Február mesiac ich odchodu

Február 2025 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.

Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich miesta posledného odpočinku. V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.

Spomeňme cintorín Slávičie údolie v Bratislave, ktorý bol založený v roku 1912, pochovaných tu bolo odvtedy cca 250 tisíc zosnulých (podobne na Verejnom cintoríne v Košiciach, ktorý je najväčším cintorínom na Slovensku). V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa skutočné osobnosti nechávali a nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.

V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.

Dubček Pavol, Fabry Rudolf, Feigler Ignaz, Fila Rudolf, Jariabek Ondrej, Kačáni Ladislav, Kmeť Andrej,
Kohút Ján, Krčméry Štefan, Nepela Ondrej, Púčik Albert, Ťapák Martin, Tóth Ilja Paulíny, Wetzler Alfréd

Narodil sa v Trenčíne. Svoje školské časy prežíval v Banskej Bystrici, maturitu absolvoval na gymnáziu v Bratislave. Prešiel na Lekársku fakultu Univerzity Komenského, ktorú zakončil v roku 1972.

Keďže jeho otec Alexander Dubček vedúca osobnosť Pražskej jari bol po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy zosadený a prenasledovaný komunistickým režimom, dotklo sa to aj celej rodiny vrátane syna Pavla. Jeho bydlisko na Mišíkovej ulici v Bratislave bolo monitorované 24 hodín denne, jeho pohyb i osoby s ktorými prišiel do styku boli automaticky preverované. V rámci tejto kontroly patrili medzi rizikové osoby aj všetci príslušníci domácnosti.

Pavol sa teda sprvoti zamestnal ako nočný vrátnik v istom bratislavskom bytovom družstve (otec Alexander pracoval v Štátnych lesoch). Keď otvorili novú nemocnicu v Malackách skúsil svoje štastie nastúpiť na miesto chirurga. Dostal „Ministerskú“ výnimku a mohol nastúpiť ako chirurg na ambulancii, neskôr aj v nemocnici. Aj kvôli cestovaniu (býval v Bratislave u rodičov a denne dochádzal) prešiel neskôr do nemocnice k Milosrdným bratom (nám. SNP Bratislava), po odchode prevádzkoval svoju prax až do svojho skonu ako ambulantný chirurg na Poliklinike Tehelná.

V politike sa angažoval až po páde komunistického režimu. Bol poslancom v mestskej časti Nové Mesto , v roku 2019 kandidoval aj do Európskeho parlamentu.

Zomrel 18. februára 2022 po mozgovej porážke v nemocnici na bratislavských Kramároch. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v sektore V.I.P. blízko hlavného vchodu, vedľa svojho otca.
 

Narodil sa v Budmericiach na Západnom Slovensku. Bol známy slovenský avantgardný básnik, prozaik, publicista a surrealistický grafik.

Po maturite na gymnáziu v Trnave študoval v rokoch odbor kreslenie a zemepis na Českom vysokom učení technickom v Prahe. Po ukončení vysokej školy sa vrátil na Slovensko a natrvalo sa usídlil v Bratislave. Niekoľko rokov pracoval v Bratislave ako úradník. Od roku 1947 sa začal venovať novinárskemu povolaniu, pôsobil vo viacerých periodikách – v denníku Práca, v týždenníkoch Nedeľa, Život, Film a divadlo, Kultúrny život.

V období 1960 – 1965 bol spisovateľom v slobodnom povolaní, potom dva roky pracoval v Slovenskom ústredí knižnej kultúry a znova sa vrátil k žurnalistike, a to ako šéfredaktor týždenníka Expres (1969 – 1971). Dva roky bol spisovateľom na voľnej nohe a napokon zavŕšil svoje novinárske pôsobenie v periodiku Výtvarný život, kde pracoval ako šéfredaktor od roku 1973 až do odchodu na dôchodok v roku 1975.

Zomrel vo veku 67 rokov dňa 11. februára 1982. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
 

Ignác Feigler starší sa narodil na Hradnom vŕšku v Bratislave 23.4.1791.Vyučil sa u prešporských kamenárov Andrea Benka a Antona Danka. Ako učni museli kamenári a murári ísť získavať skúsenosti do sveta (tzv. vandrovka v trvaní 2 roky). Feigler starší zostal v cudzine 5 rokov. V roku 1818 sa stal bratislavským mešťanostom.

Z jeho výnimočných prác: mestský špitál a s ním spojený Kostol sv. Ladislava, obytný nájomný dom tzv. Kernov pri Rybárskej bráne, dokončil aj budovu Konskej železnice, Staval aj Kaplnku sv. Kataríny na Michalskej ulici podobne ako Wimmerov dom (tamtiež). Z najväčších zákaziek ktoré staval bol Župný dom na Župnom námestí a Kaštieľ v Rusovciach.

Zomrel na týfus 12. februára v roku 1847. Pochovaný je v Bratislave na Ondrejskom cintoríne.
 

Narodil sa v Příbrami na Moravě. Jeho otec bol mlynársky majster bez vlastného mlyna, takže chodil po iných mlynoch kde robil čo bolo treba. Mladý Rudo chodil s ním a to hlavne počas prázdnin. Otec bol aj maliar, orientoval sa zväčša na krajinky systémom čo videl to aj maľoval.

Rudolf navštevoval strednú školu „Umeleckú priemyslovku“ kam prešiel z gymnázia. Požehnaním pre neho bol učiteľ Bohdan Lacina, ktorý ho zasvätil do umenia najskôr všeobecne potom cielene do maliarstva. Za manželku si zobral reštaurátorku Dorotu, ktorá študovala o tri ročníky nižšie. Štúdiá ukončil v roku 1958 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. Jána Mudrocha.

Fila sa zamestnal v podniku Umelecké remeslá, keď sa uvoľnilo miesto na Škole umeleckého priemyslu prijal miesto v oddelení propagačného výtvarníctva. Na tejto škole učil 30 rokov. V rokoch 1990 až 1992 pôsobil ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V roku 2003 mu bola udelená cena Dominika Tatarku.

Zomiera 11.2.2015 vo svojich 83 rokoch a je pochovaný na cintoríne Vrakuňa - Ružinov v Bratislave v sektore V.I.P.
 

Narodil sa v Kráľovej Lehote a vyrastal v liptovskej dedine Hybe. Bavilo ho ochotníčenie, ktorému sa venoval vo voľnom čase. Absolvoval učiteľský ústav a prax učiteľa vykonával v Čadci a v Prešove. Na podnet zakladateľa SND Janka Borodáča, ktorý ho objavil na súťaži ochotníckych divadiel sa stal v roku 1941 členom činohry SND. Bol slovenský herec aj ľudový rozprávač známy ako Sváko Ondro z relácie v slovenskom rozhlase Roľnícka beseda.

Vytvoril množstvo divadelných a filmových postáv. Bol aj scenáristom a režisérom Slovenskej filmovej tvorby na bratislavskej Kolibe, Československého štátneho filmu. Krátko bol aj pedagógom bratislavského Odborného divadelného kurzu.¹

Ondrej Jariabek má však aj temnú minulosť, ktorú ignorovali aj komunistickí mocipáni. Podľa svedectiev, ktoré skrýva Slovenský národný archív vo fonde Hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy bol Jariabek veľmi aktívnym gardistom. Okrem viacerých textov, ktorých bol autorom, napríklad: „Kamaráti, na stráž!, Autonómia, prvý raz rečnil na zraze HG v Turzovke a jeho prejav bol zameraný proti Benešovi, Čechom a čechoboľševizmu. Od začiatku svojej aktivity v Hlinkovej garde verejne štval Slovákov proti Čechom a Židom. V Prešove mal na starosť najmenšie deti tzv. „vĺčatá“, ktoré mali byť vychovávané v duchu podobne ako Hitlerjugend. Je však na počudovanie, že táto Jariabkova gardistická minulosť nemala vplyv na jeho kariéru. A možno ju len komunisti využili tak ako aj iných na ktorých niečo vedeli, aby ho donútili k vyššej angažovanosti na prezentáciu socializmu. Škoda nevyužiť vtedajšiu jeho popularitu a talent, ktorými disponoval. ²

Ondrej Jariabek zomiera v Bratislave vo veku 78 rokov dňa 3. februára 1987. Pochovaný je taktiež v Bratislave na cintoríne Slávičie údolie.
 

Narodil sa 1. apríla v Lučenci. Svoju futbalovú kariéru začal vo svojom rodisku, kde existoval športový futbalový klub pri Spojených Závodoch. V roku 1950 prešiel do klubu Iskra Poľana v Opatovej. Odtiaľ už smerovali jeho kroky za veľkým futbalom tej doby do Bratislavy.

Najskôr hral za Slovan Bratislava a Sláviu Bratislava. V 1953 prestúpil do Červenej Hviezdy Bratislava a tu zotrval celých deväť rokov do 1962. Počas tejto doby študoval na Vysokej škole pedagogickej, aby sa mohol neskôr športu venovať ako tréner, učiteľ. V rokoch 1963 až 65 pôsobil v Interi Bratislava (Internacionál Bratislava). Svoje skúsenosti napokon zúročil pri svojej pedagogickej úlohe na FTVŠ v Bratislave kde bol najskôr odborným asistentom, neskôr docentom na Katedre hier. V roku 1995 odišiel do dôchodku.

Spomeňme v stručnosti jeho úspechy a posty ktoré zastával. Zúčastnil sa Majstrovstiev sveta vo Švajčiarsku 1954, bol držiteľ titulu Majstra ČSR v rokoch 58-59. Pôsobil ako tréner v našich kluboch ale aj v reprezentačnom družstve ČSSR 71-72, ako tréner na Cypre a v Kuvajte. Bol Majster športu, predseda komisie VFZ SÚV ČSZTV a člen jeho predsedníctva.

Zomrel 5.2.2018. Odpočíva v priestore VIP osobností na cintoríne Vrakuňa - Ružinov. Nasledujúci rok (2019) bol zaradený do Siene slávy slovenského futbalu (SSSF).
 

Slovenský archeológ, historik, botanik, etnograf, geológ, mineralóg, paleontológ a rímskokatolícky kňaz sa narodil v Bzenici v rodine kováča ako najmladší z ôsmych detí. Do prvej triedy nastúpil ako šesťročný v Žarnovickej Huti, pokračoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici u piaristov (rád, ktorého členovia sa venujú vzdelávaniu detí a mládeže, sú zakladateľmi škôl a svojich žiakov vedú k budovaniu osobného vzťahu k Bohu). Práve nimi bol nasmerovaný do malého seminára v Trnave, odtiaľ odišiel študovať do Ostrihomu. Na Slovensku začal pôsobiť ako rímskokatolícky kaplán v Senohrade.

Venoval sa aj folkloristike, vydal zbierku ľudových vianočných piesní, zapisoval ľudové povesti a rozprávky. Prezentoval výšivky a čipky z Hontu na viacerých výstavách.

Našiel viacero druhov nových rastlín, pomenovali po ňom cca 40 rastlín, ruží a húb. Zostavil herbár ktorý obsahuje 72 tisíc položiek, z toho 39 tisíc vyšších rastlín (okolo 6 tisíc ruží) a 33 tisíc nižších rastlín (25 tisíc húb a slizoviek). Sústredil zbierku semien obsahujúcu 1733 vzoriek patriacich k 516 rodom. Jeho dielo je súčasťou zbierok Slovenského národného múzea.

Zomrel vo veku 66 rokov dňa 16.2.1908 v Turčianskom Svätom Martine. Jeho ostatky boli uložené na Národnom cintoríne v Martine.

 

Narodil sa v malom Ríme ako sa hovorí mestu Trnava. Rodina žila v skromných pomeroch a malého Janka viedli k podieľaniu sa na chode domácnosti, výchovou ho viedli k pracovitosti a čestnosti.

Rozhodol sa pre prácu vo filme, pripomeňme si, že v tých časoch ešte televízia neexistovala. Obrátil sa teda na Slovenskú filmovú spoločnosť. Prakticky od toho času 1948 sa pohyboval v štúdiách, najmä však za kamerou. Celý svoj aktívny pracovný život tak prežil v Slovenskej televízii.

Začínal ako laborant, asistent a švenker (pohyb kamery). Od roku 1956 sa dostal na pozíciu filmový kameraman, spravodajský reportér. Neuspokojil sa s dosiahnutým úspechom, uvedomoval si, že toto odvetvie má pred sebou veľkú budúcnosť a on s ním ide od začiatku. Dopĺňal si vzdelanie v Akadémii múzických umení a na Fakulte filmového a televízneho obrazu. Aj preto pochodil s kamerou takmer celý svet. V Japonsku napríklad točil s Karlom Pechom 18 dielny seriál „Tajomstvo krajiny Nippon“.

Zomrel vo veku 68 rokov dňa 20.2.2001. Jeho miesto posledného odpočinku nájdeme na cintoríne Ružinov-Vrakuňa (Gagarinova ulica 29), v priestore VIP.
 

Narodil sa v Mošovciach v rodine evanjelického farára. Pôsobil ako básnik, literárny historik a kritik, prekladateľ, publicista, redaktor a organizátor. Bol správcom Matice slovenskej a jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Publikovať začal v roku 1913, pričom prispieval do viacerých časopisov (Slovenské pohľady, Dennica, Živena, Národné noviny, Mladé Slovensko a i.). Debutoval v roku 1920 zbierkou básní „Keď sa sloboda rodila“. Inšpiroval sa Hviezdoslavom a štúrovcami, ale taktiež európskymi romantickými básnikmi. Okrem kritického realizmu používal i prvky symbolizmu. Svojou poéziou spájal literárnu tradíciu s básnickou modernou. Venoval sa písaniu vlasteneckej a ľúbostnej lyriky, ale tiež spirituálnej lyrike.

Jeho najvýznamnejším teoretickým dielom sú dvojzväzkové dejiny slovenskej literatúry 150 rokov slovenskej literatúry (spomína významné i menej významné osobnosti 18. a 19. storočia). Okrem toho publikoval množstvo štúdií a príspevkov o literatúre, umení a kultúre v slovenských periodikách. Mimoriadne zásluhy si získal ako redaktor Slovenských pohľadov (1922 – 1932), okolo ktorých sústredil takmer všetkých starších i začínajúcich autorov. V roku 1931 u neho zistili lekári duševné problémy, ktoré sa rozvinuli do vážnej psychickej choroby schizofrénie. Tým prakticky ukončil svoju činnosť vo funkciách ktoré zastával. Trvalo sa liečil v psychiatrickej liečebni v Pezinku.

Zomrel 17.2.1955 vo veku 62 rokov v Pezinku. Urna s jeho popolom bola uložená na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave. Neskôr bola v roku 1990 prevezená na Národný cintorín do Martina.
 

Narodil sa v Bratislave po tom ako sa sem prisťahovali jeho rodičia, mama bola pôvodne krajčírka, otec sa živil ako šofér. Nijako ku športu neinklinovali, ale synovi nebránili venovať sa krasokorčuľovaniu v klube bratislavského Slovana. Tam si ho všimla trénerka z Viedne pani Hilda Múdra a sprevádzala ho ako osobný kouč až do roku 1973.

Z Ondreja vyrástol krasokorčuliarsky šampión svetového formátu. Od roku 1970 po rok 1973 vyhral prakticky všetky súťaže a majstrovstvá sveta, Európy i ZOH.

Kariéru ukončil už v roku 1973 ako 22 ročný. Počas svojej aktívnej športovej éry sa stal osemnásobným majstrom Československa, na vrcholových podujatiach získal 9 zlatých, 2 strieborné a 3 bronzové medaily.

Presťahoval sa do Mannheimu v Nemecku a ešte trinásť rokov sa venoval krasokorčuľovaniu. O jeho súkromí sa v Československu veľa nevedelo, režim nebol naklonený ku zverejňovaniu informácií, ktoré by mohli kaziť morálku socialistického človeka. Faktom ostáva jeho sexuálna orientácia na rovnaké pohlavie. Hovorilo sa, že naoko (a kvôli získaniu pobytu) sa síce v Nemecku oženil so svojou venezuelskou kolegyňou krasokorčuliarkou, no svoj milenecký vzťah s Tollerom Crastonom neprerušil.

Ondrej Nepela zomrel vo veku 38 rokov 2. februára 1989. Oficiálnou príčinou bola rakovina lymfatických uzlín, no vie sa, že zomrel na AIDS. Táto téma bola u nás doma tabu. Rodinný hrob kam preniesli jeho urnu s popolom z Nemecka nájdeme na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
 

Narodil sa v Dolných Motešiciach. Mal osem súrodencov. Jeho ambície smerovali k dosiahnutiu vzdelania lekára, v roku 1943/44 sa zapíše na lekársku fakultu absolvuje však len zimný semester. Vojnové a povojnové udalosti sa niesli v duchu konfliktov s vrchnosťou, čo mu znemožnilo v štúdiu pokračovať.

V novembri 1947 žije v Rakúsku, odkiaľ podniká cesty na Slovensko s cieľom prispieť k organizovaniu protikomunistického odboja. Do tohto boja sa pridali aj Anton Tunega a Eduard Tesár.

4. 1. 1949 zatkli Alberta Púčika, 7. 1. Antona Tunegu a 9. 1. Eduarda Tesára. Nasledovali tvrdé výsluchy, fyzické tresty a psychické týranie. Všetci traja boli hlboko veriaci a plne sa oddali do rúk Boha v duchu svojej viery.

Najskôr ich senát Štátneho súdu v Bratislave dňa 21. mája 1949 odsúdil na doživotie. Svoj trest si začali odpykávať v Leopoldovskej väznici. Komunistickí mocipáni však doživotie považovali za mierny trest a tak sa prokurátor Anton Raša odvolal a vec začal riešiť najvyšší súd, ktorý na nátlak pohlavárov zmenil rozsudok na trest smrti.

Poprava sa uskutočnila v skorých ranných hodinách 20. februára 1951. Telá následne previezli na Martinský cintorín, kde ich uložili do troch hrobov vedľa seba.

Neskôr sa podarila rodinám exhumácia tiel a ich prevoz do rodných Motešíc. Na mieste ich prvého odpočinku však ostal vďaka konfederácii politických väzňov Slovenska hrob, kde sú uvedené ich mená.

 

Narodil sa v obci Liesek, dnes okres Dolný Kubín. Všetci ho poznáme ako režiséra no jeho životnú púť sa prejavovala vo viacerých umeleckých dimenziách.

V roku 1947 ukončil štúdium na bratislavskom konzervatóriu. Na VŠMU umení začal chodiť hneď po jej vzniku a absolvoval ju v roku 1956. Už predtým (1945-1950) pôsobil v SND ako herec a asistent réžie, popritom sa venoval činnosti SĽUK-u ako choreograf a režisér. Po odchode zo SĽUK–u tri roky pôsobil ako režisér pražskej Laterny Magiky (1959 – 1962).

Napokon sa venoval réžii. Začal v televízii pri krátkych filmoch zväčša s ľudovou folklórnou tematikou, neskôr sa venoval filmovej tvorbe. Režíroval dnes už kultový film Pacho, hybský zbojník so skvelým hereckým obsadením. Podobne v trilógii Sváko Ragan trafil do čierneho. Okrem toho natočil viacero slávnych titulov Rysavá jalovica (1970), Nevesta hôľ (1971), Zajtra bude neskoro (1972), Putovanie do San Jaga (1973), Deň, ktorý neumrie (1974) Plavčík a Vratko (1981), Popolvár najväčší na svete (1982), Zrelá mladosť (1983), Návrat Jána Petru (1984), Skleníková Venuša (1985), Kohút nezaspieva (1986), Neďaleko do neba (1987), Montiho čardáš (1989).

V roku 1968 získal titul zaslúžilý umelec, v roku 1988 národný umelec. Kríž prezidenta Slovenskej republiky II. stupňa za významné zásluhy o kultúrny rozvoj SR mu bol udelený v roku 2002.

Zomrel vo svojich 88 rokoch 1.2.2015. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, kde odpočívajú slávne osobnosti Slovenska.

 

Narodil sa v Martine v rodine Žigmunda Pauliny-Tótha a jeho manželky Margity Pauliny-Tóthovej. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a v Šoprone, neskôr na lekárskej fakulte univerzít v Budapešti a v Bratislave. V roku 1918 podpísal martinskú Deklaráciu slovenského národa, v roku 1919 bol členom československej delegácie v Budapešti. Bol prívržencom a členom Slovenskej národnej strany. Bol členom Štúrovej evanjelickej spoločnosti, podieľal sa na jej založení (1936) ako podpredseda prípravného výboru.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania odišiel na povstalecké územie, od 1. 9. 1944 bol spolupovereníkom a od 5. 9. 1944 zástupcom povereníka Slovenskej národnej rady pre zdravotníctvo. Po prechode Slovenského národného povstania do hôr pôsobil ako lekár partizánskeho oddielu Smrť fašizmu. V roku 1945 dostal Rad SNP I. triedy. Dnes je na budove na námestí Štefana Moyzesa č. 14 umiestnená tabuľa, ktorá pripomína, že tu sídlilo Povereníctvo SNR pre zdravotníctvo, a zástupcom povereníka SNR Fendta bol Iľja Paulíny Tóth.

Neskôr bol členom Demokratickej strany, poslancom Slovenskej národnej rady v rokoch 1945 - 1946 a predsedom jej rozpočtového výboru. Pôsobil tiež ako hlavný zdravotný komisár Bratislavy, podpredseda Ústrednej jednoty československých lekárov a po oslobodení pracoval ako externý profesor na lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako riaditeľ Štátnej infekčnej nemocnice v Bratislave. Je tiež autorom článkov a štúdií v odbornej tlači.
(Zdroj: Slovenská evanjelická jednota o.z. a Evanjelický cirkevný zbor a.v. B. Bystrica, Pomníky, pamätníky a pamätné tabule v Banskej Bystrici, sk.wikipedia.org)

Zomrel v Bratislave vo veku 68 rokov 12. februára 1965 a pochovaný je na evanjelickom Cintoríne Pri kozej bráne.
 

Bol slovenský spisovateľ vystupujúci pod pseudonymom Jozef Lánik, židovského pôvodu pochádzajúci z Trnavy. V roku 1941 ho zatkli za sabotáž v tehelni. Najskôr ho väznili štyri mesiace v Bratislave, potom ho previezli do pracovného tábora v Seredi. Odtiaľ ho eskortovali do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau pri Osvienčime s číslom 29162.

Wetzler pracoval v Birkenauskej márnici, kde zaznamenával počty väzňov, ktorí zomreli v plynových komorách a množstvo zlata získaného z ich zubov. Tam sa spoznal s mladším Rudolfom Vrbom a časom sa rozhodli, že sa pokúsia o útek. Za pomoci iných väzňov sa skryli vo vyhĺbenej jame tesne pri drôtoch tábora, kde na nich zvrchu nahádzali dosky a drevený materiál. Zo skúsenosti pri útekoch iných väzňov vedeli, že po tom ako bude zistená ich neprítomnosť pri nástupe, bude sa po nich pátrať 3 dni. Preto zostali v skrýši až do štvrtej noci, do 10. apríla 1944. Jedenásť dní im trvalo kým prešli vyše 130 kilometrov na slovenské územie.

Správa o vyhladzovacích táboroch bola pre vtedajších židov ale aj Slovákov šokom a sprvu jej nechceli veriť. Fakty však boli overiteľné a zdrvujúce. Ich správa obletela Európu v nemčine a maďarčine, neskôr v angličtine. V roku 1945 napísal brožúru „Oswienčim, hrobka štyroch miliónov ľudí“ v roku 1964 román „Čo Dante nevidel“.

Alfréd Wetzler neskôr pracoval ako redaktor, v 50-tych rokoch ako robotník, od 1955 v rezorte obchodu a od roku 1970 bol na invalidnom dôchodku pričom vypomáhal v bratislavskom Ružinove v knižnici.

Pre úplnosť Wetzlerovho životného príbehu treba dodať, že jeho priateľ s ktorým ušli z koncentráku Rudolf Vrba využil šancu, kedy bol vyslaný ako člen vedeckej delegácie do Izraela a požiadal o azyl. Pracoval najskôr na izraelskom ministerstve poľnohospodárstva, potom prešiel do Veľkej Británie, Canady, USA a v roku 2006 zomrel ako 81 ročný na rakovinu v Canade.

Alfréd Wetzler zomrel vo veku 69 rokov 8.2.1988 a je pochovaný na židovskom ortodoxnom cintoríne, na Žižkovej ulici v Bratislave.
 

Na tomto mieste si môžeme tiež pripomenúť osobnosti u ktorých nám chýbajú bližšie informácie. Či už životopisné údaje, alebo informácie o mieste ich posledného odpočinku. Ak máte potrebné údaje, alebo aj link na stránku kde ich získať, pošlite nám ich (v prípade záujmu zverejníme aj vaše meno). Adresa redakcie: pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk

Huťan Martin.*7.10.1951 — † 8.6.2012.cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Korkoš Ludwik *17.1.1928 — † 24.12.1992 Slávičie údolie, Bratislava
Chmúrny Daniel *28.5.1926 † 25.9.1998 Vrakuňa - Ružinov, Bratislava
Thurzo Igor *5.4.1884 † 7.9.1926 Národný cintorín, Martin
 

Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie: pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk

V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (alebo priamy link na článok) a meno autora fotografie.

Text Pavel Ondera © Fotografie CC-BY-SA-4.0 Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 01. 2025

Rýchle hľadanie
Dubček Pavol, syn *7.7.1948 - † 18.2.2022, cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Fabry Rudolf *8.2.1915 - † 11.2.1982, cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Feigler Ignaz *23.4.1791 - † 12.2.1847, Ondrejský cintorín, Bratislava
Fila Rudolf *19.7.1932 - † 11.2.2015, cintorín Vrakuňa-Ružinov, Bratislava
Jariabek Ondrej *20.2.1908 - † 3.2.1987, cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Kačáni Ladislav *1.4.1931 - † 5.2.2018, cintorín Vrakuňa-Ružinov, Bratislava
Kmeť Andrej *19.11.1841 - † 16.2.1908, Národný cintorín, Martin
Kohút Ján *24.10.1933 - † 20.2.2001, cintorín Vrakuňa-Ružinov, Bratislava
Krčméry Štefan *26.12.1892 - † 17.2.1955, Národný cintorín, Martin
Nepela Ondrej *22.1.1951 - † 2.2.1989, cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Púčik Albert *7.10.1921 - † 20.2.1951, Martinský cintorín, Bratislava
Ťapák Martin *13.10.1926 - † 1.2.2015, Ondrejský cintorín, Bratislava
Tóth Ilja Paulíny *27.12.1896 - † 12.2.1965, cintorín Pri Kozej bráne, Bratislava
Wetzler Alfréd *10.5.1918 - † 8.2.1988, Ortodoxný židovský cintorín, Bratislava