Fotografia na náhrobných kameňoch
Ján Aláč - Dnes je fotografia vnímaná ako niečo bežné, bez čoho si každodenný život už nevieme ani predstaviť. Je všadeprítomná, hoci často si jej prítomnosť, rovnako ako možnosti využitia, výraznejšie ani neuvedomujeme. Napĺňa stránky kníh, novín a časopisov. Atakuje človeka z reklamných bilboardov. To, z čoho nie je vyhotovený obrazový záznam, akoby ani neexistovalo. Stáva sa dôkazom existencie, dôkazom pravdivosti udalosti, rovnako ako i prostriedkom manipulácie. Hranica medzi týmito polohami dnes už nie je vôbec zreteľná. Nebolo tomu vždy tak. Fotografia pri svojom nástupe mala nádych kurióznosti, ale i zvýšenej hodnoty prameniacej z počiatočnej zriedkavosti. Po svojom masovejšom rozšírení sa veľmi rýchlo etablovala aj v ľudovom prostredí. Objavuje sa v ňom sporadickejšie už v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia, no výraznejšie rozšírenie nastáva v 20. – 30. rokoch 20. storočia.
V tomto období sa fotografia z čestného miesta v intimite obydlí dostáva von do priestoru, kde nachádza nové využitie na náhrobných kameňoch a pomníkoch dedinských cintorínov. Je to azda prvýkrát, keď sa fotografia z interiérov obydlí a stránok fotoalbumov dostáva výraznejšie do exteriéru. V tradičnom agrárnom prostredí bola vo všeobecnosti akcentovaná predovšetkým jej spomienková funkcia, a to využitím na miestach, ktoré sa v povedomí ľudí so spomienkami spájajú azda najvýraznejšie. Ide však o spomienky špecifické, úprimné a intenzívne, podfarbené podvedomou stiesnenosťou vnímania smrti. Fotografia pri tomto charaktere využitia poskytovala nové možnosti, a aj preto sa stala veľmi obľúbenou a využívanou. Vymaňovala zosnulého človeka z neurčitosti danej strohým záznamom mena, priezviska a dátumov narodenia a smrti. Jej charakter umožňoval verné zachytenie vizuálnej podoby zosnulého, na ktorého sa spomienky azda najväčšmi opierajú o jeho vzhľad. Výhodou fotografií na náhrobných kameňoch je ich sústredenie na mieste cintorína, napriek tomu, že pochádzajú zo širšieho časového rozpätia. O cintorínoch tak možno hovoriť ako o svojských kronikách sídiel, ku ktorým prináležia.
Na cintorínoch sa fotografia objavuje najprv na náhrobných kameňoch vyšších spoločenských vrstiev. Z nich postupne preniká i na náhrobníky zhotovované profesionálnymi kamenárskymi dielňami pre tradičné agrárne prostredie. Na rozšírenom využití fotografie mala výrazný podiel skutočnosť, že tvorcovia ľudových náhrobníkov sa v mnohých smeroch snažili o vystihnutie osobnosti zosnulého. Predlohu pre umiestňovanie fotografií zosnulých na náhrobníkoch preto možno identifikovať napríklad v snahách ľudových kamenárov o realistické zobrazenie zosnulého, čo narážalo na limity zručnosti jednotlivých kamenárov, ale i na odpor vidieckeho prostredia vychádzajúci z predstavy, že zobrazenie zosnulého by spôsobovalo jeho nepokoj na druhom svete s tendenciou k návratu do sveta živých. Tejto predstave sa tradičné agrárne prostredie vo svojich zvykoch a obradoch snažilo vždy vyhnúť. Takéto zobrazenia sú preto veľmi zriedkavé. Po prvej svetovej vojne, v dôsledku celého radu celospoločenských procesov a zmien, sa táto mentálna bariéra definitívne stráca a využitiu fotografie na náhrobných kameňoch už takmer nič nebráni.
Náročnosť technologického procesu tvorby fotografií a charakter fotografovania samotného toto médium predurčovali predovšetkým pre využitie pri významnejších udalostiach v živote jednotlivca a celých rodín. Fotografia, ako taká, v tomto období nebola záležitosťou každodennosti, mala nádych výnimočnosti a neúmerne častým využívaním nebola devalvovaná. V tradičnom agrárnom prostredí to platilo dvojnásobne. Fotografie použité na náhrobníkoch zaznamenávajú dominantne podobu žijúceho človeka. Z tohto dôvodu vznikali pri istom type príležitostí, predovšetkým pri významných životných okamihoch, ktoré sú neskôr využité na pripomenutie si podoby zosnulého na náhrobníku. Len ojedinele boli použité fotografie zachytávajúce zosnulého človeka. Mnohé fotografie môžu na nezainteresovaného pozorovateľa pôsobiť dojmom jednotvárnosti, alebo až strnulosti, no v čase, kedy fotografovanie malo pre väčšinu ľudí nádych výnimočnosti, sa na tomto špecifickom výraze okrem výnimočnosti chvíle, ktorá stála za zaznamenanie, podieľala i výnimočnosť samotného aktu fotografovania.
Fotografia prevažne zachytáva tvár človeka s príslušnou časťou poprsia. Dominuje neutrálny výraz tváre, niekedy až strnulosť, bez výraznejších mimických gest. Vo výrazoch tvárí je badať výrazné sústredenie sa fotografovaného, spolu s nepokojom prameniacim zo zneistenia a neprirodzenosti pozície, v ktorej sa pri fotografovaní ocitá a s ktorou mu chýbajú skúsenosti. Štylizovaná strnulosť a vnútorné napätie vlastné väčšine fotografií, im dávajú ťažko definovateľný jednotiaci výraz. Napriek tomu možno vypozorovať pomerne širokú paletu výrazov a postojov. Vo fyziognómii a výrazoch tvárí možno identifikovať napríklad až aristokratický výraz zaodetý do ľudového odevu, vypovedajúci o hrdosti a dôstojnosti týchto ľudí. Sú v nich obsiahnuté radostné i zložitejšie chvíle života. V každom prípade sú tieto fotografie záznamom podôb života. Možno v nich nájsť bezstarostnosť mladosti, ale i dôstojnosť staroby. Hoci je v nich prítomná štylizovanosť výrazov tvárí a postojov, nič neprikrášľujú ani neskresľujú, zaznamenávajú sviatočnejšiu polohu života týchto ľudí, ktorá im však bola rovnako vlastná, hoci časovo vytesnená len do určitých významnejších chvíľ v rámci týždňa, roka, či života.
V prípade absencie fotografie zachytávajúcej človeka za života, bola ako náhrada použitá ojedinele fotografia zosnulého. Niekedy boli pre umocnenie emotívnosti výpovede využité dve fotografie; jedna zachytávala žijúceho a druhá fotografia zachytávajúca zosnulého. V inej podobe bola použitá fotografia dieťaťa v kontraste s podobou človeka v čase dospelosti. Momentom emotívnosti je v prvom prípade konfrontácia života a smrti, v druhom prípade konfrontácia detstva a dospelosti. Vkus spoločenstva v niektorých hontianskych dedinách, napríklad v Sucháni, sa v 20. rokoch 20. storočia v prípade žien dočasne zjednotil na vyobrazení celej postavy v tradičnom, bohato zdobenom ľudovom odeve. Fotografie starších vydatých žien sú jednotne vždy s pokrývkou hlavy. V prípade mužov bola pomerne často použitá fotografia zachytávajúca zosnulého v uniforme z obdobia vojenskej služby, a to aj napriek tomu, že sa dožil pomerne vysokého veku. Vysvetlenie spočíva práve vo výnimočnosti aktu fotografovania. V čase smrti mohli mať pozostalí k dispozícii iba jednu „podobenku“ zosnulého pochádzajúcu práve z obdobia vojenčiny.
Väčšina fotografií mala podobu oválneho porcelánového rámika, umiestneného v hornej štvrtine náhrobníka. Konkrétne príčiny a okolnosti vzniku fotografií sú z odstupom rokov už zabudnuté a v tomto zmysle nie sú ani dôležité. Zaujímavá je polyfónnosť možností výkladu. Sú zaujímavým svedectvom o dobe, v ktorej vznikali a o ľuďoch, ktorých podoby zachytávajú. Sú výpoveďou o tom, že minulosť a jej aktéri i na tej najelementárnejšej úrovni nie sú anonymní, ale sú to konkrétni ľudia, ktorí svoj život prežívali naplno. Rovnako sú svedectvom o istom spôsobe využitia fotografie, ktorý sa na určitý čas a v istom prostredí stal mimoriadne populárnym.
V tomto období sa fotografia z čestného miesta v intimite obydlí dostáva von do priestoru, kde nachádza nové využitie na náhrobných kameňoch a pomníkoch dedinských cintorínov. Je to azda prvýkrát, keď sa fotografia z interiérov obydlí a stránok fotoalbumov dostáva výraznejšie do exteriéru. V tradičnom agrárnom prostredí bola vo všeobecnosti akcentovaná predovšetkým jej spomienková funkcia, a to využitím na miestach, ktoré sa v povedomí ľudí so spomienkami spájajú azda najvýraznejšie. Ide však o spomienky špecifické, úprimné a intenzívne, podfarbené podvedomou stiesnenosťou vnímania smrti. Fotografia pri tomto charaktere využitia poskytovala nové možnosti, a aj preto sa stala veľmi obľúbenou a využívanou. Vymaňovala zosnulého človeka z neurčitosti danej strohým záznamom mena, priezviska a dátumov narodenia a smrti. Jej charakter umožňoval verné zachytenie vizuálnej podoby zosnulého, na ktorého sa spomienky azda najväčšmi opierajú o jeho vzhľad. Výhodou fotografií na náhrobných kameňoch je ich sústredenie na mieste cintorína, napriek tomu, že pochádzajú zo širšieho časového rozpätia. O cintorínoch tak možno hovoriť ako o svojských kronikách sídiel, ku ktorým prináležia.
Na cintorínoch sa fotografia objavuje najprv na náhrobných kameňoch vyšších spoločenských vrstiev. Z nich postupne preniká i na náhrobníky zhotovované profesionálnymi kamenárskymi dielňami pre tradičné agrárne prostredie. Na rozšírenom využití fotografie mala výrazný podiel skutočnosť, že tvorcovia ľudových náhrobníkov sa v mnohých smeroch snažili o vystihnutie osobnosti zosnulého. Predlohu pre umiestňovanie fotografií zosnulých na náhrobníkoch preto možno identifikovať napríklad v snahách ľudových kamenárov o realistické zobrazenie zosnulého, čo narážalo na limity zručnosti jednotlivých kamenárov, ale i na odpor vidieckeho prostredia vychádzajúci z predstavy, že zobrazenie zosnulého by spôsobovalo jeho nepokoj na druhom svete s tendenciou k návratu do sveta živých. Tejto predstave sa tradičné agrárne prostredie vo svojich zvykoch a obradoch snažilo vždy vyhnúť. Takéto zobrazenia sú preto veľmi zriedkavé. Po prvej svetovej vojne, v dôsledku celého radu celospoločenských procesov a zmien, sa táto mentálna bariéra definitívne stráca a využitiu fotografie na náhrobných kameňoch už takmer nič nebráni.Náročnosť technologického procesu tvorby fotografií a charakter fotografovania samotného toto médium predurčovali predovšetkým pre využitie pri významnejších udalostiach v živote jednotlivca a celých rodín. Fotografia, ako taká, v tomto období nebola záležitosťou každodennosti, mala nádych výnimočnosti a neúmerne častým využívaním nebola devalvovaná. V tradičnom agrárnom prostredí to platilo dvojnásobne. Fotografie použité na náhrobníkoch zaznamenávajú dominantne podobu žijúceho človeka. Z tohto dôvodu vznikali pri istom type príležitostí, predovšetkým pri významných životných okamihoch, ktoré sú neskôr využité na pripomenutie si podoby zosnulého na náhrobníku. Len ojedinele boli použité fotografie zachytávajúce zosnulého človeka. Mnohé fotografie môžu na nezainteresovaného pozorovateľa pôsobiť dojmom jednotvárnosti, alebo až strnulosti, no v čase, kedy fotografovanie malo pre väčšinu ľudí nádych výnimočnosti, sa na tomto špecifickom výraze okrem výnimočnosti chvíle, ktorá stála za zaznamenanie, podieľala i výnimočnosť samotného aktu fotografovania.
Fotografia prevažne zachytáva tvár človeka s príslušnou časťou poprsia. Dominuje neutrálny výraz tváre, niekedy až strnulosť, bez výraznejších mimických gest. Vo výrazoch tvárí je badať výrazné sústredenie sa fotografovaného, spolu s nepokojom prameniacim zo zneistenia a neprirodzenosti pozície, v ktorej sa pri fotografovaní ocitá a s ktorou mu chýbajú skúsenosti. Štylizovaná strnulosť a vnútorné napätie vlastné väčšine fotografií, im dávajú ťažko definovateľný jednotiaci výraz. Napriek tomu možno vypozorovať pomerne širokú paletu výrazov a postojov. Vo fyziognómii a výrazoch tvárí možno identifikovať napríklad až aristokratický výraz zaodetý do ľudového odevu, vypovedajúci o hrdosti a dôstojnosti týchto ľudí. Sú v nich obsiahnuté radostné i zložitejšie chvíle života. V každom prípade sú tieto fotografie záznamom podôb života. Možno v nich nájsť bezstarostnosť mladosti, ale i dôstojnosť staroby. Hoci je v nich prítomná štylizovanosť výrazov tvárí a postojov, nič neprikrášľujú ani neskresľujú, zaznamenávajú sviatočnejšiu polohu života týchto ľudí, ktorá im však bola rovnako vlastná, hoci časovo vytesnená len do určitých významnejších chvíľ v rámci týždňa, roka, či života.V prípade absencie fotografie zachytávajúcej človeka za života, bola ako náhrada použitá ojedinele fotografia zosnulého. Niekedy boli pre umocnenie emotívnosti výpovede využité dve fotografie; jedna zachytávala žijúceho a druhá fotografia zachytávajúca zosnulého. V inej podobe bola použitá fotografia dieťaťa v kontraste s podobou človeka v čase dospelosti. Momentom emotívnosti je v prvom prípade konfrontácia života a smrti, v druhom prípade konfrontácia detstva a dospelosti. Vkus spoločenstva v niektorých hontianskych dedinách, napríklad v Sucháni, sa v 20. rokoch 20. storočia v prípade žien dočasne zjednotil na vyobrazení celej postavy v tradičnom, bohato zdobenom ľudovom odeve. Fotografie starších vydatých žien sú jednotne vždy s pokrývkou hlavy. V prípade mužov bola pomerne často použitá fotografia zachytávajúca zosnulého v uniforme z obdobia vojenskej služby, a to aj napriek tomu, že sa dožil pomerne vysokého veku. Vysvetlenie spočíva práve vo výnimočnosti aktu fotografovania. V čase smrti mohli mať pozostalí k dispozícii iba jednu „podobenku“ zosnulého pochádzajúcu práve z obdobia vojenčiny.
Väčšina fotografií mala podobu oválneho porcelánového rámika, umiestneného v hornej štvrtine náhrobníka. Konkrétne príčiny a okolnosti vzniku fotografií sú z odstupom rokov už zabudnuté a v tomto zmysle nie sú ani dôležité. Zaujímavá je polyfónnosť možností výkladu. Sú zaujímavým svedectvom o dobe, v ktorej vznikali a o ľuďoch, ktorých podoby zachytávajú. Sú výpoveďou o tom, že minulosť a jej aktéri i na tej najelementárnejšej úrovni nie sú anonymní, ale sú to konkrétni ľudia, ktorí svoj život prežívali naplno. Rovnako sú svedectvom o istom spôsobe využitia fotografie, ktorý sa na určitý čas a v istom prostredí stal mimoriadne populárnym.
Pripravil Ján Aláč, fotografie autor a Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
 Súčasnosť na cintorínoch I v súčasnosti možno na našich cintorínoch v obciach a mestách nájsť pri výzdobe hrobových miest použitú fotokeramiku. Zachytený výraz osôb na fotografiách už nie je taký strojený ako u našich predkov, no vážnosť okamihu ostáva zachovaná. Taktiež sa zmenila dokonalosť spracovania a použité materiály. Fotokeramiku čoraz častejšie nahrádza plastika s rôznymi motívmi i s vyobrazením zosnulej osoby. Pôsobí honosnejším dojmom a je náročnejšia na prácu i použité materiály. Práve tie bývajú často terčom zlodejov a tak ľudia volia kompromis. Lacnejší materiál a perfektnejšie prevedenie. -op- |
Späť na tému Z histórie
