Genocída Tibeťanov
V roku 1950 napadla Tibet Čínska ľudová oslobodenecká armáda. Invázia čínskych vojsk síce priniesla krajine aj niekoľko benefitov vrátane rozvoja infraštruktúry či výstavby nových obytných budov, no na druhej strane si doteraz vyžiadala životy zhruba milióna Tibeťanov a spôsobila rozsiahle znečistenie životného prostredia.
Vláda tibetských kráľov a dalajlámov
Najvýznamnejším tibetským panovníkom bol Songcän Gampo (vládol v rokoch 630 – 650). Práve on dal vytvoriť tibetskú abecedu, vyhlásil zákony, upevňoval vzťahy s cisárom čínskej dynastie Tchang – Tchaj-cungom (panoval v r. 626 – 649) a jedna z jeho manželiek dokonca bola dcérou čínskeho cisára.
Od tých čias, ako je uvedené v kronike Zrkadlo kráľov, ktorú napísal tibetský mních Sönam Gjalcchana v druhej polovici 14. storočia, kedykoľvek panovala medzi synovcami (tibetskými kráľmi) a strýkami (čínskymi cisármi) zhoda, vymieňali si navzájom dary a kedykoľvek medzi nimi zavládol nesúlad, viedli spolu vojny.
Krvavé rozbroje medzi oboma krajinami nastali už v čase panovania Songcän Gampovho vnuka Mangsong Mangcäna (666 – 679), keď vtrhla do Tibetu polmiliónová čínska armáda. Velením tibetského vojska o počte dvestotisíc bojovníkov bol poverený minister Gar. Tomu sa podarilo Číňanov nielen vyhnať, ale dokonca si podrobil územia na sever od Tibetu, ako aj niektoré oblasti ovládané čínskou dynastiou Tchang. Okrem toho Tibeťania dobili v roku 670 oblasť tzv. Čínskeho Turkestanu, ktorá v súčasnosti tvorí najväčšiu oblasť Číny – Ujgurskú autonómnu oblasť Sin-ťiang. Číňania sa síce usilovali získať dobité územia naspäť, ale po mnohých neúspešných pokusoch sa im to napokon podarilo až okolo roku 692.
Počas vlády tibetského kráľa Thide Cugtäna v prvej polovici ôsmeho storočia sa jednou z manželiek tibetského panovníka opäť stala dcéra čínskeho cisára. V tomto období viedol Tibet s Čínou mierové rokovania a po dobu 30 rokov kontroloval pôvodne čínske územia zvané Čhangngö a Ga. Po smrti Thide Cugtäna nastúpil na tibetský trón jeho syn Thisong Decän (vládol v r. 743/755 – 785). Vtedy dosiahol Tibet najväčší územný rozmach. Tibeťania ovládali rozsiahle oblasti – od západu dnešnej Číny až po hranice so súčasným Afganistanom. Zároveň uzatvorili s Číňanmi v roku 783 mierovú zmluvu, ktorá vymedzila hranice medzi Čínou a Tibetom.
Číňania sa však po smrti kráľa Decäna spojili s bagdadským chalifom Hárúnom ar-Rašídom (panoval v r. 786 – 809), aby zastavili expanziu Tibetskej ríše. Neskôr, v časoch panovania tibetského kráľa Thicug Decäna (r. 817 – 841) sa Tibeťanom opäť podarilo dobiť viaceré čínske opevnené mestá.
V roku 821 napokon tibetský kráľ a čínsky cisár uzavreli dohodu, ktorej text bol vytesaný do troch kamenných stĺpov (tzv. doringov). Jeden z nich bol vztýčený pred bránou paláca čínskeho cisára v Čchang-an (dnes: Sian), ďalší na Čínsko-tibetských hraniciach v Gugu Meru a posledný v tibetskom hlavnom meste Lhasa, ktorý sa ako jediný zachoval až do dnešných dní.
Text tejto dohody, spísanej v čínskom a tibetskom jazyku, potvrdzuje vytýčenie hraníc podľa zmluvy z roku 783, stručne približuje históriu tibetsko-čínskych vzťahov a poukazuje na potrebu nadviazať priateľskú spoluprácu. Zmluva znie podľa autora Zrkadla kráľov v skratke takto: „Ak by Tibeťania bez ohľadu na slová tejto dohody pritiahli s vojskom do Číny, potom nech Číňania trikrát po sebe odriekajú slová dohody na doringu pred palácom čínskeho cisára a zrovnajú celý Tibet so zemou! Ak by Číňania vtrhli s vojskom do Tibetu, potom nech Tibeťania trikrát po sebe odriekajú slová dohody na doringu v Lhase a zrovnajú celú Čínu so zemou!“
Posledným kráľom zjednoteného Tibetu bol Jumtän (zomrel v roku 878). Potom sa Tibet rozdrobil na množstvo malých kráľovstiev a území, ovládaných miestnymi aristokratmi.
V trinástom storočí ovládali celý Tibet, Čínu, ako aj rozsiahle územia v strednej Ázii, Perzii a východnej Európe Mongoli. V tom čase prijal Kublajchán, kagan (t. j.: cisár) Mongolskej ríše v rokoch 1260 – 1294 a čínsky cisár z rokov 1271 až 1294, za svojho duchovného učiteľa tibetského lámu z kláštora Sakja, Čhögjal Phagpa. Ten sa vďaka Kublajchánovi stal panovníkom všetkých tibetských provincií. Po ňom vládli Tibetu ministri, teda lámovia z kláštora Sakja, lámovia rodu Phagmodupa a kráľovia z dynastií Rinpung a Tsangpa.
V Číne bola situácia iná – už v roku 1368 sa Číňanom podarilo vyhnať mongolských vládcov a definitívne sa zbaviť mongolského vplyvu, ktorý v Tibete ešte stále pretrvával. Od roku 1642 prevzal svetskú moc nad Tibetom piaty dalajláma Ngawang Lozang Gjamccho, ktorému sa podarilo zjednotiť Tibet za pomoci mongolského vládcu Gušri-chána (vo funkcii v r. 1636 – 1656).
Vláda tibetských kráľov a dalajlámov
Najvýznamnejším tibetským panovníkom bol Songcän Gampo (vládol v rokoch 630 – 650). Práve on dal vytvoriť tibetskú abecedu, vyhlásil zákony, upevňoval vzťahy s cisárom čínskej dynastie Tchang – Tchaj-cungom (panoval v r. 626 – 649) a jedna z jeho manželiek dokonca bola dcérou čínskeho cisára.
Od tých čias, ako je uvedené v kronike Zrkadlo kráľov, ktorú napísal tibetský mních Sönam Gjalcchana v druhej polovici 14. storočia, kedykoľvek panovala medzi synovcami (tibetskými kráľmi) a strýkami (čínskymi cisármi) zhoda, vymieňali si navzájom dary a kedykoľvek medzi nimi zavládol nesúlad, viedli spolu vojny.
Krvavé rozbroje medzi oboma krajinami nastali už v čase panovania Songcän Gampovho vnuka Mangsong Mangcäna (666 – 679), keď vtrhla do Tibetu polmiliónová čínska armáda. Velením tibetského vojska o počte dvestotisíc bojovníkov bol poverený minister Gar. Tomu sa podarilo Číňanov nielen vyhnať, ale dokonca si podrobil územia na sever od Tibetu, ako aj niektoré oblasti ovládané čínskou dynastiou Tchang. Okrem toho Tibeťania dobili v roku 670 oblasť tzv. Čínskeho Turkestanu, ktorá v súčasnosti tvorí najväčšiu oblasť Číny – Ujgurskú autonómnu oblasť Sin-ťiang. Číňania sa síce usilovali získať dobité územia naspäť, ale po mnohých neúspešných pokusoch sa im to napokon podarilo až okolo roku 692.
Počas vlády tibetského kráľa Thide Cugtäna v prvej polovici ôsmeho storočia sa jednou z manželiek tibetského panovníka opäť stala dcéra čínskeho cisára. V tomto období viedol Tibet s Čínou mierové rokovania a po dobu 30 rokov kontroloval pôvodne čínske územia zvané Čhangngö a Ga. Po smrti Thide Cugtäna nastúpil na tibetský trón jeho syn Thisong Decän (vládol v r. 743/755 – 785). Vtedy dosiahol Tibet najväčší územný rozmach. Tibeťania ovládali rozsiahle oblasti – od západu dnešnej Číny až po hranice so súčasným Afganistanom. Zároveň uzatvorili s Číňanmi v roku 783 mierovú zmluvu, ktorá vymedzila hranice medzi Čínou a Tibetom.
Číňania sa však po smrti kráľa Decäna spojili s bagdadským chalifom Hárúnom ar-Rašídom (panoval v r. 786 – 809), aby zastavili expanziu Tibetskej ríše. Neskôr, v časoch panovania tibetského kráľa Thicug Decäna (r. 817 – 841) sa Tibeťanom opäť podarilo dobiť viaceré čínske opevnené mestá.
V roku 821 napokon tibetský kráľ a čínsky cisár uzavreli dohodu, ktorej text bol vytesaný do troch kamenných stĺpov (tzv. doringov). Jeden z nich bol vztýčený pred bránou paláca čínskeho cisára v Čchang-an (dnes: Sian), ďalší na Čínsko-tibetských hraniciach v Gugu Meru a posledný v tibetskom hlavnom meste Lhasa, ktorý sa ako jediný zachoval až do dnešných dní.
Text tejto dohody, spísanej v čínskom a tibetskom jazyku, potvrdzuje vytýčenie hraníc podľa zmluvy z roku 783, stručne približuje históriu tibetsko-čínskych vzťahov a poukazuje na potrebu nadviazať priateľskú spoluprácu. Zmluva znie podľa autora Zrkadla kráľov v skratke takto: „Ak by Tibeťania bez ohľadu na slová tejto dohody pritiahli s vojskom do Číny, potom nech Číňania trikrát po sebe odriekajú slová dohody na doringu pred palácom čínskeho cisára a zrovnajú celý Tibet so zemou! Ak by Číňania vtrhli s vojskom do Tibetu, potom nech Tibeťania trikrát po sebe odriekajú slová dohody na doringu v Lhase a zrovnajú celú Čínu so zemou!“
Posledným kráľom zjednoteného Tibetu bol Jumtän (zomrel v roku 878). Potom sa Tibet rozdrobil na množstvo malých kráľovstiev a území, ovládaných miestnymi aristokratmi.
V trinástom storočí ovládali celý Tibet, Čínu, ako aj rozsiahle územia v strednej Ázii, Perzii a východnej Európe Mongoli. V tom čase prijal Kublajchán, kagan (t. j.: cisár) Mongolskej ríše v rokoch 1260 – 1294 a čínsky cisár z rokov 1271 až 1294, za svojho duchovného učiteľa tibetského lámu z kláštora Sakja, Čhögjal Phagpa. Ten sa vďaka Kublajchánovi stal panovníkom všetkých tibetských provincií. Po ňom vládli Tibetu ministri, teda lámovia z kláštora Sakja, lámovia rodu Phagmodupa a kráľovia z dynastií Rinpung a Tsangpa.
V Číne bola situácia iná – už v roku 1368 sa Číňanom podarilo vyhnať mongolských vládcov a definitívne sa zbaviť mongolského vplyvu, ktorý v Tibete ešte stále pretrvával. Od roku 1642 prevzal svetskú moc nad Tibetom piaty dalajláma Ngawang Lozang Gjamccho, ktorému sa podarilo zjednotiť Tibet za pomoci mongolského vládcu Gušri-chána (vo funkcii v r. 1636 – 1656).
Piaty dalajláma potom z vďačnosti udelil Gušri-chánovi formálny titul „tibetský kráľ“, ktorý si potomkovia mongolského panovníka udržali až do roku 1717. O vplyve Mongolskej ríše na Tibet navyše svedčí skutočnosť, že aj titul „dalajláma“ (t. j.: učiteľ - láma, ktorého učenosť a cnosť sú bezbrehé ako oceán) použil po prvý raz mongolský vodca Altan-chán (najvyšší panovník Mongolov v rokoch 1542 – 1582) vo vzťahu k tibetskému lámovi Sönamovi Gjamcchovi.
V roku 1717 dobili Tibet Džúngarovia, ktorí boli s Číňanmi v nepriateľskom vzťahu, a nakoľko v nich čínska vláda videla potenciálnu hrozbu, vyslala do Tibetu dve vojenské výpravy. Džúngariov sa podarilo poraziť, no čínsky cisár sa rozhodol ponechať v Lhase 3000 vojakov, čo viedlo k občianskej vojne medzi Číňanmi a ich prívržencami a Tibeťanmi, vernými dalajlámovi.
Číňania poslali na potlačenie povstania 15 000 mužov, no čoskoro (v r. 1750) povstal tibetský ľud znova. Čínsky cisár napokon uznal dalajlámu za svetského a duchovného vodcu Tibetu, no ponechal tu stálu vojenskú jednotku v počte 1500 mužov.
Pád Čínskej ríše a Tibetu
Prvého januára 1912 padla posledná dynastia čínskych cisárov a bola vyhlásená Čínska republika. Vojenská jednotka Číňanov v Lhase sa po tejto udalosti neustále dostávala do potýčok s miestnymi obyvateľmi a v septembri 1912 napokon uzatvorila s Tibeťanmi prímerie. Všetci čínski vojaci a úradníci museli opustiť Tibet.
Vtedajší tibetský vládca, trinásty dalajlama Thubtän Gjamccho, následne vyhlásil nezávislosť Tibetu a uzatvoril Mongolsko-tibetskú zmluvu o priateľstve a spojenectve.
V októbri 1950, po víťazstve komunistov v čínskej občianskej vojne (1946 – 1949), však prekročilo hranice Tibetu 40 000 príslušníkov Ľudovej oslobodeneckej armády, ktorým sa podarilo dobiť východotibetské mesto Čhamdo.
O plánovanom útoku Číňanov pritom XIV. dalajláma údajne vedel vďaka veštbe, spoliehal však na osem a pol tisícovú tibetskú armádu. Za čias jeho predchodcu (v roku 1910) totiž do Tibetu taktiež vtrhla čínska vojenská jednotka o počte 2000 mužov a Tibeťanom sa vtedy podarilo obrániť. Lenže proti presile, ktorá napadla krajinu v roku 1950, nemali tibetskí bojovníci (často vyzbrojení iba starodávnymi mušketami, kopijami a mečmi) ani najmenšiu šancu, čoho dôkazom je aj hrozivá bilancia strát.
Po dvoch týždňoch padlo na čínskej strane 114 vojakov, zatiaľ čo Tibeťania prišli takmer o polovicu armády. O rok neskôr prinútili zástupcov tibetskej vlády podpísať tzv. Sedemnásťbodovú dohodu, ktorá sľubovala Tibeťanom určité slobody ako napríklad voľnosť v oblasti vierovyznania a zachovanie politického systému. Zmluva zároveň definovala Tibet ako autonómnu oblasť v rámci Čínskej ľudovej republiky.
Postupom času sa ale ukázalo, že Číňania nemienia ustanovenia tejto dohody dodržiavať, a tak Tibeťania zorganizovali v marci 1959 celonárodné povstanie, ktoré de facto pretrvalo až do nasledujúceho roku. V búrlivej atmosfére ušiel do exilu aj 14. dalajláma Tändzin Gjamccho. Napokon, 1. septembra 1965, bola oficiálne zriadená Tibetská autonómna oblasť a Tibet je odvtedy pod absolútnou kontrolou Číny.
Odhaduje sa, že kvôli čínskej okupácii Tibetu prišlo o život už viac ako milión Tibeťanov. Desivú správu o zaobchádzaní Číňanov s Tibeťanmi podáva napríklad kniha Peklo na zemi od mnícha Bagda z kláštora Ganden, ktorému sa podarilo ujsť do Indie potom, čo bol po troch rokoch prepustený z čínskeho väzenia v Tibete, kde zažil brutálne mučenie na základe vykonštruovaného obvinenia z podnecovania demonštrácie, uskutočnenej 5. marca 1988 v Lhase.
Čínska vláda sa snaží pred svetom obhájiť svoje konanie prostredníctvom tvrdení o útlaku tibetských obyvateľov zo strany dalajlámu. Často sa tiež stretávame so správami o údajnom množstve otrokov v Tibete. Je pravdou, že do otroctva sa Tibeťania skutočne mohli dostať, obzvlášť, ak si narobili priveľké dlhy. Avšak rozhodne nešlo o obrovské množstvá otrokov. Na vine takéhoto chápania je skôr preklad – v angličtine sa tibetskí roľníci označujú slovom „serf“, ktoré sa síce môže preložiť aj ako „otrok“, ale tiež ako „roľník“, „nevoľník“ alebo „poddaný“. A tibetskí roľníci pracovali na poliach, ktoré patrili kláštorom, aristokratom alebo tibetskej vláde. Ak je však niekto „poddaný“ svojmu aristokratickému pánovi, neznamená to, že je aj jeho otrokom...
Číňania tiež často hovoria o zlepšení infraštuktúry v krajine a chvália sa výstavbou nových bytových domov. K tomu skutočne došlo, no zlepšenie infraštuktúry si vyžiadalo rozsiahlu devastáciu životného prostredia a nové byty slúžia skôr čínskym prisťahovalcom. Po čínskej invázii krajinu opustili tisíce Tibeťanov a mnohí z tých, ktorí ostali, prichádzajú o život počas demonštrácií proti čínskej nadvláde.
V roku 1717 dobili Tibet Džúngarovia, ktorí boli s Číňanmi v nepriateľskom vzťahu, a nakoľko v nich čínska vláda videla potenciálnu hrozbu, vyslala do Tibetu dve vojenské výpravy. Džúngariov sa podarilo poraziť, no čínsky cisár sa rozhodol ponechať v Lhase 3000 vojakov, čo viedlo k občianskej vojne medzi Číňanmi a ich prívržencami a Tibeťanmi, vernými dalajlámovi.
Číňania poslali na potlačenie povstania 15 000 mužov, no čoskoro (v r. 1750) povstal tibetský ľud znova. Čínsky cisár napokon uznal dalajlámu za svetského a duchovného vodcu Tibetu, no ponechal tu stálu vojenskú jednotku v počte 1500 mužov.
Pád Čínskej ríše a Tibetu
Prvého januára 1912 padla posledná dynastia čínskych cisárov a bola vyhlásená Čínska republika. Vojenská jednotka Číňanov v Lhase sa po tejto udalosti neustále dostávala do potýčok s miestnymi obyvateľmi a v septembri 1912 napokon uzatvorila s Tibeťanmi prímerie. Všetci čínski vojaci a úradníci museli opustiť Tibet.
Vtedajší tibetský vládca, trinásty dalajlama Thubtän Gjamccho, následne vyhlásil nezávislosť Tibetu a uzatvoril Mongolsko-tibetskú zmluvu o priateľstve a spojenectve.
V októbri 1950, po víťazstve komunistov v čínskej občianskej vojne (1946 – 1949), však prekročilo hranice Tibetu 40 000 príslušníkov Ľudovej oslobodeneckej armády, ktorým sa podarilo dobiť východotibetské mesto Čhamdo.
O plánovanom útoku Číňanov pritom XIV. dalajláma údajne vedel vďaka veštbe, spoliehal však na osem a pol tisícovú tibetskú armádu. Za čias jeho predchodcu (v roku 1910) totiž do Tibetu taktiež vtrhla čínska vojenská jednotka o počte 2000 mužov a Tibeťanom sa vtedy podarilo obrániť. Lenže proti presile, ktorá napadla krajinu v roku 1950, nemali tibetskí bojovníci (často vyzbrojení iba starodávnymi mušketami, kopijami a mečmi) ani najmenšiu šancu, čoho dôkazom je aj hrozivá bilancia strát.
Po dvoch týždňoch padlo na čínskej strane 114 vojakov, zatiaľ čo Tibeťania prišli takmer o polovicu armády. O rok neskôr prinútili zástupcov tibetskej vlády podpísať tzv. Sedemnásťbodovú dohodu, ktorá sľubovala Tibeťanom určité slobody ako napríklad voľnosť v oblasti vierovyznania a zachovanie politického systému. Zmluva zároveň definovala Tibet ako autonómnu oblasť v rámci Čínskej ľudovej republiky.
Postupom času sa ale ukázalo, že Číňania nemienia ustanovenia tejto dohody dodržiavať, a tak Tibeťania zorganizovali v marci 1959 celonárodné povstanie, ktoré de facto pretrvalo až do nasledujúceho roku. V búrlivej atmosfére ušiel do exilu aj 14. dalajláma Tändzin Gjamccho. Napokon, 1. septembra 1965, bola oficiálne zriadená Tibetská autonómna oblasť a Tibet je odvtedy pod absolútnou kontrolou Číny.
Odhaduje sa, že kvôli čínskej okupácii Tibetu prišlo o život už viac ako milión Tibeťanov. Desivú správu o zaobchádzaní Číňanov s Tibeťanmi podáva napríklad kniha Peklo na zemi od mnícha Bagda z kláštora Ganden, ktorému sa podarilo ujsť do Indie potom, čo bol po troch rokoch prepustený z čínskeho väzenia v Tibete, kde zažil brutálne mučenie na základe vykonštruovaného obvinenia z podnecovania demonštrácie, uskutočnenej 5. marca 1988 v Lhase.
Čínska vláda sa snaží pred svetom obhájiť svoje konanie prostredníctvom tvrdení o útlaku tibetských obyvateľov zo strany dalajlámu. Často sa tiež stretávame so správami o údajnom množstve otrokov v Tibete. Je pravdou, že do otroctva sa Tibeťania skutočne mohli dostať, obzvlášť, ak si narobili priveľké dlhy. Avšak rozhodne nešlo o obrovské množstvá otrokov. Na vine takéhoto chápania je skôr preklad – v angličtine sa tibetskí roľníci označujú slovom „serf“, ktoré sa síce môže preložiť aj ako „otrok“, ale tiež ako „roľník“, „nevoľník“ alebo „poddaný“. A tibetskí roľníci pracovali na poliach, ktoré patrili kláštorom, aristokratom alebo tibetskej vláde. Ak je však niekto „poddaný“ svojmu aristokratickému pánovi, neznamená to, že je aj jeho otrokom...
Číňania tiež často hovoria o zlepšení infraštuktúry v krajine a chvália sa výstavbou nových bytových domov. K tomu skutočne došlo, no zlepšenie infraštuktúry si vyžiadalo rozsiahlu devastáciu životného prostredia a nové byty slúžia skôr čínskym prisťahovalcom. Po čínskej invázii krajinu opustili tisíce Tibeťanov a mnohí z tých, ktorí ostali, prichádzajú o život počas demonštrácií proti čínskej nadvláde.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
