Duchovia
Napriek jeho výčinom na ktoré sa len tak nezabúda, si svoju prácu vždy odviedol dobre. Teda, takmer vždy.
Mal som s Jozífkem službu a čo čert nechcel, pri vývoze sme sa ocitli na cintoríne asi päť minút pred polnocou. Nervozita na Jozífkovej tvári sa dala čítať každým krokom sekundovej ručičky na hodinkách jasnejšie a výraznejšie. „Šéfe... šéfe... kolik je hodzín,“ znela otázka s už koktavým hlasom. „Nó, o päť minúť dvanásť,“ odpovedám, ale hneď aj prikazujem „hybaj už otvoriť márnicu!“
Jozífek sedí ako prikovaný, pozerá pred seba s vypleštenými očami, pohľad skĺzne na hodinky a mlčky otáča hlavou na znamenie nesúhlasu. „No čo je?“ pýtam sa, „si hluchý?“ „Šéé - šééfe...za chvíľu bude strašiť jááá nikam nejdem!“ šokovala ma odpoveď. Zároveň zúrivo belavým prstom stláčal poistku na dverách proti otvoreniu zvonka.
Na prvý pohľad (a ani na druhý), nevyzeral vôbec dobre a tak som márne rozmýšľal ako dostať rakvu so zosnulým do márnice. Sám beriem kľúče a otváram dvere na aute. Očkom sledujem Jozífka, či to myslí vážne. Medzi zuby precedím: „Nemáš čumieť na horory v telke! Strašpytel!“
Slovíčko „horory“ zrejme vyvolalo u Jozífka spomienky na nedávno prežité dobrodružstvá vo fotelke, kedy zatváral oči a rukami si zapchával uši. Reakcia na seba nenechala čakať ani sekundu. Zabudnúc na to, že si zaistil dvere zvnútra vozidla, začal sa v panike prebíjať von. Atmosféru ešte umocňovala tma a k tomu silnejší závan vetra, ktorý rozhojdal konáre neďaleko stojacej smutnej vŕby. Panika bola dokonalá, strach vykonal svoje. „Máš zamknuté ty somááár!“ kričím na neho, aby som ho dostal z tranzu.
Kostolné hodiny začali odbíjať polnoc. V tichej noci zneli pravidelné údery jasne a zvučne. Po tom ako sa mu podarilo odistiť dvere, vystrelil z auta ako neriadená strela. Jozífek sa razom zmenil na stádo slonov kombinované so stádom antilop v jednej osobe, nabral rýchlosť, ktorú by mu mohli závidieť špičkoví športovci.
„Kam utekááš!?“ kričím v údive za ním. „U - uu-utekajjj - te aj vy šéé - éfe! Veď začne strašíííť!!!“ Stojím v nemom úžase a v diaľke ešte počujem jeho nezrozumiteľné koktanie. Jozífkov maratónsky beh pokračoval až k neďalekej benzínovej pumpe, pod svietiace neónové svetlá.
Tam zastal, lapajúc po dychu a to už prekvapivo spoločne so službukonajúcimi pumpármi, ktorí keď zbadali chlapa so zježenými vlasmi a krvou podliatymi očami, ktorý sa rúti z cintorína, jedným skokom boli vo vnútri a zamykali vchodové dvere. Von vykúkali len cez okienko.
No čo povedať záverom. Stojím uprostred cintorínskej tmy pri pohrebáku a pretože ani jeden zosnulý sa ešte dobrovoľne a na vlastných nohách nepresunul sám do márnice, neostáva mi nič iné ako sadnúť do voza a ísť za svojim zamestnancom. Pomaly ale iste, bez rozsvietených svetiel (čo som si vôbec v tej chvíli neuvedomil), sa presúvam na benzínovú pumpu. Viete si predstaviť výraz pumpárov, keď po tom všetkom zbadali vynárajúci sa pohrebný voz z tmy, bez svetiel, blížiaci sa k Jozífkovi, ktorý v tom momente vyzeral ako zombie?!
Neviem dodnes kto na tom bol lepšie, či Jozífek, alebo tí pumpári, ktorí na tú noc určite dlho... dlho nezabudnú.
© Slovenské pohrebníctvo
Mal som s Jozífkem službu a čo čert nechcel, pri vývoze sme sa ocitli na cintoríne asi päť minút pred polnocou. Nervozita na Jozífkovej tvári sa dala čítať každým krokom sekundovej ručičky na hodinkách jasnejšie a výraznejšie. „Šéfe... šéfe... kolik je hodzín,“ znela otázka s už koktavým hlasom. „Nó, o päť minúť dvanásť,“ odpovedám, ale hneď aj prikazujem „hybaj už otvoriť márnicu!“
Jozífek sedí ako prikovaný, pozerá pred seba s vypleštenými očami, pohľad skĺzne na hodinky a mlčky otáča hlavou na znamenie nesúhlasu. „No čo je?“ pýtam sa, „si hluchý?“ „Šéé - šééfe...za chvíľu bude strašiť jááá nikam nejdem!“ šokovala ma odpoveď. Zároveň zúrivo belavým prstom stláčal poistku na dverách proti otvoreniu zvonka.
Na prvý pohľad (a ani na druhý), nevyzeral vôbec dobre a tak som márne rozmýšľal ako dostať rakvu so zosnulým do márnice. Sám beriem kľúče a otváram dvere na aute. Očkom sledujem Jozífka, či to myslí vážne. Medzi zuby precedím: „Nemáš čumieť na horory v telke! Strašpytel!“
Slovíčko „horory“ zrejme vyvolalo u Jozífka spomienky na nedávno prežité dobrodružstvá vo fotelke, kedy zatváral oči a rukami si zapchával uši. Reakcia na seba nenechala čakať ani sekundu. Zabudnúc na to, že si zaistil dvere zvnútra vozidla, začal sa v panike prebíjať von. Atmosféru ešte umocňovala tma a k tomu silnejší závan vetra, ktorý rozhojdal konáre neďaleko stojacej smutnej vŕby. Panika bola dokonalá, strach vykonal svoje. „Máš zamknuté ty somááár!“ kričím na neho, aby som ho dostal z tranzu.
Kostolné hodiny začali odbíjať polnoc. V tichej noci zneli pravidelné údery jasne a zvučne. Po tom ako sa mu podarilo odistiť dvere, vystrelil z auta ako neriadená strela. Jozífek sa razom zmenil na stádo slonov kombinované so stádom antilop v jednej osobe, nabral rýchlosť, ktorú by mu mohli závidieť špičkoví športovci.
„Kam utekááš!?“ kričím v údive za ním. „U - uu-utekajjj - te aj vy šéé - éfe! Veď začne strašíííť!!!“ Stojím v nemom úžase a v diaľke ešte počujem jeho nezrozumiteľné koktanie. Jozífkov maratónsky beh pokračoval až k neďalekej benzínovej pumpe, pod svietiace neónové svetlá.
Tam zastal, lapajúc po dychu a to už prekvapivo spoločne so službukonajúcimi pumpármi, ktorí keď zbadali chlapa so zježenými vlasmi a krvou podliatymi očami, ktorý sa rúti z cintorína, jedným skokom boli vo vnútri a zamykali vchodové dvere. Von vykúkali len cez okienko.
No čo povedať záverom. Stojím uprostred cintorínskej tmy pri pohrebáku a pretože ani jeden zosnulý sa ešte dobrovoľne a na vlastných nohách nepresunul sám do márnice, neostáva mi nič iné ako sadnúť do voza a ísť za svojim zamestnancom. Pomaly ale iste, bez rozsvietených svetiel (čo som si vôbec v tej chvíli neuvedomil), sa presúvam na benzínovú pumpu. Viete si predstaviť výraz pumpárov, keď po tom všetkom zbadali vynárajúci sa pohrebný voz z tmy, bez svetiel, blížiaci sa k Jozífkovi, ktorý v tom momente vyzeral ako zombie?!
Neviem dodnes kto na tom bol lepšie, či Jozífek, alebo tí pumpári, ktorí na tú noc určite dlho... dlho nezabudnú.
© Slovenské pohrebníctvo
Späť na tému Zo života
