 61 rokov v Bratislave dňa 22.7.1993 a pochovaný je na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu v sektore I. určenom pre V.I.P.
Zdroj: Pavel Koyš. (2023, marec 7). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Pavel_Koy%C5%A1&oldid=7545771
Kurtha Henrich *14.10.1958 — † 11.7.1981, cintorín Slávičie údolie, Bratislava (foto: Pavel Ondera)
Kurtha Henrich *14.10.1958 — † 11.7.1981
Bol mladý a úspešný motocyklový pretekár Slovenska. V roku 1977 vstúpil do M SR triedy do 250 ccm a celkovo sa umiestnil na štvrtom mieste. Ďalšie dve sezóny bol vicemajstrom Slovenska a v roku 1980 získal titul slovenského šampióna.
V roku 1981 začal sezónu haváriou v Dolnom Hričove, no o mesiac neskôr zvíťazil v Poltári a o ďalší mesiac neskôr bol v Banskej Bystrici druhý za Balážom. V júli sa zúčastnil medzinárodných pretekov na východonemeckom Sachsenringu. Odtiaľ sa však už nevrátil. 11. júla zomrel v nemocnici na následky zranení, ktoré utrpel pri páde na pretekoch triedy do 250 ccm…
Začínal na motocykli po pretekárovi Srnovi, ktorý sa zabil pri pretekoch v Bratislave 1973. Kurthov otec motorku po Srnovi kúpil, sám na nej pár sezón jazdil a potom ju dal synovi. Priniesla mu úspech až po osudný pretek v Sachsenringu.
Zomrel vo svojich 23 rokoch dňa 11.7.1981, pochovaný je v rodinnom hrobe na cintoríne Slávičie údolie.
Zdroj: 30 rokov od smrti Henricha Kurthu. KARNOK, Richard a Rudolf MLADÝ. Roadracing.sk [online]. 2010 - 2024, 31.7.2011 [cit. 2024-01-28]. Dostupné z: https://www.roadracing.sk/ostatne/30-rokov-od-smrti-henricha-kurthu-2/
Zdroj: Henrich Kurtha. (6. 06. 2024). Wikipedie: Otevřená encyklopedie. Získáno 02:56, 2. 07. 2024 z https://cs.wikipedia.org/w/index.php?title=Henrich_Kurtha&oldid=23982167
Lasica Milan *3. 2. 1940 — † 18. 7. 2021 cintorín Slávičie údolie, Bratislava (foto: Pavel Ondera)
Lasica Milan *3.2.1940 — † 18.7.2021
Narodil sa vo Zvolene. Zapísal sa do histórie slovenského umeleckého života ako herec, humorista, textár, režisér, dramatik, spisovateľ, moderátor, prozaik a spevák.
Rodina sa pár mesiacov po jeho narodení presťahovala do Bratislavy, kde strávil takmer celý svoj život. Vyštudoval dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Už počas štúdia v roku 1959 začal spolupracovať s Júliusom Satinským. Spolu na svoju scénu aplikovali moderný slovenský humor, ktorý sa odchýlil od lacného, lascívneho poňatia zábavy. Ich podanie zábavy sa opieralo o intelektuálne satirické ponímanie diania v spoločnosti a reflektovalo na situácie z bežného života. Rozsah ich tvorby bol veľmi pestrý, scénky, dialógy, hry...
Od roku 1966 vystupovali v Divadle na korze až do normalizačných čias (1970), kedy Divadlo zatvorili a činnosť humoristov Lasicu a Satinského dostala stopku. Prešli teda na Moravu a začali vystupovať v divadle Večerní Brno. Ani tu im však tajní z Bezpečnosti nedali pokoj a tak po dvoch rokoch boli prinútení prejsť späť do Bratislavy kde v operete Novej scény mali na starosti komediálne poňatie hudobných inscenácií.
Od roku 1978 sa Lasica a Satinský stali členmi činohry Novej scény. Vzniklo tak Štúdio S (neskôr Divadlo (L+S), kde začali opäť vystupovať so svojimi autorskými inscenáciami a kabaretnými humoristickými programami.
Milan Lasica sa oženil so Zorou Kolínskou, keď mal 22 rokov. Manželstvo nevydržalo dlho, niečo málo cez osem rokov. Druhýkrát bol ženatý od roku 1980 s Magdou Vášáryovou, herečkou, političkou a diplomatkou. Ich manželstvo trvalo viac ako 40 rokov. Spolu majú dve dcéry Hanku a Žofiu. Lasica bol členom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania.
Ťažká rana zasiahla majstra Lasicu krátko po Vianociach 29. decembra roku 2002, kedy zomrel jeho dlhoročný súputnik Julo Satinský. Vystupovali spolu viac ako 43 rokov.
Zomrel pri klaňačke po odspievaní skladby Ja som optimista počas výročného koncertu skupiny Bratislava Hot Serenades dňa 18. júla 2021.Bolo mu 81 rokov. Ostatky Milana Lasicu rodina uložila do rodinného hrobového miesta na Slávičom údolí v sektore 13.
Zdroje:
1.) Milan Lasica by mal dnes 82 rokov. ONDERA, Pavel. SAPAKS ČASOPIS SLOVENSKÉ POHREBNÍCTVO. Slovenské pohrebníctvo [online]. 18.07.22n. l. [cit. 2024-01-21]. Dostupné z: https://www.pohrebnictvo.sk/milan-lasica-by-mal-dnes-82-rokov/
2.) Humor je projev svobody, říkal Milan Lasica. LUBAS, Miloslav a Jana SPEVÁKOVÁ. Paměť národa [online]. 20 júla 2021n. l. [cit. 2024-01-21]. Dostupné z: https://www.pametnaroda.cz/cs/magazin/pribehy/humor-je-projev-svobody-rikal-milan-lasica
3.) Milan Lasica. (2024, január 8). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 14:46, január 21, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Milan_Lasica&oldid=7773808
4.) Lasica Milan. In: Kdo byl kdo v našich dějinách ve 20. století. Praha: Libri, 1994, s. 313-314. ISBN 80-901579-5-5
5.) Lasica Milan. In: Kto je kto na Slovensku 1991. Svornosť š.p. Bratislava: Konzorcium Encyklopédia, 1991, s. 102. ISBN 80-85226-06-5
Paveleková Magda *7.6.1931 — † 20.7.2015, Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava (foto: Pavel Ondera)
Paveleková Magda *7.6.1931 — † 20.7.2015
Narodila sa v Leviciach ako Magda Lörinczová, študovala na gymnáziu Andreja Vrábla a na evanjelickom gymnáziu v meste Kőszeg (slovensky Kysak) vo Vašskej župe v Maďarsku. Bratislavské konzervatórium ukončila v roku 1956. Prešla do hlavného mesta kraja Nitry, kde bola pri zrode Krajského divadla (dnešné Divadlo Andreja Bagara), ktoré sa stalo jej domovským teátrom na celých 17 rokov.
Z Nitry sa nechala zlákať do Bratislavy, kde vystupovala v Tatra kabarete a na Novej scéne. Popri divadle sa ako humoristka venovala hlavne zábavným reláciám, televíznym seriálovým programom (Bonzáčik, Inkognito, Vtipnejší vyhráva). V dabingu jej hlas neodmysliteľne patrí k seriálu Miazgovci. Divákov oslovovala aj v televíznych inscenáciách, sedeli jej komediálne postavy ako uliate. Počas svojej kariéry získala titul Zaslúžilá umelkyňa, Kvet Talia, Cenu za herecký výkon. Sieň slávy OTO.
V súkromnom živote to nemala (Majda - pani Majda ako ju oslovovali dôvernejšie) ľahké. Otec jej zomrel keď mala 11 rokov, pochovala Starú mamu, potom svoju mamu. Pochovala aj rodičov svojho muža, prežila svoju dcéru Ninu (Soňa Vančová † 34 rokov, foto hrobového miesta len v prílohe), po ktorej jej ostali dvaja vnúčikovia. Z tejto rany sa nemohla spamätať a od tej doby sa nezúčastnila už žiadneho pohrebu, aj keď sa na jeden dostala, uvedomila si, že to už nezvládne. Vyjadrila sa, že pôjde už len na svoj vlastný. Ten prišiel v roku 2015.
Zomrela v Dunajskej Lužnej kde bývala 20.7. 2015. Jej hrob (urnové miesto) sa nachádza v Urnovom háji pri bratislavskom Krematóriu.
Zdroj: Paveleková Magda. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 526. ISBN 80-200-0443-2
Zdroj: Magda Paveleková. (2024, máj 15). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 03:28, júl 2, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Magda_Pavelekov%C3%A1&oldid=7851116
Plávka Andrej *18.11.1907 - †11.7.1982 Slávičie údolie (foto: Pavel Ondera)
Plávka Andrej *18.11.1907 - †11.7.1982
Narodil sa v rodine kožiara. Vzdelanie získaval v Liptovskej Sielnici, Liptovskom Mikuláši a neskôr na právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, no štúdium nedokončil.
V rokoch 1931 – 1945 bol úradníkom v organizácii kresťanskej mládeže YMCA, do roku 1946 bol námestníkom povereníka informácií, následne sa stal tajomníkom Národného frontu a zároveň do roku 1949 tiež pracoval v Úrade Zboru povereníkov. V rokoch 1949 – 1968 pracoval ako riaditeľ knižného vydavateľstva Tatran, pričom bol tiež v rokoch 1957 – 1963 tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov a v rokoch 1958 – 1966 členom ÚV KSS. V rokoch 1963 – 1965 sa venoval výhradne literárnej činnosti a v rokoch 1969 – 1982 bol predsedom Zväzu slovenských spisovateľov.
Vo svojej tvorbe sa inšpiroval najmä staršou generáciou slovenských autorov, ako boli Štúrovci, no najmä Pavlom Országhom Hviezdoslavom, ale zároveň sa venoval aj moderným umeleckým smerom, ako sú poetizmus a nadrealizmus. Jeho dielo je preložené do mnohých cudzích jazykov (ruština, ukrajinčina, maďarčina, nemčina, angličtina, francúzština, čeština).
Zomrel vo svojich 74 rokoch 11.7.1982 a jeho ostatky sú uložené na cintoríne Slávičie údolie v priestore VIP, neďaleko hlavného vchodu.
Zdroj: Plávka Andrej. In: Slovenský biografický slovník IV. zväzok M—Q. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1990, str. 481-482. ISBN 80-7090-070-9
Zdroj: Andrej Plávka. (2023, jún 14). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 03:37, júl 2, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Andrej_Pl%C3%A1vka&oldid=7595109
Roháček Jozef *6. 2. 1877 — † 29. 7. 1962 cintorín Slávičie údolie, Bratislava (foto: Pavel Ondera) Viac foto v prílohe
Roháček Jozef *6. 2. 1877 — † 29. 7. 1962
Svetlo sveta uzrel v Starej Turej na kopanici Jazviny. Sedemčlenná rodina živorila a tak si ho do opatery zobral strýko Halušica, ktorý s manželkou nemali deti. Brával ho aj na svoje cesty do Viedne kde predávali po domoch tovar. Tam sa aj rýchlo naučil nemecky, od mala mal na jazyky dar. V marci 1894 sa stretol so sestrami Máriou a Kristínou Royovými. Sestry sú významnými postavami slovenského protestantizmu. Obe sestry mali na Roháčka výrazný vplyv. V sedemnástich rokoch Roháček uveril v Boha.
Strýko Halušica nemal pochopenia pre jeho novú vieru v Ježiša Krista. Ich cesty sa rozišli, keď nemal ani osemnásť rokov. Sestry Royové mu venovali Kralickú Bibliu, ktorá bola písaná biblickou češtinou (takzvanou bibličtinou). Táto Biblia slúžila slovenským protestantom od 17. storočia. Zatiaľ čo slovenskí katolíci disponovali vlastným prekladom, ktorý pochádzal z latinského prekladu Biblie pod názvom Vulgáta, evanjelickí farári sa na Slovensku vytrvalo držali spomínanej českej Kralickej Biblie.
Vybral sa do seminára v bavorskom Neukirchene. Tam sa Roháček naučil biblické jazyky – hebrejčinu, starú gréčtinu a aramejčinu. Popritom rozšíril svoj jazykový repertoár o francúzštinu a angličtinu.
V roku 1910 sa mu s pomocou Britskej biblickej a zahraničnej spoločnosti podarilo v Budapešti vydať prvý preklad Evanjelia podľa Marka v náklade tritisíc kusov. V auguste 1912 vyšiel preklad všetkých štyroch evanjelií vo zväzku pod názvom Život nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista.
V Bratislave sa zapísal na štúdium učiteľstva dejepisu a zemepisu na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského. V marci 1924 vyšiel v Prahe preklad Nového Zákona do slovenčiny. V júni 1925 absolvoval farárske skúšky v Bratislave. V septembri ho evanjelická cirkev ordinovala za kaplána v Modre. Úplný preklad Biblie napokon uzrel svetlo sveta v roku 1936. Vyšiel v náklade 20-tisíc kusov.
Profesor Jozef Roháček zomrel vo veku 85 rokov dňa 29. júla 1962. Pochovali ho v Slávičom údolí v Bratislave. Na skromnom hrobe je na náhrobnom kameni napísaný verš z Evanjelia podľa Jána, kapitoly 3, verša 36: „Kto verí v Syna Božieho, má večný život.“ Pod týmto textom je uvedené: „…dostal milosrdenstvo od Pána preložiť Slovo Božie z pôvodných jazykov do slovenskej reči.” V hrobe je s ním pochovaná aj jeho dcéra Viera, ktorá bola detskou lekárkou v Bratislave a otca neskôr opatrovala. Pomáhala mu s prekladom a úpravami až do jeho smrti.
Zdroj: KREMPASKÝ, Kristián. Pred 60 rokmi skonal Jozef Roháček, autor prvého slovenského protestantského prekladu Biblie z pôvodných jazykov. Denník Štandard [online]. 2022, 29.7.2022, 29.7.2022 [cit. 2024-01-22]. Dostupné z: https://standard.sk/231881/pred-60-rokmi-skonal-jozef-rohacek-autor-prveho-slovenskeho-protestantskeho-prekladu-biblie-z-povodnych-jazykov
Zdroj: Jozef Roháček. (2024, január 22). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 03:46, júl 2, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Jozef_Roh%C3%A1%C4%8Dek&oldid=7781282
Slovák Ladislav *10.9.1919 - † 22.7.1999 Slávičie údolie Bratislava (foto: Pavel Ondera)
Slovák Ladislav *10.9.1919 - † 22.7.1999
Narodil sa vo Veľkých Levároch na Záhorí v rodine stolára. Ešte ako malý spieval v cirkevnom zbore kde spoznával nielen chorály a cirkevnú hudbu, ale už tu odpozorovával tajomstvá dirigentských pohybov. Po absolvovaní konzervatória kde sa učil hre na organ prešiel na VŠMU, kde sa učil u Václava Talicha. Bol aj na ročnom študijnom pobyte ako asistent dirigenta Jevgenija Mravinského v Leningradskej filharmónii.
Jeho profesný život bol veľmi bohatý. Už v roku 1956 sa stal šéfom Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave, v roku 1967 bol laureátom Štátnej ceny Klementa Gottwalda, v roku 1977 získal titul Národný umelec.
Ako človek trpel dlhodobými konfliktami vo vlastnej rodine, jeho dve manželstvá sa nevydarili. Bol chorý na srdce, iba vďaka vlastnému sebazapieraniu a disciplíne si predĺžil aktívny život o 18 rokov. Pripravoval sa na smrť, zanechal list v ktorom žiadal byť pochovaný vo svojich milovaných Veľkých Levároch, no jeho želanie rodina neakceptovala, jeho vlastný prvorodený syn mu ani na pohreb neprišiel.
Zomrel vo svojich 79 rokoch dňa 22. júla 1999 a pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Zdroj: Slovák Ladislav. In: Kto je kto na Slovensku 1991. Svornosť š.p. Bratislava: Konzorcium Encyklopédia, 1991, str. 151. ISBN 80-85226-06-5
Zdroj: Ladislav Slovák. (2022, október 20). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 03:52, júl 2, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ladislav_Slov%C3%A1k&oldid=7470548
Šuda Ján *3.10.1939 - †6.7.2012 Urnový háj Lamač (foto: Pavel Ondera)
Šuda Ján *3.10.1939 - †6.7.2012
Narodil sa v Žiline v rodine riaditeľa cirkevnej základnej školy. Žili v tom čase v Dolnom Hričove. Na Strednú školu začal chodiť do Žiliny. K filmu ho vraj podľa neho samotného prilákali žilinské kiná Úsvit a Fatra.
Rozhodol sa preto ísť študovať do Prahy na FAMU, túto školu ani druhý pokus nedokončil. Až v roku 1989 vyštudoval filmovú a dokumentárnu tvorbu na VŠMU v Bratislave.
Šuda začínal v ČSTV ako redaktor, dramaturg a neskôr v roku 1980 prešiel do dabingu ako režisér Hlavnej redakcie programov zo zahraničia. Tri roky po revolúcii založil produkčnú spoločnosť Akcent štúdio (1992).
Slovenský dokumentarista, dabingový režisér, filmový kritik, scenárista a dramaturg Ján Šuda zomrel vo svojich 72 rokoch 6.7.2012 v Bratislave.
Miesto svojho posledného odpočinku našiel na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu.
Zdroj: Ján Šuda. (2023, október 16). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 03:55, júl 2, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=J%C3%A1n_%C5%A0uda&oldid=7713275
Poznámka
Na tomto mieste si môžeme tiež pripomenúť osobnosti u ktorých nám chýbajú bližšie informácie. Či už životopisné údaje, alebo informácie o mieste ich posledného odpočinku. Ak máte potrebné údaje, alebo aj link na stránku kde ich získať, pošlite nám ich (v prípade záujmu zverejníme aj vaše meno). Adresa redakcie: pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
Huťan Martin.*7.10.1951 — † 8.6.2012.cintorín Slávičie údolie, Bratislava Korkoš Ludwik *17.1.1928 — † 24.12.1992 Slávičie údolie Kostrová Bendová Krista *27.1.1923 — † 27.1.1988 Slávičie údolie
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie: pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (alebo priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Rýchle hľadanie Bagar Andrej *29.10.1900 — † 31.7.1966, Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava Bán Pavol *13.12.1892 — † 3.7.1959, cintorín Slávičie údolie, Bratislava Bohúň Emo *13.4.1899 — † 15.7.1959, cintorín Slávičie údolie, Bratislava Filip Jaroslav *22.6.1949 — † 11.7.2000, Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava Hronský Jozef Cíger *23.2.1896 — † 13.7.1960, Národný cintorín Martin Koyš Pavel *8.1.1932 — † 22.7.1993, Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava Kurtha Henrich *14.10.1958 — † 11.7.1981, cintorín Slávičie údolie, Bratislava Lasica Milan *3.2.1940 — † 18.7.2021, cintorín Slávičie údolie, Bratislava Paveleková Magda *7.6.1931 — † 20.7.2015, Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava Plávka Andrej *18.11.1907 — † 11.7.1982, cintorín Slávičie údolie, Bratislava Roháček Jozef *6.2.1877 — † 29.7.1962, cintorín Slávičie údolie, Bratislava Slovák Ladislav *10.9.1919 — † 22.7.1999, cintorín Slávičie údolie, Bratislava Šuda Ján *3.10.1939 — † 6.7.2012, Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava
