Ikonická kráľovná
Kráľovná Alžbeta II., ktorú korunovali pred sedemdesiatimi rokmi, bola najdlhšie žijúcim a najdlhšie vládnucim britským panovníkom.
Narodila sa 21. apríla 1926.
Jej otec, ktorý panoval nad Britským impériom ako kráľ Juraj VI. z dynastie Windsorovcov, nastúpil na trón v decembri 1936 po krátkej vláde svojho staršieho brata Eduarda.
Alžbetina matka, po ktorej prijala svoje krstné meno, mala škótsky šľachtický pôvod. Okrem mena „Alžbeta“ ju pomenovali aj „Alexandra“ (po matke jej starého otca Juraja V.) a „Mary“ po starej mame z otcovej strany. Celým menom sa teda volala Elizabeth Alexandra Mary Windsor.
Doma ju však prezývali „Lilibet“. Budúca kráľovná mala jedinú, o štyri roky mladšiu sestru Margarétu. Detstvo oboch šľachtičných opísala ich guvernantka Marion Crawfordová v knihe Malé princezné, vydanej v roku 1950. Podľa tejto publikácie sa vzdelávali v domácom prostredí, pričom sa zameriavali na štúdium histórie, jazyka, literatúry a hudby. Mladá princezná Alžbeta sa rada hrala so psami a milovala kone.
Bezstarostné časy narušilo vypuknutie druhej svetovej vojny v septembri 1939, keď mala trinásť rokov. Ako štrnásťročná vystúpila v rozhlasovom vysielaní stanice BBC, kde na podporu boja proti fašizmu a pre upokojenie situácie po bombardovaní britských miest povedala: „Snažíme sa robiť všetko, čo je v našich silách, aby sme pomohli našim galantným námorníkom, vojakom a letcom, a tiež sa snažíme niesť svoj podiel na nebezpečenstve a smútku z vojny. Vieme, každý z nás, že nakoniec bude všetko v poriadku.“
Od roku 1944 pôsobila vo funkcii štátnej radkyne. Vo februári 1945 začala slúžiť v Pomocnej územnej službe britskej armády, kde sa venovala riadeniu a údržbe vojenských vozidiel. Po piatich mesiacoch sa stala čestnou juniorskou veliteľkou, teda de facto kapitánkou. Oslavy víťazstva vo vojne strávila spolu so svojou sestrou v uliciach Londýna.
Na svoju prvú z neskorších početných zámorských ciest odišla v roku 1947 v sprievode rodičov do južnej Afriky. Obyvateľom Britského spoločenstva národov vtedy cez rozhlas odkázala: „Vyhlasujem pred vami, že celý môj život, či už dlhý alebo krátky, bude venovaný službe vám a službe našej veľkej kráľovskej rodiny, do ktorej všetci patríme.“
V tom istom roku boli oficiálne oznámené jej zásnuby s gréckym a dánskym princom Filipom, jej vzdialeným príbuzným. Stretla sa s ním už ako osemročná a po ďalšom stretnutí v júli 1939 sa doňho zamilovala. No voči ich spojeniu protestovali kráľovskí radcovia, keďže Filipovu rodinu z Grécka vykázali, jeho sestry sa vydali za nemecké kniežatá s blízkym vzťahom k nacizmu a jeho matke diagnostikovali schizofréniu. Žiadna z uvedených okolností ale sobášu mladej dvojice nezabránila.
Šťastne zosobášenému páru sa narodili štyri deti, ich najstarší syn Karol je súčasným kráľom Spojeného kráľovstva a štrnástich krajín Spoločenstva národov (pod Spoločenstvo národov, resp. Commonwealth, patria štáty: Antigua a Barbuda, Austrália, Bahamy, Belize, Grenada, Jamajka, Kanada, Nový Zéland, Papua-Nová Guinea, Svätá Lucia, Svätý Krištof a Nevis, Svätý Vincent a Grenadíny, Šalamúnove ostrovy a Tuvalu – pozn. red.)
Narodila sa 21. apríla 1926.
Jej otec, ktorý panoval nad Britským impériom ako kráľ Juraj VI. z dynastie Windsorovcov, nastúpil na trón v decembri 1936 po krátkej vláde svojho staršieho brata Eduarda.
Alžbetina matka, po ktorej prijala svoje krstné meno, mala škótsky šľachtický pôvod. Okrem mena „Alžbeta“ ju pomenovali aj „Alexandra“ (po matke jej starého otca Juraja V.) a „Mary“ po starej mame z otcovej strany. Celým menom sa teda volala Elizabeth Alexandra Mary Windsor.
Doma ju však prezývali „Lilibet“. Budúca kráľovná mala jedinú, o štyri roky mladšiu sestru Margarétu. Detstvo oboch šľachtičných opísala ich guvernantka Marion Crawfordová v knihe Malé princezné, vydanej v roku 1950. Podľa tejto publikácie sa vzdelávali v domácom prostredí, pričom sa zameriavali na štúdium histórie, jazyka, literatúry a hudby. Mladá princezná Alžbeta sa rada hrala so psami a milovala kone.
Bezstarostné časy narušilo vypuknutie druhej svetovej vojny v septembri 1939, keď mala trinásť rokov. Ako štrnásťročná vystúpila v rozhlasovom vysielaní stanice BBC, kde na podporu boja proti fašizmu a pre upokojenie situácie po bombardovaní britských miest povedala: „Snažíme sa robiť všetko, čo je v našich silách, aby sme pomohli našim galantným námorníkom, vojakom a letcom, a tiež sa snažíme niesť svoj podiel na nebezpečenstve a smútku z vojny. Vieme, každý z nás, že nakoniec bude všetko v poriadku.“
Od roku 1944 pôsobila vo funkcii štátnej radkyne. Vo februári 1945 začala slúžiť v Pomocnej územnej službe britskej armády, kde sa venovala riadeniu a údržbe vojenských vozidiel. Po piatich mesiacoch sa stala čestnou juniorskou veliteľkou, teda de facto kapitánkou. Oslavy víťazstva vo vojne strávila spolu so svojou sestrou v uliciach Londýna.
Na svoju prvú z neskorších početných zámorských ciest odišla v roku 1947 v sprievode rodičov do južnej Afriky. Obyvateľom Britského spoločenstva národov vtedy cez rozhlas odkázala: „Vyhlasujem pred vami, že celý môj život, či už dlhý alebo krátky, bude venovaný službe vám a službe našej veľkej kráľovskej rodiny, do ktorej všetci patríme.“
V tom istom roku boli oficiálne oznámené jej zásnuby s gréckym a dánskym princom Filipom, jej vzdialeným príbuzným. Stretla sa s ním už ako osemročná a po ďalšom stretnutí v júli 1939 sa doňho zamilovala. No voči ich spojeniu protestovali kráľovskí radcovia, keďže Filipovu rodinu z Grécka vykázali, jeho sestry sa vydali za nemecké kniežatá s blízkym vzťahom k nacizmu a jeho matke diagnostikovali schizofréniu. Žiadna z uvedených okolností ale sobášu mladej dvojice nezabránila.
Šťastne zosobášenému páru sa narodili štyri deti, ich najstarší syn Karol je súčasným kráľom Spojeného kráľovstva a štrnástich krajín Spoločenstva národov (pod Spoločenstvo národov, resp. Commonwealth, patria štáty: Antigua a Barbuda, Austrália, Bahamy, Belize, Grenada, Jamajka, Kanada, Nový Zéland, Papua-Nová Guinea, Svätá Lucia, Svätý Krištof a Nevis, Svätý Vincent a Grenadíny, Šalamúnove ostrovy a Tuvalu – pozn. red.)
Správa o smrti kráľa Juraja VI. zastihla Alžbetu počas jej pobytu v Keni vo februári 1952. Prakticky ihneď nato bola v rôznych krajinách Commonwealthu vyhlásená za kráľovnú. Jej korunovácia však prebehla až po takmer rok a pol trvajúcich prípravách dňa 2. júna 1953.
Od začiatku svojho panovania pôsobila vo funkcii formálnej hlavy viacerých samostatných štátov a viedla nákladný životný štýl, no musela sa vysporiadať aj s rôznymi problémami. V rokoch 1952 - 1960 sa búrili proti britskej nadvláde obyvatelia Kene v rámci tzv. povstania Mau Mau, čo viedlo k brutálnemu potlačeniu nepokojov keňskými vojakmi a policajtmi lojálnymi Británii. Oficiálne správy hovoria o 12 000 mŕtvych povstalcov, no podľa keňskej komisie na ochranu ľudských práv mohlo byť obetí niekoľkonásobne viac. Podobným spôsobom navyše potlačili britské úrady i nepokoje v Adenskom protektoráte (dnes súčasť Jemenu) v rokoch 1963 – 1967.
V roku 1956 sa vojenská koalícia Británie, Francúzska a Izraela neúspešne pokúsila prevziať kontrolu nad Suezským prieplavom z rúk Egypta, čo viedlo k pádu britskej vlády. Kráľovná Alžbeta poverila zostavením novej vlády po konzultácii s niekoľkými členmi konzervatívnej strany Harolda Macmillana. Ten však po šiestich mesiacoch z funkcie premiéra odstúpil a za svojho nástupcu kráľovnej odporučil Aleca Douglasa-Homea. Panovníčka zato čelila značnej kritike, pretože oboch premiérov vybrala na základe rád úzkej skupiny ľudí.
V 60. a 70. rokoch minulého storočia Británia citeľne strácala svoj vplyv. Vyše 20 krajín, ktoré dovtedy patrili pod jej správu, získalo nezávislosť. Došlo tiež k obmedzeniu vplyvu britského parlamentu v Kanade.
V októbri 1981 kráľovná čelila pokusu o atentát, keď na ňu vystrelil sedemnásťročný Christopher Lewis počas návštevy mesta Dunedin na Južnom ostrove Nového Zélandu. Päťdesiatpäť ročná panovníčka vyviazla bez škrabanca a útočníka odsúdili na tri roky väzenia.
Zhruba rok po tomto incidente nepozorovane vkĺzol do kráľovninej komnaty v Buckinghamskom paláci člen severolondýnskej pobočky Robotníckej revolučnej strany Michael Fagan. Strana sa však od jeho správania dištancovala a jej predstavitelia uviedli, že vniknutie do Alžbetinej spálne bolo Faganovou vlastnou iniciatívou. K incidentu sa pre denník Daily Mail vyjadrila aj Faganova matka, ktorá uviedla, že sa chcel s kráľovnou „jednoducho porozprávať, pozdraviť ju a prediskutovať svoje problémy“. No podľa policajnej zápisnice mal v ruke úlomok skla... Nuž, ktovie, čo by sa stalo, keby sa kráľovnej nepodarilo miestnosť opustiť. Našťastie nebol Alžbete ani v tomto prípade skrivený čo i len vlások na hlave a keďže britské orgány udalosť neklasifikovali ako trestný čin, Faganovi iba nariadili trojmesačné psychiatrické liečenie.
Navzdory týmto nepríjemným zážitkom a zložitej geopolitickej situácii, s ktorou sa musela vysporiadať, ale považovala za najhoršie obdobie života rok 1992, keď sa jej syn a následník trónu Karol (princ Charles) formálne rozišiel s lady Dianou. S ňou si síce v otázke výchove detí príliš nerozumela, nakoľko na rozdiel od nej radšej zverovala výchovu svojich potomkov guvernantom a služobníctvu, no napriek tomu ju považovala za nesmierne charizmatickú osobnosť.
Dokazujú to i slová, ktoré predniesla na Dianinu adresu po jej úmrtí v septembri 1997: „Obdivovala som ju a uznávala pre jej energiu a oddanosť druhým (...) Všetci, ktorí poznali Dianu, na ňu nikdy nezabudnú. Milióny ďalších, ktorí sa s ňou nikdy nestretli, a predsa mali pocit, že ju poznajú, na ňu budú spomínať."
Najdlhšie vládnuca britská panovníčka napokon vydýchla naposledy vo veku 96 rokov v popoludňajších hodinách dňa 8. septembra 2022 na zámku Balmoral v Škótsku.
Alžbetin vplyv na umenie
Alžbeta II. zanechala nezmazateľnú stopu aj v oblasti popkultúry. Objavila sa v repertoári skupín The Beatles, Queen, The Smiths či Sex Pistols. Člen skupiny The Beatles Paul McCartney sa dokonca verejne vyznal z lásky k nej v skladbe Her Majesty (v preklade z angličtiny: Jej Veličenstvo).
Svetoznámy americký umelec slovensko-rusínskeho pôvodu Andy Warhol povedal, že by chcel byť „rovnako slávny ako anglická kráľovná“ a vyhotovil sériu jej portrétov v roku 1985. Postava kráľovnej vystupovala v niekoľkých filmoch, vrátane komédie Bláznivá strela: Z archívov policajného oddelenia alebo v animovanej rozprávke Mimoni.
Osobne účinkovala vo filmovom skeči pri príležitosti zahájenia olympijskych hier v Londýne v roku 2012 po boku agenta Jamesa Bonda, stvárneného hercom Danielom Craigom. Nezabudnuteľný bol i jej módny štýl.
Od začiatku svojho panovania pôsobila vo funkcii formálnej hlavy viacerých samostatných štátov a viedla nákladný životný štýl, no musela sa vysporiadať aj s rôznymi problémami. V rokoch 1952 - 1960 sa búrili proti britskej nadvláde obyvatelia Kene v rámci tzv. povstania Mau Mau, čo viedlo k brutálnemu potlačeniu nepokojov keňskými vojakmi a policajtmi lojálnymi Británii. Oficiálne správy hovoria o 12 000 mŕtvych povstalcov, no podľa keňskej komisie na ochranu ľudských práv mohlo byť obetí niekoľkonásobne viac. Podobným spôsobom navyše potlačili britské úrady i nepokoje v Adenskom protektoráte (dnes súčasť Jemenu) v rokoch 1963 – 1967.
V roku 1956 sa vojenská koalícia Británie, Francúzska a Izraela neúspešne pokúsila prevziať kontrolu nad Suezským prieplavom z rúk Egypta, čo viedlo k pádu britskej vlády. Kráľovná Alžbeta poverila zostavením novej vlády po konzultácii s niekoľkými členmi konzervatívnej strany Harolda Macmillana. Ten však po šiestich mesiacoch z funkcie premiéra odstúpil a za svojho nástupcu kráľovnej odporučil Aleca Douglasa-Homea. Panovníčka zato čelila značnej kritike, pretože oboch premiérov vybrala na základe rád úzkej skupiny ľudí.
V 60. a 70. rokoch minulého storočia Británia citeľne strácala svoj vplyv. Vyše 20 krajín, ktoré dovtedy patrili pod jej správu, získalo nezávislosť. Došlo tiež k obmedzeniu vplyvu britského parlamentu v Kanade.
V októbri 1981 kráľovná čelila pokusu o atentát, keď na ňu vystrelil sedemnásťročný Christopher Lewis počas návštevy mesta Dunedin na Južnom ostrove Nového Zélandu. Päťdesiatpäť ročná panovníčka vyviazla bez škrabanca a útočníka odsúdili na tri roky väzenia.
Zhruba rok po tomto incidente nepozorovane vkĺzol do kráľovninej komnaty v Buckinghamskom paláci člen severolondýnskej pobočky Robotníckej revolučnej strany Michael Fagan. Strana sa však od jeho správania dištancovala a jej predstavitelia uviedli, že vniknutie do Alžbetinej spálne bolo Faganovou vlastnou iniciatívou. K incidentu sa pre denník Daily Mail vyjadrila aj Faganova matka, ktorá uviedla, že sa chcel s kráľovnou „jednoducho porozprávať, pozdraviť ju a prediskutovať svoje problémy“. No podľa policajnej zápisnice mal v ruke úlomok skla... Nuž, ktovie, čo by sa stalo, keby sa kráľovnej nepodarilo miestnosť opustiť. Našťastie nebol Alžbete ani v tomto prípade skrivený čo i len vlások na hlave a keďže britské orgány udalosť neklasifikovali ako trestný čin, Faganovi iba nariadili trojmesačné psychiatrické liečenie.
Navzdory týmto nepríjemným zážitkom a zložitej geopolitickej situácii, s ktorou sa musela vysporiadať, ale považovala za najhoršie obdobie života rok 1992, keď sa jej syn a následník trónu Karol (princ Charles) formálne rozišiel s lady Dianou. S ňou si síce v otázke výchove detí príliš nerozumela, nakoľko na rozdiel od nej radšej zverovala výchovu svojich potomkov guvernantom a služobníctvu, no napriek tomu ju považovala za nesmierne charizmatickú osobnosť.
Dokazujú to i slová, ktoré predniesla na Dianinu adresu po jej úmrtí v septembri 1997: „Obdivovala som ju a uznávala pre jej energiu a oddanosť druhým (...) Všetci, ktorí poznali Dianu, na ňu nikdy nezabudnú. Milióny ďalších, ktorí sa s ňou nikdy nestretli, a predsa mali pocit, že ju poznajú, na ňu budú spomínať."
Najdlhšie vládnuca britská panovníčka napokon vydýchla naposledy vo veku 96 rokov v popoludňajších hodinách dňa 8. septembra 2022 na zámku Balmoral v Škótsku.
Alžbetin vplyv na umenie
Alžbeta II. zanechala nezmazateľnú stopu aj v oblasti popkultúry. Objavila sa v repertoári skupín The Beatles, Queen, The Smiths či Sex Pistols. Člen skupiny The Beatles Paul McCartney sa dokonca verejne vyznal z lásky k nej v skladbe Her Majesty (v preklade z angličtiny: Jej Veličenstvo).
Svetoznámy americký umelec slovensko-rusínskeho pôvodu Andy Warhol povedal, že by chcel byť „rovnako slávny ako anglická kráľovná“ a vyhotovil sériu jej portrétov v roku 1985. Postava kráľovnej vystupovala v niekoľkých filmoch, vrátane komédie Bláznivá strela: Z archívov policajného oddelenia alebo v animovanej rozprávke Mimoni.
Osobne účinkovala vo filmovom skeči pri príležitosti zahájenia olympijskych hier v Londýne v roku 2012 po boku agenta Jamesa Bonda, stvárneného hercom Danielom Craigom. Nezabudnuteľný bol i jej módny štýl.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Výročia
