Ján Harman, zabudnutý hrdina SNP
Archívne záznamy a súdobé svedectvá podávajú dôkazy o tom, že na našom území pôsobili ľudia, ktorí pomáhali prenasledovaným často aj za cenu ohrozenia vlastného života. Jedným z nich bol evanjelický kňaz Ján Harman (* 27. júna 1892, Malužiná - okres Liptovský Mikuláš - † 25. júna 1946, Vyšná Slaná, okres Rožňava).
Bojová tradícia Gemera
Obec Vyšná Slaná sa nachádza v hornatej oblasti slovenského Gemera. Tento kraj je spätý s históriou Slovenska už stovky rokov. V trinástom storočí sa na Gemeri, pri rieke Slaná, odohrala jedna z najväčších a najkrvavejších bitiek v dejinách Uhorska. V boji síce uhorskí vojaci nezvíťazili, ukázali však odhodlanie brániť svoju vlasť. Neskôr, za čias slovenského národného obrodenia, z tejto oblasti vzišli desiatky národovcov a bojovníkov za práva Slovákov, ktorí hájili záujmy Slovákov trebárs počas revolúcie v rokoch 1848-49. A aj v novovekej histórii Slovenska sa Gemer stal významný centrom odboja. Už od roku 1942 sa v lesoch na kopci Radzim, neďaleko obce Vyšná Slanej, ukrývali dedinčania a utečenci z nemeckých koncentračných táborov, aby vytvorili partizánske skupiny. Na hrdinstvo tunajšieho obyvateľstva tiež poukazujú pamätné tabule roztrúsené po námestiach gemerských dedín. Väčšinu partizánov v tejto oblasti tvorili ľudia neskúsení v boji, ktorí by bez pomoci miestneho obyvateľstva neprežili. Jedným z pomocníkov partizánov bol evanjelický kňaz Ján Harman.
Ján Harman – záchranca ohrozených
Harman pôsobil v čase Slovenského národného povstania ako tajomník povstaleckého Revolučného národného výboru vo Vyšnej Slanej. Avšak národné cítenie a zmysel pre slobodu sa uňho prejavovali už v skorších rokoch života, ešte za čias Rakúsko-Uhorska, keď študoval na bohosloveckej fakulte v Bratislave. Vtedy sa navzdory krutému národnostnému útlaku zúčastňoval tajných schôdzok klubu slovenských študentov.
Počas druhej svetovej vojny pomáhal partizánom nielen hmotnými darmi - jedlom, šatstvom a peniazmi, ale tiež ako spoluorganizátor Slovenského národného povstania a pomoci partizánom po povstaní. Keďže bol už od vypuknutia vojny často chorý a zo zdravotných dôvodov aj odišiel do predčasného dôchodku, nešiel bojovať, ale partizánom pomáhal, ako len mohol.
Po potlačení povstania sa zvyšky partizánskych oddielov utiahli do hôr. Po príchode nemeckej armády do Vyšnej Slanej sa v dome Jánovho svokra Samuela Pačenovského, kde býval aj Ján Harman s manželkou Annou, dcérou Vierou, synom Ivanom a dvojicou služobníkov, ubytovali šiesti zákopníci a nemeckí velitelia si v zadnej izbe domu zriadili úrad.
Napriek značnému riziku sa Harman rozhodol ukrývať partizána Juraja Spišiaka, na ktorého bola vypísaná odmena 60 000 korún. Spišiaka skryl na povale a von mohol ísť iba vtedy, keď Anna Harmanová zavolala na psa, čo bolo ich dohovoreným znamením. V zadnej izbe domu raz dokonca vypočúvali Spišiakovu sestru, ktorá, pre vlastné dobro, ani len netušila, kde sa nachádza jej brat.
Bojová tradícia Gemera
Obec Vyšná Slaná sa nachádza v hornatej oblasti slovenského Gemera. Tento kraj je spätý s históriou Slovenska už stovky rokov. V trinástom storočí sa na Gemeri, pri rieke Slaná, odohrala jedna z najväčších a najkrvavejších bitiek v dejinách Uhorska. V boji síce uhorskí vojaci nezvíťazili, ukázali však odhodlanie brániť svoju vlasť. Neskôr, za čias slovenského národného obrodenia, z tejto oblasti vzišli desiatky národovcov a bojovníkov za práva Slovákov, ktorí hájili záujmy Slovákov trebárs počas revolúcie v rokoch 1848-49. A aj v novovekej histórii Slovenska sa Gemer stal významný centrom odboja. Už od roku 1942 sa v lesoch na kopci Radzim, neďaleko obce Vyšná Slanej, ukrývali dedinčania a utečenci z nemeckých koncentračných táborov, aby vytvorili partizánske skupiny. Na hrdinstvo tunajšieho obyvateľstva tiež poukazujú pamätné tabule roztrúsené po námestiach gemerských dedín. Väčšinu partizánov v tejto oblasti tvorili ľudia neskúsení v boji, ktorí by bez pomoci miestneho obyvateľstva neprežili. Jedným z pomocníkov partizánov bol evanjelický kňaz Ján Harman.
Ján Harman – záchranca ohrozených
Harman pôsobil v čase Slovenského národného povstania ako tajomník povstaleckého Revolučného národného výboru vo Vyšnej Slanej. Avšak národné cítenie a zmysel pre slobodu sa uňho prejavovali už v skorších rokoch života, ešte za čias Rakúsko-Uhorska, keď študoval na bohosloveckej fakulte v Bratislave. Vtedy sa navzdory krutému národnostnému útlaku zúčastňoval tajných schôdzok klubu slovenských študentov.
Počas druhej svetovej vojny pomáhal partizánom nielen hmotnými darmi - jedlom, šatstvom a peniazmi, ale tiež ako spoluorganizátor Slovenského národného povstania a pomoci partizánom po povstaní. Keďže bol už od vypuknutia vojny často chorý a zo zdravotných dôvodov aj odišiel do predčasného dôchodku, nešiel bojovať, ale partizánom pomáhal, ako len mohol.
Po potlačení povstania sa zvyšky partizánskych oddielov utiahli do hôr. Po príchode nemeckej armády do Vyšnej Slanej sa v dome Jánovho svokra Samuela Pačenovského, kde býval aj Ján Harman s manželkou Annou, dcérou Vierou, synom Ivanom a dvojicou služobníkov, ubytovali šiesti zákopníci a nemeckí velitelia si v zadnej izbe domu zriadili úrad.
Napriek značnému riziku sa Harman rozhodol ukrývať partizána Juraja Spišiaka, na ktorého bola vypísaná odmena 60 000 korún. Spišiaka skryl na povale a von mohol ísť iba vtedy, keď Anna Harmanová zavolala na psa, čo bolo ich dohovoreným znamením. V zadnej izbe domu raz dokonca vypočúvali Spišiakovu sestru, ktorá, pre vlastné dobro, ani len netušila, kde sa nachádza jej brat.
O raneného Spišiaka sa starala najmä Anna Harmanová a Ján Gallo, vedúci hospodárstva rodiny Harmanových. Okrem Harmanovcov, Samuela Pačenovského a Galla nikto netušil, kde sa partizán ukrýva. Šesťdesiattisíc bolo predsa len priveľkým lákadlom.
Navyše obcou vládla atmosféra strachu, keďže v neďalekom Tisovci popravili za pomoc partizánom osemdesiattri osôb a v ešte bližšej obci Muráň zastrelili z rovnakého dôvodu každého desiateho muža nad šestnásť rokov. Ján Harman však vytrvalo utišoval svoju manželku aj svokra, hoci sám celé noci striehol, či niektorého z vojakov nenapadne ísť na povalu.
Po necelých štyroch mesiacoch sa Spišiak zotavil a opäť sa začal ukrývať na hore Radzim, kde sa zapojil do bojových akcií partizánskej skupiny Za oslobodenie Slovanov. V tom čase už vojská sovietskej armády prudko postupovali a Nemci pomýšľali na ústup. Avšak skôr, ako odišli, sa ešte chceli vybúriť na miestnom obyvateľstve a začali plánovať ostreľovanie dediny, k čomu však napokon nedošlo. Prispel k tomu príhovor Jána Harmana, ktorý si vďaka svojmu kňazskému stavu a bezchybnej znalosti nemeckého jazyka a azda i dávnemu nemeckému pôvodu získal rešpekt Nemcov.
Vojaci sa následne rozhodli, že dedinčanom odoberú dobytok, ale i tomu sa vďaka spoločnej snahe Jána Harmana a starostu obce a zároveň predsedu revolučného národného výboru Jána Tomášika podarilo zabrániť.
Po poprave ilegálneho pracovníka, komunistu Arpáda Kútha v neďalekej obci Čierna Lehota, sa o svoje životy začali obávať najmä členovia komunistickej strany. Harman síce nebol komunista, ale keď bolo treba pomôcť, nehľadel na to, kto ku komu patrí. A tak sa, pár týždňov po odchode partizána Spišiaka, Harman rozhodol ukrývať členov komunistickej strany z obce Vyšná Slaná spolu s ich rodinami - dokopy okolo tridsať osôb. Taký veľký počet ľudí sa už ale nemohol skryť na povale. Komunistov teda schoval do pivnice, kde v bezpečí prečkali, kým Nemci odtiahli.
Z kroniky obce Vyšná Slaná taktiež vyplýva, že Harman sa krátko pred oslobodením dediny dostal do sporu s nemeckým vojakom, ktorý raboval v jeho sýpke. Pred popravou Harmana zachránili míny Spojencov, ktoré znenazdajky začali padať na dvor a Nemca prinútili k úteku.
Povojnové trápenie Harmanovcov
Po vojne sa Ján Harman dlho z mieru netešil. Ako uviedol vo svojej výpovedi Juraj Spišiak: "...nemocný a vyčerpaný svojou činnosťou o záchranu ohrozených, zomrel ihneď po oslobodení v prvej polovici roku 1946“. Smrťou Jána Harmana nastali pre jeho manželku Annu ťažké časy. Ostala so svojím starým otcom a dvomi deťmi.
Príchod socializmu navyše výrazne zhoršil zdravotný stav jej otca Samuela Pačenovského - muža, ktorý všetko, čo mal, získal vlastnou svedomitou prácou, označila vládna moc za kulaka a Pačenovský preto prišiel nielen o svoju pôdu, ale tiež o dobytok, poľnohospodárske náradie a pušku.
Zlomený a okradnutý Samuel napokon umrel pár rokov po februárovom prevrate a smrťou otca nastali pre osirelú vdovu Annu ešte ťažšie časy. Dom bol, ako píše vo svojich pamätiach Anna Harmanová „na búračku", a vdovský dôchodok taký malý, že sa z neho nedalo vyžiť. Predajom domu síce získala finančné prostriedky, avšak potom, čo vyplatila svojich šiestich súrodencov, jej veľa neostalo. Súrodenci, a najmä sestra Božena, členka Komunistickej strany Slovenska, ju presviedčali, aby vstúpila do strany. Vraj sa bude mať lepšie, získa výhody.
Anna to ale odmietla. Ako demokraticky zmýšľajúca, hlboko veriaca žena opovrhovala Komunistickou stranou. No napriek tomu sa pokúsila obrátiť na vládnu moc s prosbou o vydanie osvedčenia, že ona a jej manžel boli účastníkmi národného boja za oslobodenie. Vládna moc ale stále odpovedala tými istými slovami: „Keď Váš manžel pre stranu nepracoval a ani straníkom nebol, nemôžeme žiadne potvrdenie vydať.“
Komunisti dokonca označili svedectvá partizánov, ktorým pomáhali, ako aj výpovede ľudí, ktorých ukrývali, za vykonštruované. Jedine svedectvo partizána Spišiaka malo akú - takú váhu, pretože bol vyznamenaný za hrdinstvo. Ale ani váha Spišiakovo svedectva nebola príliš veľká, pretože nebol členom Komunistickej strany.
Po troch rokoch odmietania sa Harmanová obrátila na svoju sestru Boženu. Tá robila, čo bolo v jej silách a napokon, v roku 1971, sa jej podarilo vybaviť osvedčenie o tom, že Anna Harmanová bola účastníčkou národného boja za oslobodenie.
Jej manželovi, ktorý pre národný boj proti fašizmu spravil ako tajomník povstaleckého Revolučného národného výboru oveľa viac, však zásluhy nikdy nepriznali.
Až v roku 2014, 68 rokov po Harmanovej smrti, pripomenul jeho odvážne skutky širokej verejnosti krátky film Ján (réžia J. Karásek a M. Beňadik Majorová, dostupný na youtube), nakrútený v rámci projektu RTVS Moje povstanie.
Navyše obcou vládla atmosféra strachu, keďže v neďalekom Tisovci popravili za pomoc partizánom osemdesiattri osôb a v ešte bližšej obci Muráň zastrelili z rovnakého dôvodu každého desiateho muža nad šestnásť rokov. Ján Harman však vytrvalo utišoval svoju manželku aj svokra, hoci sám celé noci striehol, či niektorého z vojakov nenapadne ísť na povalu.
Po necelých štyroch mesiacoch sa Spišiak zotavil a opäť sa začal ukrývať na hore Radzim, kde sa zapojil do bojových akcií partizánskej skupiny Za oslobodenie Slovanov. V tom čase už vojská sovietskej armády prudko postupovali a Nemci pomýšľali na ústup. Avšak skôr, ako odišli, sa ešte chceli vybúriť na miestnom obyvateľstve a začali plánovať ostreľovanie dediny, k čomu však napokon nedošlo. Prispel k tomu príhovor Jána Harmana, ktorý si vďaka svojmu kňazskému stavu a bezchybnej znalosti nemeckého jazyka a azda i dávnemu nemeckému pôvodu získal rešpekt Nemcov.
Vojaci sa následne rozhodli, že dedinčanom odoberú dobytok, ale i tomu sa vďaka spoločnej snahe Jána Harmana a starostu obce a zároveň predsedu revolučného národného výboru Jána Tomášika podarilo zabrániť.
Po poprave ilegálneho pracovníka, komunistu Arpáda Kútha v neďalekej obci Čierna Lehota, sa o svoje životy začali obávať najmä členovia komunistickej strany. Harman síce nebol komunista, ale keď bolo treba pomôcť, nehľadel na to, kto ku komu patrí. A tak sa, pár týždňov po odchode partizána Spišiaka, Harman rozhodol ukrývať členov komunistickej strany z obce Vyšná Slaná spolu s ich rodinami - dokopy okolo tridsať osôb. Taký veľký počet ľudí sa už ale nemohol skryť na povale. Komunistov teda schoval do pivnice, kde v bezpečí prečkali, kým Nemci odtiahli.
Z kroniky obce Vyšná Slaná taktiež vyplýva, že Harman sa krátko pred oslobodením dediny dostal do sporu s nemeckým vojakom, ktorý raboval v jeho sýpke. Pred popravou Harmana zachránili míny Spojencov, ktoré znenazdajky začali padať na dvor a Nemca prinútili k úteku.
Povojnové trápenie Harmanovcov
Po vojne sa Ján Harman dlho z mieru netešil. Ako uviedol vo svojej výpovedi Juraj Spišiak: "...nemocný a vyčerpaný svojou činnosťou o záchranu ohrozených, zomrel ihneď po oslobodení v prvej polovici roku 1946“. Smrťou Jána Harmana nastali pre jeho manželku Annu ťažké časy. Ostala so svojím starým otcom a dvomi deťmi.
Príchod socializmu navyše výrazne zhoršil zdravotný stav jej otca Samuela Pačenovského - muža, ktorý všetko, čo mal, získal vlastnou svedomitou prácou, označila vládna moc za kulaka a Pačenovský preto prišiel nielen o svoju pôdu, ale tiež o dobytok, poľnohospodárske náradie a pušku.
Zlomený a okradnutý Samuel napokon umrel pár rokov po februárovom prevrate a smrťou otca nastali pre osirelú vdovu Annu ešte ťažšie časy. Dom bol, ako píše vo svojich pamätiach Anna Harmanová „na búračku", a vdovský dôchodok taký malý, že sa z neho nedalo vyžiť. Predajom domu síce získala finančné prostriedky, avšak potom, čo vyplatila svojich šiestich súrodencov, jej veľa neostalo. Súrodenci, a najmä sestra Božena, členka Komunistickej strany Slovenska, ju presviedčali, aby vstúpila do strany. Vraj sa bude mať lepšie, získa výhody.
Anna to ale odmietla. Ako demokraticky zmýšľajúca, hlboko veriaca žena opovrhovala Komunistickou stranou. No napriek tomu sa pokúsila obrátiť na vládnu moc s prosbou o vydanie osvedčenia, že ona a jej manžel boli účastníkmi národného boja za oslobodenie. Vládna moc ale stále odpovedala tými istými slovami: „Keď Váš manžel pre stranu nepracoval a ani straníkom nebol, nemôžeme žiadne potvrdenie vydať.“
Komunisti dokonca označili svedectvá partizánov, ktorým pomáhali, ako aj výpovede ľudí, ktorých ukrývali, za vykonštruované. Jedine svedectvo partizána Spišiaka malo akú - takú váhu, pretože bol vyznamenaný za hrdinstvo. Ale ani váha Spišiakovo svedectva nebola príliš veľká, pretože nebol členom Komunistickej strany.
Po troch rokoch odmietania sa Harmanová obrátila na svoju sestru Boženu. Tá robila, čo bolo v jej silách a napokon, v roku 1971, sa jej podarilo vybaviť osvedčenie o tom, že Anna Harmanová bola účastníčkou národného boja za oslobodenie.
Jej manželovi, ktorý pre národný boj proti fašizmu spravil ako tajomník povstaleckého Revolučného národného výboru oveľa viac, však zásluhy nikdy nepriznali.
Až v roku 2014, 68 rokov po Harmanovej smrti, pripomenul jeho odvážne skutky širokej verejnosti krátky film Ján (réžia J. Karásek a M. Beňadik Majorová, dostupný na youtube), nakrútený v rámci projektu RTVS Moje povstanie.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Na základe výpovedi Juraja Spišiaka, kroniky obce Vyšná Slaná, spomienok Anny Harmanovej a zachovanej korešpondencie A. Harmanovej pripravil Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 07. 2021
Späť na tému Z histórie
