Evanjelickí mučeníci
Evanjelická cirkev čelila už od čias svojho vzniku krutému prenasledovaniu. Obzvlášť náročné obdobie zažila počas rekatolizácie v 16. až 18. storočí, keď za svoje presvedčenie zaplatilo životom veľa prívržencov reformačných myšlienok.
Proces protireformácie
Reformačné idey zasiahli v období ranného novoveku srdcia mnohých Slovákov. Verní nasledovníci Krista sa pohoršovali hlavne nad úpadkom rehoľných rádov, neznalosťou Písma a ziskuchtivosťou rímokatolíckej cirkvi, ktorá vlastnila v každej európskej krajine zhruba tretinu všetkých majetkov a pozemkov.
Počet zástancov reformácie postupne narastal a začiatkom 17. storočia už tvorili na území dnešného Slovenska podstatnú väčšinu obyvateľstva, pričom tento vývoj nedokázali zvrátiť ani také nariadenia, akým bol zákon Lutherani comburantur (Luteránov treba spáliť) z roku 1525, ktorý odporúčal upaľovanie evanjelikov, čím sa inšpiroval napríklad palatín Štefan Verbőczy, keď nechal na svojom panstve takýmto spôsobom usmrtiť osem luteránov.
Za ochrancov nekatolíkov sa vyhlasovali vodcovia stavovských povstaní (Štefan Bočkaj, Gabriel Betlen, Imrich Tököli a i.). Tých na oplátku často podporovali evanjelickí duchovní, ako napríklad dozorca evanjelickej cirkvi augsburského vierovyznania Daniel Krman mladší, ktorý osobne posväcoval povstalecké zástavy vo vojsku Františka II. Rákociho – vodcu poslednej stavovskej rebélie. Porážka jeho povstania v roku 1711 znamenala pre mnohých evanjelikov koniec nádejí na slobodné vyznávanie svojho náboženstva.
Zmena prišla až 25. októbra 1781, keď Jozef II. udelil kalvínom, luteránom a pravoslávnym veriacim náboženskú slobodu.
Ale dovtedy boli evanjelici trestaní hlavne tromi spôsobmi – buď ich prinútili, aby sa zriekli úradov a v takom prípade mohli ostať doma, alebo boli poslaní do vyhnanstva, alebo boli uväznení a neskôr odpredaní na galeje ako otroci. Galejníci museli vláčiť ťažký náklad alebo veslovať na lodi, pričom im do úst často vkladali tzv. hrušku, teda mučiaci nástroj, ktorý trestancom znemožňoval rozprávať. Takéto tresty postihli stovky až tisíce evanjelikov v Uhorsku. Evanjelický kňaz a. v. Ján Drobný (1880 – 1930) v knihe Evanjelickí slovenskí martýri z roku 1929 uvádza mená 490. prenasledovaných evanjelikov z obdobia 17. - 18. storočia. O ďalších súdoch a trestoch pre luteránov píše i v knihe Poníženie a sláva slovenských evanjelikov (1928) a množstvo zaujímavých informácií o utrpení protestantov priniesol aj publicista Belo Klein-Tesnoskalský (1853 – 1941) v spise Obrazy z dejín prešovských evanjelikov z roku 1933.
Na nasledujúcich riadkoch si pripomenieme pohnuté životné osudy troch mučeníkov evanjelickej cirkvi.
Martýri
Michal Gótš (v literatúre uvádzaný aj ako Michal Góč/Göts/Goets) prišiel na svet v roku 1604. Do kňazskej služby vstúpil pomerne neskoro, vo veku 49 alebo 50 rokov. Po dvadsaťročnom pôsobení v obci Kalinovo (okres Poltár) bol predvolaný na súd v Bratislave, kde sa ho snažili prinútiť, aby sa vzdal svojej viery, čo však odmietol. Preto ho poslali do väznice v Leopoldove, aby ho tam mučením prinútili odvrhnúť Lutherove učenie.
Jezuiti skúšali zlomiť jeho ducha bitkou, ťažkou telesnou prácou i pomocou reťazí, ktoré mu zvierali končatiny. Mnohým spoluväzňom bolo 70-ročného starca Gótša ľúto a snažili sa mu pomôcť. Tých, ktorí sa o to pokúsili, však trýznitelia nemilosrdne zbičovali.
Proces protireformácie
Reformačné idey zasiahli v období ranného novoveku srdcia mnohých Slovákov. Verní nasledovníci Krista sa pohoršovali hlavne nad úpadkom rehoľných rádov, neznalosťou Písma a ziskuchtivosťou rímokatolíckej cirkvi, ktorá vlastnila v každej európskej krajine zhruba tretinu všetkých majetkov a pozemkov.
Počet zástancov reformácie postupne narastal a začiatkom 17. storočia už tvorili na území dnešného Slovenska podstatnú väčšinu obyvateľstva, pričom tento vývoj nedokázali zvrátiť ani také nariadenia, akým bol zákon Lutherani comburantur (Luteránov treba spáliť) z roku 1525, ktorý odporúčal upaľovanie evanjelikov, čím sa inšpiroval napríklad palatín Štefan Verbőczy, keď nechal na svojom panstve takýmto spôsobom usmrtiť osem luteránov.
Za ochrancov nekatolíkov sa vyhlasovali vodcovia stavovských povstaní (Štefan Bočkaj, Gabriel Betlen, Imrich Tököli a i.). Tých na oplátku často podporovali evanjelickí duchovní, ako napríklad dozorca evanjelickej cirkvi augsburského vierovyznania Daniel Krman mladší, ktorý osobne posväcoval povstalecké zástavy vo vojsku Františka II. Rákociho – vodcu poslednej stavovskej rebélie. Porážka jeho povstania v roku 1711 znamenala pre mnohých evanjelikov koniec nádejí na slobodné vyznávanie svojho náboženstva.
Zmena prišla až 25. októbra 1781, keď Jozef II. udelil kalvínom, luteránom a pravoslávnym veriacim náboženskú slobodu.
Ale dovtedy boli evanjelici trestaní hlavne tromi spôsobmi – buď ich prinútili, aby sa zriekli úradov a v takom prípade mohli ostať doma, alebo boli poslaní do vyhnanstva, alebo boli uväznení a neskôr odpredaní na galeje ako otroci. Galejníci museli vláčiť ťažký náklad alebo veslovať na lodi, pričom im do úst často vkladali tzv. hrušku, teda mučiaci nástroj, ktorý trestancom znemožňoval rozprávať. Takéto tresty postihli stovky až tisíce evanjelikov v Uhorsku. Evanjelický kňaz a. v. Ján Drobný (1880 – 1930) v knihe Evanjelickí slovenskí martýri z roku 1929 uvádza mená 490. prenasledovaných evanjelikov z obdobia 17. - 18. storočia. O ďalších súdoch a trestoch pre luteránov píše i v knihe Poníženie a sláva slovenských evanjelikov (1928) a množstvo zaujímavých informácií o utrpení protestantov priniesol aj publicista Belo Klein-Tesnoskalský (1853 – 1941) v spise Obrazy z dejín prešovských evanjelikov z roku 1933.
Na nasledujúcich riadkoch si pripomenieme pohnuté životné osudy troch mučeníkov evanjelickej cirkvi.
Martýri
Michal Gótš (v literatúre uvádzaný aj ako Michal Góč/Göts/Goets) prišiel na svet v roku 1604. Do kňazskej služby vstúpil pomerne neskoro, vo veku 49 alebo 50 rokov. Po dvadsaťročnom pôsobení v obci Kalinovo (okres Poltár) bol predvolaný na súd v Bratislave, kde sa ho snažili prinútiť, aby sa vzdal svojej viery, čo však odmietol. Preto ho poslali do väznice v Leopoldove, aby ho tam mučením prinútili odvrhnúť Lutherove učenie.
Jezuiti skúšali zlomiť jeho ducha bitkou, ťažkou telesnou prácou i pomocou reťazí, ktoré mu zvierali končatiny. Mnohým spoluväzňom bolo 70-ročného starca Gótša ľúto a snažili sa mu pomôcť. Tých, ktorí sa o to pokúsili, však trýznitelia nemilosrdne zbičovali.
Keďže sa Gótš odmietol podriadiť, odsúdili ho na galeje do Neapola. Tam ale nedošiel. Odpadol na ceste pred talianskym mestom Aversa, kde ho naložili na voz. Vyčerpaný a dobitý starec zakrátko vydýchol naposledy. Keď si vojaci všimli, že je mŕtvy, jeho nebohé telo iba zhodili z voza. Kňazovi spoluotroci, medzi ktorými nechýbali ani protestanti, prosili strážcov, aby ho smeli aspoň pochovať. Ale ako pripomína Ján Drobný v knihe Evanjelickí slovenskí martýri: „Vojaci surovými rečami a bitkou prinútili väzňov pochodovať ďalej, veď, vraj, divoká zver a vtáctvo nebeské sa už postarajú o mŕtvolu.“
Štefan Pilárik uzrel svetlo sveta v Očovej (okres Zvolen) v roku 1615. Jeho otec bol evanjelický farár a od malička ho viedol k zbožnosti.
Ako 24-ročný bol vysvätený za kňaza a čoskoro si získal povesť skvelého rečníka a hráča na organ. V roku 1652 prišiel do obce Beckov neďaleko Nového mesta nad Váhom, kde ho zastihol hnev zemepána Františka II. Nádašdyho, ktorý dal v roku 1661 verejne spáliť Pilárikove knihy na dvore čachtického hradu a svojim vojakom prikázal, aby Pilárika rozsekali na kusy. Toho však ukryli dve miestne ženy v kope hnoja a slamy. Nádašdy pritom sám pochádzal z luteránskej rodiny, avšak potom, čo v roku 1649 prestúpil na katolícku vieru sa stal zúrivým zástancom katolicizmu. Ale i napriek spomenutým udalostiam zostal Pilárik v Beckove, kde svojimi kázňami vyvolával také znepokojenie šľachticov, túžiacich prinavrátiť poddaných do lona katolíckej cirkvi, že miestne panstvo ponúklo za Pilárikov život bohatú odmenu. Preto s radosťou prijal ponúknuté miesto farára v Senici, kde však 3. septembra 1663 vtrhli spojené Turecko-tatárske oddiely. Pilárikovej rodine sa podarilo uniknúť, no kňaz také šťastie nemal.
Útočníci ho zajali a nepochybne by ho aj predali do otroctva, avšak už zhruba po mesiaci bol vyslobodený. O desať rokov nato (r. 1673) bol prinútený odísť do zahraničia. Žil v Poľsku a Nemecku. Pilárik zomrel 8. februára 1693 ako utrápený 77-ročný vdovec vo vyhnanstve v nemeckom mestečku Neusalza (dnes: Neusalza-Spremberg), kde nechal v roku 1679 postaviť kostol zasvätený svätej Trojici pre evanjelických exulantov z oblasti dnešných Čiech a Slovenska.
Okrem tohto chrámu, ktorý stojí dodnes, však po sebe zanechal ešte niekoľko knižných diel, vrátane vlastného životopisu a prózy Turcico-Tartarica crudelitas (Turecko-tatárska ukrutnosť, 1684), kde popisuje desivé výjavy, ktorých bol on sám počas zajatia v roku 1663 svedkom. Krutosťou pritom oplývali najmä Tatári. V spomenutom spise nájdeme state, vyvolávajúce husiu kožu aj po vyše troch storočiach.
Jedna z najdesivejších a zároveň najemotívnejších pasáží znie: „Keď sme teda toho istého dňa prišli veľmi neskoro na isté miesto, kde sa Tatári utáborili v nesmierne veľkom počte a každý staval vedľa seba do radu svoju korisť — kresťanov (jeden viac ako druhý), len teraz začal nárek, kvílenie a bedákanie, lebo niektorí lúpežní podpaľači odišli, podpálili blízko ležiace dediny a celkom ich obrátili v popol, niektorí sa pustili do mrzákov, chromých, slepých a zoslabnutých a rozsekali ich na drobné kúsky. Čoskoro sa začalo ohavné neslýchané prznenie a znásilňovanie žien a panien. (...) Ale krik a nárek im nemohol nič pomôcť. Násilníci sa im len vysmievali. A čím viac tieto odporovali a zdráhali sa, tým horšie s nimi zaobchádzali. Použili aj také násilie, že niektoré vyzerali ráno tak, ako keby ich trýznili a najstrašnejšie mučili. Niektoré mali tvár celkom rozmliaždenú a rozdrásanú, ba niektoré boli nájdené celkom mŕtve. Nešetrili a nenechali na pokoji ani tie, čo mali rodiť. Toto sa nedá oplakať ani žalovať trpkými slzami: Keď nejaká samodruhá mala rodiť a dieťa ešte len prichádzalo na svet, vyrvali tieto hrozné medvede takéto dieťa násilím, mrštili ho o zem alebo o skalu, vrhli sa na prsia rodičky, vycicali mlieko až do krvi, napokon odrezali prsia, odhodili a pripaľovali rozžeraveným železom alebo uhlíkmi.“
Juraj Fischer sa narodil okolo roku 1620 v českom Chlumci. S hrôzami rekatolizácie sa stretol už v útlom veku, keď musel spolu s rodičmi utiecť pred besnením jezuitov za hranice Českého kráľovstva na slovenský Spiš. Neskôr študoval v Nemecku pod vedením Jána Amosa Komenského.
V roku 1651 prijal pozvanie do Košíc, kde pôsobil ako evanjelický farár až do roku 1672, keď ho odsúdili na dva roky väzenia. Keďže sa odmietol vzdať kazateľskej činnosti, bol vyhnaný z krajiny a spolu s rodinou putoval po Prusku a Poľsku, kde ho napokon v roku 1682 napadla skupina katolíckych fanatikov, ktorá ho ubila na smrť.
Štefan Pilárik uzrel svetlo sveta v Očovej (okres Zvolen) v roku 1615. Jeho otec bol evanjelický farár a od malička ho viedol k zbožnosti.
Ako 24-ročný bol vysvätený za kňaza a čoskoro si získal povesť skvelého rečníka a hráča na organ. V roku 1652 prišiel do obce Beckov neďaleko Nového mesta nad Váhom, kde ho zastihol hnev zemepána Františka II. Nádašdyho, ktorý dal v roku 1661 verejne spáliť Pilárikove knihy na dvore čachtického hradu a svojim vojakom prikázal, aby Pilárika rozsekali na kusy. Toho však ukryli dve miestne ženy v kope hnoja a slamy. Nádašdy pritom sám pochádzal z luteránskej rodiny, avšak potom, čo v roku 1649 prestúpil na katolícku vieru sa stal zúrivým zástancom katolicizmu. Ale i napriek spomenutým udalostiam zostal Pilárik v Beckove, kde svojimi kázňami vyvolával také znepokojenie šľachticov, túžiacich prinavrátiť poddaných do lona katolíckej cirkvi, že miestne panstvo ponúklo za Pilárikov život bohatú odmenu. Preto s radosťou prijal ponúknuté miesto farára v Senici, kde však 3. septembra 1663 vtrhli spojené Turecko-tatárske oddiely. Pilárikovej rodine sa podarilo uniknúť, no kňaz také šťastie nemal.
Útočníci ho zajali a nepochybne by ho aj predali do otroctva, avšak už zhruba po mesiaci bol vyslobodený. O desať rokov nato (r. 1673) bol prinútený odísť do zahraničia. Žil v Poľsku a Nemecku. Pilárik zomrel 8. februára 1693 ako utrápený 77-ročný vdovec vo vyhnanstve v nemeckom mestečku Neusalza (dnes: Neusalza-Spremberg), kde nechal v roku 1679 postaviť kostol zasvätený svätej Trojici pre evanjelických exulantov z oblasti dnešných Čiech a Slovenska.
Okrem tohto chrámu, ktorý stojí dodnes, však po sebe zanechal ešte niekoľko knižných diel, vrátane vlastného životopisu a prózy Turcico-Tartarica crudelitas (Turecko-tatárska ukrutnosť, 1684), kde popisuje desivé výjavy, ktorých bol on sám počas zajatia v roku 1663 svedkom. Krutosťou pritom oplývali najmä Tatári. V spomenutom spise nájdeme state, vyvolávajúce husiu kožu aj po vyše troch storočiach.
Jedna z najdesivejších a zároveň najemotívnejších pasáží znie: „Keď sme teda toho istého dňa prišli veľmi neskoro na isté miesto, kde sa Tatári utáborili v nesmierne veľkom počte a každý staval vedľa seba do radu svoju korisť — kresťanov (jeden viac ako druhý), len teraz začal nárek, kvílenie a bedákanie, lebo niektorí lúpežní podpaľači odišli, podpálili blízko ležiace dediny a celkom ich obrátili v popol, niektorí sa pustili do mrzákov, chromých, slepých a zoslabnutých a rozsekali ich na drobné kúsky. Čoskoro sa začalo ohavné neslýchané prznenie a znásilňovanie žien a panien. (...) Ale krik a nárek im nemohol nič pomôcť. Násilníci sa im len vysmievali. A čím viac tieto odporovali a zdráhali sa, tým horšie s nimi zaobchádzali. Použili aj také násilie, že niektoré vyzerali ráno tak, ako keby ich trýznili a najstrašnejšie mučili. Niektoré mali tvár celkom rozmliaždenú a rozdrásanú, ba niektoré boli nájdené celkom mŕtve. Nešetrili a nenechali na pokoji ani tie, čo mali rodiť. Toto sa nedá oplakať ani žalovať trpkými slzami: Keď nejaká samodruhá mala rodiť a dieťa ešte len prichádzalo na svet, vyrvali tieto hrozné medvede takéto dieťa násilím, mrštili ho o zem alebo o skalu, vrhli sa na prsia rodičky, vycicali mlieko až do krvi, napokon odrezali prsia, odhodili a pripaľovali rozžeraveným železom alebo uhlíkmi.“
Juraj Fischer sa narodil okolo roku 1620 v českom Chlumci. S hrôzami rekatolizácie sa stretol už v útlom veku, keď musel spolu s rodičmi utiecť pred besnením jezuitov za hranice Českého kráľovstva na slovenský Spiš. Neskôr študoval v Nemecku pod vedením Jána Amosa Komenského.
V roku 1651 prijal pozvanie do Košíc, kde pôsobil ako evanjelický farár až do roku 1672, keď ho odsúdili na dva roky väzenia. Keďže sa odmietol vzdať kazateľskej činnosti, bol vyhnaný z krajiny a spolu s rodinou putoval po Prusku a Poľsku, kde ho napokon v roku 1682 napadla skupina katolíckych fanatikov, ktorá ho ubila na smrť.
Pozrite si fotogalériu pod článkom
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
