Január mesiac ich odchodu
Január 2025 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich miesta posledného odpočinku. V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
Spomeňme cintorín Slávičie údolie v Bratislave, ktorý bol založený v roku 1912, pochovaných tu bolo odvtedy cca 250 tisíc zosnulých (podobne na Verejnom cintoríne v Košiciach, ktorý je najväčším cintorínom na Slovensku). V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa skutočné osobnosti nechávali a nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich miesta posledného odpočinku. V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
Spomeňme cintorín Slávičie údolie v Bratislave, ktorý bol založený v roku 1912, pochovaných tu bolo odvtedy cca 250 tisíc zosnulých (podobne na Verejnom cintoríne v Košiciach, ktorý je najväčším cintorínom na Slovensku). V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa skutočné osobnosti nechávali a nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Rýchle hľadanie
Ambruš Ján, Brunovský Albín, Budský Jozef, Ducký Ján, Golian Bohumil, Gűrth Johan Jacob, Hryc Andrej, Kalina Ján Ladislav, Kolčák Ignác, Kostrová Kostrová Krista, Kráľ Fraňo, Králik Štefan, Labuda Marián, Linzboth Ignaz,
Martinengo Nándor, Móži Aladár, Polák Karol, Satinský Július, Špitzerová Dalma, Vengloš Jozef
Martinengo Nándor, Móži Aladár, Polák Karol, Satinský Július, Špitzerová Dalma, Vengloš Jozef
Ambruš Ján *19.5.1899 – †20.1.1994
Narodil sa v slovenskej rodine na území Bulharska v meste Gorna Mitropolija. Absolvoval vojenskú školu v Hraniciach na Morave. Neskôr prešiel k letectvu. Ako úspešný akrobat a diaľkový pilot roku 1938 sa stal držiteľom diaľkového letu v kategórii dvojmiestnych lietadiel, keď zdolal trasu z Prahy Ruzyň do Chartúmu v Sudáne v dĺžke 4340 km.
Počas 2. svetovej vojny bol najskôr veliteľom letectva Slovenského štátu, neskôr odišiel cez Poľsko a Franciu do Veľkej Británie. Tam bol nakrátko veliteľom 312. československej stíhacej perute RAF. V roku 1941 odchádza do Kanady, kde pôsobil ako vojenský a letecký atašé (1943-1945). Po skončení vojny sa vracia na Slovensko, je povýšený do hodnosti brigádneho generála a zastáva vysoké vojenské posty. Taktiež sa stáva poslancom Demokratickej strany. Po februári a perzekúciách opúšťa v roku 1948 Slovensko a vracia sa do zámoria, žije v Kanade a USA.
V starobe žil v Domove pre starších na okraji Chicaga. Na jeho 93 narodeniny mu prišli gratulácie od vtedajšieho prezidenta USA George Busha s manželkou a od viacerých československých občanov žijúcich v USA. Bol pozvaný aj do starej vlasti no jeho zdravotný stav nedovoľoval tak dlhú cestu. Koncom roku 1993 ho teda navštívila delegácia československého Zväzu pilotov, odovzdali mu osobné dary i pôvodný pilotný odznak ČSR a zlatý pilotný odznak ČSFR.
Zomrel 20.1.1994. Jeho ostatky boli prevezené na Slovensko, odpočíva v priestore VIP osobností na cintoríne Slávičie údolie.
Narodil sa v slovenskej rodine na území Bulharska v meste Gorna Mitropolija. Absolvoval vojenskú školu v Hraniciach na Morave. Neskôr prešiel k letectvu. Ako úspešný akrobat a diaľkový pilot roku 1938 sa stal držiteľom diaľkového letu v kategórii dvojmiestnych lietadiel, keď zdolal trasu z Prahy Ruzyň do Chartúmu v Sudáne v dĺžke 4340 km.
Počas 2. svetovej vojny bol najskôr veliteľom letectva Slovenského štátu, neskôr odišiel cez Poľsko a Franciu do Veľkej Británie. Tam bol nakrátko veliteľom 312. československej stíhacej perute RAF. V roku 1941 odchádza do Kanady, kde pôsobil ako vojenský a letecký atašé (1943-1945). Po skončení vojny sa vracia na Slovensko, je povýšený do hodnosti brigádneho generála a zastáva vysoké vojenské posty. Taktiež sa stáva poslancom Demokratickej strany. Po februári a perzekúciách opúšťa v roku 1948 Slovensko a vracia sa do zámoria, žije v Kanade a USA.
V starobe žil v Domove pre starších na okraji Chicaga. Na jeho 93 narodeniny mu prišli gratulácie od vtedajšieho prezidenta USA George Busha s manželkou a od viacerých československých občanov žijúcich v USA. Bol pozvaný aj do starej vlasti no jeho zdravotný stav nedovoľoval tak dlhú cestu. Koncom roku 1993 ho teda navštívila delegácia československého Zväzu pilotov, odovzdali mu osobné dary i pôvodný pilotný odznak ČSR a zlatý pilotný odznak ČSFR.
Zomrel 20.1.1994. Jeho ostatky boli prevezené na Slovensko, odpočíva v priestore VIP osobností na cintoríne Slávičie údolie.
Zdroje a literatúra
1 LEIKERT, Jozef. Ján Ambruš. In: Osobnosti Slovenska II diel. 1 vydanie. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010, s.13-15. ISBN 978-80-07-01814-3.
2 Ambruš Ján. In: Slovenský biografický slovník I. zväzok A—D. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1984, str. 56. ISBN 95-007-86.
1 LEIKERT, Jozef. Ján Ambruš. In: Osobnosti Slovenska II diel. 1 vydanie. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010, s.13-15. ISBN 978-80-07-01814-3.
2 Ambruš Ján. In: Slovenský biografický slovník I. zväzok A—D. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1984, str. 56. ISBN 95-007-86.
Brunovský Albín *25.12.1935 – †20.1.1997
Narodil sa v Zohore blízko Bratislavy v rodine Františka a Karolíny Brunovských a dostal meno Albín. Vyrastal spolu so súrodencami (sestra Marcela a brat Daniel) . Navštevoval miestnu ľudovú školu na Námestí 1. mája. Potom odišiel študovať do Bratislavy na Školu umeleckého priemyslu (1951) a neskôr pokračoval v štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení u profesora Vincenta Hložníka (1956). Po štúdiách začal na tej istej škole aj učiť knižnú tvorbu. V roku 1981 ho vymenovali za vysokoškolského profesora, učil až do roku 1990.
Okrem pedagogickej činnosti sa venoval aj vlastnej tvorbe a to najmä ako ilustrátor, grafik a maliar. Jeho diela sú aj súčasťou reprezentačných miestností vládneho hotela Bôrik a priestorov Národnej rady Slovenskej republiky (parlamentu). Bol spoluzakladateľ Bienále ilustrácií Bratislava (BIB) v roku 1967, ktorých ročníky organizoval a prebiehajú podnes.
Bol autorom úspešných návrhov na bankovky a poštové známky. Paradoxne tak jeho obrazy (diela) nosil každý občan pri sebe dlhé roky. Od roku 1962 do roku 1995 získal 35 cien z rôznych výtvarných súťaží, Bienále z celého sveta. V roku 1985 obdržal titul Národný umelec. Jeho „dvadsaťkorunáčka“ získala vo Francúzsku ocenenie Najkrajšia bankovka sveta (1988).
20.1.1997 umiera Albín Brunovský vo veku 61 rokov v Bratislave. Miesto jeho posledného odpočinku nájdeme vo V.I.P. priestore (sektor 1) v Urnovom háji pri bratislavskom krematóriu.
Okrem pedagogickej činnosti sa venoval aj vlastnej tvorbe a to najmä ako ilustrátor, grafik a maliar. Jeho diela sú aj súčasťou reprezentačných miestností vládneho hotela Bôrik a priestorov Národnej rady Slovenskej republiky (parlamentu). Bol spoluzakladateľ Bienále ilustrácií Bratislava (BIB) v roku 1967, ktorých ročníky organizoval a prebiehajú podnes.
Bol autorom úspešných návrhov na bankovky a poštové známky. Paradoxne tak jeho obrazy (diela) nosil každý občan pri sebe dlhé roky. Od roku 1962 do roku 1995 získal 35 cien z rôznych výtvarných súťaží, Bienále z celého sveta. V roku 1985 obdržal titul Národný umelec. Jeho „dvadsaťkorunáčka“ získala vo Francúzsku ocenenie Najkrajšia bankovka sveta (1988).
20.1.1997 umiera Albín Brunovský vo veku 61 rokov v Bratislave. Miesto jeho posledného odpočinku nájdeme vo V.I.P. priestore (sektor 1) v Urnovom háji pri bratislavskom krematóriu.
Zdroje a literatúra
1 LEIKERT, Jozef. Albín Brunovský. In: Osobnosti Slovenska I diel. 2 vydanie. Bratislava: Príroda, 2010, s. 52-54. ISBN 978-80-07-01849-5.
2 Brunovský Albín. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 70. ISBN 80-200-0443-2.
1 LEIKERT, Jozef. Albín Brunovský. In: Osobnosti Slovenska I diel. 2 vydanie. Bratislava: Príroda, 2010, s. 52-54. ISBN 978-80-07-01849-5.
2 Brunovský Albín. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 70. ISBN 80-200-0443-2.
Budský Jozef *11.6.1911 – †31.1.1989
Český herec, ktorý napokon zakotvil v Bratislave sa narodil v Prahe v robotníckej rodine. Jeho výchove sa venovali prevažne starí rodičia (po úmrtí jeho otca) v Mnichoviciach. Práve tu prišiel prvý raz do kontaktu s tzv. zájazdovými divadlami.
Študoval pražskú obchodnú školu a popri štúdiu hral v ochotníckych divadlách. V roku 1928 nastúpil po skúškach do spevohry na Vinohradoch. Ako činoherec (1930) pôsobil do roku 1932 v divadelnej spoločnosti Josefa Burdu a od roku 1935 v českej činohre Slovenského národného divadla. Keď SND prešlo zmenami, Budský ostal. Musel sa naučiť slovenčinu a ovládal ju skutočne bravúrne, nielen že nebolo poznať, že nie je Slovák, ale jej nuansy vedel používať aj spôsobom, ktorý vedel obísť cenzorské zásahy totality.
Ako režisér začal pôsobiť už po vojne v roku 1945, zároveň sa stal šéfom činohry do roku 1953. Učil aj na Divadelnej fakulte VŠMU. Vychoval režisérov Pavla Haspru, Ľubomíra Vajdičku a Miloša Pietora. Stal sa zaslúžilým umelcom (1960) a o šesť rokov neskôr národným umelcom (1966).
Zomrel 31.1.1989 v Bratislave. S odvolaním sa na dielo Teatrum mundi Jozefa Budského od Jozefa Maťašíka citujem: „A keď mu už lekári nevedeli pomôcť, bol rovnako radikálny – pred dlhým utrpením volil radšej rýchly odchod zo života. Postavil sa uháňajúcemu vlaku v januári roku, ktorý priniesol zásadný politický a spoločenský obrat…“ Pochovaný je na cintoríne Bratislava Vrakuňa (Ružinov).
Študoval pražskú obchodnú školu a popri štúdiu hral v ochotníckych divadlách. V roku 1928 nastúpil po skúškach do spevohry na Vinohradoch. Ako činoherec (1930) pôsobil do roku 1932 v divadelnej spoločnosti Josefa Burdu a od roku 1935 v českej činohre Slovenského národného divadla. Keď SND prešlo zmenami, Budský ostal. Musel sa naučiť slovenčinu a ovládal ju skutočne bravúrne, nielen že nebolo poznať, že nie je Slovák, ale jej nuansy vedel používať aj spôsobom, ktorý vedel obísť cenzorské zásahy totality.
Ako režisér začal pôsobiť už po vojne v roku 1945, zároveň sa stal šéfom činohry do roku 1953. Učil aj na Divadelnej fakulte VŠMU. Vychoval režisérov Pavla Haspru, Ľubomíra Vajdičku a Miloša Pietora. Stal sa zaslúžilým umelcom (1960) a o šesť rokov neskôr národným umelcom (1966).
Zomrel 31.1.1989 v Bratislave. S odvolaním sa na dielo Teatrum mundi Jozefa Budského od Jozefa Maťašíka citujem: „A keď mu už lekári nevedeli pomôcť, bol rovnako radikálny – pred dlhým utrpením volil radšej rýchly odchod zo života. Postavil sa uháňajúcemu vlaku v januári roku, ktorý priniesol zásadný politický a spoločenský obrat…“ Pochovaný je na cintoríne Bratislava Vrakuňa (Ružinov).
Zdroje a literatúra
1 LEIKERT, Jozef. Jozef Budský. In: Osobnosti Slovenska II diel. 1 vydanie. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010, s.52-54. ISBN 978-80-07-01814-3.
2 Budský Jozef. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 73. ISBN 80-200-0443-2.
1 LEIKERT, Jozef. Jozef Budský. In: Osobnosti Slovenska II diel. 1 vydanie. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010, s.52-54. ISBN 978-80-07-01814-3.
2 Budský Jozef. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 73. ISBN 80-200-0443-2.
Ducký Ján *30.1.1944 – †11.1.1999
Narodil sa v Lehote pod Vtáčnikom pri Prievidzi. Strednú priemyslovku so zameraním na energetiku ukončil v Handlovej. V roku 1967 ukončil štúdium odboru ekonomika a riadenie priemyselných podnikov na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Zamestnal sa ako referent v Keramoprojekte Trenčín, o rok neskôr prešiel do n. p. Merina Trenčín. Neskôr sa stal obchodným riaditeľom Slovakotexu v Trenčíne. Odtiaľ zamieril na Ministerstvo priemyslu a už v roku 1985 sa stal námestníkom ministra.
Jeho politická kariéra, ktorá ho vystrelila až na dosiahnuteľný vrchol začala po nežnej revolúcii v roku 1989, kedy sa hneď stáva ministrom priemyslu. V roku 1993 je menovaný ministrom hospodárstva vo vláde Vladimíra Mečiara. V roku 1966 ho ako ministra vystriedal Karol Česnek. Od 1. apríla 1997 do 5. novembra 1998 bol Ducký generálnym riaditeľom Slovenského plynárenského priemyslu (SPP).
Nebudeme sa zaoberať teoretizovaním, ale faktami. Ako riaditeľ SPP podpísal zmenky, ktoré mali byť protihodnotou za služby pre SPP, ktoré sa nikdy nezrealizovali. Dôkazom, že zmenky boli fiktívne potvrdzuje fakt, že SPP prehrala spor s českou Union bankou (v hodnote 400 miliónov Sk), ktorej riaditeľ R. Zubík napokon priznal, že obchody so zmenkami boli fiktívne a banka o tejto skutočnosti vedela. Ďalším faktom v živote Jána Duckého je fakt, že bol zavraždený tromi výstrelmi vo vchode bytového domu v ktorom býval. Objasniť celý prípad sa do dnešných dní nepodarilo.
Ján Ducký zomrel v Bratislave vo svojich 54 rokoch dňa 11.01.1999. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie.
Jeho politická kariéra, ktorá ho vystrelila až na dosiahnuteľný vrchol začala po nežnej revolúcii v roku 1989, kedy sa hneď stáva ministrom priemyslu. V roku 1993 je menovaný ministrom hospodárstva vo vláde Vladimíra Mečiara. V roku 1966 ho ako ministra vystriedal Karol Česnek. Od 1. apríla 1997 do 5. novembra 1998 bol Ducký generálnym riaditeľom Slovenského plynárenského priemyslu (SPP).
Nebudeme sa zaoberať teoretizovaním, ale faktami. Ako riaditeľ SPP podpísal zmenky, ktoré mali byť protihodnotou za služby pre SPP, ktoré sa nikdy nezrealizovali. Dôkazom, že zmenky boli fiktívne potvrdzuje fakt, že SPP prehrala spor s českou Union bankou (v hodnote 400 miliónov Sk), ktorej riaditeľ R. Zubík napokon priznal, že obchody so zmenkami boli fiktívne a banka o tejto skutočnosti vedela. Ďalším faktom v živote Jána Duckého je fakt, že bol zavraždený tromi výstrelmi vo vchode bytového domu v ktorom býval. Objasniť celý prípad sa do dnešných dní nepodarilo.
Ján Ducký zomrel v Bratislave vo svojich 54 rokoch dňa 11.01.1999. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie.
Zdroje a literatúra
1 Ján Ducký. (2024, máj 27). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 20:04, december 29, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=J%C3%A1n_Duck%C3%BD&oldid=7857342.
1 Ján Ducký. (2024, máj 27). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 20:04, december 29, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=J%C3%A1n_Duck%C3%BD&oldid=7857342.
Golian Bohumil *25.3.1931 – †11.1.2012
Patril medzi 25 najlepších volejbalistov sveta v 20. storočí. Absolvoval SPŠ v Ružomberku, neskôr FTVŠ UK v Bratislave. Ako 37 ročný sa v roku okupácie Československa zúčastnil Olympijských hier v Mexiku. Nielen vďaka svojej športovej postave so 183 centimetrami, ale najmä kvôli výkonom pod vysokou sieťou viedol našich olympionikov ako vlajkonosič pri vstupe na štadión. Po návrate z Mexika opustil československú reprezentáciu.
Medzi najvýznamnejšie ocenenia patrí medaila Pierra de Coubertina MOV. Za svojej aktívnej účasti v reprezentácii (MS, ME, OH) získal 8 medailí z toho 3 zlaté.
Po ukončení aktívnej činnosti bol trénerom Slávie UK v Bratislave (1970-76), pôsobil ako pedagóg FTVŠ UK v Bratislave a funkcionár československého olympijského výboru, olympijskej akadémie a Klubu olympionikov. Zomrel 11. januára 2012 v Bratislave a je pochovaný na cintoríne Slávičie údolie vo VIP sektore, ktorý sa nachádza neďaleko hlavnej brány pohrebiska.
Medzi najvýznamnejšie ocenenia patrí medaila Pierra de Coubertina MOV. Za svojej aktívnej účasti v reprezentácii (MS, ME, OH) získal 8 medailí z toho 3 zlaté.
Po ukončení aktívnej činnosti bol trénerom Slávie UK v Bratislave (1970-76), pôsobil ako pedagóg FTVŠ UK v Bratislave a funkcionár československého olympijského výboru, olympijskej akadémie a Klubu olympionikov. Zomrel 11. januára 2012 v Bratislave a je pochovaný na cintoríne Slávičie údolie vo VIP sektore, ktorý sa nachádza neďaleko hlavnej brány pohrebiska.
Zdroje a literatúra
1 Golian Bohumil. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 169. ISBN 80-200-0443-2.
1 Golian Bohumil. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 169. ISBN 80-200-0443-2.
Gürth Johan Jacob *25.7.1797 – †16.1.1860
Hneď na začiatok treba poznamenať, že ide o významného archivára mesta Bratislava, ktorý bol prakticky zakladateľom a priekopníkom archívnictva ako ho poznáme i dnes. Je však poľutovania hodné, že o takýchto osobách sa dnes málo hovorí aj keď on sám bol archivárom, ktorý zhromažďoval informácie o ľuďoch svojej doby i tých predošlých, o ňom sa veľa nedočítate.
V porovnaní s Košicami, kde ustanovili komisiu, ktorá v rokoch 2009 až 2011 vypracovala súpis významných hrobov a zaslúžila sa o to aby sa informácie o nich a o miestach posledného odpočinku dostali ľahko k ľuďom sa Bratislava touto cestou nevydala. Hádam preto majú v Košiciach zoznam 889 hrobov, ktoré zaradili medzi významné, hoci išlo okrem významných osobností aj o miestneho mäsiara, učiteľa, stavbára či úradníka.
Iba vďaka autorom V. Obuchová, Š. Holčík je dostupná literatúra o tých najstarších cintorínoch v Bratislave a ľuďoch tam pochovaných.
Preto môžeme v krátkosti o Jacobovi Gürthovi povedať z toho zdroja (Viera Obuchová, Ondrejský cintorín, vydavateľ Marenčin PT), že sa narodil v Moste na Ostrove, že rodina bývala na Kolárskej ulici a archivárom sa stal na začiatku 19. storočia po Jurajovi Prayovi. Vyhotovil štyri zväzky indexov starých listín, ktoré vyšli 1859 a vypracoval aj päťzväzkovú kroniku Bratislavy (Annalen von Pressburg).
Zomrel 16.1.1860 a pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy.
V porovnaní s Košicami, kde ustanovili komisiu, ktorá v rokoch 2009 až 2011 vypracovala súpis významných hrobov a zaslúžila sa o to aby sa informácie o nich a o miestach posledného odpočinku dostali ľahko k ľuďom sa Bratislava touto cestou nevydala. Hádam preto majú v Košiciach zoznam 889 hrobov, ktoré zaradili medzi významné, hoci išlo okrem významných osobností aj o miestneho mäsiara, učiteľa, stavbára či úradníka.
Iba vďaka autorom V. Obuchová, Š. Holčík je dostupná literatúra o tých najstarších cintorínoch v Bratislave a ľuďoch tam pochovaných.
Preto môžeme v krátkosti o Jacobovi Gürthovi povedať z toho zdroja (Viera Obuchová, Ondrejský cintorín, vydavateľ Marenčin PT), že sa narodil v Moste na Ostrove, že rodina bývala na Kolárskej ulici a archivárom sa stal na začiatku 19. storočia po Jurajovi Prayovi. Vyhotovil štyri zväzky indexov starých listín, ktoré vyšli 1859 a vypracoval aj päťzväzkovú kroniku Bratislavy (Annalen von Pressburg).
Zomrel 16.1.1860 a pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy.
Zdroje a literatúra
1 OBUCHOVÁ, Viera a HOLČÍK, Štefan. Johann Jakob Gürth. In: Ondrejský cintorín. 2 vydanie. Bratislava: Marenčin PT spol. s r.o., 2017, s. 40-41. ISBN 978-80-8114-919-1.
1 OBUCHOVÁ, Viera a HOLČÍK, Štefan. Johann Jakob Gürth. In: Ondrejský cintorín. 2 vydanie. Bratislava: Marenčin PT spol. s r.o., 2017, s. 40-41. ISBN 978-80-8114-919-1.
Hryc Andrej *30.11.1949 – †31.1.2021
Narodil sa v Bratislave. Herectvo absolvoval v roku 1971 a hrať začal v Štátnom divadle v Košiciach. Po siedmych rokoch sa rozhodol prejsť na slobodné podnikanie. V roku 1981 zakotvil ako člen súboru bratislavskej Novej scény (ktoré v rokoch 2002 až 2006 viedla ako riaditeľka jeho dcéra Wanda Hrycová).
Okrem divadelnej, filmovej a televíznej tvorby sa dal Andrej Hryc aj na politiku. Bol signatárom Anticharty. Po revolúcii sa stal členom VPN a stál pri zrode HZDS Vladimíra Mečiara, ako sa vyjadril neskôr, bol to veľký životný omyl. V roku 1993 začalo vysielať jeho Rádio Twist (až do roku 2006). V rokoch 1999 až 2002 bol poradcom ministra kultúry.
Neskôr prevzal od Petra Pčolinského stranu Náš kraj, ktorej bol jediným členom a ohlásil kandidatúru do Európskeho parlamentu so ziskom 8 460 hlasov. Pôsobil ako honorárny konzul Seychelskej republiky v Slovenskej republike.
Zomrel vo svojich 71 rokoch. Smrť prišla 31.1.2021, trpel akútnou leukémiou. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie neďaleko priestoru VIP, pri cestičke od Domu smútku smerom do cintorína.
Okrem divadelnej, filmovej a televíznej tvorby sa dal Andrej Hryc aj na politiku. Bol signatárom Anticharty. Po revolúcii sa stal členom VPN a stál pri zrode HZDS Vladimíra Mečiara, ako sa vyjadril neskôr, bol to veľký životný omyl. V roku 1993 začalo vysielať jeho Rádio Twist (až do roku 2006). V rokoch 1999 až 2002 bol poradcom ministra kultúry.
Neskôr prevzal od Petra Pčolinského stranu Náš kraj, ktorej bol jediným členom a ohlásil kandidatúru do Európskeho parlamentu so ziskom 8 460 hlasov. Pôsobil ako honorárny konzul Seychelskej republiky v Slovenskej republike.
Zomrel vo svojich 71 rokoch. Smrť prišla 31.1.2021, trpel akútnou leukémiou. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie neďaleko priestoru VIP, pri cestičke od Domu smútku smerom do cintorína.
Zdroje a literatúra
1 Andrej Hryc. (2024, september 22). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 20:59, december 29, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Andrej_Hryc&oldid=7915923.
1 Andrej Hryc. (2024, september 22). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 20:59, december 29, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Andrej_Hryc&oldid=7915923.
Kalina Ján Ladislav *23.2.1913 – †3.1.1981
Ján Kalina sa narodil ako Ladislav Schwarz v roku 1913 v Prešove. Keďže bol židovského pôvodu, doklady na jeho meno počas Druhej svetovej vojny zneli na meno Ján Kalina. Po jej skončení pôsobil v bratislavskom rozhlase. Stal sa tiež umeleckým šéfom filmovej výroby, neskôr dramaturgom Tatra revue a šéfom katedry na VŠMU.
Po vydaní knihy Tisíc a jeden vtip (1969) ho vylúčili z VŠMU a dostal dva roky basy, paradoxne za úplne iné obvinenie. Po roku ho prepustili a začal platiť zákaz akejkoľvek publikačnej činnosti. Jeho publicita sa však nedala len tak ľahko potlačiť, preto mu dovolili v roku 1978 vycestovať do vtedajšej Spolkovej republiky Nemecko, kde o tri roky zomrel. Jeho manželka Agneša sa stala redaktorkou Rádia Slobodná Európa, neskôr pôsobila ako novinárka na voľnej nohe.1
Ján Kalina sa dožil 67 rokov. Dňa 3.januára 1981 zomrel v Mníchove, kde bol pochovaný. Jeho manželka Agneša zomrela vo svojich 90 rokoch 18. septembra 2014. Z Mníchova previezli ich ostatky a obidve urny uložili 8. 6. 2015 do spoločného hrobového miesta na Ondrejskom cintoríne v Bratislave, v blízkosti Jula Satinského a Ignáca Lamára.
Po vydaní knihy Tisíc a jeden vtip (1969) ho vylúčili z VŠMU a dostal dva roky basy, paradoxne za úplne iné obvinenie. Po roku ho prepustili a začal platiť zákaz akejkoľvek publikačnej činnosti. Jeho publicita sa však nedala len tak ľahko potlačiť, preto mu dovolili v roku 1978 vycestovať do vtedajšej Spolkovej republiky Nemecko, kde o tri roky zomrel. Jeho manželka Agneša sa stala redaktorkou Rádia Slobodná Európa, neskôr pôsobila ako novinárka na voľnej nohe.1
Ján Kalina sa dožil 67 rokov. Dňa 3.januára 1981 zomrel v Mníchove, kde bol pochovaný. Jeho manželka Agneša zomrela vo svojich 90 rokoch 18. septembra 2014. Z Mníchova previezli ich ostatky a obidve urny uložili 8. 6. 2015 do spoločného hrobového miesta na Ondrejskom cintoríne v Bratislave, v blízkosti Jula Satinského a Ignáca Lamára.
Zdroje a literatúra
1Uloženie urien na Ondrejskom cintoríne. ONDERA, Pavel. SAPAKS, ČASOPIS SLOVENSKÉ POHREBNÍCTVO. Slovenské pohrebníctvo [online]. 2015, 11.6.2015, 2024 [cit. 2024-01-20]. Dostupné z: https://www.pohrebnictvo.sk/ulozenie-urien-na-ondrejskom-cintorine/
2 Kalina Ján. Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 2 vydanie. Bratislava: Slovenské literárne centrum, Slovenská národná knižnica, 2008. str. 216. ISBN 978-80-89222-48-3.
1Uloženie urien na Ondrejskom cintoríne. ONDERA, Pavel. SAPAKS, ČASOPIS SLOVENSKÉ POHREBNÍCTVO. Slovenské pohrebníctvo [online]. 2015, 11.6.2015, 2024 [cit. 2024-01-20]. Dostupné z: https://www.pohrebnictvo.sk/ulozenie-urien-na-ondrejskom-cintorine/
2 Kalina Ján. Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 2 vydanie. Bratislava: Slovenské literárne centrum, Slovenská národná knižnica, 2008. str. 216. ISBN 978-80-89222-48-3.
Kolčák Ignác *16.5.1931 – †20.1.2008
Narodil sa v Sihelnom na severe Slovenska v okrese Námestovo. Jeho rodičia, v tom čase maloroľníci (Anna a Pavol) mali jedenásť potomkov. Rodina žila v biede ako bolo na Orave zvykom. Vychodil len sedem tried ľudovej školy a to v Sihelnom a v Oravskej Polhore. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa z neho stane akademický maliar.
Po vojne sa vybral k rodine do Čiech kde sa ho ujali a dali mu na starosti chovaný statok. Staral sa tak o tri kone, päť prasiat a jedenásť kráv.
Veľa záznamov sa z jeho mladosti nedochovalo, za zmienku stojí jeho snaha vyučiť sa za písmomaliara v Krnove pri Ostrave.
V rokoch 1952 až 1958 navštevoval Akadémiu výtvarných umení v Prahe, obor maľba. Vrátil sa na Oravu, kde sa podieľal na založení Oravskej galérie v Dolnom Kubíne a v rokoch 1970 až 1975 bol jej riaditeľom.
Postaral sa tiež o vybudovanie stálej expozície slovenského tradičného umenia na ostrove Slanica. Neskôr v roku 1977 odchádza do Bratislavy, stáva sa podpredsedom Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Od roku 1980 je na voľnej nohe. Po novembri 1989 sa zaslúžil na obnove Umeleckej besedy slovenskej a v roku 1993 sa stáva jej tajomníkom.
Podieľal sa aj na vzniku Slovenskej galérie v Békešskej Čabe a na ustanovení Nadácie Martina Benku pri Umeleckej besede slovenskej. Nikdy nezabudol na svoj rodný kraj Oravu z ktorej čerpal motívy k svojim dielam.
Zomrel 20.1.2008 a je pochovaný v priestore VIP osobností na cintoríne Slávičie údolie.
Po vojne sa vybral k rodine do Čiech kde sa ho ujali a dali mu na starosti chovaný statok. Staral sa tak o tri kone, päť prasiat a jedenásť kráv.
Veľa záznamov sa z jeho mladosti nedochovalo, za zmienku stojí jeho snaha vyučiť sa za písmomaliara v Krnove pri Ostrave.
V rokoch 1952 až 1958 navštevoval Akadémiu výtvarných umení v Prahe, obor maľba. Vrátil sa na Oravu, kde sa podieľal na založení Oravskej galérie v Dolnom Kubíne a v rokoch 1970 až 1975 bol jej riaditeľom.
Postaral sa tiež o vybudovanie stálej expozície slovenského tradičného umenia na ostrove Slanica. Neskôr v roku 1977 odchádza do Bratislavy, stáva sa podpredsedom Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Od roku 1980 je na voľnej nohe. Po novembri 1989 sa zaslúžil na obnove Umeleckej besedy slovenskej a v roku 1993 sa stáva jej tajomníkom.
Podieľal sa aj na vzniku Slovenskej galérie v Békešskej Čabe a na ustanovení Nadácie Martina Benku pri Umeleckej besede slovenskej. Nikdy nezabudol na svoj rodný kraj Oravu z ktorej čerpal motívy k svojim dielam.
Zomrel 20.1.2008 a je pochovaný v priestore VIP osobností na cintoríne Slávičie údolie.
Zdroje a literatúra
1 Ignác Kolčák. (2024, august 20). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 11:22, december 31, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ign%C3%A1c_Kol%C4%8D%C3%A1k&oldid=7901126
1 Ignác Kolčák. (2024, august 20). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 11:22, december 31, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ign%C3%A1c_Kol%C4%8D%C3%A1k&oldid=7901126
Kostrová Bendová Krista *27.1.1923 – †27.1.1988
Narodila sa v Kráľovej Lehote v rodine železničného úradníka Borisa Oldřicha Bendu a Kristíny Bendovej (rod. Čimborová). Študovala v Kráľovej Lehote, Kremnici, Nových Zámkoch a Banskej Bystrici. Maturovala v roku 1945 a odišla do Bratislavy kde študovala slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Zo školy odišla ešte toho istého roku ako nastúpila.
Prijali ju do redakcie Pravda ako redaktorku, neskôr pôsobila ako lektorka Vydavateľstva Pravda. Bola tajomníčkou Zväzu slovenských spisovateľov (1951-56), redaktorka Roháča (1956-58) potom sa vrátila na post redaktorky do Pravdy.
Smutne sa preslávila tým, že patrila medzi 6 300 občanov a skupín, ktorí pri procese s Miladou Horákovou požadovali jej trest smrti a túto rezolúciu poslali vtedajšiemu prezidentovi Klementovi Gottwaldovi.1
Od roku 1964 kedy prešla na „voľnú nohu“ ju poznáme ako autorku kníh pre deti a mládež a manželku spisovateľa Jána Kostru. Jej spisovateľská činnosť zameraná na najmenších začala už v roku 1949, kedy napísala „Čačky-hračky“ nasledovalo cca 50 ďalších diel, niektoré boli sfilmované, spomeňme najznámejšiu „Opice z našej police“. Napriek tomu, že nedokončila štúdium jazykov, venovala sa prekladu ruskej a českej literatúry.
Zomrela v deň svojich narodenín po 65 rokoch svojho života v Bratislave. Pochovaná je na cintoríne Slávičie údolie, Bratislava vo VIP sektore pri dome smútku.
Prijali ju do redakcie Pravda ako redaktorku, neskôr pôsobila ako lektorka Vydavateľstva Pravda. Bola tajomníčkou Zväzu slovenských spisovateľov (1951-56), redaktorka Roháča (1956-58) potom sa vrátila na post redaktorky do Pravdy.
Smutne sa preslávila tým, že patrila medzi 6 300 občanov a skupín, ktorí pri procese s Miladou Horákovou požadovali jej trest smrti a túto rezolúciu poslali vtedajšiemu prezidentovi Klementovi Gottwaldovi.1
Od roku 1964 kedy prešla na „voľnú nohu“ ju poznáme ako autorku kníh pre deti a mládež a manželku spisovateľa Jána Kostru. Jej spisovateľská činnosť zameraná na najmenších začala už v roku 1949, kedy napísala „Čačky-hračky“ nasledovalo cca 50 ďalších diel, niektoré boli sfilmované, spomeňme najznámejšiu „Opice z našej police“. Napriek tomu, že nedokončila štúdium jazykov, venovala sa prekladu ruskej a českej literatúry.
Zomrela v deň svojich narodenín po 65 rokoch svojho života v Bratislave. Pochovaná je na cintoríne Slávičie údolie, Bratislava vo VIP sektore pri dome smútku.
Zdroje a literatúra
1 https://www.datovazurnalistika.cz/milada-horakova-6300-rezoluci-zadalo-jeji-smrt/
2 Bendová Krista. Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 2 vydanie. Bratislava: Slovenské literárne centrum, Slovenská národná knižnica, 2008. str. 33. ISBN 978-80-89222-48-3.
1 https://www.datovazurnalistika.cz/milada-horakova-6300-rezoluci-zadalo-jeji-smrt/
2 Bendová Krista. Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 2 vydanie. Bratislava: Slovenské literárne centrum, Slovenská národná knižnica, 2008. str. 33. ISBN 978-80-89222-48-3.
Kráľ Fraňo *9.3.1903 – †3.1.1955
Básnik, prozaik a v neposlednom rade politik pod vplyvom komunistickej ideológie, ktorý sa narodil v meste Barton, štát Ohio. Po dvoch rokoch sa rodina (bez otca len s mamou Evou) vrátila do Smrečian. V roku 1919 sa vracia aj otec Michal a rodina sa sťahuje do Uhorskej vsi. Fraňo sa učí za tesára a pracuje s drevorubačmi. Ochorie na týfus a tuberkulózu, to poznačí na celý jeho krátky život. Liečil sa v Tatranských Matliaroch, Prosečnici a v Liptovskom Mikuláši.
Vyučoval na školách v Okoličnom, Peťove, Kružnom, v Piesku pri Modre a v Bratislave. V období Slovenského štátu pracoval v ilegálnom komunistickom hnutí odboja. Už od roku 1930 sa venoval písaniu, debutoval knihou „Čerň na palete“. Zameriaval sa na tvorbu pre deti a mládež s príbehmi detí najchudobnejších spoločenských vrstiev napr. „Jano, Čenkovej deti“. Je autorom aj románu „Cesta zarúbaná“.
Po vojne pracoval na Povereníctve školstva, bol členom ÚV KSS, poslancom Slovenskej národnej rady a členom predsedníctva Zväzu československých spisovateľov. V roku 1953 bol vymenovaný za národného umelca. Okrem tvorby pre dospelých sa tiež venoval písaniu próz pre deti a mládež.
Zomrel v roku 1955 vo svojich 51 rokoch a je pochovaný na cintoríne Slávičie údolie vo VIP sektore, ktorý sa nachádza neďaleko hlavnej brány pohrebiska.
Vyučoval na školách v Okoličnom, Peťove, Kružnom, v Piesku pri Modre a v Bratislave. V období Slovenského štátu pracoval v ilegálnom komunistickom hnutí odboja. Už od roku 1930 sa venoval písaniu, debutoval knihou „Čerň na palete“. Zameriaval sa na tvorbu pre deti a mládež s príbehmi detí najchudobnejších spoločenských vrstiev napr. „Jano, Čenkovej deti“. Je autorom aj románu „Cesta zarúbaná“.
Po vojne pracoval na Povereníctve školstva, bol členom ÚV KSS, poslancom Slovenskej národnej rady a členom predsedníctva Zväzu československých spisovateľov. V roku 1953 bol vymenovaný za národného umelca. Okrem tvorby pre dospelých sa tiež venoval písaniu próz pre deti a mládež.
Zomrel v roku 1955 vo svojich 51 rokoch a je pochovaný na cintoríne Slávičie údolie vo VIP sektore, ktorý sa nachádza neďaleko hlavnej brány pohrebiska.
Zdroje a literatúra
1 Kráľ Fraňo. Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 2 vydanie. Bratislava: Slovenské literárne centrum, Slovenská národná knižnica, 2008. str. 257-258. ISBN 978-80-89222-48-3.
1 Kráľ Fraňo. Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 2 vydanie. Bratislava: Slovenské literárne centrum, Slovenská národná knižnica, 2008. str. 257-258. ISBN 978-80-89222-48-3.
Králik Štefan *8.4.1909 – †30.1.1983
Spisovateľ, dramatik, literatúra faktu. Narodil sa v mestskej časti Žilina Závodie vo vtedajšom Rakúsko – Uhorsku v rodine železničného úradníka. V roku 1927 ukončil Štátne reálne gymnázium v Nitre a roku 1933 úspešne absolvoval Lekársku fakultu UK v Bratislave. Ostal pracovať na Neurologicko – psychiatrickej Klinike Fakultnej nemocnice ako asistent až do roku 1935 a potom sa vybral na súkromnú dráhu praktického lekára, neskôr obvodného.
K dramatickej tvorbe sa dostal počas druhej svetovej vojny. Tá samozrejme odzrkadľovala jeho lekársku prax i humánne otázky spojené s prežitou vojnou.
Od roku 1945 žil v Bratislave na Strakovej ulici, kde mu v roku 1989 odhalili pamätnú tabuľu s bustou. V roku 1952 zo zdravotných dôvodov skončil s lekárskou praxou. Napísal 17 divadelných hier, bol autorom televíznych poviedok a memoárových próz. Debutoval komédiou „Mozoľovci“ (1942) z vtedajšej dediny, neskôr pridal veršovanú drámu „Veľrieka“ z prostredia Egypta (1944), ďalej vyberáme drámu Svätá Barbora“ o vzbure handlovských baníkov (1953)V roku 1970 uviedol historickú tragikomédiu „Vojenský kabát Juraja Jánošíka“ s voľným pokračovaním hrou „Rebel“ (1973). O rok neskôr sa stal nositeľom titulu „Národný umelec“. Posmrtne mu vyšla kniha Učeň boha Aesculapa (1990).
Zomrel 30. januára 1983 a je pochovaný na cintoríne Urnový háj v bratislavskom Lamači vo VIP sektore.
K dramatickej tvorbe sa dostal počas druhej svetovej vojny. Tá samozrejme odzrkadľovala jeho lekársku prax i humánne otázky spojené s prežitou vojnou.
Od roku 1945 žil v Bratislave na Strakovej ulici, kde mu v roku 1989 odhalili pamätnú tabuľu s bustou. V roku 1952 zo zdravotných dôvodov skončil s lekárskou praxou. Napísal 17 divadelných hier, bol autorom televíznych poviedok a memoárových próz. Debutoval komédiou „Mozoľovci“ (1942) z vtedajšej dediny, neskôr pridal veršovanú drámu „Veľrieka“ z prostredia Egypta (1944), ďalej vyberáme drámu Svätá Barbora“ o vzbure handlovských baníkov (1953)V roku 1970 uviedol historickú tragikomédiu „Vojenský kabát Juraja Jánošíka“ s voľným pokračovaním hrou „Rebel“ (1973). O rok neskôr sa stal nositeľom titulu „Národný umelec“. Posmrtne mu vyšla kniha Učeň boha Aesculapa (1990).
Zomrel 30. januára 1983 a je pochovaný na cintoríne Urnový háj v bratislavskom Lamači vo VIP sektore.
Zdroje a literatúra
1 Králik Štefan. Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 2 vydanie. Bratislava: Slovenské literárne centrum, Slovenská národná knižnica, 2008. str. 258-259. ISBN 978-80-89222-48-3.
1 Králik Štefan. Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 2 vydanie. Bratislava: Slovenské literárne centrum, Slovenská národná knižnica, 2008. str. 258-259. ISBN 978-80-89222-48-3.
Labuda Marián *28.10.1944 – †5.1.2018
Narodil sa v Hontianských Nemcoch v rodine krajčíra. Až v 21 roku odišiel študovať herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Zároveň už účinkoval v SND ako člen činohry do roku 1968. Spolu zakladal Divadlo na Korze kde bol členom do jeho zrušenia. Odtiaľ prešiel do činohry NS kde ostal až do roku 1990, potom sa vrátil do činohry SND.
Marián Labuda bol všestranným umelcom, blízky mu bol najmä humor. Od komických postáv sa prepracoval až k veľkým dramatickým roliam. Popri tom stíhal aj účinkovanie v rozhlasovom dabingu, točil filmy, seriály, vystupoval ako zabávač a humorista.
Zbytočné by bolo vymenovávať oficiálne ocenenia, ktoré sú dohľadatelné v každej biografii alebo spomienkových článkoch. Pozrieme sa na jeho hádam najznámejšiu roľu, na postavu šoféra Pávka z filmu Vesničko má středisková. Tento dnes už kultový film nemohol mať lepšie vyskladané obsadenie. Aj keď napríklad z českej strany zaznievali hlasy, že túto roľu by nemal hrať Labuda, pretože je Slovák a v reči to bude počuť, Zdeněk Svěrák upravil scenár, kde zaznelo, že Pávek je pôvodom zo Slovenska a do dediny sa priženil. Tiež im vadilo, že Labuda je známy ako bavič, figúrka z estrád a mal by byť urastený, zatiaľ čo Marián bol nízkej postavy a hovorilo sa o ňom, že keď nastupuje do Fiatu 600 potrebuje k odomknutiu hokerlík. Poznámka: Labuda skutočne šoféroval Pragu V3S, lebo na nej jazdil na vojne, takže až tak malý zas nemohol byť.
Labuda bol jeden z najznámejších slovenských divadelných, filmových a televíznych hercov, milovaný publikom tak na Slovensku ako aj v Čechách.
Zomrel vo svojich 73 rokoch 5.1.2018 doma v obci Borinka neďaleko Bratislavy. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, kde odpočívajú slávne osobnosti Slovenska.
Marián Labuda bol všestranným umelcom, blízky mu bol najmä humor. Od komických postáv sa prepracoval až k veľkým dramatickým roliam. Popri tom stíhal aj účinkovanie v rozhlasovom dabingu, točil filmy, seriály, vystupoval ako zabávač a humorista.
Zbytočné by bolo vymenovávať oficiálne ocenenia, ktoré sú dohľadatelné v každej biografii alebo spomienkových článkoch. Pozrieme sa na jeho hádam najznámejšiu roľu, na postavu šoféra Pávka z filmu Vesničko má středisková. Tento dnes už kultový film nemohol mať lepšie vyskladané obsadenie. Aj keď napríklad z českej strany zaznievali hlasy, že túto roľu by nemal hrať Labuda, pretože je Slovák a v reči to bude počuť, Zdeněk Svěrák upravil scenár, kde zaznelo, že Pávek je pôvodom zo Slovenska a do dediny sa priženil. Tiež im vadilo, že Labuda je známy ako bavič, figúrka z estrád a mal by byť urastený, zatiaľ čo Marián bol nízkej postavy a hovorilo sa o ňom, že keď nastupuje do Fiatu 600 potrebuje k odomknutiu hokerlík. Poznámka: Labuda skutočne šoféroval Pragu V3S, lebo na nej jazdil na vojne, takže až tak malý zas nemohol byť.
Labuda bol jeden z najznámejších slovenských divadelných, filmových a televíznych hercov, milovaný publikom tak na Slovensku ako aj v Čechách.
Zomrel vo svojich 73 rokoch 5.1.2018 doma v obci Borinka neďaleko Bratislavy. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, kde odpočívajú slávne osobnosti Slovenska.
Zdroje a literatúra
1 Labuda Marián. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 395. ISBN 80-200-0443-2.
1 Labuda Marián. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 395. ISBN 80-200-0443-2.
Linzboth Ignaz *1.1.1849 – †1.1.1933
Narodil sa v lodiarskej rodine. Pôvodne sa venovali pltníctvu na Dunaji, neskôr už spomenutému lodiarstvu. Ako píše Viera Obuchová vo svojej knihe mapujúcej Ondrejský cintorín, Linzbothovci, veľmi známa a vážená bratislavská rodina zabezpečovala aj lodné spojenie po Dunaji medzi Bratislavou a Linzom.
V druhej polovici 19. storočia bola na mieste niekdajších záhrad a nív vybudovaná domová zástavba v secesnom štýle. Dvojpodlažný dom na Grössling Gasse č. 14 patril rodine Linzboth. Jeho posledným majiteľom bol Ignác Linzboth, ministerský radca pre technické záležitosti, člen prešporského Katolíckeho charitatívneho spolku a podpredseda Spolku majiteľov domov a pozemkov. Ignác Linzboth sa významnou mierou podieľal aj na vybudovaní prístavu Fiume, dnešnej Rijeky v Chorvátsku.
Zomrel na tú dobu v úctyhodnom veku 84 rokov 1.1. 1933 v Bratislave. Jeho ostatky sa nachádzajú na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, neďaleko ulice na ktorej počas svojho života býval.
V druhej polovici 19. storočia bola na mieste niekdajších záhrad a nív vybudovaná domová zástavba v secesnom štýle. Dvojpodlažný dom na Grössling Gasse č. 14 patril rodine Linzboth. Jeho posledným majiteľom bol Ignác Linzboth, ministerský radca pre technické záležitosti, člen prešporského Katolíckeho charitatívneho spolku a podpredseda Spolku majiteľov domov a pozemkov. Ignác Linzboth sa významnou mierou podieľal aj na vybudovaní prístavu Fiume, dnešnej Rijeky v Chorvátsku.
Zomrel na tú dobu v úctyhodnom veku 84 rokov 1.1. 1933 v Bratislave. Jeho ostatky sa nachádzajú na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, neďaleko ulice na ktorej počas svojho života býval.
Zdroje a literatúra
1 OBUCHOVÁ, Viera a HOLČÍK, Štefan. Linzboth, Ignaz. In: Ondrejský cintorín. 2 vydanie. Bratislava: Marenčin PT spol. s r.o., 2017, s. 24-25. ISBN 978-80-8114-919-1.
1 OBUCHOVÁ, Viera a HOLČÍK, Štefan. Linzboth, Ignaz. In: Ondrejský cintorín. 2 vydanie. Bratislava: Marenčin PT spol. s r.o., 2017, s. 24-25. ISBN 978-80-8114-919-1.
Martinengo Nándor *1.1.1822 – †1.1.1895
Ide o potomka starej šľachtickej rodiny z Talianska. V roku 1837 zložil skúšky šermiarskeho majstra v Pešti a mohol tento titul oficiálne užívať. Svoj titul majstra obhájil aj na vojenskej akadémii vo Wiener Neustadt pred šermiarskymi kapacitami.
V roku 1844 prichádza do Bratislavy a otvára tu šermiarsku školu v jednej zo sál reštaurácie Zöldfa. Okrem iných učil o šerme Istvána Széchenyiho, Miklósa Wesselényiho a Lajosa Battyhányiho. V roku 1847 bol jeho žiakom aj arcivojvoda József. V Bratislave zakladá prvý bratislavský uhorský šermiarsky spolok. Počas bratislavských snemov sa v jeho škole často stretávali osobnosti reformačnej éry. Formuje prvý dobrovoľný hasičský spolok v Bratislave a zakladá školu pre chudobné deti v Bratislave, kde môžu študovať zadarmo bez ohľadu na národnosť a vierovyznanie. Jeho mnohostrannú filantropickú aktivitu ocenil aj cisár František Jozef. V roku 1891 oslavuje päťdesiatročné jubileum majstra šermu, pri ktorom mu vzdávajú úctu aj mnohí jeho žiaci.
Zomiera na výročie svojich narodenín 1.1.1895 presne vo veku 73 rokov. Miesto jeho posledného odpočinku sa nachádza na Ondrejskom cintoríne.
V roku 1844 prichádza do Bratislavy a otvára tu šermiarsku školu v jednej zo sál reštaurácie Zöldfa. Okrem iných učil o šerme Istvána Széchenyiho, Miklósa Wesselényiho a Lajosa Battyhányiho. V roku 1847 bol jeho žiakom aj arcivojvoda József. V Bratislave zakladá prvý bratislavský uhorský šermiarsky spolok. Počas bratislavských snemov sa v jeho škole často stretávali osobnosti reformačnej éry. Formuje prvý dobrovoľný hasičský spolok v Bratislave a zakladá školu pre chudobné deti v Bratislave, kde môžu študovať zadarmo bez ohľadu na národnosť a vierovyznanie. Jeho mnohostrannú filantropickú aktivitu ocenil aj cisár František Jozef. V roku 1891 oslavuje päťdesiatročné jubileum majstra šermu, pri ktorom mu vzdávajú úctu aj mnohí jeho žiaci.
Zomiera na výročie svojich narodenín 1.1.1895 presne vo veku 73 rokov. Miesto jeho posledného odpočinku sa nachádza na Ondrejskom cintoríne.
Zdroje a literatúra
1 OBUCHOVÁ, Viera a HOLČÍK, Štefan. Martinengo, Nándor. In: Ondrejský cintorín. 2 vydanie. Bratislava: Marenčin PT spol. s r.o., 2017, s. 159-160. ISBN 978-80-8114-919-1.
2https://emlekhelyek.csemadok.sk/emlekhelyek/martinengo-nandor-sirja/ http://www.magyarszablyasimonyi.hu/menu/amagyarszablyavivasrol/mesterekeletrajza/
1 OBUCHOVÁ, Viera a HOLČÍK, Štefan. Martinengo, Nándor. In: Ondrejský cintorín. 2 vydanie. Bratislava: Marenčin PT spol. s r.o., 2017, s. 159-160. ISBN 978-80-8114-919-1.
2https://emlekhelyek.csemadok.sk/emlekhelyek/martinengo-nandor-sirja/ http://www.magyarszablyasimonyi.hu/menu/amagyarszablyavivasrol/mesterekeletrajza/
Móži Aladár *21.5.1923 – †24.1.1983
Slovenských umelcov, hudobníkov v klasike má naša krajina ako šafranu. Medzi skutočné veličiny patrí aj husľový virtuóz a hudobný skladateľ Aladár Móži, ktorý sa narodil do rodiny hudobníka v Bratislave, kde získal svoje prvé vzdelanie v obore. Na Slovensku registrujeme len 8 husľových umelcov ako bol Móži. Okrem neho sa jedná o B. Botošovú, J. Biháriho, F. Horvátha, L.Kopsovú, P. Cinkovú, S. Palúcha a B. Warchala.
Vráťme sa k Aladárovi Móžimu. Na husle sa vzdelával u Gustáva Náhlovského, žiaka Otakara Ševčíka a u Tibora Gašparka na štátnom konzervatóriu Bratislava. Pokračoval v rakúskom Salzburgu a na viedenskej Akadémii.
Bol zakladateľ Bratislavského kvarteta, od roku 1949 koncertným majstrom Symfonického orchestra ČS Rozhlasu v Bratislave, od roku 1955 viedol Bratislavský komorný orchester a Slovenské kvarteto.
Od roku 1955 do 1977 učil na bratislavskom konzervatóriu a na Vysokej škole múzických umení. Skomponoval viac ako 13 diel určených pre husle ako hlavný nástroj. Napokon bol menovaný Zaslúžilým umelcom.
Zomrel 24.1.1984 vo veku 60 rokov v Bratislave a je pochovaný v priestore VIP osobností na cintoríne Slávičie údolie.
Vráťme sa k Aladárovi Móžimu. Na husle sa vzdelával u Gustáva Náhlovského, žiaka Otakara Ševčíka a u Tibora Gašparka na štátnom konzervatóriu Bratislava. Pokračoval v rakúskom Salzburgu a na viedenskej Akadémii.
Bol zakladateľ Bratislavského kvarteta, od roku 1949 koncertným majstrom Symfonického orchestra ČS Rozhlasu v Bratislave, od roku 1955 viedol Bratislavský komorný orchester a Slovenské kvarteto.
Od roku 1955 do 1977 učil na bratislavskom konzervatóriu a na Vysokej škole múzických umení. Skomponoval viac ako 13 diel určených pre husle ako hlavný nástroj. Napokon bol menovaný Zaslúžilým umelcom.
Zomrel 24.1.1984 vo veku 60 rokov v Bratislave a je pochovaný v priestore VIP osobností na cintoríne Slávičie údolie.
Zdroje a literatúra
1 Móži Aladár. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 469. ISBN 80-200-0443-2.
2 Móži Aladár. In: Slovenský biografický slovník IV. zväzok M—Q. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1990, str. 231. ISBN 80-7090-070-9.
1 Móži Aladár. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 469. ISBN 80-200-0443-2.
2 Móži Aladár. In: Slovenský biografický slovník IV. zväzok M—Q. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1990, str. 231. ISBN 80-7090-070-9.
Polák Karol *7.9.1934 – †17.1.2016
Narodil sa v Bratislave, ktorej ostal verný po celý život. Od detstva bol vedený otcom (fotbalista za 1. ČSŠK Bratislava) ku športu. V Červenej hviezde bol ako dorastenec brankárom, potom vyskúšal basketbal, ktorý hral 6 rokov.
Po maturite začal študovať herectvo a réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Po absolvovaní v roku 1958 sa stal na tri roky hlásateľom a neskôr športovým reportérom a komentátorom Slovenskej televízie. Na tomto poste vydržal celých 34 rokov.
Mal svoj osobitý štýl prejavu, ktorý patril k jeho osobe a medzi poslucháčmi a divákmi sa stal veľmi obľúbeným. Počas aktívneho pôsobenia v televízii komentoval celý rad významných športových prenosov z majstrovstiev sveta, majstrovstiev Európy, z Olympijských hier a komentoval takmer všetky športové disciplíny. Prioritne sa venoval futbalu, hokeju a krasokorčuľovaniu. Absolvoval 12 Olympijských hier, 9 MS vo futbale, 26 ME v krasokorčuľovaní. Okrem toho moderoval aj kultúrne a zábavné televízne relácie.
Cestovanie „na Západ“ (i to pracovné) počas socializmu nebolo samozrejmosťou. Nie je preto prekvapením, že meno Karola Poláka sa objavilo v registračných protoloch ŠtB archivovaných v Ústave pamäti národa a bolo charakterizované zadelením „Dôverník“ neskôr „agent ŠtB“ s krycími menami Šport a Eva. Mimochodom Eva bolo meno jeho manželky, ktorá umrela v roku 2014. Prežili spolu 52 rokov a mali spolu dve deti. Po jej smrti sa oženil vo svojich 81 rokoch opäť. Zobral si o 20 rokov mladšiu dlhoročnú priateľku Agátu Šutákovú. Bola to v podstate jeho tretia manželka.
Prvý raz sa oženil v roku 1959, zobral si Vieru Procházkovú z Trenčína, ktorú poznal na škole. Spolu mali dcéru Vieru. Druhá manželka Eva za ním chodila aj keď vedela, že má šťastné manželstvo. Podarilo sa jej Karola od rodiny odlúčiť a zosobášili sa už v roku 1962. Spolu mali syna Karola. Eva vytesnila od manžela predchádzajúci vzťah i jeho dcéru, ignorovala aj jeho vzťah trvajúci dlhé roky s Agátou Šutákovou, ktorú si napokon Karol Polák zobral 5. septembra 2015 vo svojich 81 rokoch. Zomrel krátko po svadbe 17. januára 2016. Diagnostikovali mu rakovinu hrubého čreva, tumor mu operačne odstránili a všetko vyzeralo v poriadku. Zakrátko ho museli operovať znova. Jeho stav sa zhoršoval, previezli ho do Geriatrickej nemocnice v Podunajských Biskupiciach, kde o pár dní zomrel.
Po maturite začal študovať herectvo a réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Po absolvovaní v roku 1958 sa stal na tri roky hlásateľom a neskôr športovým reportérom a komentátorom Slovenskej televízie. Na tomto poste vydržal celých 34 rokov.
Mal svoj osobitý štýl prejavu, ktorý patril k jeho osobe a medzi poslucháčmi a divákmi sa stal veľmi obľúbeným. Počas aktívneho pôsobenia v televízii komentoval celý rad významných športových prenosov z majstrovstiev sveta, majstrovstiev Európy, z Olympijských hier a komentoval takmer všetky športové disciplíny. Prioritne sa venoval futbalu, hokeju a krasokorčuľovaniu. Absolvoval 12 Olympijských hier, 9 MS vo futbale, 26 ME v krasokorčuľovaní. Okrem toho moderoval aj kultúrne a zábavné televízne relácie.
Cestovanie „na Západ“ (i to pracovné) počas socializmu nebolo samozrejmosťou. Nie je preto prekvapením, že meno Karola Poláka sa objavilo v registračných protoloch ŠtB archivovaných v Ústave pamäti národa a bolo charakterizované zadelením „Dôverník“ neskôr „agent ŠtB“ s krycími menami Šport a Eva. Mimochodom Eva bolo meno jeho manželky, ktorá umrela v roku 2014. Prežili spolu 52 rokov a mali spolu dve deti. Po jej smrti sa oženil vo svojich 81 rokoch opäť. Zobral si o 20 rokov mladšiu dlhoročnú priateľku Agátu Šutákovú. Bola to v podstate jeho tretia manželka.
Prvý raz sa oženil v roku 1959, zobral si Vieru Procházkovú z Trenčína, ktorú poznal na škole. Spolu mali dcéru Vieru. Druhá manželka Eva za ním chodila aj keď vedela, že má šťastné manželstvo. Podarilo sa jej Karola od rodiny odlúčiť a zosobášili sa už v roku 1962. Spolu mali syna Karola. Eva vytesnila od manžela predchádzajúci vzťah i jeho dcéru, ignorovala aj jeho vzťah trvajúci dlhé roky s Agátou Šutákovou, ktorú si napokon Karol Polák zobral 5. septembra 2015 vo svojich 81 rokoch. Zomrel krátko po svadbe 17. januára 2016. Diagnostikovali mu rakovinu hrubého čreva, tumor mu operačne odstránili a všetko vyzeralo v poriadku. Zakrátko ho museli operovať znova. Jeho stav sa zhoršoval, previezli ho do Geriatrickej nemocnice v Podunajských Biskupiciach, kde o pár dní zomrel.
Zdroje a literatúra
1 Polák Karol. In: Kto je kto na Slovensku 1991. Svornosť š.p. Bratislava: Konzorcium Encyklopédia, 1991, s. 136. ISBN 80-85226-06-5.
2 Karol Polák. (17. 11. 2024). Wikipedie: Otevřená encyklopedie. Získáno 18:01, 1. 01. 2025 z https://cs.wikipedia.org/w/index.php?title=Karol_Pol%C3%A1k&oldid=24395942.
1 Polák Karol. In: Kto je kto na Slovensku 1991. Svornosť š.p. Bratislava: Konzorcium Encyklopédia, 1991, s. 136. ISBN 80-85226-06-5.
2 Karol Polák. (17. 11. 2024). Wikipedie: Otevřená encyklopedie. Získáno 18:01, 1. 01. 2025 z https://cs.wikipedia.org/w/index.php?title=Karol_Pol%C3%A1k&oldid=24395942.
Satinský Július *20.8.1941 – †1.1.2002
Narodil sa v Bratislave, kde prežil svoj celý život. Patriot, lokálpatriot, prešporák, Bratislavčan, rodák, tak mnohoslovne sa dá charakterizovať osobnosť Jula Satinského vo vzťahu k Bratislave. Dnes už takmer nevídané, voľakedy bežná vec.
Poznáme ho ako herca, humoristu, glosátora, spisovateľa, dramatika, publicistu a hlavne ako človeka. Hlásil sa na herectvo, no nevzali ho. Vyštudoval teda pedagogiku, no učiteľom nikdy nebol. Stále ho však lákal kumšt, vyštudoval dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení a odišiel pracovať do televízie ako dramaturg.
Ešte pred školou sa dal dokopy s Milanom Lasicom a vystupovali spolu ako komici v Tatra revue, neskôr v Divadle na korze. Na prelome 60 a 70 rokov dostali od štátnych orgánov stopku. Vystupovali teda v kabarete Večerní Brno. Neskôr sa aj vďaka Ivanovi Krajíčkovi a Kamilovi Peterajovi vrátili do Bratislavy a mohli účinkovať v komediálnych hudobných inscenáciách ako členovia operety Novej scény.
Julo bol dvakrát ženatý. Jeho prvá žena členka Baletu SND a tanečnica z Lúčnice Oľga Lajdová sa po dvadsiatich rokoch manželstva utopila pri kúpaní na Panenských ostrovoch (USA) a tam je aj pochovaná. S druhou, MUDr. Vierou Satinskou mal dcéru Luciu a syna Jána.
Koncom tisícročia Julo ochorel a svoju chorobu dlho tajil nielen pred kolegami, ale aj pred rodinou. Napokon rakovine hrubého čreva podľahol a vo svojich 61 rokoch umiera v kruhu najbližších. Písal sa 29. december 2002. Svoje miesto tak po smrti našiel v susedstve Dunajskej ulice kde žil, pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, ktorý je miestom odpočinku významných osobností Slovenska.
Poznáme ho ako herca, humoristu, glosátora, spisovateľa, dramatika, publicistu a hlavne ako človeka. Hlásil sa na herectvo, no nevzali ho. Vyštudoval teda pedagogiku, no učiteľom nikdy nebol. Stále ho však lákal kumšt, vyštudoval dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení a odišiel pracovať do televízie ako dramaturg.
Ešte pred školou sa dal dokopy s Milanom Lasicom a vystupovali spolu ako komici v Tatra revue, neskôr v Divadle na korze. Na prelome 60 a 70 rokov dostali od štátnych orgánov stopku. Vystupovali teda v kabarete Večerní Brno. Neskôr sa aj vďaka Ivanovi Krajíčkovi a Kamilovi Peterajovi vrátili do Bratislavy a mohli účinkovať v komediálnych hudobných inscenáciách ako členovia operety Novej scény.
Julo bol dvakrát ženatý. Jeho prvá žena členka Baletu SND a tanečnica z Lúčnice Oľga Lajdová sa po dvadsiatich rokoch manželstva utopila pri kúpaní na Panenských ostrovoch (USA) a tam je aj pochovaná. S druhou, MUDr. Vierou Satinskou mal dcéru Luciu a syna Jána.
Koncom tisícročia Julo ochorel a svoju chorobu dlho tajil nielen pred kolegami, ale aj pred rodinou. Napokon rakovine hrubého čreva podľahol a vo svojich 61 rokoch umiera v kruhu najbližších. Písal sa 29. december 2002. Svoje miesto tak po smrti našiel v susedstve Dunajskej ulice kde žil, pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, ktorý je miestom odpočinku významných osobností Slovenska.
Zdroje a literatúra
1 Satinský Július. In: Kto je kto na Slovensku 1991. Svornosť š.p. Bratislava: Konzorcium Encyklopédia, 1991, s. 146. ISBN 80-85226-06-5.
2 OBUCHOVÁ, Viera a HOLČÍK, Štefan. Július Satinský. In: Ondrejský cintorín. 2 vydanie. Bratislava: Marenčin PT spol. s r.o., 2017, s. 118-119. ISBN 978-80-8114-919-1.
3 LEIKERT, Jozef. Július Satinský. In: Osobnosti Slovenska II diel. 1 vydanie. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010, s.268-270. ISBN 978-80-07-01814-3.
1 Satinský Július. In: Kto je kto na Slovensku 1991. Svornosť š.p. Bratislava: Konzorcium Encyklopédia, 1991, s. 146. ISBN 80-85226-06-5.
2 OBUCHOVÁ, Viera a HOLČÍK, Štefan. Július Satinský. In: Ondrejský cintorín. 2 vydanie. Bratislava: Marenčin PT spol. s r.o., 2017, s. 118-119. ISBN 978-80-8114-919-1.
3 LEIKERT, Jozef. Július Satinský. In: Osobnosti Slovenska II diel. 1 vydanie. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010, s.268-270. ISBN 978-80-07-01814-3.
Špitzerová Dalma *5.2.1925 – †21.1.2021
Dalma Špitzerová (rodená Holanová) bola slovenská herečka a učiteľka herectva. Vyrastala s otcom, mamou a štyrmi súrodencami v Liptovskom Mikuláši. V roku 1942, keď mala 16 rokov, utiekla na popud svojho otca do Maďarska, kde hľadala útočisko pred deportáciami do koncentračných táborov. Keď ju chytili v Maďarsku, poslali ju do zberného tábora Nováky.
Väzni vo voľnom čase hrávali v nedeľu večer divadelné predstavenia. Počas pobytu v tábore sa Špitzerová zapojila do podzemného hnutia Slovenského národného povstania. V tábore bol aj jej budúci manžel Juraj Špitzer bol slávny novinár, ktorého poznala už od detstva. Keď vypuklo SNP podarilo sa jej ujsť z Novák do Banskej Bystrice, kde sa zapojila do odboja. Pracovala ako sekretárka. Následne prešla na tlačové oddelenie partizánskeho hnutia. Mala na starosti fotodokumentáciu. Keď povstalcov nemecké sily zatlačili do hôr chcela ísť s nimi a tak sa musela obliecť ako chlapec. Jej kolegovia zo skupiny verili, že je chlapec, neskôr vyšla pravda najavo a prijali ju ako dievča. Po tom ako ochorela musela zísť z hôr.
Po vojne sa chcela presťahovať do Bratislavy, ale nemala peniaze. Aby si ich získala, vrátila sa Špitzerová do svojho rodného domu, ale všetko už rozpredala pani, ktorá tvrdila, že jej boli Špitzerovci dlžní peniaze. Ostali len ručne robené záclony, zarobila ledva na jednosmerný lístok do Bratislavy.
Keď sa dostala do hlavného mesta Slovenska, stretla sa so svojimi dvoma staršími sestrami, ktoré prežili Osvienčim a pochod smrti. Pokúsila sa nájsť aj Juraja Špitzera, o ktorom ľudia hovorili, že je mŕtvy. Ešte žil, ale celá jeho rodina neprežila Osvienčim.
Po vojne vyštudovala Dramatickú akadémiu. Prvým divadlom, v ktorom pôsobila, bolo Martinské komorné divadlo, druhým bola Nová scéna. Posledným divadlom, v ktorom pôsobila ako herečka, speváčka a tanečnica v 60. rokoch, bola slávna Tatra Revue. Začiatkom 70. rokov Tatra Revue zatvorili komunisti. V normalizačnom období po roku 1968 mala zakázané hrať. Jej manžel tiež nemohol pracovať ako novinár. Komunistom sa nepáčili myšlienky, ktoré publikoval, a tak ho umlčali.
Chvíľu pracovala pri balení kníh vo veľkoobchode. Potom sa zamestnala ako asistentka réžie v Slovenskej televízii kde pracovala 11 rokov, odkiaľ bola bezdôvodne prepustená. Začiatkom 90. rokov, po páde komunizmu, si Dalma Špitzerová založila vlastné súkromné herecké štúdio. Učenie mladých hercov, herečiek a cestovanie s nimi na súťaže ju napĺňalo. Objavila sa aj v dokumente Ľuba Stacha Zachor (premiéra 13. 3. 2017), ktorý využíva svedectvá piatich bývalých väzňov z koncentračného tábora Nováky. Režisérovým cieľom bolo dosiahnuť, aby ľudia nezabudli na slovenské pracovné tábory.
V 90. rokoch získala v Paríži 1. miesto medzinárodnú cenu za svoje súkromné herecké štúdio, ktoré založila. V januári 2016 dostala od prezidenta SR Andreja Kisku najvyššie štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ochranu ľudských práv a slobôd.
Posledným vyznamenaním Dalmy Špitzerovej bolo získanie Ceny Pamäti národa v roku 2019 v Prahe.
Dalma Špitzerová zomiera vo svojich 95 rokoch 21. januára 2021. Jej ostatky sú uložené na Židovskom ortodoxnom cintoríne v Bratislave v blízkosti domu smútku.
Väzni vo voľnom čase hrávali v nedeľu večer divadelné predstavenia. Počas pobytu v tábore sa Špitzerová zapojila do podzemného hnutia Slovenského národného povstania. V tábore bol aj jej budúci manžel Juraj Špitzer bol slávny novinár, ktorého poznala už od detstva. Keď vypuklo SNP podarilo sa jej ujsť z Novák do Banskej Bystrice, kde sa zapojila do odboja. Pracovala ako sekretárka. Následne prešla na tlačové oddelenie partizánskeho hnutia. Mala na starosti fotodokumentáciu. Keď povstalcov nemecké sily zatlačili do hôr chcela ísť s nimi a tak sa musela obliecť ako chlapec. Jej kolegovia zo skupiny verili, že je chlapec, neskôr vyšla pravda najavo a prijali ju ako dievča. Po tom ako ochorela musela zísť z hôr.
Po vojne sa chcela presťahovať do Bratislavy, ale nemala peniaze. Aby si ich získala, vrátila sa Špitzerová do svojho rodného domu, ale všetko už rozpredala pani, ktorá tvrdila, že jej boli Špitzerovci dlžní peniaze. Ostali len ručne robené záclony, zarobila ledva na jednosmerný lístok do Bratislavy.
Keď sa dostala do hlavného mesta Slovenska, stretla sa so svojimi dvoma staršími sestrami, ktoré prežili Osvienčim a pochod smrti. Pokúsila sa nájsť aj Juraja Špitzera, o ktorom ľudia hovorili, že je mŕtvy. Ešte žil, ale celá jeho rodina neprežila Osvienčim.
Po vojne vyštudovala Dramatickú akadémiu. Prvým divadlom, v ktorom pôsobila, bolo Martinské komorné divadlo, druhým bola Nová scéna. Posledným divadlom, v ktorom pôsobila ako herečka, speváčka a tanečnica v 60. rokoch, bola slávna Tatra Revue. Začiatkom 70. rokov Tatra Revue zatvorili komunisti. V normalizačnom období po roku 1968 mala zakázané hrať. Jej manžel tiež nemohol pracovať ako novinár. Komunistom sa nepáčili myšlienky, ktoré publikoval, a tak ho umlčali.
Chvíľu pracovala pri balení kníh vo veľkoobchode. Potom sa zamestnala ako asistentka réžie v Slovenskej televízii kde pracovala 11 rokov, odkiaľ bola bezdôvodne prepustená. Začiatkom 90. rokov, po páde komunizmu, si Dalma Špitzerová založila vlastné súkromné herecké štúdio. Učenie mladých hercov, herečiek a cestovanie s nimi na súťaže ju napĺňalo. Objavila sa aj v dokumente Ľuba Stacha Zachor (premiéra 13. 3. 2017), ktorý využíva svedectvá piatich bývalých väzňov z koncentračného tábora Nováky. Režisérovým cieľom bolo dosiahnuť, aby ľudia nezabudli na slovenské pracovné tábory.
V 90. rokoch získala v Paríži 1. miesto medzinárodnú cenu za svoje súkromné herecké štúdio, ktoré založila. V januári 2016 dostala od prezidenta SR Andreja Kisku najvyššie štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ochranu ľudských práv a slobôd.
Posledným vyznamenaním Dalmy Špitzerovej bolo získanie Ceny Pamäti národa v roku 2019 v Prahe.
Dalma Špitzerová zomiera vo svojich 95 rokoch 21. januára 2021. Jej ostatky sú uložené na Židovskom ortodoxnom cintoríne v Bratislave v blízkosti domu smútku.
Zdroje a literatúra
1 Wikipedia contributors. (2022, August 7). Dalma Špitzerová. In Wikipedia, The Free Encyclopedia. Retrieved 21:33, January 22, 2024, from https://en.wikipedia.org/w/index.php?title=Dalma_%C5%A0pitzerov%C3%A1&oldid=1102915070
1 Wikipedia contributors. (2022, August 7). Dalma Špitzerová. In Wikipedia, The Free Encyclopedia. Retrieved 21:33, January 22, 2024, from https://en.wikipedia.org/w/index.php?title=Dalma_%C5%A0pitzerov%C3%A1&oldid=1102915070
Vengloš Jozef *18.2.1936 – †26.1.2021
Narodil sa v Ružomberku. Vyrastal v Ružomberskej štvrti Plavisko, kde po skončení základnej školy študoval na Vyššej priemyselnej škole celulózovo – papiernickej. Popri štúdiu sa zúčastňoval na rôznych športových hrách a súťažiach mládeže. Tu sa formovali základy jeho výbornej kondície, ktorá sa stala jeho silnou stránkou počas futbalovej kariéry. Veď už v dorasteneckom veku sa stal Majstrom Československa v cezpoľnom behu a v atletike vytvoril slovenský rekord v behu na 1 000m (2:42,2 min.). Ako 12-ročný začal hrať futbal na klubovej úrovni za dorastencov ŠK Ružomberok a v roku 1951 nastúpil ako 15-ročný za seniorov Sokol SBZ Ružomberok. Medzníkom v jeho hráčskej kariére znamenal rok 1954. Ako dorastenec prestúpil do Slovana Bratislava. O rok neskôr sa klub kvalifikoval na turnaj juniorov v talianskom Viareggiu pod názvom DSO Spartak. Keď preberal ako kapitán ocenenie, jednu trofej mu predávala herečka Gina Lolobgigida a dala mu bozk na líce. Dlhé roky ho volali „Lolo“. Keď neskôr pôsobil v Británii, dostal ďalšie prezývky, ktoré korešpondovali s jeho vystupovaním a prístupom k hráčom. Volali ho „Doktor Joe“ a „Džentmen“. Oženil sa s bývalou spolužiačkou Evou, spolu mali dvoch chlapcov Jozefa a Juraja.
Robil asistenta trénerovi L. Šťastnému, neskôr ukončil hráčsku kariéru a stal sa slávnym futbalovým trénerom.
Po základnom vzdelaní študoval na Vyššej priemyselnej škole celulózovo–papiernickej .Promoval na Vysokej škole pedagogickej, v 60 rokoch pôsobil ako odborný asistent na katedre telesnej výchovy SVŠT, Bratislava. Na Katedre telesnej výchovy FCHPT STU pôsobil v rokoch 1972 – 1978 ako vedúci katedry.
Okrem trénerskej a funkcionárskej činnosti viedol expertné skupiny, prednášal a publikoval svoje práce, pôsobil tak v 120 krajinách sveta. Trénoval aj národné družstvá Austrálie, Malajzie a Ománu. Nemalé úspechy zaznamenal aj ako tréner Sportingu Lisabon, Ferenbahce Istanbul, Kuala Lumpur, Celtic Glasgow a JEF United Ičihara. J. Vengloš sa v roku 1990 stal historicky prvým hlavným zahraničným trénerom v najvyššej ligovej súťaži na britských ostrovoch v klube Aston Villa FC. Dva krát viedol výber sveta. Je uznávaným trénerským expertom FIFA a UEFA, v rokoch 1995 – 2013 zastával funkciu prezidenta AEFCA (Aliancia európskych futbalových trénerov). Za svoju vysoko odbornú prácu mu bolo udelených niekoľko športových ocenení i štátne vyznamenania. UEFA udelila Jozefovi Venglošovi najvyššie ocenenie v roku 2007 Order of Merit Diamond.
Doc. PhDr. Jozef Vengloš sa dožil 84 rokov. Zomiera 26. januára 2021. Miesto posledného odpočinku našiel v Bratislave na cintoríne Ružinov-Vrakuňa.
Robil asistenta trénerovi L. Šťastnému, neskôr ukončil hráčsku kariéru a stal sa slávnym futbalovým trénerom.
Po základnom vzdelaní študoval na Vyššej priemyselnej škole celulózovo–papiernickej .Promoval na Vysokej škole pedagogickej, v 60 rokoch pôsobil ako odborný asistent na katedre telesnej výchovy SVŠT, Bratislava. Na Katedre telesnej výchovy FCHPT STU pôsobil v rokoch 1972 – 1978 ako vedúci katedry.
Okrem trénerskej a funkcionárskej činnosti viedol expertné skupiny, prednášal a publikoval svoje práce, pôsobil tak v 120 krajinách sveta. Trénoval aj národné družstvá Austrálie, Malajzie a Ománu. Nemalé úspechy zaznamenal aj ako tréner Sportingu Lisabon, Ferenbahce Istanbul, Kuala Lumpur, Celtic Glasgow a JEF United Ičihara. J. Vengloš sa v roku 1990 stal historicky prvým hlavným zahraničným trénerom v najvyššej ligovej súťaži na britských ostrovoch v klube Aston Villa FC. Dva krát viedol výber sveta. Je uznávaným trénerským expertom FIFA a UEFA, v rokoch 1995 – 2013 zastával funkciu prezidenta AEFCA (Aliancia európskych futbalových trénerov). Za svoju vysoko odbornú prácu mu bolo udelených niekoľko športových ocenení i štátne vyznamenania. UEFA udelila Jozefovi Venglošovi najvyššie ocenenie v roku 2007 Order of Merit Diamond.
Doc. PhDr. Jozef Vengloš sa dožil 84 rokov. Zomiera 26. januára 2021. Miesto posledného odpočinku našiel v Bratislave na cintoríne Ružinov-Vrakuňa.
Zdroje a literatúra
1 Doc. PhDr. Jozef Vengloš. BOBRÍK, Miroslav a Iveta DRTILOVÁ. STU FCHPT [online]. 2021, 28.1.2021, 28.1.2021 [cit. 2024-01-25]. Dostupné z: https://www.fchpt.stuba.sk/sk/diani-na-fchpt/aktuality/doc.-phdr.-jozef-venglos.html?page_id=4489
1 Doc. PhDr. Jozef Vengloš. BOBRÍK, Miroslav a Iveta DRTILOVÁ. STU FCHPT [online]. 2021, 28.1.2021, 28.1.2021 [cit. 2024-01-25]. Dostupné z: https://www.fchpt.stuba.sk/sk/diani-na-fchpt/aktuality/doc.-phdr.-jozef-venglos.html?page_id=4489
Poznámka
Na tomto mieste si môžeme tiež pripomenúť osobnosti u ktorých nám chýbajú bližšie informácie. Či už životopisné údaje, alebo informácie o mieste ich posledného odpočinku. Ak máte potrebné údaje, alebo aj link na stránku kde ich získať, pošlite nám ich (v prípade záujmu zverejníme aj vaše meno). Adresa redakcie: pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
Huťan Martin.*7.10.1951 — † 8.6.2012.cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Korkoš Ludwik *17.1.1928 — † 24.12.1992 Slávičie údolie, Bratislava
Chmúrny Daniel *28.5.1926 † 25.9.1998 Vrakuňa - Ružinov, Bratislava
Thurzo Igor *5.4.1884 † 7.9.1926 Národný cintorín, Martin
Huťan Martin.*7.10.1951 — † 8.6.2012.cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Korkoš Ludwik *17.1.1928 — † 24.12.1992 Slávičie údolie, Bratislava
Chmúrny Daniel *28.5.1926 † 25.9.1998 Vrakuňa - Ružinov, Bratislava
Thurzo Igor *5.4.1884 † 7.9.1926 Národný cintorín, Martin
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie: pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (alebo priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text Pavel Ondera © Fotografie CC-BY-SA-4.0 Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 01. 2025
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (alebo priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text Pavel Ondera © Fotografie CC-BY-SA-4.0 Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 01. 2025
Rýchle hľadanie
Ambruš Ján *19.5.1899 – †20.1.1994 cintorín Slávičie údolie, Bratislava; Brunovský Albín *25.12.1935 – †20.1.1997 Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava;
Budský Jozef *11.6.1911 – †31.1.1989 cintorín Vrakuňa-Ružinov, Bratislava; Ducký Ján *30.1.1944 – †11.1.1999 cintorín Slávičie údolie, Bratislava;
Golian Bohumil *25.3.1931 – †11.1.2012 cintorín Slávičie údolie, Bratislava; Gűrth Johan Jacob *25.7.1797 – †16.1.1860 Ondrejský cintorín, Bratislava;
Hryc Andrej *30.11.1949 – †31.1.2021 cintorín Slávičie údolie, Bratislava; Kalina Ján Ladislav *23.2.1913 – †3.1.1981 Ondrejský cintorín, Bratislava;
Kolčák Ignác *16.5.1931 – †20.1.2008 cintorín Slávičie údolie, Bratislava; Kostrová Bendová Krista *27.1.1923 – †27.1.1988 cintorín Slávičie údolie, Bratislava;
Kráľ Fraňo *9.3.1903 – †3.1.1955 cintorín Slávičie údolie, Bratislava; Králik Štefan *8.4.1909 – †30.1.1983 Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava;
Labuda Marián *28.10.1944 – †5.1.2018 Ondrejský cintorín, Bratislava; Linzboth Ignaz *1.1.1849 – †1.1.1933 Ondrejský cintorín, Bratislava;
Martinengo Nándor *1.1.1822 – †1.1.1895 Ondrejský cintorín, Bratislava; Móži Aladár *21.5.1923 – †24.1.1983 cintorín Slávičie údolie, Bratislava;
Polák Karol *7.9.1934 – †17.1.2016 cintorín Slávičie údolie, Bratislava; Satinský Július *20.8.1941 – †1.1.2002 Ondrejský cintorín, Bratislava;
Špitzerová Dalma *5.2.1925 – †21.1.2021 Ortodoxný židovský cintorín, Bratislava; Vengloš Jozef *18.2.1936 – †26.1.2021 cintorín Vrakuňa-Ružinov, Bratislava
Späť na tému Výročia
