Európan v službách Kublajchána
V tomto roku uplynulo okrúhlych 700 rokov od úmrtia cestovateľa Marca Pola (*cca. 1254 - †8. 1. 1324), ktorý ako vôbec prvý Európan podrobne opísal Čínu a ďalšie ázijské krajiny.
Privlastňujú si ho Chorváti aj Taliani. Podľa Talianov sa narodil priamo v Benátkach. Chorváti zas tvrdia, že pochádzal z ostrova Korčula, ktorý v 13. storočí patril Benátskej republike.
Na Korčule nájdeme i jeho údajný rodný dom. V Benátkach pripomína Marcovo bydlisko už len pamätná tabuľa, no nachádza sa tu kostol, kde bol pochovaný.
Pravdou je, že o Polovom detstve vieme iba veľmi málo. Z jeho cestopisu vyplýva, že Marcov otec, benátsky kupec Niccolo Polo, opustil svoju manželku v tehotenstve a spolu so svojím bratom Matteom sa vydal na dlhú obchodnú cestu, ktorú zakončil na dvore panovníka Mongolskej ríše – chána Chubilaja (resp. Kublajchána) na území dnešného Pekingu.
Keď sa po pätnástich rokoch vrátili, Niccolo zistil, že jeho žena medzi časom zomrela a mladého Marca vychovávali príbuzní.
Po dvoch rokoch Niccolo a Matteo opäť opustili Benátky a zamierili na východ. Tentoraz však so sebou vzali i mladého Marca. V Akkone (v dnešnom Izraeli) im na príkaz pápeža Gregora X. pridelili aj dvojicu mníchov – Mikuláša z Vicenzy a Viliama z Tripolisu, o ktorých žiadal Kublajchán bratov Polovcov ešte počas ich návštevy v jeho sídle. Podľa Marca Pola dokonca vládca Mongolov (resp. Tatárov) prosil pápeža prostredníctvom Polovcov o „...sto vzdelancov dokonale znalých princípov kresťanskej viery“, aby presvedčili mongolských učencov, „...že viera hlásaná kresťanmi je lepšia než všetky iné, lebo sa zakladá na očividnejšej pravde.“
No mnísi pred Kublajchána nikdy nepredstúpili, keďže ich vyľakali správy o krvilačnom vyčíňaní sultána Bajbarsa al-Bundukdárího (vládcu Mamlúckeho sultanátu v Egypte, Sírii a priľahlých oblastiach – Polo ho nazýva „babylonský sultán menom Bundokdari“), a tak svoju púť ukončili ešte v Malej Ázii.
Polovci ale nedbali na nebezpečenstvo, prekonali púšte, krkolomné priesmyky, stepi, až kým sa v meste Šang-tu (v dnešnej autónomnej oblasti Čínskej ľudovej republiky Vnútorné Mongolsko) nezvítali s Kublajchánom, ktorý si mladého Marca nesmierne obľúbil a poveroval ho dôležitými úlohami v štátnom záujme.
Návrat domov povolil Benátčanom veľký chán až po sedemnástich rokoch a za vernú službu ich odmenil veľkým bohatstvom.
Odhaduje sa, že Marco Polo prešiel asi 24 000 km, pričom navštívil Irán, Afganistan, Čínu, Vietnam, Srí Lanku, Indiu a mnoho ďalších krajín. O jeho dobrodružstvách by sme zrejme ani nevedeli, nebyť námornej bitky medzi Benátskou republikou a Janovom pri ostrove Korčula v septembri 1298, ktorej sa zúčastnil. Keď Pola víťazní Janovčania zajali, uväznili ho v cele spolu s Rustichellom z Pisy, stredovekým autorom rytierskych románov. Ten jeho zážitky zapísal a dal im pútavú, literárnu podobu. Polo bol zhruba po roku z väzenia prepustený. Následne sa usadil v Benátkach, kde si založil rodinu.
Privlastňujú si ho Chorváti aj Taliani. Podľa Talianov sa narodil priamo v Benátkach. Chorváti zas tvrdia, že pochádzal z ostrova Korčula, ktorý v 13. storočí patril Benátskej republike.
Na Korčule nájdeme i jeho údajný rodný dom. V Benátkach pripomína Marcovo bydlisko už len pamätná tabuľa, no nachádza sa tu kostol, kde bol pochovaný.
Pravdou je, že o Polovom detstve vieme iba veľmi málo. Z jeho cestopisu vyplýva, že Marcov otec, benátsky kupec Niccolo Polo, opustil svoju manželku v tehotenstve a spolu so svojím bratom Matteom sa vydal na dlhú obchodnú cestu, ktorú zakončil na dvore panovníka Mongolskej ríše – chána Chubilaja (resp. Kublajchána) na území dnešného Pekingu.
Keď sa po pätnástich rokoch vrátili, Niccolo zistil, že jeho žena medzi časom zomrela a mladého Marca vychovávali príbuzní.
Po dvoch rokoch Niccolo a Matteo opäť opustili Benátky a zamierili na východ. Tentoraz však so sebou vzali i mladého Marca. V Akkone (v dnešnom Izraeli) im na príkaz pápeža Gregora X. pridelili aj dvojicu mníchov – Mikuláša z Vicenzy a Viliama z Tripolisu, o ktorých žiadal Kublajchán bratov Polovcov ešte počas ich návštevy v jeho sídle. Podľa Marca Pola dokonca vládca Mongolov (resp. Tatárov) prosil pápeža prostredníctvom Polovcov o „...sto vzdelancov dokonale znalých princípov kresťanskej viery“, aby presvedčili mongolských učencov, „...že viera hlásaná kresťanmi je lepšia než všetky iné, lebo sa zakladá na očividnejšej pravde.“
No mnísi pred Kublajchána nikdy nepredstúpili, keďže ich vyľakali správy o krvilačnom vyčíňaní sultána Bajbarsa al-Bundukdárího (vládcu Mamlúckeho sultanátu v Egypte, Sírii a priľahlých oblastiach – Polo ho nazýva „babylonský sultán menom Bundokdari“), a tak svoju púť ukončili ešte v Malej Ázii.
Polovci ale nedbali na nebezpečenstvo, prekonali púšte, krkolomné priesmyky, stepi, až kým sa v meste Šang-tu (v dnešnej autónomnej oblasti Čínskej ľudovej republiky Vnútorné Mongolsko) nezvítali s Kublajchánom, ktorý si mladého Marca nesmierne obľúbil a poveroval ho dôležitými úlohami v štátnom záujme.
Návrat domov povolil Benátčanom veľký chán až po sedemnástich rokoch a za vernú službu ich odmenil veľkým bohatstvom.
Odhaduje sa, že Marco Polo prešiel asi 24 000 km, pričom navštívil Irán, Afganistan, Čínu, Vietnam, Srí Lanku, Indiu a mnoho ďalších krajín. O jeho dobrodružstvách by sme zrejme ani nevedeli, nebyť námornej bitky medzi Benátskou republikou a Janovom pri ostrove Korčula v septembri 1298, ktorej sa zúčastnil. Keď Pola víťazní Janovčania zajali, uväznili ho v cele spolu s Rustichellom z Pisy, stredovekým autorom rytierskych románov. Ten jeho zážitky zapísal a dal im pútavú, literárnu podobu. Polo bol zhruba po roku z väzenia prepustený. Následne sa usadil v Benátkach, kde si založil rodinu.
Cesty Marca Pola
Z mnohých opisov jeho ciest spomeňme napríklad ten, ktorý sa týka planiny Formosa (podľa britského spisovateľa Johna Masefielda ide o Hormuzskú, resp. Mezopotámsku nížinu v oblasti Iraku, Iránu a Kuvajtu): „Tá sa rozprestiera na dĺžke dvoch dní cesty a nájdete na nej prekrásne potôčiky a množstvo datľových paliem a iných ovocných stromov. Lieta tam aj mnoho prekrásnych vtákov, frankolínov, papagájov a iných druhov, akých niet v našej krajine. Po dvoch týždňoch cesty prídete k moru a na brehu stojí mesto s prístavom nazývané Hormuz. Kupci sem prichádzajú z Indie na lodiach naložených korením, drahokamami, perlami, hodvábnymi a zlatými látkami, slonovinou a ďalším tovarom, ktorý predávajú kupcom v Hormuze, a tí sním putujú po svete a predávajú ho ďalej. V skutočnosti v meste panuje veľmi čulý obchodný ruch. Pod jeho správu spadá mnoho miest a dedín, lebo to je hlavné mesto kráľovstva. Kráľom je Ruomedam Ahomat. Ide o veľmi nezdravé miesto, lebo horúčava býva neznesiteľná. Ak v ňom zomrie cudzí kupec, kráľ si prisvojí celý jeho majetok. V tejto krajine vyrábajú z datlí víno, miešajú ho s korením a je veľmi dobré. Ak ho niekto pije prvý raz a nie je naň zvyknutý, opakovane a poriadne ho preženie, no neskôr mu už z neho nebýva zle, navyše z neho priberie. Ľudia vôbec nejedia mäso a pšeničný chlieb, iba ak sú chorí. Ak ho zjedia, keď sú zdraví, príde im zle. Zvyčajne jedávajú datle, solené ryby (tuniaky), cibuľu a tento druh stravy dodržujú, aby si zachovali zdravie.“
Nechýbajú ani humorné pasáže a popis zvykov, ktoré sa kresťansky založeným Európanom nepochybne zdali a azda až dodnes zdajú takpovediac zvláštne. Do tejto kategórie patrí napríklad rozprávanie o provincii Camul (približne na území severnej Číny až Mongolska), kde žijú „...ľudia, ktorí berú život veľmi naľahko, lebo nerobia nič, len hrajú na hudobných nástrojoch, spievajú, tancujú a navzájom sa obveseľujú. A pravdou je aj to, že ak cudzinec zavíta do domu niektorého z nich, aby sa uňho ubytoval, hostiteľ je nadšený a ponúkne mu svoju manželku, sám sa vzdiali z domu a vráti sa až po cudzincovom odchode. Hosť zostáva a teší sa zo ženinej spoločnosti, pričom na manžela nepadne ani štipka hanby, ba práve naopak, pokladá sa to za veľkú česť. A tak zo všetkých mužov v tejto provincii ženy robia paroháčov a sú pritom krásne a necudné.“
Úsmevné časti sa však striedajú s príbehmi, vyvolávajúcimi hrôzu a zdesenie. Jeden z nich sa týka krajiny Mulehet, kde starec Aloadin cvičil mladých zabijakov – haššašínov (známych aj ako asasíni – pomenovanie haššašíni je odvodené od toho, že užívali hašiš – drogu vyrobenú z konope): „Keď chcel starec zabiť nejakého svojho nepriateľa, vždy povedal mladíkovi: „Choď a zabi toho a toho. Keď sa vrátiš moji anjeli ťa odnesú do raja. Ak zomrieš, aj tak pošlem anjelov, aby ťa odniesli do rajskej záhrady.“ Slepo mu vždy uverili, a preto neexistoval jediný rozkaz, ktorý by mu nesplnili, nech by čelili akémukoľvek nebezpečenstvu, lebo veľmi túžili vrátiť sa späť do raja.“ Ako totiž podotýka Polo, starec vybudoval prekrásnu záhradu podobnú Mohamedovmu opisu raja, kam vodil haššašínov predtým, než ich poslal na vražednú misiu.
Toto rozprávanie, ktoré zakladá na skutočnom príbehu horského náčelníka Aláuddína (vládol v rokoch 1221 – 1255 v Alamute v dnešnom severnom Iráne), ukončuje tým, že Tatári napokon: „Starca popravili so všetkými jeho poddanými a hrad aj so záhradou zrovnali so zemou.“
Ale podľa miestnych legiend založil spomínanú rajskú záhradu už Aláuddínov predchodca Hasan Sabbah koncom 11. storočia.
V Polovom cestopise nechýba ani popis pohrebných tradícií v provincii Tangut na severe dnešnej Číny: „Mali by ste vedieť, že všetci modloslužobníci (t. j. vyznávači tibetského budhizmu – doplnil autor článku) spaľujú svojich mŕtvych. Keď sa chystajú zaniesť telo na spálenie, rodina postaví na ceste k hranici drevený dom a vyloží ho hodvábnymi a zlatými látkami. Keď telo prechádza popri stavbe, na príkaz zastanú a postavia pred neho víno, mäso a iné potraviny. Robia tak v presvedčení, že zosnulého prijmú s podobnou pozornosťou aj na druhom svete. Všetci básnici a speváci z mesta prídu k telo predviesť svoje umenie, a keď telo dorazí k hranici, rodinní príslušníci spolu s ním spália pripravené figuríny v podobe ľudí, koní a tiav vystrihnuté z pergamenu a papiera. Z neho sú aj kolieska znázorňujúce zlaté mince. Veria, že na druhom svete zosnulému pridelia otrokov, dobytok a peniaze práve v takom množstve, koľko koliesok papiera s ním spálili. Mŕtvych však nikdy nespália skôr, kým astrológom, ktorých si dávajú zavolať, nepovedia rok, deň a hodinu narodenia zosnulého. Keď astrológovia zistia, pod akým súhvezdím, planétou a znamením sa narodil, rodine oznámia deň, kedy by ho mali spáliť. Do toho dňa telo majú v dome, niekedy aj šesť mesiacov, kým ho odnesú na spálenie.“
Kremácia je však v skutočnosti iba jedným zo spôsobov, ako tibetskí budhisti nakladali s telom zosnulého – poznali aj pochovávanie do zeme, rozrezanie mŕtvoly a jej následné pohodenie supom či pohreb „do vody“, pri ktorom vhodili nebohého do rieky alebo do jazera.
Slávny cestovateľ priblížil i spôsob uchovávania tela: „...vyrobia truhlu..., naplnia ju gáfrom a korením... a potom ju prikryjú látkou. Každý deň, kým je telo doma, prestrú pred mŕtveho stôl..., aby sa duša mohla najesť a napiť. Niekedy im veštci prezradia, že im neprinesie šťastie, ak vynesú mŕtvolu hlavnými dverami, preto musia vyraziť dieru do steny, tade ju vytiahnuť“.
Hovorí tiež o zázrakoch; modly tibetských budhistov sa vraj dokážu nakŕmiť mäsom, ktoré pred ne postavia; úprimná modlitba jednookého obuvníka pohne horou atď.
Tajomnom je popretkávaný aj jeho opis Lopskej púšte (nachádza sa v dnešnej Ujgurskej autonómnej oblasti Sin-ťiang v Číne), kde dochádza „...k jednému zaujímavé úkazu. Keď cestovatelia putujú aj v noci a jeden z nich náhodou zaostane, zaspí alebo sa inak zdrží a potom sa usiluje dohnať karavánu, stáva sa, že začuje zhovárať sa duchov, ktorých omylom pokladá za svojich druhov. Niekedy ho dokonca duchovia oslovujú menom, a tak cestovateľa často zvedú na nesprávnu cestu a ten už svoju skupinu nikdy nenájde. Takto už vraj navždy zmizlo veľa ľudí... aj cez deň možno počuť, ako sa duchovia rozprávajú. A niekedy človek začuje aj zvuky najrozličnejších hudobných nástrojov, najčastejšie bubnovanie. Preto je na tejto ceste zvykom, že sa cestovatelia držia pokope.“
Údajné paranormálne skúsenosti cestovateľov popísané vyššie neskôr viedli znalcov Polovho diela (napríklad škótskeho orientalistu Henriho Yulea) k skúmaniu rozličných prírodných javov, ktoré by mohli vysvetliť uvedené zvuky. A práve pre tieto fantastické prvky cestopisu ho niektorí jeho súčasníci nazývali klamárom a na smrteľnej posteli prosili, aby odvolal údajné klamstvá, ktoré narozprával. Marco im však na ich naliehanie hrdo odvetil, že nepovedal ani polovicu z toho, čo videl a s pokojným, čistým svedomím vydýchol naposledy.
Z mnohých opisov jeho ciest spomeňme napríklad ten, ktorý sa týka planiny Formosa (podľa britského spisovateľa Johna Masefielda ide o Hormuzskú, resp. Mezopotámsku nížinu v oblasti Iraku, Iránu a Kuvajtu): „Tá sa rozprestiera na dĺžke dvoch dní cesty a nájdete na nej prekrásne potôčiky a množstvo datľových paliem a iných ovocných stromov. Lieta tam aj mnoho prekrásnych vtákov, frankolínov, papagájov a iných druhov, akých niet v našej krajine. Po dvoch týždňoch cesty prídete k moru a na brehu stojí mesto s prístavom nazývané Hormuz. Kupci sem prichádzajú z Indie na lodiach naložených korením, drahokamami, perlami, hodvábnymi a zlatými látkami, slonovinou a ďalším tovarom, ktorý predávajú kupcom v Hormuze, a tí sním putujú po svete a predávajú ho ďalej. V skutočnosti v meste panuje veľmi čulý obchodný ruch. Pod jeho správu spadá mnoho miest a dedín, lebo to je hlavné mesto kráľovstva. Kráľom je Ruomedam Ahomat. Ide o veľmi nezdravé miesto, lebo horúčava býva neznesiteľná. Ak v ňom zomrie cudzí kupec, kráľ si prisvojí celý jeho majetok. V tejto krajine vyrábajú z datlí víno, miešajú ho s korením a je veľmi dobré. Ak ho niekto pije prvý raz a nie je naň zvyknutý, opakovane a poriadne ho preženie, no neskôr mu už z neho nebýva zle, navyše z neho priberie. Ľudia vôbec nejedia mäso a pšeničný chlieb, iba ak sú chorí. Ak ho zjedia, keď sú zdraví, príde im zle. Zvyčajne jedávajú datle, solené ryby (tuniaky), cibuľu a tento druh stravy dodržujú, aby si zachovali zdravie.“
Nechýbajú ani humorné pasáže a popis zvykov, ktoré sa kresťansky založeným Európanom nepochybne zdali a azda až dodnes zdajú takpovediac zvláštne. Do tejto kategórie patrí napríklad rozprávanie o provincii Camul (približne na území severnej Číny až Mongolska), kde žijú „...ľudia, ktorí berú život veľmi naľahko, lebo nerobia nič, len hrajú na hudobných nástrojoch, spievajú, tancujú a navzájom sa obveseľujú. A pravdou je aj to, že ak cudzinec zavíta do domu niektorého z nich, aby sa uňho ubytoval, hostiteľ je nadšený a ponúkne mu svoju manželku, sám sa vzdiali z domu a vráti sa až po cudzincovom odchode. Hosť zostáva a teší sa zo ženinej spoločnosti, pričom na manžela nepadne ani štipka hanby, ba práve naopak, pokladá sa to za veľkú česť. A tak zo všetkých mužov v tejto provincii ženy robia paroháčov a sú pritom krásne a necudné.“
Úsmevné časti sa však striedajú s príbehmi, vyvolávajúcimi hrôzu a zdesenie. Jeden z nich sa týka krajiny Mulehet, kde starec Aloadin cvičil mladých zabijakov – haššašínov (známych aj ako asasíni – pomenovanie haššašíni je odvodené od toho, že užívali hašiš – drogu vyrobenú z konope): „Keď chcel starec zabiť nejakého svojho nepriateľa, vždy povedal mladíkovi: „Choď a zabi toho a toho. Keď sa vrátiš moji anjeli ťa odnesú do raja. Ak zomrieš, aj tak pošlem anjelov, aby ťa odniesli do rajskej záhrady.“ Slepo mu vždy uverili, a preto neexistoval jediný rozkaz, ktorý by mu nesplnili, nech by čelili akémukoľvek nebezpečenstvu, lebo veľmi túžili vrátiť sa späť do raja.“ Ako totiž podotýka Polo, starec vybudoval prekrásnu záhradu podobnú Mohamedovmu opisu raja, kam vodil haššašínov predtým, než ich poslal na vražednú misiu.
Toto rozprávanie, ktoré zakladá na skutočnom príbehu horského náčelníka Aláuddína (vládol v rokoch 1221 – 1255 v Alamute v dnešnom severnom Iráne), ukončuje tým, že Tatári napokon: „Starca popravili so všetkými jeho poddanými a hrad aj so záhradou zrovnali so zemou.“
Ale podľa miestnych legiend založil spomínanú rajskú záhradu už Aláuddínov predchodca Hasan Sabbah koncom 11. storočia.
V Polovom cestopise nechýba ani popis pohrebných tradícií v provincii Tangut na severe dnešnej Číny: „Mali by ste vedieť, že všetci modloslužobníci (t. j. vyznávači tibetského budhizmu – doplnil autor článku) spaľujú svojich mŕtvych. Keď sa chystajú zaniesť telo na spálenie, rodina postaví na ceste k hranici drevený dom a vyloží ho hodvábnymi a zlatými látkami. Keď telo prechádza popri stavbe, na príkaz zastanú a postavia pred neho víno, mäso a iné potraviny. Robia tak v presvedčení, že zosnulého prijmú s podobnou pozornosťou aj na druhom svete. Všetci básnici a speváci z mesta prídu k telo predviesť svoje umenie, a keď telo dorazí k hranici, rodinní príslušníci spolu s ním spália pripravené figuríny v podobe ľudí, koní a tiav vystrihnuté z pergamenu a papiera. Z neho sú aj kolieska znázorňujúce zlaté mince. Veria, že na druhom svete zosnulému pridelia otrokov, dobytok a peniaze práve v takom množstve, koľko koliesok papiera s ním spálili. Mŕtvych však nikdy nespália skôr, kým astrológom, ktorých si dávajú zavolať, nepovedia rok, deň a hodinu narodenia zosnulého. Keď astrológovia zistia, pod akým súhvezdím, planétou a znamením sa narodil, rodine oznámia deň, kedy by ho mali spáliť. Do toho dňa telo majú v dome, niekedy aj šesť mesiacov, kým ho odnesú na spálenie.“
Kremácia je však v skutočnosti iba jedným zo spôsobov, ako tibetskí budhisti nakladali s telom zosnulého – poznali aj pochovávanie do zeme, rozrezanie mŕtvoly a jej následné pohodenie supom či pohreb „do vody“, pri ktorom vhodili nebohého do rieky alebo do jazera.
Slávny cestovateľ priblížil i spôsob uchovávania tela: „...vyrobia truhlu..., naplnia ju gáfrom a korením... a potom ju prikryjú látkou. Každý deň, kým je telo doma, prestrú pred mŕtveho stôl..., aby sa duša mohla najesť a napiť. Niekedy im veštci prezradia, že im neprinesie šťastie, ak vynesú mŕtvolu hlavnými dverami, preto musia vyraziť dieru do steny, tade ju vytiahnuť“.
Hovorí tiež o zázrakoch; modly tibetských budhistov sa vraj dokážu nakŕmiť mäsom, ktoré pred ne postavia; úprimná modlitba jednookého obuvníka pohne horou atď.
Tajomnom je popretkávaný aj jeho opis Lopskej púšte (nachádza sa v dnešnej Ujgurskej autonómnej oblasti Sin-ťiang v Číne), kde dochádza „...k jednému zaujímavé úkazu. Keď cestovatelia putujú aj v noci a jeden z nich náhodou zaostane, zaspí alebo sa inak zdrží a potom sa usiluje dohnať karavánu, stáva sa, že začuje zhovárať sa duchov, ktorých omylom pokladá za svojich druhov. Niekedy ho dokonca duchovia oslovujú menom, a tak cestovateľa často zvedú na nesprávnu cestu a ten už svoju skupinu nikdy nenájde. Takto už vraj navždy zmizlo veľa ľudí... aj cez deň možno počuť, ako sa duchovia rozprávajú. A niekedy človek začuje aj zvuky najrozličnejších hudobných nástrojov, najčastejšie bubnovanie. Preto je na tejto ceste zvykom, že sa cestovatelia držia pokope.“
Údajné paranormálne skúsenosti cestovateľov popísané vyššie neskôr viedli znalcov Polovho diela (napríklad škótskeho orientalistu Henriho Yulea) k skúmaniu rozličných prírodných javov, ktoré by mohli vysvetliť uvedené zvuky. A práve pre tieto fantastické prvky cestopisu ho niektorí jeho súčasníci nazývali klamárom a na smrteľnej posteli prosili, aby odvolal údajné klamstvá, ktoré narozprával. Marco im však na ich naliehanie hrdo odvetil, že nepovedal ani polovicu z toho, čo videl a s pokojným, čistým svedomím vydýchol naposledy.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Výročia
