Genocída krymských Tatárov
Genocída krymských Tatárov V tieni hroziaceho konfliktu Severoatlantickej aliancie s Ruskou federáciou si na nasledujúcich riadkoch priblížime utrpenie krymských Tatárov, ktorí čelia ruskej agresii už po celé stáročia.
Krymskí Tatári založili na Kryme v roku 1441 predfeudálny moslimský štát nazvaný Krymský chanát, pričom od roku 1478 uznávali osmanskú suverenitu nad jeho územím.
Chanát existoval viac ako tri storočia. Jeho postavenie však vzhľadom na expanziu Ruskej ríše začalo upadať.
Keď Katarína Veľká v roku 1783 ovládla Krym, Rusi začali celú oblasť pretvárať na svoj obraz. Útlak viedol k masovej emigrácii pôvodného obyvateľstva a z odhadovaných 5 miliónov krymskotatárskych obyvateľov ich do konca 19. storočia ostalo na Kryme len okolo 300 000, čím získalo ruské obyvateľstvo prevahu.
Potom, čo Rusko zasiahla boľševická revolúcia, mobilizovali sa aj krymskí Tatári a 26. decembra 1917 ich národné zhromaždenie a zároveň najvyšší reprezentačný orgán, nazývaný Kurultaj, vyhlásil Krymskú ľudovú republiku. Tá zanikla v januári nasledujúceho roku vo víre bojov medzi boľševikmi a jednotkami tzv. bielej armády bojujúcej za obnovenie cisárstva.
V roku 1921, keď boľševici definitívne ovládli celý polostrov, vznikla Krymská autonómna sovietska socialistická republika (KASSR) v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky. Tento štátny útvar poskytoval krymským Tatárom dostatok priestoru na rozvoj svojej kultúrnej identity. Krymská tatárčina bola dokonca spolu s ruštinou jedným z úradných jazykov KASSR. Až boj štátnej moci voči kulakom (stredným a bohatším roľníkom – pozn. red.) zapríčinil zmenu v tomto vývoji, keď tisíce krymských Tatárov násilne deportovali do severného Ruska a na Ural.
Okrem kulakov počas Stalinovej éry prenasledovali aj miestnych intelektuálov. Stalin dal navyše ako prevenciu proti islamskému fundamentalizmu pozatvárať takmer všetky mešity na polostrove, čím krymským Tatárom znemožnil riadne vyznávať ich náboženstvo. Keď sa na jeseň 1941 Krymu zmocnili nacisti, značná časť krymských Tatárov okupáciu privítala.
Nacistickí útlak totiž v porovnaní so Stalinovým besnením považovali len za slabý „odvar“ krutosti. Niektorí krymskí Tatári však ostali verní Stalinovi a stáli na strane ruských partizánov, ktorí formovali na polostrove bojové oddiely. Ale pre Stalina to jednoducho boli zradcovia a kolaboranti, ktorí si zaslúžia zomrieť.
Po obnovení sovietskej nadvlády nad Krymom na jar 1944 naložili krymských Tatárov do vagónov pre dobytok a odviezli do vzdialených, izolovaných oblastí Strednej Ázie. Deportácie postihli zhruba 200 000 krymských Tatárov a niekoľko desiatok tisíc príslušníkov národnostných menšín (Bulharov, Grékov, Arménov, Nemcov atď.). Mnohí z nich zahynuli už počas transportov alebo v prvých rokoch vyhnanstva. Z exilu sa krymskí Tatári smeli vrátiť až v roku 1989.
Krymskí Tatári založili na Kryme v roku 1441 predfeudálny moslimský štát nazvaný Krymský chanát, pričom od roku 1478 uznávali osmanskú suverenitu nad jeho územím.
Chanát existoval viac ako tri storočia. Jeho postavenie však vzhľadom na expanziu Ruskej ríše začalo upadať.
Keď Katarína Veľká v roku 1783 ovládla Krym, Rusi začali celú oblasť pretvárať na svoj obraz. Útlak viedol k masovej emigrácii pôvodného obyvateľstva a z odhadovaných 5 miliónov krymskotatárskych obyvateľov ich do konca 19. storočia ostalo na Kryme len okolo 300 000, čím získalo ruské obyvateľstvo prevahu.
Potom, čo Rusko zasiahla boľševická revolúcia, mobilizovali sa aj krymskí Tatári a 26. decembra 1917 ich národné zhromaždenie a zároveň najvyšší reprezentačný orgán, nazývaný Kurultaj, vyhlásil Krymskú ľudovú republiku. Tá zanikla v januári nasledujúceho roku vo víre bojov medzi boľševikmi a jednotkami tzv. bielej armády bojujúcej za obnovenie cisárstva.
V roku 1921, keď boľševici definitívne ovládli celý polostrov, vznikla Krymská autonómna sovietska socialistická republika (KASSR) v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky. Tento štátny útvar poskytoval krymským Tatárom dostatok priestoru na rozvoj svojej kultúrnej identity. Krymská tatárčina bola dokonca spolu s ruštinou jedným z úradných jazykov KASSR. Až boj štátnej moci voči kulakom (stredným a bohatším roľníkom – pozn. red.) zapríčinil zmenu v tomto vývoji, keď tisíce krymských Tatárov násilne deportovali do severného Ruska a na Ural.
Okrem kulakov počas Stalinovej éry prenasledovali aj miestnych intelektuálov. Stalin dal navyše ako prevenciu proti islamskému fundamentalizmu pozatvárať takmer všetky mešity na polostrove, čím krymským Tatárom znemožnil riadne vyznávať ich náboženstvo. Keď sa na jeseň 1941 Krymu zmocnili nacisti, značná časť krymských Tatárov okupáciu privítala.
Nacistickí útlak totiž v porovnaní so Stalinovým besnením považovali len za slabý „odvar“ krutosti. Niektorí krymskí Tatári však ostali verní Stalinovi a stáli na strane ruských partizánov, ktorí formovali na polostrove bojové oddiely. Ale pre Stalina to jednoducho boli zradcovia a kolaboranti, ktorí si zaslúžia zomrieť.
Po obnovení sovietskej nadvlády nad Krymom na jar 1944 naložili krymských Tatárov do vagónov pre dobytok a odviezli do vzdialených, izolovaných oblastí Strednej Ázie. Deportácie postihli zhruba 200 000 krymských Tatárov a niekoľko desiatok tisíc príslušníkov národnostných menšín (Bulharov, Grékov, Arménov, Nemcov atď.). Mnohí z nich zahynuli už počas transportov alebo v prvých rokoch vyhnanstva. Z exilu sa krymskí Tatári smeli vrátiť až v roku 1989.
Na fotografii sedia zľava doprava – W. Churchill, F. D. Roosevelt a J. V. Stalin. (zdroj: cs.wikipedia.org, foto poskytol Pavol Ičo)
Ukrajina ako symbol nádeje pre Krymských Tatárov
Rozhodnutie kremeľskej komisie o povolení návratu na Krym, ktorý od roku 1954 patril pod Ukrajinskú SSR, vyvolalo u krymských Tatárov eufóriu. Len začiatkom 90. rokoch ich z vyhnanstva prišlo zhruba 200 000 a v nasledujúcich rokoch pribúdali tisíce ďalších. Polostrov však už bol v značnej miere poslovančený, a tak sa navrátilci museli stretávať aj s prejavmi diskriminácie a etnickými nepokojmi.
Ich pozemky a domy navyše vlastnili cudzí ľudia a miestna vláda im umožnila usadiť sa iba v určitých, presne vymedzených oblastiach.
Napriek neprajným okolnostiam však navrátilci túžili po autonómii a vďaka postupnému mocenskému úpadku ZSSR sa im v roku 1991 podarilo uskutočniť referendum, ktoré viedlo k vzniku Krymskej autonómnej republiky - súčasti Ukrajinskej SSR. No postavenie krymských Tatárov sa ani potom veľmi nezlepšilo, akurát viedlo k posilneniu ich národnej uvedomelosti, vyhláseniu Deklarácie národnej suverenity krymskotatárskeho národa a založeniu základného reprezentatívneho orgánu krymských Tatárov – Medžlisu (t. j. krymskotatárskeho parlamentu). No vláda Ukrajinskej SSR prijala tieto kroky chladne. Na základe ústavy z roku 1979 boli považovaní príslušníci všetkých národov, ktoré žili na území tejto socialistickej republiky, za Sovietov a vládna moc preto neprejavovala ochotu uznať svojbytnosť jednotlivých národov. Zmena prišla až po páde ZSSR a úplnom osamostatnení Ukrajiny koncom roka 1991. Krymskí Tatári sa v tomto období postavili na stranu nezávislej Ukrajiny, podporili referendum o ukrajinskej samostatnosti, vďaka čomu ostal Krym v správe Ukrajiny, a za vyjadrenie týchto sympatií smerom k novovzniknutej Ukrajinskej republike očakávali od novej vlády rôzne výhody.
Zákon o národných menšinách Ukrajiny, ktorý prijala ukrajinská verchovná rada (t. j. parlament) v marci 1992 garantoval rovnaké práva všetkým príslušníkom národných menšín na území Ukrajiny. To ale krymských Tatárov neuspokojilo, pretože ich stále neuznali ako domorodý národ Krymu.
Po rozsiahlych protestoch na jeseň 1993 krymská verchovná rada prijala národnostnú kvótu, ktorá garantovala 14 miest pre krymských Tatárov a štyri ďalšie pre iné národy deportované z polostrova v čase Stalinovej diktatúry z celkových sto kresiel tunajšieho parlamentu. Už vo voľbách v júni 1995 však nemali garantované žiadne kvóty a v miestnej správe nezískali ani jedno miesto.
Až o štyri roky neskôr, v máji 1999, prinieslo krymským Tatárom svetielko nádeje na presadenie ich národnostných požiadaviek rozhodnutie ukrajinskej vlády o vytvorení nového poradného orgánu prezidenta - Rady zástupcov krymskotatárskeho národa . Vo voľbách v roku 2004 podporili krymskí Tatári liberálneho Viktora Juščenka, ktorý im umožnil, aby si založili vlastné médiá a inštitúcie (divadlo, múzeum...) a prispel k tomu, aby boli ilegálne usadlosti krymských Tatárov v nedovolenej zóne na juhu polostrova zlegalizované. Aj v nasledujúcich voľbách preto Medžlis vyzýval na podporu tzv. oranžového tábora.
Tento priaznivý vývoj pre krymských Tatárov narušilo až víťazstvo lídra proruskej Strany regiónov Viktora Janukovyča v prezidentských voľbách v roku 2010. Ten znížil počet členov Rady zástupcov krymskotatárskeho národa z 33 na 19, pričom jedenásti z nich boli jeho prívrženci.
Znova pod ruskou nadvládou
Rozhodnutie prezidenta Janukovyča o zastavení rokovaní ohľadom vstupu Ukrajiny do EÚ vyvolalo sériu protivládnych demonštrácií. Búrili sa aj občania ruskej národnosti žijúci na Kryme, kde sa začali vytvárať proruské polovojenské jednotky. V spolupráci s ruskými bezpečnostnými silami postupne obsadili strategické miesta a získali vojenskú prevahu nad polostrovom. Následne bolo rozhodnuté o vyhlásení referenda o pripojení Krymu k Ruskej federácii.
Medžlis s tým nesúhlasil a vyzýval na bojkot hlasovania. Rusi sa preto snažili nalákať krymských Tatárov na svoju stranu rôznymi sľubmi, napríklad ponukou zastúpenia v krymskej verchovnej rade a ruskom federálnom zhromaždení, ako aj garanciou ochrany ich jazyka. Ale vtedajší predseda Medžlisu, Mustafa Džemilev, bol ochotný odvolať bojkot iba pod podmienkou, že sa ruské vojská stiahnu z Krymu.
V deň konania referenda, 16. marca 2014, napokon 99% krymských Tatárov hlasovanie ignorovalo, avšak za pripojenie ukrajinskej Autonómnej republiky Krym a mesta Sevastopoľ (ktoré sa síce nachádza na Krymskom polostrove, ale patrí mu status mesta s osobitým postavením) k Ruskej federácii sa pri 83% volebnej účasti vyslovilo takmer 97% zúčastnených voličov. A od referenda bol už len krôčik k začleneniu Krymu a Sevastopoľa do ruského územia, k čomu došlo 21. marca 2014. Opozícia voči ruskej anexii však na Kryme pôsobí i dnes a jej predstaviteľmi sú predovšetkým vysoko postavení členovia Medžlisu. V reakcii na kritiku zabratia krymského územia Rusi postavili Medžlis mimo zákon a skonfiškovali jeho sídlo.
Ruský útlak sa prejavil aj v oblasti krymskotatárskych médií a inštitúcií, viaceré z nich museli zastaviť svoju činnosť alebo pokračovať na území Ukrajiny. Okrem toho krymských Tatárov obviňujú z náboženského fundamentalizmu a spolupráce s americkou vládou. V dôsledku diskriminácie opustili Krym tisíce krymských Tatárov. Podľa odhadov medzinárodných pozorovateľov ich len v rokoch 2014 – 2017 odišlo okolo 30 000. Aj medzi krymskými Tatármi však môžeme nájsť ľudí, ktorí s okupantmi spolupracujú. Príkladom je Vasvi Abdurajmov, líder strany Milli Firka, ocenený ruským štátnym vyznamenaním.
Sen o návrate do vlasti viazne v nedohľadne
V súčasnosti žije na polostrove Krym približne štvrť milióna krymských Tatárov a po svete sú roztrúsení mnohí ďalší. Len v Turecku sa nachádza 150 000 až 6 000 000 potomkov krymských Tatárov, ktorí tu emigrovali ešte v 18. storočí, keď Ruská ríša dobila Krymský chanát. Návratom do dávnej vlasti by ale veľa nezískali. Dnes by v krajine svojich predkov museli čeliť národnostnému prenasledovaniu, ako i rôznym obvineniam.
Pripravil a foto s uvedením zdroja poskytol Mgr. Pavol Ičo, © Slovenské pohrebníctvo
publikované v elektronickej forme 12/2021
Rozhodnutie kremeľskej komisie o povolení návratu na Krym, ktorý od roku 1954 patril pod Ukrajinskú SSR, vyvolalo u krymských Tatárov eufóriu. Len začiatkom 90. rokoch ich z vyhnanstva prišlo zhruba 200 000 a v nasledujúcich rokoch pribúdali tisíce ďalších. Polostrov však už bol v značnej miere poslovančený, a tak sa navrátilci museli stretávať aj s prejavmi diskriminácie a etnickými nepokojmi.
Ich pozemky a domy navyše vlastnili cudzí ľudia a miestna vláda im umožnila usadiť sa iba v určitých, presne vymedzených oblastiach.
Napriek neprajným okolnostiam však navrátilci túžili po autonómii a vďaka postupnému mocenskému úpadku ZSSR sa im v roku 1991 podarilo uskutočniť referendum, ktoré viedlo k vzniku Krymskej autonómnej republiky - súčasti Ukrajinskej SSR. No postavenie krymských Tatárov sa ani potom veľmi nezlepšilo, akurát viedlo k posilneniu ich národnej uvedomelosti, vyhláseniu Deklarácie národnej suverenity krymskotatárskeho národa a založeniu základného reprezentatívneho orgánu krymských Tatárov – Medžlisu (t. j. krymskotatárskeho parlamentu). No vláda Ukrajinskej SSR prijala tieto kroky chladne. Na základe ústavy z roku 1979 boli považovaní príslušníci všetkých národov, ktoré žili na území tejto socialistickej republiky, za Sovietov a vládna moc preto neprejavovala ochotu uznať svojbytnosť jednotlivých národov. Zmena prišla až po páde ZSSR a úplnom osamostatnení Ukrajiny koncom roka 1991. Krymskí Tatári sa v tomto období postavili na stranu nezávislej Ukrajiny, podporili referendum o ukrajinskej samostatnosti, vďaka čomu ostal Krym v správe Ukrajiny, a za vyjadrenie týchto sympatií smerom k novovzniknutej Ukrajinskej republike očakávali od novej vlády rôzne výhody.
Zákon o národných menšinách Ukrajiny, ktorý prijala ukrajinská verchovná rada (t. j. parlament) v marci 1992 garantoval rovnaké práva všetkým príslušníkom národných menšín na území Ukrajiny. To ale krymských Tatárov neuspokojilo, pretože ich stále neuznali ako domorodý národ Krymu.
Po rozsiahlych protestoch na jeseň 1993 krymská verchovná rada prijala národnostnú kvótu, ktorá garantovala 14 miest pre krymských Tatárov a štyri ďalšie pre iné národy deportované z polostrova v čase Stalinovej diktatúry z celkových sto kresiel tunajšieho parlamentu. Už vo voľbách v júni 1995 však nemali garantované žiadne kvóty a v miestnej správe nezískali ani jedno miesto.
Až o štyri roky neskôr, v máji 1999, prinieslo krymským Tatárom svetielko nádeje na presadenie ich národnostných požiadaviek rozhodnutie ukrajinskej vlády o vytvorení nového poradného orgánu prezidenta - Rady zástupcov krymskotatárskeho národa . Vo voľbách v roku 2004 podporili krymskí Tatári liberálneho Viktora Juščenka, ktorý im umožnil, aby si založili vlastné médiá a inštitúcie (divadlo, múzeum...) a prispel k tomu, aby boli ilegálne usadlosti krymských Tatárov v nedovolenej zóne na juhu polostrova zlegalizované. Aj v nasledujúcich voľbách preto Medžlis vyzýval na podporu tzv. oranžového tábora.
Tento priaznivý vývoj pre krymských Tatárov narušilo až víťazstvo lídra proruskej Strany regiónov Viktora Janukovyča v prezidentských voľbách v roku 2010. Ten znížil počet členov Rady zástupcov krymskotatárskeho národa z 33 na 19, pričom jedenásti z nich boli jeho prívrženci.
Znova pod ruskou nadvládou
Rozhodnutie prezidenta Janukovyča o zastavení rokovaní ohľadom vstupu Ukrajiny do EÚ vyvolalo sériu protivládnych demonštrácií. Búrili sa aj občania ruskej národnosti žijúci na Kryme, kde sa začali vytvárať proruské polovojenské jednotky. V spolupráci s ruskými bezpečnostnými silami postupne obsadili strategické miesta a získali vojenskú prevahu nad polostrovom. Následne bolo rozhodnuté o vyhlásení referenda o pripojení Krymu k Ruskej federácii.
Medžlis s tým nesúhlasil a vyzýval na bojkot hlasovania. Rusi sa preto snažili nalákať krymských Tatárov na svoju stranu rôznymi sľubmi, napríklad ponukou zastúpenia v krymskej verchovnej rade a ruskom federálnom zhromaždení, ako aj garanciou ochrany ich jazyka. Ale vtedajší predseda Medžlisu, Mustafa Džemilev, bol ochotný odvolať bojkot iba pod podmienkou, že sa ruské vojská stiahnu z Krymu.
V deň konania referenda, 16. marca 2014, napokon 99% krymských Tatárov hlasovanie ignorovalo, avšak za pripojenie ukrajinskej Autonómnej republiky Krym a mesta Sevastopoľ (ktoré sa síce nachádza na Krymskom polostrove, ale patrí mu status mesta s osobitým postavením) k Ruskej federácii sa pri 83% volebnej účasti vyslovilo takmer 97% zúčastnených voličov. A od referenda bol už len krôčik k začleneniu Krymu a Sevastopoľa do ruského územia, k čomu došlo 21. marca 2014. Opozícia voči ruskej anexii však na Kryme pôsobí i dnes a jej predstaviteľmi sú predovšetkým vysoko postavení členovia Medžlisu. V reakcii na kritiku zabratia krymského územia Rusi postavili Medžlis mimo zákon a skonfiškovali jeho sídlo.
Ruský útlak sa prejavil aj v oblasti krymskotatárskych médií a inštitúcií, viaceré z nich museli zastaviť svoju činnosť alebo pokračovať na území Ukrajiny. Okrem toho krymských Tatárov obviňujú z náboženského fundamentalizmu a spolupráce s americkou vládou. V dôsledku diskriminácie opustili Krym tisíce krymských Tatárov. Podľa odhadov medzinárodných pozorovateľov ich len v rokoch 2014 – 2017 odišlo okolo 30 000. Aj medzi krymskými Tatármi však môžeme nájsť ľudí, ktorí s okupantmi spolupracujú. Príkladom je Vasvi Abdurajmov, líder strany Milli Firka, ocenený ruským štátnym vyznamenaním.
Sen o návrate do vlasti viazne v nedohľadne
V súčasnosti žije na polostrove Krym približne štvrť milióna krymských Tatárov a po svete sú roztrúsení mnohí ďalší. Len v Turecku sa nachádza 150 000 až 6 000 000 potomkov krymských Tatárov, ktorí tu emigrovali ešte v 18. storočí, keď Ruská ríša dobila Krymský chanát. Návratom do dávnej vlasti by ale veľa nezískali. Dnes by v krajine svojich predkov museli čeliť národnostnému prenasledovaniu, ako i rôznym obvineniam.
Pripravil a foto s uvedením zdroja poskytol Mgr. Pavol Ičo, © Slovenské pohrebníctvo
publikované v elektronickej forme 12/2021
Viac fotografií v galérii pod článkom
