O tom, že smútok a beznádej v kombinácii so zanedbávaním zdravia môžu zapríčiniť smrť svedčí životný príbeh disidenta, filozofa a poslanca NR SR Marcela Strýka.
Život v socializme
Marcel Strýko sa narodil 22. júna 1955 v Zborove, no od svojich piatich rokov žil v Košiciach.
Významný vplyv na formovanie jeho myslenia mal najmä vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968. Jednotky okupantov vtedy zdemolovali centrum Košíc, postrieľali deviatich mešťanov a desiatky ďalších zranili. Trinásťročný Marcel preto na protest proti okupácii strhal zo stien komunistické symboly. Na svoje rebelantstvo však doplatil zlým posudkom, kvôli ktorému sa dostal na strednú školu až na druhý raz. Jeho stredoškolské štúdiá taktiež poznačili občasné konflikty s učiteľmi, no zmaturovať sa mu napokon podarilo.
Po absolvovaní štúdia na Strednej elektrotechnickej škole v Košiciach narukoval ako branec na povinnú vojenskú službu. Ani tu sa ale nevyhol problémom. Počas jeho stráže ktosi odpečatil plomby na muničnom sklade, začo ho chcel vojenský prokurátor poslať do väzenia. Strýko reagoval odmietnutím plnenia ďalších rozkazov, zahájil hladovku a bol hospitalizovaný na psychiatrickej klinike v Brne, kde ho liečili na „trudnomyseľnosť“. Po dvoch mesiacoch bol prepustený a nastúpil ako technik v košickom štúdiu Československej televízie.
Prvé filozofické úvahy publikoval ako 23-ročný, v rámci samizdatového literárneho zborníka Trinásta komnata. Vo svojich ranných esejách vyjadril názor, že socializmus, rovnako ako jeho posledná vývojová fáza – komunizmus, obmedzuje osobnú slobodu, i duchovnú podstatu človeka. V úvahe Poéma o skvelej perspektíve ľudstva doslova píše, že komunizmus „je cestou do Pekla.“
Politik Marcel Strýko. (foto: archív Pavla Iča)
Podľa Strýka bola sloboda slova vo vtedajšom režime silne oklieštená a názory odlišné od oficiálne prijatej dogmy boli pre vládu neprijateľné a prísne trestané. Popri tvorbe textov sa však venoval aj hudobnej činnosti. Spoluzakladal skupinu Lesní speváci, neskôr premenovanú na The Nace.
O slobodomyseľných muzikantov sa čoskoro začala zaujímať Štátna bezpečnosť (ŠtB), pretože sa jej predstavitelia obávali použitia rockovej hudby v boji proti režimu. Potom, čo sa eštebáci dostali k textom skupiny (napr.: „Na poli som ležala, Lenina som čítala, dobre som sa nezosrala, la la la.“, atď.), bol Strýko v lete 1983 predvolaný na svoj prvý výsluch.
Následne naňho boli nasadení tajní policajti a spolupracovníci ŠtB. Mladý filozof bol spočiatku vedený ako „pozorovaná osoba“, ale v júni 1986 ho už preklasifikovali na „nepriateľskú osobu“. Po nežnej revolúcii si Strýko spočítal, že v rokoch 1983 – 1989 celkovo absolvoval 282 výsluchov, teda približne jedno vypočúvanie týždenne. Avšak i napriek hroziacemu nebezpečenstvu stále udržiaval kontakt s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi v Košiciach a Prahe.
Strýkova politická kariéra a smrť
Pád socializmu privítal s nadšením. Hneď po revolúcii sa podieľal na založení košickej pobočky politického hnutia Občianske fórum (OF), dovtedy existujúceho iba v Čechách. Na Slovensku taktiež pôsobila podobná iniciatíva – Verejnosť proti násiliu (VPN), ale košickým disidentom bolo politicky bližšie OF, keďže nesúhlasili s nacionalistickou politikou niektorých členov VPN. Tú vnímali ako hrozbu pre spoločný štát Čechov a Slovákov.
V januári 1990 sa stal Marcel Strýko pribraným (kooptovaným) poslancom SNR za VPN a členom výboru pre obchod, služby a dopravu. Po prvých slobodných voľbách v júni 1990 bol zvolený za poslanca SNR a dokonca mu vtedajší predseda slovenskej vlády Vladimír Mečiar ponúkol post ministra vnútra, ktorý odmietol.
Neskôr verejne upozorňoval na to, že Mečiarov autoritatívny spôsob vlády ohrozuje demokraciu. V tomto období Strýko presadzoval rekonštrukciu košického letiska, výstavbu tunela Branisko (naproti návrhu herca a poslanca Milana Kňažka postaviť v Bratislave metro), stavanie diaľnic na východe Slovenska a zasadzoval sa o spravodlivejší štátny rozpočet, ktorý by zakaždým neuprednostňoval nároky Bratislavy pred inými slovenskými mestami. V jednom zo svojich parlamentných prejavov dokonca označil Bratislavský centralizmus za „nešťastie Slovenska“. Zároveň vystupoval v prospech zachovania spoločnej federácie Čechov a Slovákov, za čo ho Vladimír Mečiar spolu s Jánom Slotom verejne označili ako „zradcu Slovenska“.
Mečiarov negatívny vzťah voči Marcelovi Strýkovi sa prejavil aj v podobe obvinenia, že vedel o pláne košickej Federálnej bezpečnostnej informačnej služby, ktorá údajne chcela Mečiara fyzicky zlikvidovať. A hoci neexistovali žiadne dôkazy potvrdzujúce uvedené tvrdenie, Strýko bol v tejto veci v decembri 1992 vypočúvaný.
V roku 1992 sa konali ďalšie voľby, v ktorých neúspešne kandidoval za Občiansku demokratickú úniu. Potom sa zamestnal ako zástupca majiteľa košickej firmy KORST.
Následky bývalej politickej činnosť však na seba nenechali dlho čakať. V máji 1994 ho do krvi zbili dvaja neznámi útočníci. Jedna z rán prišla so slovami: „Toto máš od Mečiara!“
V strachu o život sa následne rozhodol odísť do Prahy. Jeho zámery však prekazilo kruté riadenie osudu. Iba týždeň pred plánovaným odjazdom, začiatkom decembra 1994, vo veku púhych 39 rokov zomrel na vykrvácanie z prasknutých pažerákových žíl. Našli ho v jeho byte v kaluži krvi. Dodnes pritom nie je jasné, kedy presne k úmrtiu došlo, pretože v tom čase býval sám. So svojou manželkou a synom už totiž v tom čase nežil a takmer s nikým sa nestýkal. Ako dátum smrti sa preto uvádza rozmedzie medzi 3. až 5. decembrom.
Príčinou perforácie bola podľa lekárov kombinácia viacerých faktorov - zlá životospráva, zdravotné problémy, skutočnosť, že pár dní pred skonom sám požiadal o predčasné prepustenie z nemocnice (v r. 1994 bol viackrát hospitalizovaný), ale i sklamanie z ponovembrového vývoja, pocit osamelosti a v neposlednom rade i tvrdé údery Mečiarových prívržencov.
Marcela Strýka pochovali na Verejnom cintoríne v Košiciach. Po smrti bol v roku 2012 in memoriam ocenený za „dlhodobý prínos“ cenou Biela vrana a o dva roky nato posmrtne získal aj štátne vyznamenanie za „celoživotné úsilie pri obrane demokracie“.
Spomienky ostávajúHrob Marcela Strýka sa nachádza na Verejnom cintoríne v Košiciach.
(foto: archív Pavla Iča)
A ako si na Strýka pamätajú ľudia, ktorí ho osobne poznali?
Z toho, čo vyplýva z knihy Za vlastný život, venovanej najmä tvorbe tohto mysliteľa, si naňho spomínajú ako na charizmatického, skromného a nesmierne rozhľadeného človeka. Jedna zo spomienok znie takto: „Marcový sneh roku 1992 kde-tu šibol do našej škodovky, ktorá sa v medziach svojich možností hnala na riadne zasadnutie SNR z Košíc do Bratislavy. Poslanec Marcel striedavo driemal, fajčil, učil sa angličtinu, chrumkal lieskové oriešky a spriadal nekonvenčné filozofické teórie. Keď bol v najlepšom, napadlo mu, že by teda nebolo odveci kdesi zastaviť a on by si konečne kúpil solídne sako, tak ako sa to na poslanca nášho najvyššieho zákonodárneho zboru patrí...
„Zastav sa v Lučenci,“ navrhol, „počul som, že sú tam najlepšie zásobené obchody na Slovensku a sto percent tam budú aj najschopnejší vexláci. Tam si kúpim sako!“
Bledomodrá hrubá flanelová košeľa, v ktorej vyrazil do Bratislavy, zrejme končila svoju skvelú revolučnú kariéru a na scéne sa, v duchu revolučných premien, malo objaviť skutočné Marcelovo sako, dôstojná to insignia novej doby. Keďže som len mlčky súhlasne pokýval hlavou, Marcel pocítil mne i sebe toto náhle a prekvapujúce rozhodnutie vysvetliť.
„Pozri sa,“ začal trochu neisto, „všetci tam majú sako. To sa tak zrejme patrí, chápem to. Sako napokon nie je najhoršia vec, neveril by si, koľko celkom múdrych ľudí nosí sako. Keď sa to tak vezme, som teraz poslanec, prečo by som aj ja nemal mať sako, nie? Netvrdím, že mi chýba, popravde, saká som nikdy nemal rád, ale kúpim si ho. Vieš, som teraz vo verejnej funkcii, to nie je ako na železnici, keď sme pri Bardejove kládli koľajnice, ani ako na vépéenke, keď som od rána do noci pobehával a rečnil, to je niečo celkom iné, úplne iné...“
„Sako je vcelku normálna záležitosť,“ utešoval som ho, „ja by som to nebral až tak tragicky.“ Lučenec nás nesklamal, Marcel si kúpil sako a asi po hodine jazdy, na parkovisku, si ho aj obliekol. „Čo povieš?“ opáčil.
„Bezvadne,“ povzbudil som ho. Viditeľne pookrial. „Asi sa oholím,“ povedal, „keď už mám to sako, tak sa oholím. Nemáš holiaci strojček...?“
Oholený Marcel v novučičkom saku vyzeral v tej chvíli, kdesi pri Nitre, ako vymenený. Bol som príjemne prekvapený touto hladkou premenou a dal som mu to aj patrične najavo. „Aj tak neverím tej hlúposti, že šaty robia človeka,“ povedal Marcel, „z blbca ani sako nič nevykreše. Keby ma teraz uvideli eštebáci, to by bola sranda...,“ ticho sa smial do hrsti. Čím bližšie k Bratislave, tým viac snehu ubúdalo, až vykuklo slnko. „Ferko Mikloško sa poteší, keď ma uvidí. Aj ostatní. Vieš ty čo, Tibor,“ na chvíľu sa odmlčal, „nabudúce si asi v tom Lučenci kúpim aj topánky, možno i košeľu.“
„Zas to nepreháňaj,“ utrúsil som dobromyseľne, „máš svoje image.“ Do parlamentu sme napriek snehovým jazykom došli načas. A Marcel odvtedy svoje sako už nikdy neopustil.“
Spomienka Mgr. Tibora Iča, bývalého pracovníka kancelárie prezidenta ČSFR, bola s autorovým súhlasom prevzatá z knihy esejí, úvah a spomienok Za vlastný život (Košice: Nadácia Slavomíra Stračára, 1996).
Pozrite si fotogalériu pod článkom
Popisky k fotografiám dole pod foto
