Pri prechádzkach na našich cintorínoch, zvlášť na tých starších nám padnú do oka malé portréty na náhrobníkoch. Neraz sa človek pristaví a zamyslí nad dobou v ktorej zobrazená osoba žila. Charakterizujú ju jej rysy, odev, účes, okuliare alebo uniforma, napríklad aj školská. Zvlášť zaujme človek s cylindrom na hlave o ktorom nižšie vytesaný text len potvrdzuje jeho výsadné postavenie vo vtedajšej spoločnosti, alebo sa môžeme dočítať, že išlo o staviteľa, hudobníka, starostu či politika.
Zvečňovanie výzoru zosnulých osôb je zvyk, ktorý je na svete celé veky. Začalo to maľbami na stenách jaskýň, pokračovalo vytesávaním sôch, búst, sfíng. Iným možným spôsobom vyobrazenia boli rytiny, razenie mincí, plakiet, otláčanie do dreva, kože. To sú len niektoré z množstva spôsobov, ako v čase zvečňujeme „portrét“ osoby.
História
Fotokeramika, ako už naznačuje názov, spája v sebe dve umenia, prinajmenšom zručnosti, remeslá. Fotografovanie samotné a prácu s keramikou. Samozrejme za použitia rôznych chemických techník, ktoré v konečnom dôsledku spoja fotografiu a keramický rámček do jedného celku.
Najstarším patentovaným spôsobom bol prenos fotografie na porcelán pánov Foxa Talbota a Thomasa Maloneho z decembra 1849. Bol to však proces o ktorom skutočnom praktickom použití neexistujú dôkazy, pretože postup nebol zakončený vypálením v peci a tak jeho konečná podoba bola nepreukázaná.
Prví, ktorí rozpoznali nevyhnutnosť vypáliť obraz v peci, aby sa natrvalo zafixoval na smalt alebo porcelán, boli dvaja francúzski fotografi, Bulot a Cattin. Ich metóda fixácie a vyfarbovania (sprvoti monochromatická)fotografických snímok (zhotovených Collodionovým procesom, ktoré boli následne prenesené na smalt, porcelán, sklo a všetky druhy hlinených predmetov) bola patentovaná v Anglicku 13. decembra 1854. Ilustračné foto pavel ondera
Najznámejším z pomerne malého počtu producentov prenesených fotografií bol Lafond de Camarsac (1821-1905), parížsky fotograf, ktorý dotiahol fotografické miniatúry k najlepším keramickým maľbám. Boli porovnané s porcelánovými maľbami Sèvres a vyniesli mu zlatú medailu na medzinárodnej výstave v Paríži v roku 1867.
Najväčší dopyt po fotokeramike nastal v 20 storočí a vrcholil po roku 1945, kedy skončila druhá svetová vojna. V tomto období sa už začal objavovať prenos farebných obrázkov na keramiku. Samotná farebná fotografia prišla oveľa skôr, išlo prakticky o obrázok zložený z troch samostatných fotografií, vyfotografovaných tromi farebnými filtrami (červený, zelený, modrý). Tento princíp v podobe viacvrstvového fotografického filmu uviedla na trh v roku 1935 firma Kodak a používal sa až do príchodu digitálnej fotografie.
Prenos farebnej alebo monochromatickej fotografie na porcelán, keramiku však stále ostávalo majstrovstvom, kde hlavnou zárukou úspechu bola remeselná zručnosť. Ide o jemnú a precíznu prácu pri zachovaní starodávnych procesov, ktorými sa tieto portréty vyrábali. Aj preto by sa mali tieto spôsoby výroby radiť medzi kultúrne dedičstvo jednotlivých lokalít a mali by byť ako celok chránené pre ďalšie generácie.
Zberateľstvo
Tak ako u všetkých remesiel a ich produktov, zvlášť tých z minulosti prichádzajú ku slovu zberatelia, historici a tam kde je dopyt, prichádza aj ponuka. Je nad slnko jasnejšie, že ide vo väčšine prípadov o krádeže, ktoré sa dnes schovávajú za vandalizmus. Tak aj na cintorínoch po celom svete miznú dobové podobizne hodnotné svojim spracovaním, technikou, motívom. Neraz je pre kupujúceho rozhodujúci aj spôsob poškodenia časom a patinou, čo dokumentuje vek historického artefaktu a od čoho sa odvíja aj cena.
Musíme si uvedomiť, že cintoríny sú pokladnicou a históriou komunity, štátu i historických udalostí prebiehajúcich v ich okolí, sú v podstate mementom uplynulej doby. Ako také si zaslúžia nielen našu pozornosť, ale hlavne ochranu a starostlivosť.
Súčasnosť
S príchodom digitálnej fotografie a nových technológií na trh s fotokeramikou sa otvárajú ich výrobcom a samozrejme aj objednávateľom výrazne širšie možnosti. Dnešné spomienkové predmety z keramiky, ktoré nachádzame na hroboch sú dokonalé umelecké diela, ktoré zachytávajú našich drahých zosnulých. Ilustračné foto pavel ondera
Najnovšie a najpokročilejšie technológie vo fotokeramike dávajú výrobkom nové vlastnosti s ktorými dokážu odolávať poveternostným podmienkam a mechanickým vplyvom. Výrobcovia deklarujú dlhšiu životnosť ako mali diela minulosti, ktoré však už svoju odolnosť dokázali práve tým, že existujú na našich cintorínoch už desaťročia až do týchto dní.
Možnosti dnešnej ponuky fotokeramiky sú veľmi široké. Vďaka retuši je možné s obrázkom pracovať podľa želania objednávateľa prakticky neobmedzene. Ide nielen o výzor osoby, ale aj o pozadie, či artefakty na obrázku. Rozmery jednotlivých zadaní sú v prípade mozaikového skladania prakticky neobmedzené.
Pri použití techniky dnešnej digitalizovanej doby je veľmi dôležitá práca grafika. Spolupracuje s ním ďalší kvalifikovaný personál, ktorý obsluhuje atramentové fotokeramické tlačiarne a vypaľovaciu muflovú pec. U všetkých je samozrejme nepostrádateľná už spomínaná remeselná zručnosť a profesionalita.
Dnešné techniky výroby sú tak isto ako tie z minulosti umelecké diela obohatené vysoko kvalitným rozlíšením, detailmi a celkovou reprodukciou.
Každý kto miluje toho, ktorý ho opustil túži si jeho obraz, spomienku uchovať a pamätať si ju čo najdlhšie a najvernejšie. Fotokeramika nám umožňuje zachovať si takýto spôsob, a to nielen pre nás, ale napríklad aj pre širšiu rodinu. Zároveň ide o vkusný a nenahraditeľný doplnok náhrobkov, ktorý dotvára celkovú atmosféru nielen pietneho miesta konkrétnej osoby, ale aj celého pohrebiska.
