Hora smrti si už vyžiadala 60 obetí
Všetko sa to začalo 4. 6. 2013, kedy odcestoval Peter Šperka a Anton Dobeš do Kyjeva, kde sa pripojili k ďalším členom ukrajinsko-gruzínskej expedície na deviatu najvyššiu horu sveta Nanga Parbat (8 125m). Celá expedícia pod vedením Igora Sverguna odletela o dva dni do Islamabádu, odkiaľ sa začala cesta k ich vysnívanému cieľu. Nanga Parbat, hora, ktorej meno v preklade znamená Holý vrch, nazývajú tiež Diamír Kráľ vrchov, ale taktiež dostala aj prezývku Hora smrti. Ako prvému sa ju podarilo zdolať legendárnemu rakúskemu horolezcovi Hermanovi Buhlovi. Nanga Parbat bola prvá osemtisícovka, na ktorú úspešne vystúpili československí horolezci. Postupne sa k horolezcom, ktorí zdolali túto horu, pridávali ďalší – Ivan Fiala, Michal Orolin, Peter Hámor, Jozef Kopoldov, Martin Gablík, či Anton Suchý. S takýmto cieľom šli na výpravu na Horu smrti aj Anton s Petrom. To sa im však stalo osudným, lenže tentokrát nemala na svedomí smrteľné nešťastie hora.
Už na začiatku, ihneď po príchode do základného tábora na severe Pakistanu, informoval Peter Šperka svoju rodinu, že sa tam pohybujú podozriví muži. Nervózni boli dokonca aj domáci, ktorí upozorňovali expedíciu, že to nie je normálne. Nič netušiacim horolezcom však ani nenapadlo, že pre nich chystajú popravu.
V noci z 22. na 23. júna 2013 extrémisti v pakistanských uniformách prepadli ubytovacie zariadenie v nadmorskej výške okolo 4 000 metrov, kde prespávali turisti. Turistov postrieľali, zobrali im telefóny, peniaze a pasy. Zastrelenými mužmi z výpravy boli dvaja Číňania, jeden Nepálčan, jeden Američan pôvodom z Číny, traja Ukrajinci, jeden Litovčan, dvaja naši Slováci a jeden sprievodca Pakistanec. Touto tragickou udalosťou si Hora smrti pripočítala už šesťdesiatu obeť, medzi nimi, žiaľ, aj Slovákov Antona Dobeša a Petra Šperku.
Zaspomínali sme si na nich s pánom Ing. Jozefom Janigom, náčelníkom Tatranskej horskej služby. Bližšie nám priblížil vzťahy so zosnulými horolezcami, opísal nám, ako postupne prichádzali informácie o nešťastnej udalosti. Potom sme si pripomenuli aj poslednú rozlúčku, ktorú organizovala horská záchranárska služba na počesť týchto skvelých ľudí.
Poznali ste spomínaných zomrelých horolezcov Antona Dobeša a Petra Šperku?
Petra Šperku som poznal veľmi dobre. Bol zamestnancom horskej záchranárskej služby. Podnikli sme spolu aj niekoľko výprav v zahraničí. Zdolali sme Mount Kenya a Kilimandžáro. Bol mi dobrým kamarátom a skvelým kolegom. Podobne som poznal aj Antona Dobeša, s ktorým som taktiež párkrát spolupracoval. Pracoval u nás ako dobrovoľný člen a angažoval sa v horskej medicíne.
Ako ste sa dozvedeli o tejto strašnej tragickej udalosti, ktorá sa horolezcom stala? K tejto katastrofe vás o vyjadrenie oslovili médiá medzi prvými. Boli to informácie od rodiny alebo ste mali priame spojenie s druhou stranou?
Prvé informácie, ktoré sme dostali, boli v nedeľu ráno. Boli veľmi neoficiálne, sprostredkované ukrajinskými horolezcami, ktorí boli priamo v základnom tábore. Hovorili o svojich kolegoch, ktorí neprežili. My sme dlho netušili, či sú medzi zastrelemými aj Peter s Antonom, ale je pravda, že sa od danej katastrofy neozvali nikomu z rodiny. Stále u nás pretrvávala malá nádej, že práve tí dvaja tam nie sú, pretože v tej chvíli mali byť vo výškových táboroch a nemali sa nachádzať v základnom tábore pod horou Nanga Parbat. Informácie boli do poslednej chvíle všeobecné a neurčité, žiaľ Bohu sa ale potvrdili tie zlé o tom, že sú aj Anton s Petrom mŕtvi.
Presuňme sa radšej od tejto tragickej udalosti k poslednej rozlúčke s nimi. Zúčastnili ste sa na pohrebe? Vzdali ste im ako záchranári posledné zbohom?
Horská záchranná služba ako štátna organizácia mala za úlohu usporiadanie oboch pohrebov, keďže išlo o horských záchranárov. Anton Dobeš nebol priamo z Tatier, tak sme museli komunikovať s obecným úradom a pani starostkou, aby to všetko prebehlo tak, ako má. Keďže sme boli organizátormi pohrebov, tak sme, samozrejme, boli aj oficiálnymi účastníkmi. Záchranári boli oblečení vo svojich služobných uniformách, odniesli truhly, a to je asi všetko z mimoriadnych úkonov nás záchranárov. Pohreb bol formálny, mal presne určený postup. My záchranári sme sa s nimi rozlúčili v súkromí. Mali sme rôzne posedenia, kde sme spomínali na zážitky s Petrom aj Antonom, zapálili sme sviečky, vyvesili sme ich fotografie, viali čierne zástavy...
Počas prvých informácií, ktoré sa pretriasli v médiách, bola aj správa, že pozostatky Petra Šperku by mali byť neskôr vysypané nad končiarmi Vysokých Tatier, aby Peter odpočíval na mieste jeho srdcu najbližšom. Určite ste v kontakte aj s pozostalými príbuznými. Neviete nám k tomu niečo bližšie povedať?
O tomto informácie naozaj nemám. Je pravda, že takéto tvrdenia boli v médiách, ale toto patrí skôr do súkromia rodiny. Nemám informáciu, či to už prebehlo, kedy to prebehne a či vôbec sa to udeje. Boli to prvotné informácie, kedy boli všetky udalosti veľmi čerstvé, takže nie všetko, čo sa vtedy povedalo sa musí aj naplniť. Neviem nič o tom, či sa niečo také v rodine chystá, ale ak áno, tak určite to bude bez médií. Rodina to vykoná sama, s najbližšími príbuznými, pretože takáto situácia si vyžaduje určitú pietu. Minulý týždeň som sa s rodinami rozprával, pretože vďaka Ministerstvu zahraničných vecí Slovenskej republiky dorazili osobné veci oboch horolezcov, pre ktoré si rodiny prišli, ale o rozsype nehovorili.
Ak sa smiem opýtať, keďže predpokladám, že ako horský záchranár milujete a zdolávate hory, je pre Vás odstrašujúcim príkladom táto katastrofická misia horolezcov, alebo láska k horám prevláda, len budete opatrnejší pri výbere krajín Vašich výstupov?
Toto sa nedá predvídať, nebola to príroda, neboli to lavíny, aby sa tomu človek dokázal nejako vyhnúť. Samozrejme, človek pomaly začína prehodnocovať krajiny, do ktorých sa vyberie. A týmto krajinám sa v budúcnosti radšej pokúsim vyhnúť.
Táto udalosť určite ranila mnoho sŕdc, nielen najbližších, známych, kolegov, ale aj verejnosť, pretože takýto prepad a nezmyselné zabíjanie je hrozným činom! Dúfajme, že už nič podobné nebudeme počuť. Snáď si horolezci radšej dvakrát rozmyslia, ktorý vrchol budú chcieť zdolať a budú brať do úvahy všetky možné nebezpečenstvá. Petra Šperku a Antona Dobeša sme osobne poznali, čo sa stalo, sa už neodstane, preto takouto cestou aj my dávame POSLEDNÉ ZBOHOM!
Už na začiatku, ihneď po príchode do základného tábora na severe Pakistanu, informoval Peter Šperka svoju rodinu, že sa tam pohybujú podozriví muži. Nervózni boli dokonca aj domáci, ktorí upozorňovali expedíciu, že to nie je normálne. Nič netušiacim horolezcom však ani nenapadlo, že pre nich chystajú popravu.
V noci z 22. na 23. júna 2013 extrémisti v pakistanských uniformách prepadli ubytovacie zariadenie v nadmorskej výške okolo 4 000 metrov, kde prespávali turisti. Turistov postrieľali, zobrali im telefóny, peniaze a pasy. Zastrelenými mužmi z výpravy boli dvaja Číňania, jeden Nepálčan, jeden Američan pôvodom z Číny, traja Ukrajinci, jeden Litovčan, dvaja naši Slováci a jeden sprievodca Pakistanec. Touto tragickou udalosťou si Hora smrti pripočítala už šesťdesiatu obeť, medzi nimi, žiaľ, aj Slovákov Antona Dobeša a Petra Šperku.
 |
|
Ing. Jozef Janiga
|
Poznali ste spomínaných zomrelých horolezcov Antona Dobeša a Petra Šperku?
Petra Šperku som poznal veľmi dobre. Bol zamestnancom horskej záchranárskej služby. Podnikli sme spolu aj niekoľko výprav v zahraničí. Zdolali sme Mount Kenya a Kilimandžáro. Bol mi dobrým kamarátom a skvelým kolegom. Podobne som poznal aj Antona Dobeša, s ktorým som taktiež párkrát spolupracoval. Pracoval u nás ako dobrovoľný člen a angažoval sa v horskej medicíne.
Ako ste sa dozvedeli o tejto strašnej tragickej udalosti, ktorá sa horolezcom stala? K tejto katastrofe vás o vyjadrenie oslovili médiá medzi prvými. Boli to informácie od rodiny alebo ste mali priame spojenie s druhou stranou?
Prvé informácie, ktoré sme dostali, boli v nedeľu ráno. Boli veľmi neoficiálne, sprostredkované ukrajinskými horolezcami, ktorí boli priamo v základnom tábore. Hovorili o svojich kolegoch, ktorí neprežili. My sme dlho netušili, či sú medzi zastrelemými aj Peter s Antonom, ale je pravda, že sa od danej katastrofy neozvali nikomu z rodiny. Stále u nás pretrvávala malá nádej, že práve tí dvaja tam nie sú, pretože v tej chvíli mali byť vo výškových táboroch a nemali sa nachádzať v základnom tábore pod horou Nanga Parbat. Informácie boli do poslednej chvíle všeobecné a neurčité, žiaľ Bohu sa ale potvrdili tie zlé o tom, že sú aj Anton s Petrom mŕtvi.
 |
|
Peter Šperka: Na svojom konte v zdolávaní vrcholov mal výstupy na Šiša Pangmu (8 046 m) – r. 1996, Manaslu (8 163 m) – r. 1997, Broad Peak (8 047 m) – r. 1998, Rocky Summits (8 030 m) – r. 2006, Gasherbrum I. (8 047 m) – r. 2007, Gasherbrum II. (8 037 m) – r. 2007, Cho-Oyu (8 201 m) – r. 2009 (tejto výpravy sa zúčastnil aj Anton Dobeš a Peter bol jej vedúcim) a mnoho ďalších výstupov na svetové a európske štíty.
Anton Dobeš: Medzi zdolané vrcholy si pripísal výstupy na Cho Oju (8 201 m) – r. 2009, Mount Everest (dosiahnutá výška 8 200 m) – r. 2012 a rovnako množstvo ďalších výstupov. |
Horská záchranná služba ako štátna organizácia mala za úlohu usporiadanie oboch pohrebov, keďže išlo o horských záchranárov. Anton Dobeš nebol priamo z Tatier, tak sme museli komunikovať s obecným úradom a pani starostkou, aby to všetko prebehlo tak, ako má. Keďže sme boli organizátormi pohrebov, tak sme, samozrejme, boli aj oficiálnymi účastníkmi. Záchranári boli oblečení vo svojich služobných uniformách, odniesli truhly, a to je asi všetko z mimoriadnych úkonov nás záchranárov. Pohreb bol formálny, mal presne určený postup. My záchranári sme sa s nimi rozlúčili v súkromí. Mali sme rôzne posedenia, kde sme spomínali na zážitky s Petrom aj Antonom, zapálili sme sviečky, vyvesili sme ich fotografie, viali čierne zástavy...
Počas prvých informácií, ktoré sa pretriasli v médiách, bola aj správa, že pozostatky Petra Šperku by mali byť neskôr vysypané nad končiarmi Vysokých Tatier, aby Peter odpočíval na mieste jeho srdcu najbližšom. Určite ste v kontakte aj s pozostalými príbuznými. Neviete nám k tomu niečo bližšie povedať?
O tomto informácie naozaj nemám. Je pravda, že takéto tvrdenia boli v médiách, ale toto patrí skôr do súkromia rodiny. Nemám informáciu, či to už prebehlo, kedy to prebehne a či vôbec sa to udeje. Boli to prvotné informácie, kedy boli všetky udalosti veľmi čerstvé, takže nie všetko, čo sa vtedy povedalo sa musí aj naplniť. Neviem nič o tom, či sa niečo také v rodine chystá, ale ak áno, tak určite to bude bez médií. Rodina to vykoná sama, s najbližšími príbuznými, pretože takáto situácia si vyžaduje určitú pietu. Minulý týždeň som sa s rodinami rozprával, pretože vďaka Ministerstvu zahraničných vecí Slovenskej republiky dorazili osobné veci oboch horolezcov, pre ktoré si rodiny prišli, ale o rozsype nehovorili.
Ak sa smiem opýtať, keďže predpokladám, že ako horský záchranár milujete a zdolávate hory, je pre Vás odstrašujúcim príkladom táto katastrofická misia horolezcov, alebo láska k horám prevláda, len budete opatrnejší pri výbere krajín Vašich výstupov?
Toto sa nedá predvídať, nebola to príroda, neboli to lavíny, aby sa tomu človek dokázal nejako vyhnúť. Samozrejme, človek pomaly začína prehodnocovať krajiny, do ktorých sa vyberie. A týmto krajinám sa v budúcnosti radšej pokúsim vyhnúť.
Táto udalosť určite ranila mnoho sŕdc, nielen najbližších, známych, kolegov, ale aj verejnosť, pretože takýto prepad a nezmyselné zabíjanie je hrozným činom! Dúfajme, že už nič podobné nebudeme počuť. Snáď si horolezci radšej dvakrát rozmyslia, ktorý vrchol budú chcieť zdolať a budú brať do úvahy všetky možné nebezpečenstvá. Petra Šperku a Antona Dobeša sme osobne poznali, čo sa stalo, sa už neodstane, preto takouto cestou aj my dávame POSLEDNÉ ZBOHOM!
Späť na tému Súčasnosť
