Hroby slávnych a známych osobností
Turistický sprievodca Peter Malaschitz už viac ako 30 rokov vyhľadáva náhrobky slávnych a známych osobností s koreňmi na Slovensku. „Ku každému objektu som zháňal patričné dokumenty o jeho minulom a budúcom osude. Tak som sa dostal na môj prvý cintorín, ktorý je dodnes mojou srdcovou záležitosťou – Ondrejský cintorín v Bratislave.“ Na výber osobností nebral ohľad – jednoducho, hľadal niekoho, kto bol pre svoje okolie veľmi významný. Niektoré hroby sú síce veľmi skromné, ale o to vzácnejší človek je v nich pochovaný... Ako si na to obdobie spomína s odstupom času a čím sa mu „pátranie“ po cintorínoch vrylo do srdca? Prezradil nám v rozhovore.
Ste turistickým sprievodcom a vyhľadávate náhrobky slávnych a známych osobností s koreňmi na Slovensku. Kedy ste sa začali zaujímať o túto problematiku a čo vás k tomu viedlo? Kde to všetko začalo?
Ako vlastivedný sprievodca pracujem 25 rokov. Všetko to začalo ešte v období socializmu. Na Slovensku vtedy neexistovala skutočne kvalitná a v kníhkupectvách dostupná fotodokumentácia starej historickej Bratislavy. Môj brat žije od roku 1968 v Kanade a túžil po takomto materiáli, ktorý by mu pripomínal rodné mesto. Preto som sa rozhodol, že mu mesto sám nafotím. Začal som v 80-tych rokoch fotiť dom po dome, a to nielen objekty spadajúce pod pamiatky, ale aj ich nádvoria, parky, sochy, rôzne detaily a samozrejme taktiež cintoríny. Ku každému objektu som zháňal patričné dokumenty o jeho histórii. Tak som sa dostal na môj prvý cintorín, ktorý je dodnes mojou srdcovou záležitosťou – Ondrejský cintorín v Bratislave.
Vaši rodičia boli Prešporáci a rozprávali vám v detstve mnohé príbehy zo starých kníh. Týkali sa tie príbehy aj problematiky cintorínov, alebo bola táto téma pre vás záhadou? Je to predsa len trochu netypická oblasť – čím si vás získala?
Moji predkovia, teda aj rodičia, boli Prešporáci. Narodil som sa v čase, kedy naša rodina bývala v najchudobnejšej štvrti Bratislavy – Zuckermadel. Rodičia nemali peniaze na žiadne knihy, a tak som sa dostal k prvej knihe až na základnej škole. Nikdy sa so mnou nerozprávali o tejto problematike, nakoľko bol vekový rozdiel medzi nami veľmi vysoký. Moja sestra je o 22 rokov staršia a brat o 11 rokov.
Ako dlho sa venujete spoznávaniu hrobom známych osobností a akú literatúru či informácie ste získavali na vašich potulkách? Študovali ste históriu či navštevovali múzeá, aby ste sa dozvedeli, kde sú osobnosti pochované?
Tejto problematike sa venujem už skoro 30 rokov. Informácie či literatúru som si zháňal sám. Najskôr v antikvariátoch, ale potom som zistil, že naša rodina vlastní staré nemecké lexikóny z 19. storočia. Prinútil som sa naučiť čítať tzv. „švabach“ a z týchto kníh som čerpal informácie o významných osobnostiach. Dnes už vlastním obrovskú knižnicu plnú odbornej literatúry zameranej na túto problematiku. Vždy, keď som v minulosti navštívil cudziu krajinu, preštudoval som si všetko o významných osobnostiach pochovaných na miestnom cintoríne. Čo sa týka slovenských osobností, najviac informácii som čerpal zo Slovenského biografického slovníka vydaného Maticou slovenskou. Dnes používam hlavne internet.
Priblížte nám vašu prácu – ako ste pracovali a čo všetko tvorí v súčasnosti vašu zbierku fotografií a zaujímavých materiálov?
Moja zbierka spočívala v počiatkoch iba z čiernobielych ale neskôr aj farebných fotografii, ktoré som lepil na už spracovaný dokument konkrétnej významnej osobnosti. Tento materiál sa mi začal vo veľkej miere hromadiť a zaberal veľa miesta v byte, prešiel som teda na digitalizovaný systém a materiály s fotodokumentáciou si ukladám do počítača. Ak mám byť konkrétny, iba mesto Viedeň mám zdokumentované viac ako 5 000 fotografiami. Keď k tomu prirátam ostatné mestá v Európe, ale hlavne mestá na Slovensku, môže ísť o zhruba 10 000 fotografií. Nejde ale iba o významné osobnosti, ale aj o zaujímavú náhrobnú architektúru, či náhrobné pamätné pomníky pripomínajúce rôzne udalosti.
Podľa čoho ste vyberali osobnosti, ktoré ste postupne spoznávali a čím boli pre vás inšpiratívne? Išlo skôr o umelcov – hudobníkov, maliarov, spisovateľov, alebo aký ste mali „meter“?
Pri návšteve cintorína som sa nikdy nesústredil iba na konkrétne významné osobnosti. Viete, výtvarných umelcov bolo ľahké nájsť už podľa tvaru náhrobku. Hudobní skladatelia a dramatici sú väčšinou čitateľní na náhrobných tabuliach. Tak isto ide aj o významné osobnosti vedy, školstva, športu a kultúry. Ak som objavil hrob významnej osobnosti, tak som ku konkrétnej osobe zháňal objekty s ním spojené, napríklad sochy, busty, obrazy, pomníky, rodné domy s pamätnými tabuľami a iné.
Ak by ste sa spätne pozreli na vašu prácu – ako sme sa na Slovensku „správali“ k náhrobkom či hrobom známych osobností v minulosti či dnes? Zachovali sme si k nim aj po rokoch patričnú úctu? Ako by ste to zhodnotili?
V minulosti bola väčšina hrobov v zlom stave – veľa ich bolo zničených. Ako príklad spomeniem Ondrejský cintorín v Bratislave. Raz som mal rozhovor s nemenovanými miestnymi novinami, kde som poukázal na nálepky umiestnené na hroboch s označením neplatiča a následnou likvidáciou hrobu. Nakoľko sa objavili tieto nálepky aj na hroboch významných osobnosti, podarilo sa mi týmto činom pohnúť ľadmi v inštitúciách, čím sa začali zodpovedné orgány o túto problematiku zaujímať. Napríklad označený touto nálepkou bol aj náhrobok známeho slovenského režiséra a herca Paľa Bielika na cintoríne v Krematóriu. Aby sa hrob zachoval, vyplatili ho mestské noviny. Od tohto času boli umiestnené na bratislavských cintorínoch tabule s menným zoznamom pochovaných významných osobností. Pamätám sa, že pri návšteve hociktorého cintorína v Rakúsku nebolo treba pracne vyhľadávať osobnosti, pretože ich majú zreteľne označené tabuľkami. Dokonca niektoré mali smútočné vence venované mestom s trikolórou krajiny. Veľa ich je vidno aj na našich cintorínoch označených s vencami
s maďarskou trikolórou.
Mnohí umelci zo Slovenska pracovali či žili v cudzine, kde aj zomreli. Na koho, z vášho pohľadu, môžeme byť zvlášť hrdí? Skúste uviesť pár zvučných mien, ktoré nás v cudzine preslávili?
Zvlášť hrdí môžeme byť na množstvo Slovákov, ktorí pôsobili v zahraničí, kde aj zomreli. Spomeniem napríklad známe mená a miesta, kde sú pochovaní: Hudobný skladateľ a dirigent Johann Nepomuk Hummel (Weimar, Nemecko), violončelista a skladateľ Franz Schmidt (Viedeň), barokový maliar Jan Kupecký (Norimberg), slovenský vynálezca a priekopník bezdrôtovej komunikácie Jozef Murgaš (USA), profesor matematiky a fyzik Jozef Maximilián Petzval (Viedeň), sochár a portrétista Viktor Oskar Tilgner (Viedeň), fyzik, lekár a vynálezca Johann Andreas von Segner (Halle, Nemecko), maliar a sochár Adam Friedrich Oeser (Lipsko), sochár Ján Fadrusz (Budapešť), skladateľ Franz Lehár (Bad Ischl, Rakúsko), spisovateľ Mór Jókai (Budapešť), básnik a historik Ján Kollár (Praha), slovenský šľachtic a cirkevný hodnostár Alexander Rudnay (Ostrihom) a mnohí iní.
Čo všetko dokážete ako umelec-fotograf „vyčítať“ z náhrobkov známych osobností? Máte medzi vašimi kúskami nejakú „srdcovku“, ktorá si vás získala zaujímavým príbehom?
Z náhrobkov dokážem vyčítať hlavne starostlivosť o hrob zo strany rodiny či štátu alebo mesta, podľa nápisov – vzdelanie, funkciu v štátnych inštitúciách a podľa tvaru a honosnosti náhrobku – finančný stav a hodnosť. Niektoré hroby sú veľmi skromné, ale o to zaujímavejší človek je v nich pochovaný. V niektorých rodinných hrobkách je na náhrobnej tabuli spomenuté iba meno osobnosti bez priezviska. Zaujímavé sú aj architektonické stvárnenia hrobu konkrétnej osobnosti, ktorá bola v minulosti veľmi známa, ale v dnešnej dobe už nenávidená alebo zabudnutá. Spomeniem príklad hrobku Klementa Gottwalda a jeho prisluhovačov na pražskom cintoríne v Olšanoch. Nemám žiadnu „srdcovku“. Každý hrob a každá osoba v nej pochovaná má svoj vlastný a zaujímavý životný príbeh, a preto sú pre mňa všetci jedná veľká „srdcovka“.
Ako sa pozeráte na cintorínsku architektúru v susedných krajinách, napríklad v Česku, Maďarsku či Rakúsku? Môžu byť v niečom pre nás inšpiráciou a v čom konkrétne?
Cintorínska architektúra v okolitých krajinách je špecifická. Aj my na Slovensku máme svoje špecifiká. Ale, ak by som mal konkretizovať, tak by som si vybral tri cintoríny, ktoré som navštívil. Tieto môžu byť svojou čistotou a zaujímavou architektúrou vzorom pre všetky ostatné cintoríny na celom svete. Prvý cintorín sa nachádza v Rakúsku v kúpeľnom meste Bad Ischl (nachádza sa tam hrob Franza Lehára). Druhý sa nachádza v hlavnom meste Talianska Cimitero Acattolico a tretí Petersfriedhof v Salzburgu. Ide o viditeľnú a výraznú starostlivosť o každý centimeter štvorcový s nádherne usporiadanou architektúrou každého jednotlivého hrobu a krásnou kvetinovou výzdobou. Hlavne ide o veľmi kvalitné a zreteľné označenie hrobového miesta.
Prešli ste množstvo krajín, ale predsa len, máte k niektorej z krajín zvláštny vzťah? Prekvapili vás nejaké osobité spôsoby náhrobnej či cintorínskej architektúry?
Najobľúbenejšou mojou destináciou sú mestá Viedeň a Praha. V Prahe je architektúra starých cintorínov dobre zachovaná a monumentálna, čo vytvára ponurú ale zaujímavú atmosféru. Na jednom z nich sa dokonca natáčajú rôzne filmy známych filmových produkcií. Na ďalšom cintoríne v Prahe sú sústredené všetky najznámejšie české osobnosti so vzácnymi pomníkmi, bustami a výtvarnými dielami od významných umelcov. Vo Viedni je veľké množstvo cintorínov, ktoré sa mi podarilo navštíviť. Zdokumentoval som ich tridsať a môžem povedať, že každý je svojim spôsobom zaujímavý. Ten najstarší – St. Marxer Friedhof uchováva veľké množstvo najstarších hrobov v Rakúsku. Pochovávalo sa na ňom už od 17. storočia. Je tu pochovaný aj Wolfgang Amadeus Mozart. Jeden z najväčších cintorínov na svete je Zentralfriedhof vo Viedni, na ktorom je pochovaných asi tri milióny ľudí. Tento cintorín som navštívil 75-krát, pretože sa tu nachádza najviac významných osobností pochádzajúcich zo Slovenska. Architektúra je rôznorodá, pretože sa v ňom nachádzajú oddiely rôznych náboženských vierovyznaní.
Pracujete na knihe, ku ktorej ste sústredili množstvo materiálov, obrazových aj slovných. V akom štádiu sa momentálne nachádza?
Knihu som už mal pripravenú a hotovú. Aj keď asi nikdy „hotová“ nebude, pretože sú stále nové a nové osobnosti, ktoré treba spomenúť... Ponúkol som ju viacerým nakladateľstvám, ale odmietli ju z dôvodov – neatraktívne, nekomerčné a jedna z hlavných výhovoriek bola: finančne nepredajné!!!
Vymenujte pár tipov na zaujímavé hrobové miesta našich osobností, ktoré sa oplatí pozrieť, alebo čím zaujali vás?
Na Slovensku je viacero hrobových miest, ktoré by som odporučil navštíviť. Napríklad miesta posledného odpočinku významných cirkevných hodnostárov v prekrásnych a honosných kaplnkách a kryptách (Bratislavské kostoly, Spišská Kapitula, Žiar nad Hronom, Krásna Hôrka, Levoča, Kežmarok a iné). Najnavštevovanejším hrobovým miestom je určite Bradlo s pozostatkami M. R. Štefánika. Ale ja by som spomenul cintoríny s vzácnymi a hodnotnými náhrobkami na Národnom cintoríne v Martine a v Modre. Zaujímavý je aj detail istého nenápadného malého hrobu v Slávičom údolí v Bratislave, ktorý je zarastený brečtanom a nachádzajú sa v ňom pozostatky skromného človeka menom Jozef Demko, o ktorom nenájdete nikde ani len zmienku. Prečítajte si pozorne jeho náhrobnú tabuľu.
Odporúčal by som aj tieto hroby v blízkosti Bratislavy: Smolenická Nová Ves – Štefan Banič (vynálezca padáka), evanjelický cintorín v Bratislave Kozia brána – Ján Bahýľ (vynálezca vrtuľníka), Modra – Ľudovít Štúr, Mauzoleum rabína Chatama Sofera – Moše Schreiber v Bratislave. Ďalej na Slovensku: Mauzóleum Andrássyovcov v Krásnohorskom Podhradí, Mohyla Milana Rastislava Štefánika – Bradlo, Pálffyovské krypty vo farnosti Najsvätejšej Trojice v Malackách, Dolný Kubín –Pavol Országh Hviezdoslav a Janko Matuška; Košice – Urbanová veža s epitafmi...
Sedem tipov Petra Malaschitza: „Osobnosti, ktoré nám zmenili svet...“
Na Slovensku je viacero hrobových miest, ktoré je hodno navštíviť a pripomenúť si prínos známych osobností v našich dejinách. Fotograf a turistický sprievodca Peter Malaschitz má vo svojej zbierke viac ako 10-tisíc unikátnych fotografií náhrobkov významných slovenských i svetových osobností, ktoré sú pochované v rôznych krajinách sveta. Tu je pár jeho vybraných tipov zvučných mien, pochádzajúcich zo Slovenska, ktoré by rád predstavil aj čitateľom Slovenského pohrebníctva.
Ján Andrej Segner (fyzik a matematik)
4. 10. 1704 Bratislava – 5. 10. 1777 Halle
Narodil sa v Bratislave na Michalskej ulici č. 7 (Segnerová kúria). Mladosť strávil v Bratislave, študoval na evanjelickom lýceu, ktoré viedol Matej Bel. Lekársku akadémiu absolvoval v Jene (1725 – 1730), potom sa na rok vrátil do Bratislavy, kde praxoval ako lekár a robil tu aj prvé fyzikálne pokusy na potoku Vydrica v priestore bývalej ZOO, kde mali Segnerovci mlyn. Pôsobil na univerzitách v Jene, Gottingene a od roku 1754 v Halle, kde bol profesorom prírodných vied, fyziky a matematiky až do svojej smrti roku 1777. Najväčšie zásluhy získal v oblasti mechaniky a hydromechaniky. Bol objaviteľom reaktívnej sily vodného lúča na vodné koleso. Tzv. „Segnerovo koleso“ sa dodnes používa ako názorná didaktická pomôcka. Bol členom mnohých akadémii vied v Nemecku, Rusku, Anglicku. Pri Habánskom mlyne sa zachovala kamenná tabuľa s nápisom a rodovým erbom z druhej polovice 17. storočia. Na nábreží Dunaja sa nachádza jeho pomník od sochára A. Viku, odhalený v roku 1967, Pomenovaná je po ňom aj ulica v Bratislave a v Žiline. Jeho rodný dom na Michalskej ulici patrí k národným kultúrnym pamiatkam mesta. Pochovaný je na historickom renesančnom cintoríne v Halle. Náhrobný kameň je z bieleho mramoru s maďarským a nemeckým textom.
Tilgner Viktor Oskar (sochár a profesor)
25. 10. 1844 Bratislava – 16. 4. 1896 Viedeň
Narodil sa v Bratislave ako syn dôstojníka. Absolvoval Viedenskú akadémiu výtvarných umení, kde od roku 1883 pôsobil ako profesor. Bol jedným z popredných budovateľov Ringstrasse. Za bustu známej herečky Wolterovej získal zlatú medailu na svetovej výstave vo Viedni, čo ovplyvnilo jeho tvorbu. Jeho prvou veľkou prácou bola busta J. N. Hummela. Roku 1885 podpísal zmluvu s riaditeľstvom I. bratislavskej sporiteľne na zhotovenie fontány pred budovou SND, 1888 odhalili tzv. Ganymedovu studňu. Ostatné pomníky umiestnili v meste až po jeho smrti (Lisztova busta, súsošie Tritón a nymfa). Jeho tvorba je zastúpená vo viacerých svetových zbierkach, v Bratislave v SNG a v Galérii hlavného mesta Bratislavy. Z jeho tvorivej práce, niekoľko dní pred odhalením Mozartovho pomníka, ho vytrhla náhla smrť. Zomrel 16. apríla 1896 na infarkt. Viedenské publikum pripravilo Tilgnerovi také rozlúčenie, aké sa dostáva len tým najväčším. Pochovali ho do čestného hrobu na Centrálnom cintoríne. Na pohrebe sa zúčastnila aj bratislavská delegácia na čele so zástupcom mešťanostu Brollym a Batkom, ktorí položili na katafalk mŕtveho umelca veniec s nápisom: Slobodné kráľovské mesto Bratislava svojmu rodákovi. Náhrobný kameň je dielom jeho vlastného žiaka Fritza Zerritscha z roku 1896. Podľa Tilgnera bola pomenovaná ulica vo Viedni aj v Bratislave.
Adam Friedrich Oeser (maliar, medirytec, sochár)
17. 2. 1717 Bratislava – 18. 3. 1799 Lipsko
Vyučil sa za cukrára, ale už od detstva prejavoval neobyčajnú túžbu po umení. Študoval 7 rokov na výtvarnej akadémii vo Viedni, kde sa zúčastnil dielom Abrahám obetuje Izáka na maliarskej súťaži a získal zlatú medailu akadémie. Pozvali ho do centra umeleckého života 18. storočia – Drážďan. Venoval sa hlavne dekoratívnemu umeniu: maľoval javiskové kulisy, nástenné maľby, no aj obrazy na súkromné objednávky. Spolupracoval s drážďanskou operou, neskôr sa usadil trvale v Lipsku. V roku 1764 sa stal riaditeľom výtvarnej akadémie v Lipsku. Maľoval fresky, rozmerné oleje na plátne, vymaľoval strop a oponu miestneho divadla, vyzdobil freskami chrám sv. Mikuláša v Lipsku. Podstata jeho umeleckej tvorby bola najmä v dekoratívnom maliarstve. Jeho obraz Kristus v Emauzách, ktorý daroval bratislavskej evanjelickej cirkvi, sa nachádza vo Veľkom evanjelickom kostole na Panenskej ul. ako hlavný oltárny obraz. Jeho súkromným žiakom v kreslení bol v roku 1768. J. W. Goethe, ktorý ho spomína vo svojom diele Dichtung und Warheit, ako aj J. Wickelmann, ktorý býval u neho od 1754 už v Drážďanoch. Adam Friedrich Oeser zomrel vo veku 82 rokov v Lipsku, kde bol pochovaný na miestnom cintoríne, ktorý sa rušil a jeho hrob sa nezachoval. Zachovala sa náhrobná tabuľa, ktorá je umiestnená na múre kostola sv. Mikuláša v Lipsku.
Rudolf Manderla (obchodník, investor)
10. 7. 1884 Bratislava, Fazuľová ulica č. 10 – 17. 4. 1968 Viedeň
Pochádzal z 11 detí. V roku 1910 prevzal otcov obchod na Laurinskej ulici, kde bolo údenárstvo. Vybudoval jeden z najväčších podnikov na priemyselné spracovanie mäsa na Slovensku. Mníchovské vuršty, pražská šunka a maďarská saláma, ktoré Rudolfa preslávili, sa naučil vyrábať počas svojich ciest do Mníchova, Prahy a Budapešti. Mal veľkú vášeň, a to boli kone a dostihy. Bol nadšencom všetkého moderného. Výškové budovy ho uchvátili natoľko, že sa rozhodol jednu z nich postaviť vo vlasti. 6. mája 1935 otvoril Manderla svoju novú predajňu v Bratislave. Budova bola postavená podľa projektu arch. Ch. Ludwiga a E. Spitzera. Išlo o 12-podlažný obytný dom skeletovej železobetónovej konštrukcie s pasážou v prízemí. Najväčšiu prosperitu dosiahol počas svetových vojen dodávkami pre armádu. Roku 1945 bol odsunutý s nemeckou mašinériou, jeho podnik bol znárodnený. Pochovaný je na Centrálnom cintoríne vo Viedni spoločne s manželkou a synom Rudolfom. Veľká časť jeho rodiny je pochovaná na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.
Johann Nepomuk Hummel (hudobný skladateľ, hudobník, učiteľ)
14. 11. 1778 Bratislava, v záhradnom domčeku na Klobúčníckej ul. – 17. 10. 1837 Weimar
Základy hudobného vzdelania získal u otca Jána, ktorý prišiel do Bratislavy z Rakúska a bol členom Grassalkovichovho orchestra. Keď sa rodina presťahovala do Viedne, mladý Hummel sa hudobne vzdelával u W. A. Mozarta, ktorý sa o jeho nadaní vyjadril: „Tento chlapec ešte zvíťazí v hre na klavír nado mnou“. Dokonca bol menovaný ako jeden z najväčších konkurentov Beethovena. Po ukončení štúdii pôsobil ako nástupca J. Haydna v Eisenstaddte a od roku 1819 ako kniežací dvorný kapelník trvale vo Weimare. Hummel patril k najslávnejším skladateľom svojej doby. Vytvoril bohaté hudobné dielo: skladby pre sólový klavír, balety, opery, komorné skladby, omše atď. Okrem komponovania sa venoval aj pedagogickej činnosti. V Bratislave koncertoval trikrát, a to v roku 1793 a 1796 počas štúdia a v roku 1834 krátko pred smrťou, keď s celou rodinou navštívil rodné mesto. Rozlúčil sa s ním koncertom v Pálffyovskej kúrii. Zomrel vo veku nedožitých 59 rokov vo Weimare. Hummelovu pamiatku pripomína pomník postavený roku 1887, ktorého autorom je V. Tilgner. V jeho rodnom dome na Klobúčnickej ul. je múzeum. J. N. Hummel je pochovaný s manželkou Alžbetou, ktorá bola speváčka, na historickom cintoríne vo Weimare v Nemecku. Jeho hrob sa nachádza priamo pri múre cintorína pod poradovým číslom 19.
Franz Schmidt (hudobný skladateľ, interprét a pedagóg)
22. 12. 1874 Bratislava- 11. 2. 1939 Perchtoldsdorf.
Narodil sa na dnešnom Námestí SNP v Bratislave. Základy hrania na klavíri získal u svojej matky, základy harmónia a organu u F. J. Môcika v Bratislave. Od roku 1880 žil vo Viedni. Vyštudoval violončelo na viedenskej hudobnej akadémii, v kompozícii bol autodidakt. Skoro 15 rokov bol violončelista v orchestri dvornej opery vo Viedni, kde aj vyučoval violončelo, klavír na konzervatóriu a od roku 1922 bol profesorom kontrapunktu a kompozície. Neskôr pôsobil ako riaditeľ hudobnej akadémie a rektor vysokej hudobnej školy vo Viedni. Jeho skladby sa predvádzali väčšinou v Rakúsku. Získal uznanie aj ako pedagóg, odchoval rad významných umelcov. Je vyznamenaný Beethovenovou cenou Pruskej akadémie vied. Pochovaný je na Centrálnom cintoríne vo Viedni v oddelení významných osobnosti. Náhrobný kameň je dielom sochára André Rodera zobrazujúci ženskú hudobnú múzu so závojom a s portrétnym reliéfom majstra. Pamätná tabuľa na budove Ministerstva kultúry je dielom A. Vika z roku 1965, písaná v slovenskom a nemeckom jazyku. Vo Viedni vznikla Spoločnosť Franza Schmidta.
Štefan Ladislav Endlicher (botanik, historik a filológ)
24. 6. 1804 Bratislava – 28. 3. 1849 (samovražda) Viedeň
Nižšie školy vychodil v rodnom meste. Od roku 1818 študoval na univerzitách vo Viedni a Budapešti filozofiu a teológiu. Neskôr sa začal venovať botanike, pri ktorej zostal až do smrti. V roku 1840 bol menovaný riadnym profesorom botaniky na univerzite a súčasne riaditeľom univerzitnej botanickej záhrady vo Viedni. Viedenská univerzita vymenovala Endlichera za jeho zásluhy vo vedách za čestného doktora lekárskych vied a pruský kráľ ho vyznamenal rytierskym radom Pour la mérite. Bol členom takmer všetkých akadémií a vedeckých spoločností v Európe. Pre Slovensko má význam jeho prvá botanická práca Flora Posoniensis z roku 1830 (uviedol v nej rastliny, ktoré zbieral v priebehu 30 rokov). Ďalším jeho dielom Genera Plantarum si Endlicher získal svetové meno. Ako botanik mal aj svoj herbár, pozostávajúci z viac ako 30 000 položiek. Hoci patril medzi najväčších učencov svojej doby, súčasníci ho nechápali. Na vydávanie diel nedostal nijakú podporu, bol odkázaný sám na seba, takže minul všetok svoj majetok. Takto si možno vysvetliť jeho nervové zrútenie a tragický koniec samovraždou vo Viedni (strelil si do hlavy). Pochovaný je na Centrálnom cintoríne vo Viedni. Mramorová busta v arkádach nádvoria viedenskej Univerzity je dielom sochára Johanna Kohnsteinera, odhalená roku 1897. Podľa neho bola pomenovaná ulica vo Viedni.
Ste turistickým sprievodcom a vyhľadávate náhrobky slávnych a známych osobností s koreňmi na Slovensku. Kedy ste sa začali zaujímať o túto problematiku a čo vás k tomu viedlo? Kde to všetko začalo?
Ako vlastivedný sprievodca pracujem 25 rokov. Všetko to začalo ešte v období socializmu. Na Slovensku vtedy neexistovala skutočne kvalitná a v kníhkupectvách dostupná fotodokumentácia starej historickej Bratislavy. Môj brat žije od roku 1968 v Kanade a túžil po takomto materiáli, ktorý by mu pripomínal rodné mesto. Preto som sa rozhodol, že mu mesto sám nafotím. Začal som v 80-tych rokoch fotiť dom po dome, a to nielen objekty spadajúce pod pamiatky, ale aj ich nádvoria, parky, sochy, rôzne detaily a samozrejme taktiež cintoríny. Ku každému objektu som zháňal patričné dokumenty o jeho histórii. Tak som sa dostal na môj prvý cintorín, ktorý je dodnes mojou srdcovou záležitosťou – Ondrejský cintorín v Bratislave.
 |
|
Štefan Ladislav Endlicher (botanik, historik a filológ). Viac foto v galérii pod článkom
|
Moji predkovia, teda aj rodičia, boli Prešporáci. Narodil som sa v čase, kedy naša rodina bývala v najchudobnejšej štvrti Bratislavy – Zuckermadel. Rodičia nemali peniaze na žiadne knihy, a tak som sa dostal k prvej knihe až na základnej škole. Nikdy sa so mnou nerozprávali o tejto problematike, nakoľko bol vekový rozdiel medzi nami veľmi vysoký. Moja sestra je o 22 rokov staršia a brat o 11 rokov.
Ako dlho sa venujete spoznávaniu hrobom známych osobností a akú literatúru či informácie ste získavali na vašich potulkách? Študovali ste históriu či navštevovali múzeá, aby ste sa dozvedeli, kde sú osobnosti pochované?
Tejto problematike sa venujem už skoro 30 rokov. Informácie či literatúru som si zháňal sám. Najskôr v antikvariátoch, ale potom som zistil, že naša rodina vlastní staré nemecké lexikóny z 19. storočia. Prinútil som sa naučiť čítať tzv. „švabach“ a z týchto kníh som čerpal informácie o významných osobnostiach. Dnes už vlastním obrovskú knižnicu plnú odbornej literatúry zameranej na túto problematiku. Vždy, keď som v minulosti navštívil cudziu krajinu, preštudoval som si všetko o významných osobnostiach pochovaných na miestnom cintoríne. Čo sa týka slovenských osobností, najviac informácii som čerpal zo Slovenského biografického slovníka vydaného Maticou slovenskou. Dnes používam hlavne internet.
Priblížte nám vašu prácu – ako ste pracovali a čo všetko tvorí v súčasnosti vašu zbierku fotografií a zaujímavých materiálov?
Moja zbierka spočívala v počiatkoch iba z čiernobielych ale neskôr aj farebných fotografii, ktoré som lepil na už spracovaný dokument konkrétnej významnej osobnosti. Tento materiál sa mi začal vo veľkej miere hromadiť a zaberal veľa miesta v byte, prešiel som teda na digitalizovaný systém a materiály s fotodokumentáciou si ukladám do počítača. Ak mám byť konkrétny, iba mesto Viedeň mám zdokumentované viac ako 5 000 fotografiami. Keď k tomu prirátam ostatné mestá v Európe, ale hlavne mestá na Slovensku, môže ísť o zhruba 10 000 fotografií. Nejde ale iba o významné osobnosti, ale aj o zaujímavú náhrobnú architektúru, či náhrobné pamätné pomníky pripomínajúce rôzne udalosti.
Podľa čoho ste vyberali osobnosti, ktoré ste postupne spoznávali a čím boli pre vás inšpiratívne? Išlo skôr o umelcov – hudobníkov, maliarov, spisovateľov, alebo aký ste mali „meter“?
Pri návšteve cintorína som sa nikdy nesústredil iba na konkrétne významné osobnosti. Viete, výtvarných umelcov bolo ľahké nájsť už podľa tvaru náhrobku. Hudobní skladatelia a dramatici sú väčšinou čitateľní na náhrobných tabuliach. Tak isto ide aj o významné osobnosti vedy, školstva, športu a kultúry. Ak som objavil hrob významnej osobnosti, tak som ku konkrétnej osobe zháňal objekty s ním spojené, napríklad sochy, busty, obrazy, pomníky, rodné domy s pamätnými tabuľami a iné.
Ak by ste sa spätne pozreli na vašu prácu – ako sme sa na Slovensku „správali“ k náhrobkom či hrobom známych osobností v minulosti či dnes? Zachovali sme si k nim aj po rokoch patričnú úctu? Ako by ste to zhodnotili?
V minulosti bola väčšina hrobov v zlom stave – veľa ich bolo zničených. Ako príklad spomeniem Ondrejský cintorín v Bratislave. Raz som mal rozhovor s nemenovanými miestnymi novinami, kde som poukázal na nálepky umiestnené na hroboch s označením neplatiča a následnou likvidáciou hrobu. Nakoľko sa objavili tieto nálepky aj na hroboch významných osobnosti, podarilo sa mi týmto činom pohnúť ľadmi v inštitúciách, čím sa začali zodpovedné orgány o túto problematiku zaujímať. Napríklad označený touto nálepkou bol aj náhrobok známeho slovenského režiséra a herca Paľa Bielika na cintoríne v Krematóriu. Aby sa hrob zachoval, vyplatili ho mestské noviny. Od tohto času boli umiestnené na bratislavských cintorínoch tabule s menným zoznamom pochovaných významných osobností. Pamätám sa, že pri návšteve hociktorého cintorína v Rakúsku nebolo treba pracne vyhľadávať osobnosti, pretože ich majú zreteľne označené tabuľkami. Dokonca niektoré mali smútočné vence venované mestom s trikolórou krajiny. Veľa ich je vidno aj na našich cintorínoch označených s vencami
s maďarskou trikolórou.
Mnohí umelci zo Slovenska pracovali či žili v cudzine, kde aj zomreli. Na koho, z vášho pohľadu, môžeme byť zvlášť hrdí? Skúste uviesť pár zvučných mien, ktoré nás v cudzine preslávili?
Zvlášť hrdí môžeme byť na množstvo Slovákov, ktorí pôsobili v zahraničí, kde aj zomreli. Spomeniem napríklad známe mená a miesta, kde sú pochovaní: Hudobný skladateľ a dirigent Johann Nepomuk Hummel (Weimar, Nemecko), violončelista a skladateľ Franz Schmidt (Viedeň), barokový maliar Jan Kupecký (Norimberg), slovenský vynálezca a priekopník bezdrôtovej komunikácie Jozef Murgaš (USA), profesor matematiky a fyzik Jozef Maximilián Petzval (Viedeň), sochár a portrétista Viktor Oskar Tilgner (Viedeň), fyzik, lekár a vynálezca Johann Andreas von Segner (Halle, Nemecko), maliar a sochár Adam Friedrich Oeser (Lipsko), sochár Ján Fadrusz (Budapešť), skladateľ Franz Lehár (Bad Ischl, Rakúsko), spisovateľ Mór Jókai (Budapešť), básnik a historik Ján Kollár (Praha), slovenský šľachtic a cirkevný hodnostár Alexander Rudnay (Ostrihom) a mnohí iní.
Čo všetko dokážete ako umelec-fotograf „vyčítať“ z náhrobkov známych osobností? Máte medzi vašimi kúskami nejakú „srdcovku“, ktorá si vás získala zaujímavým príbehom?
Z náhrobkov dokážem vyčítať hlavne starostlivosť o hrob zo strany rodiny či štátu alebo mesta, podľa nápisov – vzdelanie, funkciu v štátnych inštitúciách a podľa tvaru a honosnosti náhrobku – finančný stav a hodnosť. Niektoré hroby sú veľmi skromné, ale o to zaujímavejší človek je v nich pochovaný. V niektorých rodinných hrobkách je na náhrobnej tabuli spomenuté iba meno osobnosti bez priezviska. Zaujímavé sú aj architektonické stvárnenia hrobu konkrétnej osobnosti, ktorá bola v minulosti veľmi známa, ale v dnešnej dobe už nenávidená alebo zabudnutá. Spomeniem príklad hrobku Klementa Gottwalda a jeho prisluhovačov na pražskom cintoríne v Olšanoch. Nemám žiadnu „srdcovku“. Každý hrob a každá osoba v nej pochovaná má svoj vlastný a zaujímavý životný príbeh, a preto sú pre mňa všetci jedná veľká „srdcovka“.
 |
|
Ján Andrej Segner (fyzik a matematik). Viac foto v galérii pod článkom
|
Cintorínska architektúra v okolitých krajinách je špecifická. Aj my na Slovensku máme svoje špecifiká. Ale, ak by som mal konkretizovať, tak by som si vybral tri cintoríny, ktoré som navštívil. Tieto môžu byť svojou čistotou a zaujímavou architektúrou vzorom pre všetky ostatné cintoríny na celom svete. Prvý cintorín sa nachádza v Rakúsku v kúpeľnom meste Bad Ischl (nachádza sa tam hrob Franza Lehára). Druhý sa nachádza v hlavnom meste Talianska Cimitero Acattolico a tretí Petersfriedhof v Salzburgu. Ide o viditeľnú a výraznú starostlivosť o každý centimeter štvorcový s nádherne usporiadanou architektúrou každého jednotlivého hrobu a krásnou kvetinovou výzdobou. Hlavne ide o veľmi kvalitné a zreteľné označenie hrobového miesta.
Prešli ste množstvo krajín, ale predsa len, máte k niektorej z krajín zvláštny vzťah? Prekvapili vás nejaké osobité spôsoby náhrobnej či cintorínskej architektúry?
Najobľúbenejšou mojou destináciou sú mestá Viedeň a Praha. V Prahe je architektúra starých cintorínov dobre zachovaná a monumentálna, čo vytvára ponurú ale zaujímavú atmosféru. Na jednom z nich sa dokonca natáčajú rôzne filmy známych filmových produkcií. Na ďalšom cintoríne v Prahe sú sústredené všetky najznámejšie české osobnosti so vzácnymi pomníkmi, bustami a výtvarnými dielami od významných umelcov. Vo Viedni je veľké množstvo cintorínov, ktoré sa mi podarilo navštíviť. Zdokumentoval som ich tridsať a môžem povedať, že každý je svojim spôsobom zaujímavý. Ten najstarší – St. Marxer Friedhof uchováva veľké množstvo najstarších hrobov v Rakúsku. Pochovávalo sa na ňom už od 17. storočia. Je tu pochovaný aj Wolfgang Amadeus Mozart. Jeden z najväčších cintorínov na svete je Zentralfriedhof vo Viedni, na ktorom je pochovaných asi tri milióny ľudí. Tento cintorín som navštívil 75-krát, pretože sa tu nachádza najviac významných osobností pochádzajúcich zo Slovenska. Architektúra je rôznorodá, pretože sa v ňom nachádzajú oddiely rôznych náboženských vierovyznaní.
Pracujete na knihe, ku ktorej ste sústredili množstvo materiálov, obrazových aj slovných. V akom štádiu sa momentálne nachádza?
Knihu som už mal pripravenú a hotovú. Aj keď asi nikdy „hotová“ nebude, pretože sú stále nové a nové osobnosti, ktoré treba spomenúť... Ponúkol som ju viacerým nakladateľstvám, ale odmietli ju z dôvodov – neatraktívne, nekomerčné a jedna z hlavných výhovoriek bola: finančne nepredajné!!!
Vymenujte pár tipov na zaujímavé hrobové miesta našich osobností, ktoré sa oplatí pozrieť, alebo čím zaujali vás?
Na Slovensku je viacero hrobových miest, ktoré by som odporučil navštíviť. Napríklad miesta posledného odpočinku významných cirkevných hodnostárov v prekrásnych a honosných kaplnkách a kryptách (Bratislavské kostoly, Spišská Kapitula, Žiar nad Hronom, Krásna Hôrka, Levoča, Kežmarok a iné). Najnavštevovanejším hrobovým miestom je určite Bradlo s pozostatkami M. R. Štefánika. Ale ja by som spomenul cintoríny s vzácnymi a hodnotnými náhrobkami na Národnom cintoríne v Martine a v Modre. Zaujímavý je aj detail istého nenápadného malého hrobu v Slávičom údolí v Bratislave, ktorý je zarastený brečtanom a nachádzajú sa v ňom pozostatky skromného človeka menom Jozef Demko, o ktorom nenájdete nikde ani len zmienku. Prečítajte si pozorne jeho náhrobnú tabuľu.
Odporúčal by som aj tieto hroby v blízkosti Bratislavy: Smolenická Nová Ves – Štefan Banič (vynálezca padáka), evanjelický cintorín v Bratislave Kozia brána – Ján Bahýľ (vynálezca vrtuľníka), Modra – Ľudovít Štúr, Mauzoleum rabína Chatama Sofera – Moše Schreiber v Bratislave. Ďalej na Slovensku: Mauzóleum Andrássyovcov v Krásnohorskom Podhradí, Mohyla Milana Rastislava Štefánika – Bradlo, Pálffyovské krypty vo farnosti Najsvätejšej Trojice v Malackách, Dolný Kubín –Pavol Országh Hviezdoslav a Janko Matuška; Košice – Urbanová veža s epitafmi...
Sedem tipov Petra Malaschitza: „Osobnosti, ktoré nám zmenili svet...“
Na Slovensku je viacero hrobových miest, ktoré je hodno navštíviť a pripomenúť si prínos známych osobností v našich dejinách. Fotograf a turistický sprievodca Peter Malaschitz má vo svojej zbierke viac ako 10-tisíc unikátnych fotografií náhrobkov významných slovenských i svetových osobností, ktoré sú pochované v rôznych krajinách sveta. Tu je pár jeho vybraných tipov zvučných mien, pochádzajúcich zo Slovenska, ktoré by rád predstavil aj čitateľom Slovenského pohrebníctva.
Ján Andrej Segner (fyzik a matematik)
4. 10. 1704 Bratislava – 5. 10. 1777 Halle
Narodil sa v Bratislave na Michalskej ulici č. 7 (Segnerová kúria). Mladosť strávil v Bratislave, študoval na evanjelickom lýceu, ktoré viedol Matej Bel. Lekársku akadémiu absolvoval v Jene (1725 – 1730), potom sa na rok vrátil do Bratislavy, kde praxoval ako lekár a robil tu aj prvé fyzikálne pokusy na potoku Vydrica v priestore bývalej ZOO, kde mali Segnerovci mlyn. Pôsobil na univerzitách v Jene, Gottingene a od roku 1754 v Halle, kde bol profesorom prírodných vied, fyziky a matematiky až do svojej smrti roku 1777. Najväčšie zásluhy získal v oblasti mechaniky a hydromechaniky. Bol objaviteľom reaktívnej sily vodného lúča na vodné koleso. Tzv. „Segnerovo koleso“ sa dodnes používa ako názorná didaktická pomôcka. Bol členom mnohých akadémii vied v Nemecku, Rusku, Anglicku. Pri Habánskom mlyne sa zachovala kamenná tabuľa s nápisom a rodovým erbom z druhej polovice 17. storočia. Na nábreží Dunaja sa nachádza jeho pomník od sochára A. Viku, odhalený v roku 1967, Pomenovaná je po ňom aj ulica v Bratislave a v Žiline. Jeho rodný dom na Michalskej ulici patrí k národným kultúrnym pamiatkam mesta. Pochovaný je na historickom renesančnom cintoríne v Halle. Náhrobný kameň je z bieleho mramoru s maďarským a nemeckým textom.
Tilgner Viktor Oskar (sochár a profesor)
25. 10. 1844 Bratislava – 16. 4. 1896 Viedeň
Narodil sa v Bratislave ako syn dôstojníka. Absolvoval Viedenskú akadémiu výtvarných umení, kde od roku 1883 pôsobil ako profesor. Bol jedným z popredných budovateľov Ringstrasse. Za bustu známej herečky Wolterovej získal zlatú medailu na svetovej výstave vo Viedni, čo ovplyvnilo jeho tvorbu. Jeho prvou veľkou prácou bola busta J. N. Hummela. Roku 1885 podpísal zmluvu s riaditeľstvom I. bratislavskej sporiteľne na zhotovenie fontány pred budovou SND, 1888 odhalili tzv. Ganymedovu studňu. Ostatné pomníky umiestnili v meste až po jeho smrti (Lisztova busta, súsošie Tritón a nymfa). Jeho tvorba je zastúpená vo viacerých svetových zbierkach, v Bratislave v SNG a v Galérii hlavného mesta Bratislavy. Z jeho tvorivej práce, niekoľko dní pred odhalením Mozartovho pomníka, ho vytrhla náhla smrť. Zomrel 16. apríla 1896 na infarkt. Viedenské publikum pripravilo Tilgnerovi také rozlúčenie, aké sa dostáva len tým najväčším. Pochovali ho do čestného hrobu na Centrálnom cintoríne. Na pohrebe sa zúčastnila aj bratislavská delegácia na čele so zástupcom mešťanostu Brollym a Batkom, ktorí položili na katafalk mŕtveho umelca veniec s nápisom: Slobodné kráľovské mesto Bratislava svojmu rodákovi. Náhrobný kameň je dielom jeho vlastného žiaka Fritza Zerritscha z roku 1896. Podľa Tilgnera bola pomenovaná ulica vo Viedni aj v Bratislave.
Adam Friedrich Oeser (maliar, medirytec, sochár)
17. 2. 1717 Bratislava – 18. 3. 1799 Lipsko
Vyučil sa za cukrára, ale už od detstva prejavoval neobyčajnú túžbu po umení. Študoval 7 rokov na výtvarnej akadémii vo Viedni, kde sa zúčastnil dielom Abrahám obetuje Izáka na maliarskej súťaži a získal zlatú medailu akadémie. Pozvali ho do centra umeleckého života 18. storočia – Drážďan. Venoval sa hlavne dekoratívnemu umeniu: maľoval javiskové kulisy, nástenné maľby, no aj obrazy na súkromné objednávky. Spolupracoval s drážďanskou operou, neskôr sa usadil trvale v Lipsku. V roku 1764 sa stal riaditeľom výtvarnej akadémie v Lipsku. Maľoval fresky, rozmerné oleje na plátne, vymaľoval strop a oponu miestneho divadla, vyzdobil freskami chrám sv. Mikuláša v Lipsku. Podstata jeho umeleckej tvorby bola najmä v dekoratívnom maliarstve. Jeho obraz Kristus v Emauzách, ktorý daroval bratislavskej evanjelickej cirkvi, sa nachádza vo Veľkom evanjelickom kostole na Panenskej ul. ako hlavný oltárny obraz. Jeho súkromným žiakom v kreslení bol v roku 1768. J. W. Goethe, ktorý ho spomína vo svojom diele Dichtung und Warheit, ako aj J. Wickelmann, ktorý býval u neho od 1754 už v Drážďanoch. Adam Friedrich Oeser zomrel vo veku 82 rokov v Lipsku, kde bol pochovaný na miestnom cintoríne, ktorý sa rušil a jeho hrob sa nezachoval. Zachovala sa náhrobná tabuľa, ktorá je umiestnená na múre kostola sv. Mikuláša v Lipsku.
Rudolf Manderla (obchodník, investor)
10. 7. 1884 Bratislava, Fazuľová ulica č. 10 – 17. 4. 1968 Viedeň
Pochádzal z 11 detí. V roku 1910 prevzal otcov obchod na Laurinskej ulici, kde bolo údenárstvo. Vybudoval jeden z najväčších podnikov na priemyselné spracovanie mäsa na Slovensku. Mníchovské vuršty, pražská šunka a maďarská saláma, ktoré Rudolfa preslávili, sa naučil vyrábať počas svojich ciest do Mníchova, Prahy a Budapešti. Mal veľkú vášeň, a to boli kone a dostihy. Bol nadšencom všetkého moderného. Výškové budovy ho uchvátili natoľko, že sa rozhodol jednu z nich postaviť vo vlasti. 6. mája 1935 otvoril Manderla svoju novú predajňu v Bratislave. Budova bola postavená podľa projektu arch. Ch. Ludwiga a E. Spitzera. Išlo o 12-podlažný obytný dom skeletovej železobetónovej konštrukcie s pasážou v prízemí. Najväčšiu prosperitu dosiahol počas svetových vojen dodávkami pre armádu. Roku 1945 bol odsunutý s nemeckou mašinériou, jeho podnik bol znárodnený. Pochovaný je na Centrálnom cintoríne vo Viedni spoločne s manželkou a synom Rudolfom. Veľká časť jeho rodiny je pochovaná na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.
Johann Nepomuk Hummel (hudobný skladateľ, hudobník, učiteľ)
14. 11. 1778 Bratislava, v záhradnom domčeku na Klobúčníckej ul. – 17. 10. 1837 Weimar
Základy hudobného vzdelania získal u otca Jána, ktorý prišiel do Bratislavy z Rakúska a bol členom Grassalkovichovho orchestra. Keď sa rodina presťahovala do Viedne, mladý Hummel sa hudobne vzdelával u W. A. Mozarta, ktorý sa o jeho nadaní vyjadril: „Tento chlapec ešte zvíťazí v hre na klavír nado mnou“. Dokonca bol menovaný ako jeden z najväčších konkurentov Beethovena. Po ukončení štúdii pôsobil ako nástupca J. Haydna v Eisenstaddte a od roku 1819 ako kniežací dvorný kapelník trvale vo Weimare. Hummel patril k najslávnejším skladateľom svojej doby. Vytvoril bohaté hudobné dielo: skladby pre sólový klavír, balety, opery, komorné skladby, omše atď. Okrem komponovania sa venoval aj pedagogickej činnosti. V Bratislave koncertoval trikrát, a to v roku 1793 a 1796 počas štúdia a v roku 1834 krátko pred smrťou, keď s celou rodinou navštívil rodné mesto. Rozlúčil sa s ním koncertom v Pálffyovskej kúrii. Zomrel vo veku nedožitých 59 rokov vo Weimare. Hummelovu pamiatku pripomína pomník postavený roku 1887, ktorého autorom je V. Tilgner. V jeho rodnom dome na Klobúčnickej ul. je múzeum. J. N. Hummel je pochovaný s manželkou Alžbetou, ktorá bola speváčka, na historickom cintoríne vo Weimare v Nemecku. Jeho hrob sa nachádza priamo pri múre cintorína pod poradovým číslom 19.
Franz Schmidt (hudobný skladateľ, interprét a pedagóg)
22. 12. 1874 Bratislava- 11. 2. 1939 Perchtoldsdorf.
Narodil sa na dnešnom Námestí SNP v Bratislave. Základy hrania na klavíri získal u svojej matky, základy harmónia a organu u F. J. Môcika v Bratislave. Od roku 1880 žil vo Viedni. Vyštudoval violončelo na viedenskej hudobnej akadémii, v kompozícii bol autodidakt. Skoro 15 rokov bol violončelista v orchestri dvornej opery vo Viedni, kde aj vyučoval violončelo, klavír na konzervatóriu a od roku 1922 bol profesorom kontrapunktu a kompozície. Neskôr pôsobil ako riaditeľ hudobnej akadémie a rektor vysokej hudobnej školy vo Viedni. Jeho skladby sa predvádzali väčšinou v Rakúsku. Získal uznanie aj ako pedagóg, odchoval rad významných umelcov. Je vyznamenaný Beethovenovou cenou Pruskej akadémie vied. Pochovaný je na Centrálnom cintoríne vo Viedni v oddelení významných osobnosti. Náhrobný kameň je dielom sochára André Rodera zobrazujúci ženskú hudobnú múzu so závojom a s portrétnym reliéfom majstra. Pamätná tabuľa na budove Ministerstva kultúry je dielom A. Vika z roku 1965, písaná v slovenskom a nemeckom jazyku. Vo Viedni vznikla Spoločnosť Franza Schmidta.
Štefan Ladislav Endlicher (botanik, historik a filológ)
24. 6. 1804 Bratislava – 28. 3. 1849 (samovražda) Viedeň
Nižšie školy vychodil v rodnom meste. Od roku 1818 študoval na univerzitách vo Viedni a Budapešti filozofiu a teológiu. Neskôr sa začal venovať botanike, pri ktorej zostal až do smrti. V roku 1840 bol menovaný riadnym profesorom botaniky na univerzite a súčasne riaditeľom univerzitnej botanickej záhrady vo Viedni. Viedenská univerzita vymenovala Endlichera za jeho zásluhy vo vedách za čestného doktora lekárskych vied a pruský kráľ ho vyznamenal rytierskym radom Pour la mérite. Bol členom takmer všetkých akadémií a vedeckých spoločností v Európe. Pre Slovensko má význam jeho prvá botanická práca Flora Posoniensis z roku 1830 (uviedol v nej rastliny, ktoré zbieral v priebehu 30 rokov). Ďalším jeho dielom Genera Plantarum si Endlicher získal svetové meno. Ako botanik mal aj svoj herbár, pozostávajúci z viac ako 30 000 položiek. Hoci patril medzi najväčších učencov svojej doby, súčasníci ho nechápali. Na vydávanie diel nedostal nijakú podporu, bol odkázaný sám na seba, takže minul všetok svoj majetok. Takto si možno vysvetliť jeho nervové zrútenie a tragický koniec samovraždou vo Viedni (strelil si do hlavy). Pochovaný je na Centrálnom cintoríne vo Viedni. Mramorová busta v arkádach nádvoria viedenskej Univerzity je dielom sochára Johanna Kohnsteinera, odhalená roku 1897. Podľa neho bola pomenovaná ulica vo Viedni.
Späť na tému O cintorínoch
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 6 fotografií
