Ekologický cintorín vo Zvolene
Popol zosnulých ukladaný v rozložiteľných urnách okolo stromov, či ku kvetinovým záhonom. Alternatívu ku chladným obradným sieňam, neosobným obradom či masívnym žulovým náhrobkom nájdete v Záhrade spomienok, ktorá je súčasťou Mestského cintorín Zlatý potok vo Zvolene.
Ako prezrádza v rozhovore Andrea Uherková z mimovládnej neziskovej organizácie Živica, ťaživá atmosféra posledných rozlúčok neuľahčuje pozostalým vyrovnať sa so stratou blízkych. „Každá rozlúčka so zosnulým je iná a jedinečná. Sme radi, ak nie je zbytočne ťaživá, ale pozostalí z nej odchádzajú posilnení.“
Prečo ste založili prvý prírodný cintorín na Slovensku a čo vás k tomu viedlo?
Naša organizácia Živica inšpiruje k zmene vo viacerých oblastiach, najmä vo vzťahu k životnému prostrediu a k sebe samému. Prírodné cintoríny spájajú úctu k prírode s rešpektom k ľuďom, čo sú hodnoty, ktoré vyznávame, a tak sme sa rozhodli v spolupráci so združením Ke kořenům priniesť túto tému na Slovensko. K založeniu prírodného cintorína nás viedla najmä motivácia ponúknuť ľuďom alternatívu ku konvenčným cintorínom, ktorá v zahraničí funguje už viac ako 20 rokov. Keď sme pred troma rokmi uvideli, že tri mladé baby založili prvý český prírodný cintorín v Prahe, spojili sme sa s nimi a spolupráca bola na svete.
Ako prezrádza v rozhovore Andrea Uherková z mimovládnej neziskovej organizácie Živica, ťaživá atmosféra posledných rozlúčok neuľahčuje pozostalým vyrovnať sa so stratou blízkych. „Každá rozlúčka so zosnulým je iná a jedinečná. Sme radi, ak nie je zbytočne ťaživá, ale pozostalí z nej odchádzajú posilnení.“
Prečo ste založili prvý prírodný cintorín na Slovensku a čo vás k tomu viedlo?
Naša organizácia Živica inšpiruje k zmene vo viacerých oblastiach, najmä vo vzťahu k životnému prostrediu a k sebe samému. Prírodné cintoríny spájajú úctu k prírode s rešpektom k ľuďom, čo sú hodnoty, ktoré vyznávame, a tak sme sa rozhodli v spolupráci so združením Ke kořenům priniesť túto tému na Slovensko. K založeniu prírodného cintorína nás viedla najmä motivácia ponúknuť ľuďom alternatívu ku konvenčným cintorínom, ktorá v zahraničí funguje už viac ako 20 rokov. Keď sme pred troma rokmi uvideli, že tri mladé baby založili prvý český prírodný cintorín v Prahe, spojili sme sa s nimi a spolupráca bola na svete.
Andrea Uherková - Doktorandka na Fakulte ekológie a environmentalistiky vo Zvolene, kde sa venuje mapovaniu a záchrane starých a krajových odrôd jabloní a hrušiek. Je absolventkou Sokratovho inštitútu a jednou z mentoriek súčasných študentov. V Živici pracuje od roku 2017 ako koordinátorka projektu Záhrada, ktorá učí. Neúspešná vegetariánka so záujmom o prírodné pohrebníctvo, zmysluplnú prácu a vnútorný pokoj.
Čo vás najviac oslovilo na prírodnom pohrebníctve?
Páči sa nám najmä komplexný prístup k pozostalým, ako aj prírode. Jedna vec sú obrady poslednej rozlúčky, ktoré sú v súčasnosti často rýchle, neosobné a vedie ich človek, ktorý dotyčného vôbec nepoznal. Prírodné pohrebníctvo motivuje pozostalých, aby si poslednú rozlúčku spravili podľa svojich predstáv, zvolili si rečníkov, priebeh obradu, hudbu, občerstvenie, alebo naplnili nejaké špeciálne priania zosnulého. Veríme, že dobre odvedená rozlúčka môže mať liečivý charakter. Druhá vec je životné prostredie, na ktoré sa prírodné pohrebníctvo snaží brať ohľad a pochovávať tak, aby sme čo najmenej zaťažovali prírodu – ako pri uložení do zeme, tak aj pri následnej starostlivosti o hrob. Na prírodných cintorínoch sa oň stará príroda a nemusíme tak naň nosiť plastové kahance alebo vence, ktoré by o pár mesiacov skončili v odpade. Navyše môže osloviť ľudí, ktorých potomkovia napríklad žijú v zahraničí a boja sa, že sa nebude mať kto o ich hrob starať.
Ako je to s prírodnými cintorínmi v zahraničí a čo by mohlo byť pre nás inšpiráciou?
Prvé prírodné cintoríny vznikli v 90. rokoch vo Veľkej Británii, kde sú ich už stovky, v Nemecku ich je viac ako 80, ďalšie sú v Rakúsku, Švajčiarsku, ale aj v USA, Austrálii, či Juhoafrickej Republike. Koncept býva rôzny. Niekedy ide o záhrady, kde sa pochováva ku kvetinovým záhonom, inde o vzrastlé lesy, kam sa popol ukladá ku koreňom stromov. Inšpiráciou by mohli byť pre nás napríklad cintoríny, ktoré sú zároveň prírodnými rezerváciami či národnými parkami. Je tam recipročný vzťah – pochovávanie v nich zabezpečuje dlhodobú ochranu týchto miest, ktoré sa tak stanú pietnymi a divočina zasa ponúka skvelé prostredie, kde sa sama príroda stará o hrobové miesta iba tým, že je.
Páči sa nám najmä komplexný prístup k pozostalým, ako aj prírode. Jedna vec sú obrady poslednej rozlúčky, ktoré sú v súčasnosti často rýchle, neosobné a vedie ich človek, ktorý dotyčného vôbec nepoznal. Prírodné pohrebníctvo motivuje pozostalých, aby si poslednú rozlúčku spravili podľa svojich predstáv, zvolili si rečníkov, priebeh obradu, hudbu, občerstvenie, alebo naplnili nejaké špeciálne priania zosnulého. Veríme, že dobre odvedená rozlúčka môže mať liečivý charakter. Druhá vec je životné prostredie, na ktoré sa prírodné pohrebníctvo snaží brať ohľad a pochovávať tak, aby sme čo najmenej zaťažovali prírodu – ako pri uložení do zeme, tak aj pri následnej starostlivosti o hrob. Na prírodných cintorínoch sa oň stará príroda a nemusíme tak naň nosiť plastové kahance alebo vence, ktoré by o pár mesiacov skončili v odpade. Navyše môže osloviť ľudí, ktorých potomkovia napríklad žijú v zahraničí a boja sa, že sa nebude mať kto o ich hrob starať.
Ako je to s prírodnými cintorínmi v zahraničí a čo by mohlo byť pre nás inšpiráciou?
Prvé prírodné cintoríny vznikli v 90. rokoch vo Veľkej Británii, kde sú ich už stovky, v Nemecku ich je viac ako 80, ďalšie sú v Rakúsku, Švajčiarsku, ale aj v USA, Austrálii, či Juhoafrickej Republike. Koncept býva rôzny. Niekedy ide o záhrady, kde sa pochováva ku kvetinovým záhonom, inde o vzrastlé lesy, kam sa popol ukladá ku koreňom stromov. Inšpiráciou by mohli byť pre nás napríklad cintoríny, ktoré sú zároveň prírodnými rezerváciami či národnými parkami. Je tam recipročný vzťah – pochovávanie v nich zabezpečuje dlhodobú ochranu týchto miest, ktoré sa tak stanú pietnymi a divočina zasa ponúka skvelé prostredie, kde sa sama príroda stará o hrobové miesta iba tým, že je.
Obrad na cintoríne
Kto by mohol mať záujem pochovávať príbuzných v rámci prírodného cintorína? Je to určené pre cirkevné aj civilné pohreby?
Prírodné cintoríny sú vo všeobecnosti veľmi otvorené pre ľudí akýchkoľvek vierovyznaní, názorov a prístupov k životu. Príroda je neutrálnym miestom, ktoré spája všetkých ľudí, a tak k nej majú vzťah ľudia rôznych vyznaní, veriacich, ako aj ateistov. Zástupcovia zvolenských cirkví vyjadrili vôľu vypraviť u nás obrad, nevidia v tom problém. Navyše posledná rozlúčka nemusí prebehnúť iba u nás v Záhrade, ale aj v krematóriu, kostole, dome smútku, v kaviarni, alebo niekde inde v prírode. V tom prípade môže následne prebehnúť u nás iba uloženie popola bez obradu. Je to individuálne. V Záhrade spomienok je možnosť cirkevného, ako aj civilného obradu. Môže ho viesť kňaz, duchovný, ale aj niekto z príbuzných či priateľov. My sa snažíme motivovať pozostalých, aby si vybrali človeka, ktorému veria, že obrad odvedie podľa ich predstáv, osobne a citlivo. Zároveň im naň ponúkame dostatok času. Rozlúčky u nás prebiehajú pod korunami stromov, kde je umiestnené umelecké dielo s vodnou hladinou, na ktorej sa dajú následne zapaľovať sviečky.
Je finančne náročné vybudovať prírodný cintorín, alebo čo všetko ste museli v rámci neho zabezpečiť? S akými starosťami, z vašej strany, ste sa museli vysporiadať – objasníte nám to bližšie?
Na Slovensku môžu zakladať cintoríny iba obce alebo cirkev. To vylučovalo možnosť, že si založíme vlastný cintorín niekde v prírode. Od začiatku sme teda komunikovali s mestom Zvolen, s ktorým naša organizácia kooperuje na viacerých projektoch vo Zvolene. Ďalším šťastím bolo, že na zvolenskom mestskom cintoríne Zlatý Potok bola rozšírená zelená časť, v rámci ktorej nám mesto vyhradilo kúsok, kde sme mohli prírodný cintorín založiť. Proces zakladania, ktorý zahŕňal komunikáciu s mestom, právnikmi, správou cintorína a verejnosťou zabral asi dva roky. Finančne nám pomohol najmä grant Zelené Oázy, ktorý sme získali z nadácie Ekopolis, ale aj rôzni partneri, dobrovoľníci a záhradní architekti, ktorí tomu venovali desiatky hodín práce. Bez nich by to nešlo. Veľmi však záleží na tom, aký je koncept a veľkosť prírodného cintorína, a teda koľko financií a energie jeho založenie vyžaduje. Zriadiť cintorín v lese je ľahšie, ako zakladať záhradu.
Dôležitým partnerom projektu sa stalo mesto Zvolen. Prečo práve toto mesto a čím vás prilákalo? Sú podľa vás aj ďalšie slovenské mestá a obce pripravené na vybudovanie prírodného cintorína?
Zvolen sme si vybrali na základe dlhodobej pozitívnej spolupráce na iných projektoch, ale aj preto, že ho vnímame ako zelené progresívne mesto otvorené novým myšlienkam. Navyše tu sídli Fakulta ekológie a environmentalistiky, ktorá je naším ďalším partnerom. No a z praktického hľadiska je to aj preto, že my ako Živica, sídlime v danom meste. Čo sa týka ďalších miest, tak záujemcom odporúčame ozvať sa priamo nám. V súčasnosti pracujeme na koncepte, ktorý by ošetroval spoluprácu s inými mestami na vzniku prírodných cintorínov. Najlepšie však je, ak iniciatíva vzíde od samotných predstaviteľov mesta. Je totiž dôležité, aby za projektom stálo.
Čím je prírodný cintorín osobitý oproti klasickým cintorínom či krematóriám? Dá sa v ňom len pochovávať do zeme, alebo sú aj iné možnosti?
Záhrada spomienok je momentálne koncipovaná na pochovávanie spopolnených ostatkov, a to buď priamo vsypom, alebo v rozložiteľných urnách z recyklovaného papiera, ktoré pre nás vyrába umelec z Bystrice. Pochováva sa od jari do konca októbra, priamo do kvetinových záhonov, alebo vôkol mladých stromov, priestor momentálne disponuje 100 miestami. Miesta odpočinku sú označené len malými kamennými tabuľkami. Nenájdete tu žiadne ťažké náhrobky. Tiež neodporúčame nosiť sem umelé kvety, vence či sviečky. Nechceme zaťažovať životné prostredie. V budúcnosti máme záujem o rozšírenie pochovávania aj pre celé telá, v jednoduchých drevených a rozložiteľných rakvách, ktoré budú nelakované a bez umelej výstelky. To sú totiž všetko veci, ktoré rapídne spomaľujú rozklad a zaťažujú prírodu.
Spolupracujete aj s neziskovou organizáciou Ke kořenům. Aké majú oni skúsenosti s prírodnými cintorínmi? Je mentalita Čechov podobná ako tá slovenská, čo sa týka rituálov pochovávania?
V Českej republike, ktorá je z veľkej miery ateistická, najmä v Prahe, je viditeľná oveľa väčšia kríza pohrebných rituálov, ako na Slovensku. Každá tretia kremácia tam prebehne bez obradu a rozlúčenia. Chladné obrady v krematóriách pre nich totiž stratili zmysel. Les spomienok, ktorý vznikol pred troma rokmi v Prahe ako prvý prírodný cintorín a ktorý zakladalo práve združenie Ke kořenům, má úspech najmä preto, že ponúka iný prístup. Za dva roky tam prebehlo už 120 pohrebov. Viem, že momentálne rokujú o vzniku druhého prírodného cintorína v Prahe, zakladá ho tiež Brno.
Sú nejaké zaujímavé rituály, ktoré môžu podľa vzoru zo zahraničia prebiehať v takýchto miestach a zatiaľ nie sú veľmi známe? Čo by mohlo byť pre nás inšpiráciou?
Podľa mňa je každá rozlúčka iná a jedinečná. Sme radi, pokiaľ nie je zbytočne ťaživá, ale naopak, pozostalí z nej odídu posilnení. Najmä, aby bola úprimná a osobná, práve preto je dôležité, ak ju vedú ľudia, ktorí dotyčného poznali. Súčasťou rozlúčok môže byť napríklad hudba, ktorú zahrajú kamaráti, občerstvenie pripravené pozostalými, čítanie príhod zo života zosnulého, alebo symbolické vyjadrenie jeho povahy. Ak mal napríklad rád žltú farbu, môže si každý obliecť niečo žlté. Inšpiráciou je aj výber miesta posledného odpočinku počas života, jeho navštevovanie a premýšľanie nad vlastnou smrteľnosťou. Na jednom prírodnom cintoríne v Nemecku, ktorý je v lese, si partia kamarátov šesťdesiatnikov rezervovala miesta okolo jedného stromu. Každý rok tam chodia na spoločný piknik, hodujú, pijú pod ním víno a tešia sa, že sú ešte spolu.
Ak má niekto záujem svojho príbuzného pochovať na prírodnom cintoríne, ako by mal postupovať? Týka sa to len Zvolenčanov, blízkeho okolia, alebo celého Slovenska?
Ideálny postup je, ak oslovia najskôr nás, následne navštívime prírodný cintorín, vyberú si miesto a zaplatia zaň nájom na správe cintorína. Radi im pomôžeme naplánovať poslednú rozlúčku a pohreb podľa ich predstáv. Asistujeme tiež pri samotnom pohrebe. Ak chcú, aby celá rozlúčka prebehla u nás na prírodnom cintoríne, tak im odporúčame zvoliť si kremáciu bez obradu. Samozrejme, pochovať sa tu môžu aj ľudia z iných miest, ide však o to, či to pre pozostalých nebude nepraktické.
Čo vieme ponúknuť, je tiež spolupráca na poslednej rozlúčke prírodného charakteru aj v iných častiach Slovenska. Manipulácia s popolom je predsa z veľkej časti voľná a rozptyl sa môže udiať aj inde v prírode.
Váš prírodný cintorín ste nazvali Záhradou spomienok. Aká je jeho kapacita a kto ho bude obhospodarovať? Budú ľudia platiť nájom za hrobové miesto?
Záhrada spomienok je koncipovaná zatiaľ na 100 miest, ktoré sú určené na uloženie urien alebo vsyp popola. Veríme však, že časom sa rozšíri. Spravujeme ho my ako Živica, spolu s dobrovoľníkmi a mestom. Za hrobové miesto sa platí štandardne Správe cintorína na 5 alebo 10 rokov, po ich uplynutí je možné si nájom predĺžiť. Nájom za miesto na prírodnom cintoríne vychádza zatiaľ najlacnejšie zo všetkých.
Ako vidíte možnosti Záhrady spomienok do budúcnosti, napríklad o 10 rokov? Budú podľa vás trendy smerovať k takýmto prírodným cintorínom?
Myslím si, a verím, že tieto trendy sú na vzostupe a o pár rokov už nebude Zvolen jediný, ktorý má prírodný cintorín. Svedčí o tom aj záujem iných miest, ktoré sa začali ozývať. Ide nielen o ekologickejší, ale aj ekonomickejší spôsob pochovávania, ktorý vie navyše šetriť aj priestor, alebo vytvárať miesta na pochovávanie tam, kde sme o nich doteraz neuvažovali – napríklad v lesoch či lesoparkoch. Cintoríny často už nemajú kapacity na pochovávanie a toto sa javí ako vhodné riešenie. Nemyslím si však, že v súčasnosti klasický spôsob pochovávania zmizne, zrejme bude vždy prevládať. Prírodné pohrebníctvo ho však môže elegantne dopĺňať. A to je dobre.
Prírodné cintoríny sú vo všeobecnosti veľmi otvorené pre ľudí akýchkoľvek vierovyznaní, názorov a prístupov k životu. Príroda je neutrálnym miestom, ktoré spája všetkých ľudí, a tak k nej majú vzťah ľudia rôznych vyznaní, veriacich, ako aj ateistov. Zástupcovia zvolenských cirkví vyjadrili vôľu vypraviť u nás obrad, nevidia v tom problém. Navyše posledná rozlúčka nemusí prebehnúť iba u nás v Záhrade, ale aj v krematóriu, kostole, dome smútku, v kaviarni, alebo niekde inde v prírode. V tom prípade môže následne prebehnúť u nás iba uloženie popola bez obradu. Je to individuálne. V Záhrade spomienok je možnosť cirkevného, ako aj civilného obradu. Môže ho viesť kňaz, duchovný, ale aj niekto z príbuzných či priateľov. My sa snažíme motivovať pozostalých, aby si vybrali človeka, ktorému veria, že obrad odvedie podľa ich predstáv, osobne a citlivo. Zároveň im naň ponúkame dostatok času. Rozlúčky u nás prebiehajú pod korunami stromov, kde je umiestnené umelecké dielo s vodnou hladinou, na ktorej sa dajú následne zapaľovať sviečky.
Je finančne náročné vybudovať prírodný cintorín, alebo čo všetko ste museli v rámci neho zabezpečiť? S akými starosťami, z vašej strany, ste sa museli vysporiadať – objasníte nám to bližšie?
Na Slovensku môžu zakladať cintoríny iba obce alebo cirkev. To vylučovalo možnosť, že si založíme vlastný cintorín niekde v prírode. Od začiatku sme teda komunikovali s mestom Zvolen, s ktorým naša organizácia kooperuje na viacerých projektoch vo Zvolene. Ďalším šťastím bolo, že na zvolenskom mestskom cintoríne Zlatý Potok bola rozšírená zelená časť, v rámci ktorej nám mesto vyhradilo kúsok, kde sme mohli prírodný cintorín založiť. Proces zakladania, ktorý zahŕňal komunikáciu s mestom, právnikmi, správou cintorína a verejnosťou zabral asi dva roky. Finančne nám pomohol najmä grant Zelené Oázy, ktorý sme získali z nadácie Ekopolis, ale aj rôzni partneri, dobrovoľníci a záhradní architekti, ktorí tomu venovali desiatky hodín práce. Bez nich by to nešlo. Veľmi však záleží na tom, aký je koncept a veľkosť prírodného cintorína, a teda koľko financií a energie jeho založenie vyžaduje. Zriadiť cintorín v lese je ľahšie, ako zakladať záhradu.
Dôležitým partnerom projektu sa stalo mesto Zvolen. Prečo práve toto mesto a čím vás prilákalo? Sú podľa vás aj ďalšie slovenské mestá a obce pripravené na vybudovanie prírodného cintorína?
Zvolen sme si vybrali na základe dlhodobej pozitívnej spolupráce na iných projektoch, ale aj preto, že ho vnímame ako zelené progresívne mesto otvorené novým myšlienkam. Navyše tu sídli Fakulta ekológie a environmentalistiky, ktorá je naším ďalším partnerom. No a z praktického hľadiska je to aj preto, že my ako Živica, sídlime v danom meste. Čo sa týka ďalších miest, tak záujemcom odporúčame ozvať sa priamo nám. V súčasnosti pracujeme na koncepte, ktorý by ošetroval spoluprácu s inými mestami na vzniku prírodných cintorínov. Najlepšie však je, ak iniciatíva vzíde od samotných predstaviteľov mesta. Je totiž dôležité, aby za projektom stálo.
Čím je prírodný cintorín osobitý oproti klasickým cintorínom či krematóriám? Dá sa v ňom len pochovávať do zeme, alebo sú aj iné možnosti?
Záhrada spomienok je momentálne koncipovaná na pochovávanie spopolnených ostatkov, a to buď priamo vsypom, alebo v rozložiteľných urnách z recyklovaného papiera, ktoré pre nás vyrába umelec z Bystrice. Pochováva sa od jari do konca októbra, priamo do kvetinových záhonov, alebo vôkol mladých stromov, priestor momentálne disponuje 100 miestami. Miesta odpočinku sú označené len malými kamennými tabuľkami. Nenájdete tu žiadne ťažké náhrobky. Tiež neodporúčame nosiť sem umelé kvety, vence či sviečky. Nechceme zaťažovať životné prostredie. V budúcnosti máme záujem o rozšírenie pochovávania aj pre celé telá, v jednoduchých drevených a rozložiteľných rakvách, ktoré budú nelakované a bez umelej výstelky. To sú totiž všetko veci, ktoré rapídne spomaľujú rozklad a zaťažujú prírodu.
Spolupracujete aj s neziskovou organizáciou Ke kořenům. Aké majú oni skúsenosti s prírodnými cintorínmi? Je mentalita Čechov podobná ako tá slovenská, čo sa týka rituálov pochovávania?
V Českej republike, ktorá je z veľkej miery ateistická, najmä v Prahe, je viditeľná oveľa väčšia kríza pohrebných rituálov, ako na Slovensku. Každá tretia kremácia tam prebehne bez obradu a rozlúčenia. Chladné obrady v krematóriách pre nich totiž stratili zmysel. Les spomienok, ktorý vznikol pred troma rokmi v Prahe ako prvý prírodný cintorín a ktorý zakladalo práve združenie Ke kořenům, má úspech najmä preto, že ponúka iný prístup. Za dva roky tam prebehlo už 120 pohrebov. Viem, že momentálne rokujú o vzniku druhého prírodného cintorína v Prahe, zakladá ho tiež Brno.
Sú nejaké zaujímavé rituály, ktoré môžu podľa vzoru zo zahraničia prebiehať v takýchto miestach a zatiaľ nie sú veľmi známe? Čo by mohlo byť pre nás inšpiráciou?
Podľa mňa je každá rozlúčka iná a jedinečná. Sme radi, pokiaľ nie je zbytočne ťaživá, ale naopak, pozostalí z nej odídu posilnení. Najmä, aby bola úprimná a osobná, práve preto je dôležité, ak ju vedú ľudia, ktorí dotyčného poznali. Súčasťou rozlúčok môže byť napríklad hudba, ktorú zahrajú kamaráti, občerstvenie pripravené pozostalými, čítanie príhod zo života zosnulého, alebo symbolické vyjadrenie jeho povahy. Ak mal napríklad rád žltú farbu, môže si každý obliecť niečo žlté. Inšpiráciou je aj výber miesta posledného odpočinku počas života, jeho navštevovanie a premýšľanie nad vlastnou smrteľnosťou. Na jednom prírodnom cintoríne v Nemecku, ktorý je v lese, si partia kamarátov šesťdesiatnikov rezervovala miesta okolo jedného stromu. Každý rok tam chodia na spoločný piknik, hodujú, pijú pod ním víno a tešia sa, že sú ešte spolu.
Ak má niekto záujem svojho príbuzného pochovať na prírodnom cintoríne, ako by mal postupovať? Týka sa to len Zvolenčanov, blízkeho okolia, alebo celého Slovenska?
Ideálny postup je, ak oslovia najskôr nás, následne navštívime prírodný cintorín, vyberú si miesto a zaplatia zaň nájom na správe cintorína. Radi im pomôžeme naplánovať poslednú rozlúčku a pohreb podľa ich predstáv. Asistujeme tiež pri samotnom pohrebe. Ak chcú, aby celá rozlúčka prebehla u nás na prírodnom cintoríne, tak im odporúčame zvoliť si kremáciu bez obradu. Samozrejme, pochovať sa tu môžu aj ľudia z iných miest, ide však o to, či to pre pozostalých nebude nepraktické.
Čo vieme ponúknuť, je tiež spolupráca na poslednej rozlúčke prírodného charakteru aj v iných častiach Slovenska. Manipulácia s popolom je predsa z veľkej časti voľná a rozptyl sa môže udiať aj inde v prírode.
Váš prírodný cintorín ste nazvali Záhradou spomienok. Aká je jeho kapacita a kto ho bude obhospodarovať? Budú ľudia platiť nájom za hrobové miesto?
Záhrada spomienok je koncipovaná zatiaľ na 100 miest, ktoré sú určené na uloženie urien alebo vsyp popola. Veríme však, že časom sa rozšíri. Spravujeme ho my ako Živica, spolu s dobrovoľníkmi a mestom. Za hrobové miesto sa platí štandardne Správe cintorína na 5 alebo 10 rokov, po ich uplynutí je možné si nájom predĺžiť. Nájom za miesto na prírodnom cintoríne vychádza zatiaľ najlacnejšie zo všetkých.
Ako vidíte možnosti Záhrady spomienok do budúcnosti, napríklad o 10 rokov? Budú podľa vás trendy smerovať k takýmto prírodným cintorínom?
Myslím si, a verím, že tieto trendy sú na vzostupe a o pár rokov už nebude Zvolen jediný, ktorý má prírodný cintorín. Svedčí o tom aj záujem iných miest, ktoré sa začali ozývať. Ide nielen o ekologickejší, ale aj ekonomickejší spôsob pochovávania, ktorý vie navyše šetriť aj priestor, alebo vytvárať miesta na pochovávanie tam, kde sme o nich doteraz neuvažovali – napríklad v lesoch či lesoparkoch. Cintoríny často už nemajú kapacity na pochovávanie a toto sa javí ako vhodné riešenie. Nemyslím si však, že v súčasnosti klasický spôsob pochovávania zmizne, zrejme bude vždy prevládať. Prírodné pohrebníctvo ho však môže elegantne dopĺňať. A to je dobre.
Pripravila Zuzana Voštenáková, foto N.O. Živica © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP print IV. 2017
publikované na portáli SP net II. 2019
Späť na tému Súčasnosť
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 9 fotografií
