Hájil svojbytnosť slovenského národa
Neúnavný obhajca slovenského národa, odvážny bojovník proti maďarskému šovinizmu a prvý Slovák vo funkcii premiéra Československej republiky Milan Hodža sa narodil pred 145. rokmi v Sučanoch.
Otcom Milana Hodžu bol národne uvedomelý evanjelický kňaz Ondreja Hodžu a jeho strýko bol slávny národovec Michal Miloslav Hodža.
O otca však prišiel už ako desaťročný, no napriek finančným ťažkostiam rodiny sa mu dostalo kvalitného vzdelania na gymnáziách v Banskej Bystrici, v maďarskom Šoproni a v rumunskom Sibiu, kde v roku 1896 maturoval. Vďaka prestupom počas gymnaziálnych štúdií spoznal rôzne kúty Rakúsko-Uhorska, zároveň mal i osobnú skúsenosť s maďarským šovinizmom, keď sa kvôli svojmu národnostnému cíteniu opakovane dostával do konfliktov s vyučujúcimi.
Keď sa mu v roku 1906 nepodarilo zmaturovať, odcestoval do USA, kde si našiel prácu poslíčka. Výplaty však na živobytie v krajine za oceánom ani zďaleka nestačili, a tak musel často žiadať o finančnú podporu príbuzných i kamarátov.
Cestovanie mu tiež pomohlo pri osvojovaní jazykov. Okrem rodnej slovenčiny a češtiny plynulo rozprával po maďarsky, nemecky, anglicky, francúzsky, rumunsky, srbochorvátsky a poľsky. Hoci vyštudoval právo, venoval sa aj publikačnej činnosti a neskôr získal i doktorát z histórie a slavistiky na viedenskej univerzite.
Na prelome 19. a 20. storočia aktívne prispieval do časopisu Hlas a prejavoval sympatie k budúcemu prezidentovi spoločného štátu Čechov a Slovákov Tomášovi Garrigue Masarykovi. Pôsobil aj ako parlamentný spravodajca v liberálnom denníku Neues Budapester Abendblatte a od roku 1903 vydával svoj vlastný Slovenský týždenník. V roku 1905 bol zvolený za poslanca Uhorského snemu ako kandidát Slovenskej národnej strany a túto funkciu zastával až do roku 1910. Počas tohto obdobia obhajoval práva nemaďarských národov Uhorska, ostro vystúpil proti streľbe v Černovej (viac o udalostiach v Černovej sa dočítate v našom článku) a za poradcu v slovenskej otázke si ho zvolil následník trónu František Ferdinand d'Este, ktorý chcel premeniť monarchiu na federatívny štát slobodných národov. Spolu s predstaviteľmi nemaďarských národov Hodža založil aj Národnostný klub.
Vzhľadom na svoj pozitívny vzťah k Slovákom a volanie po národnej slobode sa pre Maďarov stal takpovediac problémovým elementom a po roku 1914, keď ho v Maďarsku takmer usmrtili, začal sa zdržiavať hlavne vo Viedni, kde pracoval v rakúskej tlačovej kancelárii.
Smrť Františka Ferdinanda, zavraždeného srbským nacionalistom Gavrilom Principom v júni 1914, zmarila plány na vytvorenie federácie, prinútila Hodžu prehodnotiť plány a upnúť sa k Česko-slovenskej orientácii. Popritom sa začal čoraz viac zaujímať o agrárnu politiku.
V rámci novovzniknutej Československej republiky (ďalej len: ČSR) sa najprv stal zástupcom československej vlády v Budapešti. Potom (v rokoch 1919 – 1920) bol ministrom pre unifikáciu zákonov a organizáciu správy.
Od roku 1922, už ako člen predstavenstva Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu, ktorú založil spolu so svojím neskorším politickým rivalom Vavrom Šrobárom, pôsobil ako minister poľnohospodárstva (do roku 1925 a v rokoch 1932 – 1935). V roku 1926 bol menovaný do funkcie ministra školstva a národnej osvety (do roku 1929), v rokoch 1935 – 1936 bol ministrom zahraničných vecí.
V období rokov 1935 – 1938 sa ako prvý Slovák stal predsedom vlády ČSR. Bol i československým poslancom (v r. 1919 – 1939) a po abdikácii T. G. Masaryka, v rozmedzí od 14. decembra 1935 do 18. decembra toho istého roku, aj úradujúcim prezidentom ČSR.
Ako politik požadoval väčšiu samosprávu pre Slovensko, avšak v intenciách platnej ústavy spoločného štátu Čechov a Slovákov. Svojimi názormi sa nachádzal na pomyselnom rázcestí medzi predstavami Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, žiadajúcej politickú autonómiu s vlastným snemom, a zástancami tzv. pražského centralizmu.
Premiérske kreslo opustil 22. septembra 1938, krátko pred podpisom Mníchovskej dohody. Následne emigroval do Francúzska. V Paríži viedol od roku 1939 exilovú Slovenskú národnú radu (neskôr pretvorenú na Československú národnú radu), ktorá odmietala Tisovu kolaboráciu s nacistickým Nemeckom. Slovenskí klérofašisti ho preto v neprítomnosti odsúdili na 18 rokov väzenia.
Otcom Milana Hodžu bol národne uvedomelý evanjelický kňaz Ondreja Hodžu a jeho strýko bol slávny národovec Michal Miloslav Hodža.
O otca však prišiel už ako desaťročný, no napriek finančným ťažkostiam rodiny sa mu dostalo kvalitného vzdelania na gymnáziách v Banskej Bystrici, v maďarskom Šoproni a v rumunskom Sibiu, kde v roku 1896 maturoval. Vďaka prestupom počas gymnaziálnych štúdií spoznal rôzne kúty Rakúsko-Uhorska, zároveň mal i osobnú skúsenosť s maďarským šovinizmom, keď sa kvôli svojmu národnostnému cíteniu opakovane dostával do konfliktov s vyučujúcimi.
Keď sa mu v roku 1906 nepodarilo zmaturovať, odcestoval do USA, kde si našiel prácu poslíčka. Výplaty však na živobytie v krajine za oceánom ani zďaleka nestačili, a tak musel často žiadať o finančnú podporu príbuzných i kamarátov.
Cestovanie mu tiež pomohlo pri osvojovaní jazykov. Okrem rodnej slovenčiny a češtiny plynulo rozprával po maďarsky, nemecky, anglicky, francúzsky, rumunsky, srbochorvátsky a poľsky. Hoci vyštudoval právo, venoval sa aj publikačnej činnosti a neskôr získal i doktorát z histórie a slavistiky na viedenskej univerzite.
Na prelome 19. a 20. storočia aktívne prispieval do časopisu Hlas a prejavoval sympatie k budúcemu prezidentovi spoločného štátu Čechov a Slovákov Tomášovi Garrigue Masarykovi. Pôsobil aj ako parlamentný spravodajca v liberálnom denníku Neues Budapester Abendblatte a od roku 1903 vydával svoj vlastný Slovenský týždenník. V roku 1905 bol zvolený za poslanca Uhorského snemu ako kandidát Slovenskej národnej strany a túto funkciu zastával až do roku 1910. Počas tohto obdobia obhajoval práva nemaďarských národov Uhorska, ostro vystúpil proti streľbe v Černovej (viac o udalostiach v Černovej sa dočítate v našom článku) a za poradcu v slovenskej otázke si ho zvolil následník trónu František Ferdinand d'Este, ktorý chcel premeniť monarchiu na federatívny štát slobodných národov. Spolu s predstaviteľmi nemaďarských národov Hodža založil aj Národnostný klub.
Vzhľadom na svoj pozitívny vzťah k Slovákom a volanie po národnej slobode sa pre Maďarov stal takpovediac problémovým elementom a po roku 1914, keď ho v Maďarsku takmer usmrtili, začal sa zdržiavať hlavne vo Viedni, kde pracoval v rakúskej tlačovej kancelárii.
Smrť Františka Ferdinanda, zavraždeného srbským nacionalistom Gavrilom Principom v júni 1914, zmarila plány na vytvorenie federácie, prinútila Hodžu prehodnotiť plány a upnúť sa k Česko-slovenskej orientácii. Popritom sa začal čoraz viac zaujímať o agrárnu politiku.
V rámci novovzniknutej Československej republiky (ďalej len: ČSR) sa najprv stal zástupcom československej vlády v Budapešti. Potom (v rokoch 1919 – 1920) bol ministrom pre unifikáciu zákonov a organizáciu správy.
Od roku 1922, už ako člen predstavenstva Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu, ktorú založil spolu so svojím neskorším politickým rivalom Vavrom Šrobárom, pôsobil ako minister poľnohospodárstva (do roku 1925 a v rokoch 1932 – 1935). V roku 1926 bol menovaný do funkcie ministra školstva a národnej osvety (do roku 1929), v rokoch 1935 – 1936 bol ministrom zahraničných vecí.
V období rokov 1935 – 1938 sa ako prvý Slovák stal predsedom vlády ČSR. Bol i československým poslancom (v r. 1919 – 1939) a po abdikácii T. G. Masaryka, v rozmedzí od 14. decembra 1935 do 18. decembra toho istého roku, aj úradujúcim prezidentom ČSR.
Ako politik požadoval väčšiu samosprávu pre Slovensko, avšak v intenciách platnej ústavy spoločného štátu Čechov a Slovákov. Svojimi názormi sa nachádzal na pomyselnom rázcestí medzi predstavami Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, žiadajúcej politickú autonómiu s vlastným snemom, a zástancami tzv. pražského centralizmu.
Premiérske kreslo opustil 22. septembra 1938, krátko pred podpisom Mníchovskej dohody. Následne emigroval do Francúzska. V Paríži viedol od roku 1939 exilovú Slovenskú národnú radu (neskôr pretvorenú na Československú národnú radu), ktorá odmietala Tisovu kolaboráciu s nacistickým Nemeckom. Slovenskí klérofašisti ho preto v neprítomnosti odsúdili na 18 rokov väzenia.
Hodža ale nestrácal nádej. Aj po obsadení Francúzska nacistickými vojskami veril vo víťazstvo demokracie a navrhoval, aby bola po vojne republika obnovená na základe princípu troch rovnocenných národov (Slovákov, Čechov, Rusínov) so spoločnou zahraničnou politikou, vojskom, financiami, dopravou a obchodom, ale predstavitelia československej exilovej vlády na čele s Edvardom Benešom jeho koncepciu odmietli.
Širší význam však majú Hodžove myšlienky o potrebe silnej spolupráce stredoeurópskych národov po stránke politicko-ekonomickej a vojenskej, ktoré smerovali k vzniku tzv. Malej dohody, čiže k spojenectvu Československa, Juhoslávie a Rumunska s cieľom spoločnej obrany voči maďarskému iredentizmu v rokoch 1921 – 1938, resp. až 1939, keď Juhoslávia a Rumunsko oficiálne vypovedali svoje spojenecké záväzky. Program stredoeurópskej spolupráce neskôr podrobne priblížil širokej verejnosti i v knižnej podobe, v rámci diela Federation in Central Europe (vyšlo v angličtine v roku 1942, v slovenskom jazyku pod názvom Federácia v strednej Európe bolo vydané až v roku 1997).
Milanovi Hodžovi, žiaľ, nebolo dopriate dožiť sa porážky nacizmu, ani vrátiť sa z exilu do milovanej otčiny.
Zomrel dňa 27. júna 1944 po operácii na Floride, no jeho duch dodnes prebýva v diele, ktoré nám zanechal. Napríklad v knihe Československý rozkol (dostupné online na adrese) sa prejavil ako znalec histórie i vizionár.
Z jeho slov priam vyžaruje láska k materinskému jazyku a kultúre, predvídavo hovorí aj o období integrácií: „Česká kultúra a český jazyk budú potrebovať osvieženia: nájdu ho v návrate k svojej vlastnej podstate, a tá je v rýdzich studniciach na Slovensku. Jednote a súručenstvu v práci kultúrnej nebude dvojný výraz československého jazyka nijako na závadu. Dovoľujem si vysloviť náhľad, že nie je vo svojej dnešnej forme dovŕšená ani čeština, ani slovenčina. Vzájomné vplyvy, tvaroslovné a slovníkové z Čiech k nám, skladbové a frazeologické od nás do Prahy, stále sa vlnili sem i tam, i kým sme boli politicky rozhraničení. Dnes budú pôsobiť obapolne priamo. (…) jazyk našich vrchov a údolí má veľkolepú skladbu i oslňujúcu pružnosť a priliehavosť výrazu. To je rýdze svojský a írečitý, a preto neodcudziteľný poklad. Čeština, tvaroslovne vypracovaná tak, že jej málo jest roveň, podliehala v skladbe a frazeológii mocnému susedovi (t. j. Nemecku – pozn. red.), potom zase v snahe o emancipáciu a očistu trpela voľným brúsom. Jedno s druhým to znamená, že sa tieto dve formy niekdajšej českoslovenčiny chtiac-nechtiac budú doplňovať. Beztak prechádza svet do obdobia veľkých integrácií“ (citované z knihy Československý rozkol, Turčiansky sv. Martin: Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1920, s. 14 – 15).
Po dlhých desaťročiach sa slová Milana Hodžu o integrácii skutočne pretavili do reality v podobe organizácií ako V4 či Karpatský euroregión a v konečnom dôsledku i Európskej únie, spájajúcej národy starého kontinentu do jednej veľkej európskej rodiny.
Širší význam však majú Hodžove myšlienky o potrebe silnej spolupráce stredoeurópskych národov po stránke politicko-ekonomickej a vojenskej, ktoré smerovali k vzniku tzv. Malej dohody, čiže k spojenectvu Československa, Juhoslávie a Rumunska s cieľom spoločnej obrany voči maďarskému iredentizmu v rokoch 1921 – 1938, resp. až 1939, keď Juhoslávia a Rumunsko oficiálne vypovedali svoje spojenecké záväzky. Program stredoeurópskej spolupráce neskôr podrobne priblížil širokej verejnosti i v knižnej podobe, v rámci diela Federation in Central Europe (vyšlo v angličtine v roku 1942, v slovenskom jazyku pod názvom Federácia v strednej Európe bolo vydané až v roku 1997).
Milanovi Hodžovi, žiaľ, nebolo dopriate dožiť sa porážky nacizmu, ani vrátiť sa z exilu do milovanej otčiny.
Zomrel dňa 27. júna 1944 po operácii na Floride, no jeho duch dodnes prebýva v diele, ktoré nám zanechal. Napríklad v knihe Československý rozkol (dostupné online na adrese) sa prejavil ako znalec histórie i vizionár.
Z jeho slov priam vyžaruje láska k materinskému jazyku a kultúre, predvídavo hovorí aj o období integrácií: „Česká kultúra a český jazyk budú potrebovať osvieženia: nájdu ho v návrate k svojej vlastnej podstate, a tá je v rýdzich studniciach na Slovensku. Jednote a súručenstvu v práci kultúrnej nebude dvojný výraz československého jazyka nijako na závadu. Dovoľujem si vysloviť náhľad, že nie je vo svojej dnešnej forme dovŕšená ani čeština, ani slovenčina. Vzájomné vplyvy, tvaroslovné a slovníkové z Čiech k nám, skladbové a frazeologické od nás do Prahy, stále sa vlnili sem i tam, i kým sme boli politicky rozhraničení. Dnes budú pôsobiť obapolne priamo. (…) jazyk našich vrchov a údolí má veľkolepú skladbu i oslňujúcu pružnosť a priliehavosť výrazu. To je rýdze svojský a írečitý, a preto neodcudziteľný poklad. Čeština, tvaroslovne vypracovaná tak, že jej málo jest roveň, podliehala v skladbe a frazeológii mocnému susedovi (t. j. Nemecku – pozn. red.), potom zase v snahe o emancipáciu a očistu trpela voľným brúsom. Jedno s druhým to znamená, že sa tieto dve formy niekdajšej českoslovenčiny chtiac-nechtiac budú doplňovať. Beztak prechádza svet do obdobia veľkých integrácií“ (citované z knihy Československý rozkol, Turčiansky sv. Martin: Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1920, s. 14 – 15).
Po dlhých desaťročiach sa slová Milana Hodžu o integrácii skutočne pretavili do reality v podobe organizácií ako V4 či Karpatský euroregión a v konečnom dôsledku i Európskej únie, spájajúcej národy starého kontinentu do jednej veľkej európskej rodiny.
Poznámka
Úryvok z diela Milana Hodžu Československý rozkol bol upravený v prospech súčasnej spisovnej slovenčiny.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
