Edvard Beneš a jeho dekréty
Druhý prezident Československej republiky (ďalej len: ČSR) Edvard Beneš býva považovaný za kontroverznú osobnosť. Na jednej strane sa mu priznávajú zásluhy pri budovaní spoločného štátu Čechov a Slovákov, no na strane druhej bol zodpovedný za príklon k Sovietskemu zväzu, a tým i postupnú stratu suverenity ČSR.
Edvard Beneš sa narodil 28. mája 1884 v mestečku Kožlany neďaleko Plzne.
Pokrstený bol menom „Eduard“, podobu „Edvard“ začal používať až od roku 1906.
Bol najmladším dieťaťom v rodine chudobného roľníka Mateja Beneša a jeho manželky Anny, ktorí mali dovedna 10 detí, ale len 8 z nich sa dožilo dospelosti. Napriek chudobe chcel otec budúceho prezidenta dopriať svojim ratolestiam kvalitné vzdelanie.
Po štúdiách na pražskom gymnáziu na Vinohradoch nastúpil na Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej, kde prispieval do Masarykovho časopisu Nová doba. Svojho predchodcu v prezidentskej funkcii Tomáša Garrigue Masaryka (viac o jeho živote a diele si prečítate v našom článku) odvtedy považoval za veľký vzor a snažil sa mu vyrovnať rozhľadom i vzdelaním. Aj Masaryk si svojho stúpenca mimoriadne obľúbil a postupom času sa stal jeho najbližším spolupracovníkom.
Z pražskej Filozofickej fakulty prešiel Beneš na Univerzitu Sorbonne v Paríži, kde sa v roku 1906 zasnúbil s budúcou manželkou Annou Vlčkovou, ktorá si na jeho žiadosť zmenila krstné meno na „Hana“. V roku 1908 obhájil prácu s názvom Problém Rakúska a česká otázka na právnickej fakulte vo francúzskom Dijone a získal titul doktora práv. Ten mu však Karlova univerzita neuznala, a tak v štúdiu pokračoval opäť na pražskej univerzite, kde sa o rok nato stal doktorom filozofie. V tom istom roku sa tiež oženil so svojou snúbenicou. Ich manželstvo bolo šťastné, hoci bezdetné. Dôkazom oddanosti Hany Benešovej voči svojmu manželovi je fakt, že počas prvej svetovej vojny, keď Beneš ušiel spolu s Masarykom do exilu, strávila 11 mesiacov vo väzení pre manželovu politickú činnosť spätú s úsilím o českú samostatnosť.
Ešte pred vypuknutím prvého celosvetového konfliktu pôsobil v hodnosti docenta filozofie na Karlovej univerzite. V parížskom exile spoluzakladal v roku 1916 reprezentatívny orgán česko-slovenského zahraničného odboja Českú národnú radu (neskôr pod tlakom amerických Slovákov premenovanú na Česko-slovenskú národnú radu). S Benešovým pôsobením v rade je však spätý aj škandál, keď v roku 1917 neuvážene míňal peniaze zozbierané americkými Slovákmi „na oslobodenie Slovenska“.
V rámci novovzniknutej ČSR najprv zastával post ministra zahraničia (v r. 1918 – 1935), v decembri 1935 ho zvolili za prezidenta. Funkcie sa vzdal necelý týždeň po Mníchovskej dohode z roku 1938, keď bola ČSR donútená odovzdať pohraničné územie Sudet Nemecku. Potom emigroval do Londýna, kde v roku 1940 vytvoril exilovú štátnu reprezentáciu, pričom prevzal funkciu československého prezidenta.
Prvú povojnovú vládu vymenoval 4. apríla 1945 v Košiciciach a jej program bol prijatý hneď na druhý deň. Takzvaný Košický vládny program sa prihlásil k orientácii na Sovietsky zväz (ďalej len: ZSSR) v nadväznosti na Benešove rokovania s vodcom ZSSR Josifom Vissarianovičom Stalinom. Aj keď Stalin sľuboval, že „Československo bude slobodná a nezávislá krajina" a ZSSR sa do jeho vnútorných záležitostí nebude miešať, opak sa ukázal pravdou.
Staronovému prezidentovi ČSR sa nepodarilo zvrátiť vývoj v krajine, ktorá sa po februárovom prevrate v roku 1948 ocitla pod komunistickou nadvládou, ani tým, že odmietol podpísať novú československú ústavu, označujúcu ČSR za štát, smerujúci „pokojnou cestou k socializmu“.
Československo navyše po vojne prišlo o územie Podkarpatskej Rusi v prospech ZSSR. Na sklonku života zápasil Beneš nielen s komunistami, ktorí ho ako sám povedal chladnokrvne a cynicky klamali, ale i s vážnymi zdravotnými problémami. Jeho srdce dotĺklo takmer pred 75. rokmi, dňa 3. septembra 1948.
Edvard Beneš sa narodil 28. mája 1884 v mestečku Kožlany neďaleko Plzne.
Pokrstený bol menom „Eduard“, podobu „Edvard“ začal používať až od roku 1906.
Bol najmladším dieťaťom v rodine chudobného roľníka Mateja Beneša a jeho manželky Anny, ktorí mali dovedna 10 detí, ale len 8 z nich sa dožilo dospelosti. Napriek chudobe chcel otec budúceho prezidenta dopriať svojim ratolestiam kvalitné vzdelanie.
Po štúdiách na pražskom gymnáziu na Vinohradoch nastúpil na Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej, kde prispieval do Masarykovho časopisu Nová doba. Svojho predchodcu v prezidentskej funkcii Tomáša Garrigue Masaryka (viac o jeho živote a diele si prečítate v našom článku) odvtedy považoval za veľký vzor a snažil sa mu vyrovnať rozhľadom i vzdelaním. Aj Masaryk si svojho stúpenca mimoriadne obľúbil a postupom času sa stal jeho najbližším spolupracovníkom.
Z pražskej Filozofickej fakulty prešiel Beneš na Univerzitu Sorbonne v Paríži, kde sa v roku 1906 zasnúbil s budúcou manželkou Annou Vlčkovou, ktorá si na jeho žiadosť zmenila krstné meno na „Hana“. V roku 1908 obhájil prácu s názvom Problém Rakúska a česká otázka na právnickej fakulte vo francúzskom Dijone a získal titul doktora práv. Ten mu však Karlova univerzita neuznala, a tak v štúdiu pokračoval opäť na pražskej univerzite, kde sa o rok nato stal doktorom filozofie. V tom istom roku sa tiež oženil so svojou snúbenicou. Ich manželstvo bolo šťastné, hoci bezdetné. Dôkazom oddanosti Hany Benešovej voči svojmu manželovi je fakt, že počas prvej svetovej vojny, keď Beneš ušiel spolu s Masarykom do exilu, strávila 11 mesiacov vo väzení pre manželovu politickú činnosť spätú s úsilím o českú samostatnosť.
Ešte pred vypuknutím prvého celosvetového konfliktu pôsobil v hodnosti docenta filozofie na Karlovej univerzite. V parížskom exile spoluzakladal v roku 1916 reprezentatívny orgán česko-slovenského zahraničného odboja Českú národnú radu (neskôr pod tlakom amerických Slovákov premenovanú na Česko-slovenskú národnú radu). S Benešovým pôsobením v rade je však spätý aj škandál, keď v roku 1917 neuvážene míňal peniaze zozbierané americkými Slovákmi „na oslobodenie Slovenska“.
V rámci novovzniknutej ČSR najprv zastával post ministra zahraničia (v r. 1918 – 1935), v decembri 1935 ho zvolili za prezidenta. Funkcie sa vzdal necelý týždeň po Mníchovskej dohode z roku 1938, keď bola ČSR donútená odovzdať pohraničné územie Sudet Nemecku. Potom emigroval do Londýna, kde v roku 1940 vytvoril exilovú štátnu reprezentáciu, pričom prevzal funkciu československého prezidenta.
Prvú povojnovú vládu vymenoval 4. apríla 1945 v Košiciciach a jej program bol prijatý hneď na druhý deň. Takzvaný Košický vládny program sa prihlásil k orientácii na Sovietsky zväz (ďalej len: ZSSR) v nadväznosti na Benešove rokovania s vodcom ZSSR Josifom Vissarianovičom Stalinom. Aj keď Stalin sľuboval, že „Československo bude slobodná a nezávislá krajina" a ZSSR sa do jeho vnútorných záležitostí nebude miešať, opak sa ukázal pravdou.
Staronovému prezidentovi ČSR sa nepodarilo zvrátiť vývoj v krajine, ktorá sa po februárovom prevrate v roku 1948 ocitla pod komunistickou nadvládou, ani tým, že odmietol podpísať novú československú ústavu, označujúcu ČSR za štát, smerujúci „pokojnou cestou k socializmu“.
Československo navyše po vojne prišlo o územie Podkarpatskej Rusi v prospech ZSSR. Na sklonku života zápasil Beneš nielen s komunistami, ktorí ho ako sám povedal chladnokrvne a cynicky klamali, ale i s vážnymi zdravotnými problémami. Jeho srdce dotĺklo takmer pred 75. rokmi, dňa 3. septembra 1948.
Benešove dekréty
Historik Ivan A. Petranský podrobne vysvetľuje význam a následky dekrétov, vydávaných prezidentom Benešom v exile a po skončení druhej svetovej vojny (od júla 1940 do októbra 1945), v knihe Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť.
Na základe jedného z povojnových dekrétov „...boli Nemci a Maďari v celej krajine zbavení československého občianstva bez ohľadu na to, či sa počas predchádzajúceho sedemročného obdobia dopustili nejakých neprávostí alebo nie. Výnimku mohli dostať len tí, ktorí preukázali aktívnu účasť v boji za Československo či to, že trpeli pod „nacistickým alebo fašistickým terorom“. Princíp kolektívnej viny, označovaný zľahčujúco aj ako „kolektívna zodpovednosť“, sa vinul celým obdobím rokov 1945 – 1948.“
Strata československého občianstva pritom bola sprevádzaná masívnym vysídľovaním. Ten sa dotkol aj karpatských Nemcov, ktorí žili po boku Slovákov už od stredoveku. Podľa sčítania z roku 1930 ich na Slovensku žilo takmer 150 000. Z nášho územia ale začali dobrovoľne odchádzať zo strachu pred vyčínaním partizánov v roku 1944, ďalší boli evakuovaní koncom vojny a približne 40 000 z nich zhromaždili v táboroch a následne deportovali do Nemecka. Počet karpatských Nemcov sa tak znížil na 27 324, ako uvádza údaj z roku 1949.
V prípade Maďarov vláda postupovala inak – Slovensko museli opustiť hlavne tí, ktorí sem prišli po Viedenskej arbitráži a vyše 50 000 občanov maďarskej národnosti nasadili na práce do Čiech, kde chýbala pracovná sila v dôsledku vyhnania sudetských Nemcov. Vo februári 1946 tiež došlo k dohode medzi Československom a Maďarskom, na základe ktorej „...sa mal do Maďarska vysťahovať rovnaký počet Maďarov, ako bol počet Slovákov a Čechov, ktorí odtiaľ odídu do Československa.“
Avšak: „Zatiaľ čo Slováci a Česi sa mohli pre odchod rozhodnúť dobrovoľne, v prípade slovenských Maďarov to neplatilo – vysťahovaní boli nútene.“
Do Maďarska z Československa napokon presídlili takmer 90 000 Maďarov a viac než 73 000 osôb českej a slovenskej národnosti odišlo z Maďarska do Československa.
Ďalšie perzekúcie, ktoré sa týkali maďarskej menšiny, mali podobu konfiškácie majetku, zastavenia školského vyučovania v maďarčine či prepúšťania občanov maďarskej národnosti zo štátnej a verejnej služby. Petranský taktiež upozorňuje na to, že v dôsledku Benešových dekrétov: „Slovenskí Maďari obzvlášť často predstupovali pred ľudové súdy v role obžalovaných. V rokoch 1945 – 1947 tvorili takmer 60 percent odsúdených v retribučných procesoch.“ (Uvedené citácie sú z knihy Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť, Bratislava: Perfekt, 2015, s. 426 – 427)
V rámci protimaďarských opatrení prebiehala i tzv. reslovakizácia zameraná na odnárodnenie údajne pomaďarčených Slovákov, no skončila fiaskom.
Okrem toho vyše 130 000 osôb maďarskej a nemeckej národnosti z územia dnešného Maďarska, ako i južného Slovenska, príslušníci Červenej armády zajali a odviedli na nútené práce (tzv. „malenkij robot“) na Ukrajinu, kde zahynula zhruba polovica zajatcov (viac o tomto procese sa dočítate v našom článku).
Otázniky vyvoláva aj sporná konfiškácia majetkov členov lichtenštajnskej kniežacej rodiny na základe nepodloženého tvrdenia, že panovník Lichtenštajnska František Jozef II. spolupracoval s nacisticky orientovanou Sudetonemeckou stranou. Lichtenštajncom, ktorí sa zdržiavali na území ČSR, sa taktiež vyčítalo, že sa pri sčítaní obyvateľstva v roku 1930 prihlásili k nemeckej národnosti. Vládna moc však neprihliadala na to, že v období druhej svetovej vojny mali lichtenštajnskú štátnu príslušnosť a Lichtenštajnsko bolo neutrálnym štátom. Zhabanie majetkov tohto šľachtického rodu jednoducho bolo (podobne ako v prípade Schwarzenbergovcov) súčasťou štátnej politiky a ku konfiškácii by zrejme došlo aj keby Lichtenštajnci preukázateľne trpeli pod nacistickým jarmom. Vtedajšie úrady by ich skrátka navzdory akýmkoľvek okolnostiam na základe Benešových dekrétov považovali za Nemcov.
Historik Ivan A. Petranský podrobne vysvetľuje význam a následky dekrétov, vydávaných prezidentom Benešom v exile a po skončení druhej svetovej vojny (od júla 1940 do októbra 1945), v knihe Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť.
Na základe jedného z povojnových dekrétov „...boli Nemci a Maďari v celej krajine zbavení československého občianstva bez ohľadu na to, či sa počas predchádzajúceho sedemročného obdobia dopustili nejakých neprávostí alebo nie. Výnimku mohli dostať len tí, ktorí preukázali aktívnu účasť v boji za Československo či to, že trpeli pod „nacistickým alebo fašistickým terorom“. Princíp kolektívnej viny, označovaný zľahčujúco aj ako „kolektívna zodpovednosť“, sa vinul celým obdobím rokov 1945 – 1948.“
Strata československého občianstva pritom bola sprevádzaná masívnym vysídľovaním. Ten sa dotkol aj karpatských Nemcov, ktorí žili po boku Slovákov už od stredoveku. Podľa sčítania z roku 1930 ich na Slovensku žilo takmer 150 000. Z nášho územia ale začali dobrovoľne odchádzať zo strachu pred vyčínaním partizánov v roku 1944, ďalší boli evakuovaní koncom vojny a približne 40 000 z nich zhromaždili v táboroch a následne deportovali do Nemecka. Počet karpatských Nemcov sa tak znížil na 27 324, ako uvádza údaj z roku 1949.
V prípade Maďarov vláda postupovala inak – Slovensko museli opustiť hlavne tí, ktorí sem prišli po Viedenskej arbitráži a vyše 50 000 občanov maďarskej národnosti nasadili na práce do Čiech, kde chýbala pracovná sila v dôsledku vyhnania sudetských Nemcov. Vo februári 1946 tiež došlo k dohode medzi Československom a Maďarskom, na základe ktorej „...sa mal do Maďarska vysťahovať rovnaký počet Maďarov, ako bol počet Slovákov a Čechov, ktorí odtiaľ odídu do Československa.“
Avšak: „Zatiaľ čo Slováci a Česi sa mohli pre odchod rozhodnúť dobrovoľne, v prípade slovenských Maďarov to neplatilo – vysťahovaní boli nútene.“
Do Maďarska z Československa napokon presídlili takmer 90 000 Maďarov a viac než 73 000 osôb českej a slovenskej národnosti odišlo z Maďarska do Československa.
Ďalšie perzekúcie, ktoré sa týkali maďarskej menšiny, mali podobu konfiškácie majetku, zastavenia školského vyučovania v maďarčine či prepúšťania občanov maďarskej národnosti zo štátnej a verejnej služby. Petranský taktiež upozorňuje na to, že v dôsledku Benešových dekrétov: „Slovenskí Maďari obzvlášť často predstupovali pred ľudové súdy v role obžalovaných. V rokoch 1945 – 1947 tvorili takmer 60 percent odsúdených v retribučných procesoch.“ (Uvedené citácie sú z knihy Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť, Bratislava: Perfekt, 2015, s. 426 – 427)
V rámci protimaďarských opatrení prebiehala i tzv. reslovakizácia zameraná na odnárodnenie údajne pomaďarčených Slovákov, no skončila fiaskom.
Okrem toho vyše 130 000 osôb maďarskej a nemeckej národnosti z územia dnešného Maďarska, ako i južného Slovenska, príslušníci Červenej armády zajali a odviedli na nútené práce (tzv. „malenkij robot“) na Ukrajinu, kde zahynula zhruba polovica zajatcov (viac o tomto procese sa dočítate v našom článku).
Otázniky vyvoláva aj sporná konfiškácia majetkov členov lichtenštajnskej kniežacej rodiny na základe nepodloženého tvrdenia, že panovník Lichtenštajnska František Jozef II. spolupracoval s nacisticky orientovanou Sudetonemeckou stranou. Lichtenštajncom, ktorí sa zdržiavali na území ČSR, sa taktiež vyčítalo, že sa pri sčítaní obyvateľstva v roku 1930 prihlásili k nemeckej národnosti. Vládna moc však neprihliadala na to, že v období druhej svetovej vojny mali lichtenštajnskú štátnu príslušnosť a Lichtenštajnsko bolo neutrálnym štátom. Zhabanie majetkov tohto šľachtického rodu jednoducho bolo (podobne ako v prípade Schwarzenbergovcov) súčasťou štátnej politiky a ku konfiškácii by zrejme došlo aj keby Lichtenštajnci preukázateľne trpeli pod nacistickým jarmom. Vtedajšie úrady by ich skrátka navzdory akýmkoľvek okolnostiam na základe Benešových dekrétov považovali za Nemcov.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
