Elektrošoky: Smrtiaca liečba?
Elektrokonvulzívna terapia, známa ako „elektrošoky“, môže v niektorých prípadoch viesť až k smrti. Napriek tomu však mnohí slovenskí psychiatri túto krutú a podivnú metódu liečby používajú.
Zrod elektrošokov
Elektrošoky boli po prvý raz použité talianskym neurológom Ugom Cerlettim a psychiatrom Luciom Binim v roku 1938 na pacientovi trpiacom psychózou a mániou. Terapia vtedy údajne viedla k úplnému uzdraveniu pacienta, a preto sa v krátkom čase rozšírila do rôznych kútov sveta.
Cerletti a Bini pritom vychádzali z poznatkov maďarského psychiatra Lászlóa Medunu, ktorý už v roku 1930 upozornil na skutočnosť, že pacienti trpiaci schizofréniou majú menší počet neuroglií (t. j. podporných nervových buniek, schopných pohltiť poškodené bunky v mozgu), než epileptický pacienti. Napadlo mu teda, že keby nejakým spôsobom vyvolal umelý epileptický záchvat u schizofrenikov, zvýšil by tak počet neuroglií, a tým prispel k ich vyliečeniu. Záchvaty následne začal vyvolávať pomocou injekcií gáfrového oleja, ktoré podával skupine 26.
schizofrenických pacientov v priebehu rokov 1934 - 1935. S výsledkami experimentu ale Meduna nebol celkom spokojný, keďže táto metóda pomohla iba v 10. prípadoch. Preto sa rozhodol nahradiť gáfrový olej kardiazolom. Táto látka totiž dokázal vyvolať epileptický záchvat hneď po podaní. Nasledujúce dva roky Meduna liečil prostredníctvom umelo vyvolaných záchvatov až 110 schizofrenických pacientov, pričom k zmierneniu prejavov choroby došlo až u 53 z nich. No na druhej strane mala terapia aj množstvo nežiaducich účinkov, vrátane intenzívnej bolesti hlavy, chrbta a svalov.
Ako elektrošoky fungujú
Elektrokonvulzívna terapia (ECT) teda spôsobuje vyvolanie umelého epileptického záchvatu, ktorý by mal viesť k zvýšeniu počtu neuroglií. Ďalším kladom tejto liečby je vraj zvýšenie prietoku krvi mozgom a zlepšenie mozgového metabolizmu, čo by malo zabezpečiť opravu poškodených nervových spojov.
Ešte pred začatím procedúry by mal pacient vyjadriť svoj súhlas s podaním elektrošokov alebo ich odmietnuť. A rovnako sa vyžaduje i súhlas s anestéziou, počas ktorej procedúra prebieha. Iba pri ťažkých akútnych stavoch o použití ECT rozhoduje lekár. Pred podaním ECT sa robia aj rôzne vyšetrenia na zistenie zdravotného stavu pacienta a aspoň 8 hodín pred zákrokom chorý nesmie jesť a piť.
Počas aplikácie elektrokonvulzií je pri pacientovi celý tým odborníkov – anesteziológ, psychiater a obvykle aj dvaja zdravotníci. Celková anestézia a miorelaxačné látky uvoľňujúce svalstvo zabezpečia, že pacient bude počas zákroku pokojný, čím sa predíde zlomeninám kostí, ktoré občas epileptické záchvaty sprevádzajú. Lekári pacientom vkladajú do úst aj chránič zubov, aby si pri zákroku nepohrýzli jazyk. Počas celého trvania procedúry psychiater monitoruje dýchanie chorého, krvný tlak, srdečnú frekvenciu, mozgovú aktivitu a ďalšie životné funkcie, pričom pacientovi sa podáva kyslík.
Elektródy, ktorými prechádza elektrický prúd až do mozgu, sú väčšinou umiestnené na oboch spánkoch. Následne do celej mozgovej hmoty vpustia prúd pod elektrickým napätím 108 – 480 voltov s hodnotou 300 až 400 mA a frekvenciou 50 Hz. Ten sa aplikuje po dobu 0,2 až 1,5 sekundy, čo má za následok vyvolanie krátkeho epileptického záchvatu.
Jedna séria elektrokonvulzií sa zvyčajne skladá zo 4 až 12 terapií a pri každej z nich dostane pacient 4 – 8 elektrošokov. Slovenskí psychiatrickí pacienti, ktorým sa táto terapia odporúča, ju obvykle podstupujú trikrát do týždňa. Schizofrenici s menej závažnou formou ochorenia zvyčajne dostanú počas jednej hospitalizácie prinajmenšom 18 elektrošokov. Avšak pri ťažkých formách schizofrénie sa elektrošoky používajú aj niekoľkokrát denne, podľa uváženia lekára.
Zástanci tejto terapie tvrdia, že ide o nesmierne efektívnu liečebnú metódu pri niektorých typoch schizofrénie, bipolárnej poruche, ťažkej depresii, ako i pri rôznych mániách a Parkinsonovej chorobe. Šoky sa podľa nich osvedčili aj pri liečbe pacientov pokúšajúcich sa o samovraždu a pri duševne chorých tehotných ženách, nakoľko sú pre plod údajne menej škodlivé ako psychofarmaká. Medzi ďalšie časté argumenty obhajcov tejto metódy patrí tvrdenie, že elektrokonvulzie pomáhajú pri úprave symptómov duševnej choroby, pretože pozitívne vplývajú na činnosť mozgových buniek a prispievajú k skráteniu pobytu pacienta v nemocnici.
Zrod elektrošokov
Elektrošoky boli po prvý raz použité talianskym neurológom Ugom Cerlettim a psychiatrom Luciom Binim v roku 1938 na pacientovi trpiacom psychózou a mániou. Terapia vtedy údajne viedla k úplnému uzdraveniu pacienta, a preto sa v krátkom čase rozšírila do rôznych kútov sveta.
Cerletti a Bini pritom vychádzali z poznatkov maďarského psychiatra Lászlóa Medunu, ktorý už v roku 1930 upozornil na skutočnosť, že pacienti trpiaci schizofréniou majú menší počet neuroglií (t. j. podporných nervových buniek, schopných pohltiť poškodené bunky v mozgu), než epileptický pacienti. Napadlo mu teda, že keby nejakým spôsobom vyvolal umelý epileptický záchvat u schizofrenikov, zvýšil by tak počet neuroglií, a tým prispel k ich vyliečeniu. Záchvaty následne začal vyvolávať pomocou injekcií gáfrového oleja, ktoré podával skupine 26.
schizofrenických pacientov v priebehu rokov 1934 - 1935. S výsledkami experimentu ale Meduna nebol celkom spokojný, keďže táto metóda pomohla iba v 10. prípadoch. Preto sa rozhodol nahradiť gáfrový olej kardiazolom. Táto látka totiž dokázal vyvolať epileptický záchvat hneď po podaní. Nasledujúce dva roky Meduna liečil prostredníctvom umelo vyvolaných záchvatov až 110 schizofrenických pacientov, pričom k zmierneniu prejavov choroby došlo až u 53 z nich. No na druhej strane mala terapia aj množstvo nežiaducich účinkov, vrátane intenzívnej bolesti hlavy, chrbta a svalov.
Ako elektrošoky fungujú
Elektrokonvulzívna terapia (ECT) teda spôsobuje vyvolanie umelého epileptického záchvatu, ktorý by mal viesť k zvýšeniu počtu neuroglií. Ďalším kladom tejto liečby je vraj zvýšenie prietoku krvi mozgom a zlepšenie mozgového metabolizmu, čo by malo zabezpečiť opravu poškodených nervových spojov.
Ešte pred začatím procedúry by mal pacient vyjadriť svoj súhlas s podaním elektrošokov alebo ich odmietnuť. A rovnako sa vyžaduje i súhlas s anestéziou, počas ktorej procedúra prebieha. Iba pri ťažkých akútnych stavoch o použití ECT rozhoduje lekár. Pred podaním ECT sa robia aj rôzne vyšetrenia na zistenie zdravotného stavu pacienta a aspoň 8 hodín pred zákrokom chorý nesmie jesť a piť.
Počas aplikácie elektrokonvulzií je pri pacientovi celý tým odborníkov – anesteziológ, psychiater a obvykle aj dvaja zdravotníci. Celková anestézia a miorelaxačné látky uvoľňujúce svalstvo zabezpečia, že pacient bude počas zákroku pokojný, čím sa predíde zlomeninám kostí, ktoré občas epileptické záchvaty sprevádzajú. Lekári pacientom vkladajú do úst aj chránič zubov, aby si pri zákroku nepohrýzli jazyk. Počas celého trvania procedúry psychiater monitoruje dýchanie chorého, krvný tlak, srdečnú frekvenciu, mozgovú aktivitu a ďalšie životné funkcie, pričom pacientovi sa podáva kyslík.
Elektródy, ktorými prechádza elektrický prúd až do mozgu, sú väčšinou umiestnené na oboch spánkoch. Následne do celej mozgovej hmoty vpustia prúd pod elektrickým napätím 108 – 480 voltov s hodnotou 300 až 400 mA a frekvenciou 50 Hz. Ten sa aplikuje po dobu 0,2 až 1,5 sekundy, čo má za následok vyvolanie krátkeho epileptického záchvatu.
Jedna séria elektrokonvulzií sa zvyčajne skladá zo 4 až 12 terapií a pri každej z nich dostane pacient 4 – 8 elektrošokov. Slovenskí psychiatrickí pacienti, ktorým sa táto terapia odporúča, ju obvykle podstupujú trikrát do týždňa. Schizofrenici s menej závažnou formou ochorenia zvyčajne dostanú počas jednej hospitalizácie prinajmenšom 18 elektrošokov. Avšak pri ťažkých formách schizofrénie sa elektrošoky používajú aj niekoľkokrát denne, podľa uváženia lekára.
Zástanci tejto terapie tvrdia, že ide o nesmierne efektívnu liečebnú metódu pri niektorých typoch schizofrénie, bipolárnej poruche, ťažkej depresii, ako i pri rôznych mániách a Parkinsonovej chorobe. Šoky sa podľa nich osvedčili aj pri liečbe pacientov pokúšajúcich sa o samovraždu a pri duševne chorých tehotných ženách, nakoľko sú pre plod údajne menej škodlivé ako psychofarmaká. Medzi ďalšie časté argumenty obhajcov tejto metódy patrí tvrdenie, že elektrokonvulzie pomáhajú pri úprave symptómov duševnej choroby, pretože pozitívne vplývajú na činnosť mozgových buniek a prispievajú k skráteniu pobytu pacienta v nemocnici.
Riziká elektrokonvulzií
Na škodlivosť účinkov ECT poukazovali už pred 50. rokmi ruskí psychiatri Anatolij A. Portnov a Dmitrij D. Fedotov vo svojej učebnici psychiatrie. Podľa nich je nutné elektrošokovú terapiu obmedziť len na tie prípady, v ktorých ostatné metódy nepomohli, pretože násilne zasahuje do organizmu a vyvoláva bodkovité krvácanie v mozgovom tkanive.
Kalifornský neurológ John Friedberg v článku pre časopis Psychology Today z roku 1975 upozornil na to, že ECT: „...je preukázateľne neúčinná a jasne nebezpečná. Spôsobuje poškodenie mozgu, ktoré sa prejavuje napríklad vo forme závažnej a častej straty pamäte, neschopnosti učenia a priestorovej a časovej dezorientácie.“
Newyorský psychiater Max Fink, autor inštruktážnych videofilmov o ECT, v roku 1978 poukázal na komplikácie elektrošokovej terapie, medzi ktoré zaradil smrť, poškodenie mozgu, poškodenie pamäte a samovoľné záchvaty. Podľa Finka sa všetky uvedené komplikácie podobajú komplikáciám pozorovaným pri traumatickom úraze hlavy, s ktorým sa ECT porovnáva.
O nebezpečenstve elektrošokovej terapie taktiež vypovedá správa americkej Nadácie pre duševné zdravie z roku 2003, v ktorej sa okrem iného uvádza: „Šok poškodzuje mozog, spôsobuje stratu pamäte a dezorientáciu, ktorá vytvára ilúziu, že problémy sú preč, a eufóriu, ktorá je často pozorovaným dôsledkom zranenia mozgu.“
Známym odporcom ECT je aj Peter Breggin, ktorý pôsobí ako súkromný psychiater v americkom meste Ithaca. Ten vo svojej knihe Mozog poškodzujúce metódy v psychiatrii (2008) napísal: „Šokové terapie poškodzujú mozog niekoľkými mechanizmami. V prvom rade zapríčiňuje takzvaný „grand mal“ záchvat, veľký záchvat, ktorý je oveľa deštruktívnejší a intenzívnejší, než spontánny záchvat u ľudí s ťažkou epilepsiou. Tieto viacnásobné záchvaty (zvyčajne trikrát do týždňa po dobu niekoľkých týždňov), vyčerpávajú a poškodzujú neuróny alebo mozgové bunky. Po druhé, elektrický prúd sám osebe poškodzuje mozog tým, že narúša elektrické funkcie vnútri mozgu, prehrieva mozgové tkanivá, stimuluje masívnu hypertenziu vnútri mozgu, rozkladá krvnú bariéru mozgu, a vyvoláva kŕče malých krvných doštičiek, pričom odoberá kyslík a výživné látky z neurónov. Štúdie na zvieratách ukazujú malé krvácanie do mozgu a mŕtve bunky po celom mozgu a na predných lalokoch po prijatí ECT. Ľudské štúdie ukazujú stratu mentálnej funkcie a demenciu.“
Aj vzhľadom na riziká spojené s použitím ECT je táto metóda v niektorých krajinách zakázaná (napr. v Slovinsku, Luxembursku a v niektorých kantónoch Švajčiarska) alebo je jej použitie značne redukované (napr. v Rusku a Belgicku).
Na Slovensku je však situácia iná. Podľa štúdie Používanie elektrokonvulzívnej terapie v krajinách strednej a východnej Európy, publikovanej v časopise Psychiatria Danubina v roku 2017, patrí Slovensko medzi krajiny, kde sa elektrošoky používajú najviac.
Štatistiky úmrtí po ECT sa pritom pohybujú zhruba v rozmedzí od 4 na 100 000 procedúr (napríklad podľa Michaela G. Geldera, Richarda Mayoua a Johna Geddessa, autorov knihy Psychiatria z roku 2006) až po alarmujúcich 50 na 10 000 procedúr (podľa hlásení oddelenia pre mentálne zdravie štátu Texas z rokov 1993 – 1996). Nehovoriac o tom, koľko „žijúcich mŕtvol“, odsúdených už len na doživotné poberanie invalidného dôchodku, má táto metóda na svedomí.
Aj preto neprekvapuje, že na rozdiel od mnohých slovenských lekárov, viacerí zahraniční odborníci elektrošoky odsudzujú. Mimoriadne kriticky sa k nim postavil aj nedávno zosnulý Hanafy Youssef, ktorý bol jednou z vedúcich osobností írskej psychiatrie.
Ten sa vo vzťahu k elektrošokom vyjadril napríklad v rámci štúdie Smrť elektrokonvulzívnej terapie (2001), kde uviedol: „Neexistuje žiadne lekárske, morálne alebo právne odôvodnenie používať ECT a nové požiadavky modernej psychiatrickej praxe možno dosiahnuť bez tejto metódy. Rovnako ako lobotómia a všetky predchádzajúce šokové liečby, ECT nie je životaschopná. Smrť ECT pomôže podporiť duševné zdravie a umiestniť túto liečbu tam, kam patrí - do histórie.“
Na škodlivosť účinkov ECT poukazovali už pred 50. rokmi ruskí psychiatri Anatolij A. Portnov a Dmitrij D. Fedotov vo svojej učebnici psychiatrie. Podľa nich je nutné elektrošokovú terapiu obmedziť len na tie prípady, v ktorých ostatné metódy nepomohli, pretože násilne zasahuje do organizmu a vyvoláva bodkovité krvácanie v mozgovom tkanive.
Kalifornský neurológ John Friedberg v článku pre časopis Psychology Today z roku 1975 upozornil na to, že ECT: „...je preukázateľne neúčinná a jasne nebezpečná. Spôsobuje poškodenie mozgu, ktoré sa prejavuje napríklad vo forme závažnej a častej straty pamäte, neschopnosti učenia a priestorovej a časovej dezorientácie.“
Newyorský psychiater Max Fink, autor inštruktážnych videofilmov o ECT, v roku 1978 poukázal na komplikácie elektrošokovej terapie, medzi ktoré zaradil smrť, poškodenie mozgu, poškodenie pamäte a samovoľné záchvaty. Podľa Finka sa všetky uvedené komplikácie podobajú komplikáciám pozorovaným pri traumatickom úraze hlavy, s ktorým sa ECT porovnáva.
O nebezpečenstve elektrošokovej terapie taktiež vypovedá správa americkej Nadácie pre duševné zdravie z roku 2003, v ktorej sa okrem iného uvádza: „Šok poškodzuje mozog, spôsobuje stratu pamäte a dezorientáciu, ktorá vytvára ilúziu, že problémy sú preč, a eufóriu, ktorá je často pozorovaným dôsledkom zranenia mozgu.“
Známym odporcom ECT je aj Peter Breggin, ktorý pôsobí ako súkromný psychiater v americkom meste Ithaca. Ten vo svojej knihe Mozog poškodzujúce metódy v psychiatrii (2008) napísal: „Šokové terapie poškodzujú mozog niekoľkými mechanizmami. V prvom rade zapríčiňuje takzvaný „grand mal“ záchvat, veľký záchvat, ktorý je oveľa deštruktívnejší a intenzívnejší, než spontánny záchvat u ľudí s ťažkou epilepsiou. Tieto viacnásobné záchvaty (zvyčajne trikrát do týždňa po dobu niekoľkých týždňov), vyčerpávajú a poškodzujú neuróny alebo mozgové bunky. Po druhé, elektrický prúd sám osebe poškodzuje mozog tým, že narúša elektrické funkcie vnútri mozgu, prehrieva mozgové tkanivá, stimuluje masívnu hypertenziu vnútri mozgu, rozkladá krvnú bariéru mozgu, a vyvoláva kŕče malých krvných doštičiek, pričom odoberá kyslík a výživné látky z neurónov. Štúdie na zvieratách ukazujú malé krvácanie do mozgu a mŕtve bunky po celom mozgu a na predných lalokoch po prijatí ECT. Ľudské štúdie ukazujú stratu mentálnej funkcie a demenciu.“
Aj vzhľadom na riziká spojené s použitím ECT je táto metóda v niektorých krajinách zakázaná (napr. v Slovinsku, Luxembursku a v niektorých kantónoch Švajčiarska) alebo je jej použitie značne redukované (napr. v Rusku a Belgicku).
Na Slovensku je však situácia iná. Podľa štúdie Používanie elektrokonvulzívnej terapie v krajinách strednej a východnej Európy, publikovanej v časopise Psychiatria Danubina v roku 2017, patrí Slovensko medzi krajiny, kde sa elektrošoky používajú najviac.
Štatistiky úmrtí po ECT sa pritom pohybujú zhruba v rozmedzí od 4 na 100 000 procedúr (napríklad podľa Michaela G. Geldera, Richarda Mayoua a Johna Geddessa, autorov knihy Psychiatria z roku 2006) až po alarmujúcich 50 na 10 000 procedúr (podľa hlásení oddelenia pre mentálne zdravie štátu Texas z rokov 1993 – 1996). Nehovoriac o tom, koľko „žijúcich mŕtvol“, odsúdených už len na doživotné poberanie invalidného dôchodku, má táto metóda na svedomí.
Aj preto neprekvapuje, že na rozdiel od mnohých slovenských lekárov, viacerí zahraniční odborníci elektrošoky odsudzujú. Mimoriadne kriticky sa k nim postavil aj nedávno zosnulý Hanafy Youssef, ktorý bol jednou z vedúcich osobností írskej psychiatrie.
Ten sa vo vzťahu k elektrošokom vyjadril napríklad v rámci štúdie Smrť elektrokonvulzívnej terapie (2001), kde uviedol: „Neexistuje žiadne lekárske, morálne alebo právne odôvodnenie používať ECT a nové požiadavky modernej psychiatrickej praxe možno dosiahnuť bez tejto metódy. Rovnako ako lobotómia a všetky predchádzajúce šokové liečby, ECT nie je životaschopná. Smrť ECT pomôže podporiť duševné zdravie a umiestniť túto liečbu tam, kam patrí - do histórie.“
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
