Druhý najväčší cintorín v Európe
Cintoríny vo svete bývajú hojne navštevované aj turistami ale i miestnymi obyvateľmi, ktorí si prišli do pokojnej zóny mesta oddýchnuť. Ticho a priestor plný nečakaných zákutí, spevavého vtáctva, plný kvetín, umeleckých predmetov, žiaľ i gýčov, to všetko sú kúsky mozaiky, ktorá ako celok pôsobí blahodárne na myseľ, uvedomovanie si krátkosti a pominuteľnosti človeka, vedie niekedy k prekvapivým zmenám v životných postojoch jednotlivca. Len málo ľudí, ktorí sa vyberú do blízkej Viedne vie, aký skvost medzi cintorínmi Európy leží hneď na jej okraji. Ide o druhý najväčší cintorín v Európe, prvenstvo patrí Hamburku. Poďme si o ňom povedať niečo viac.
Situácia okolo ukladania zosnulých do zeme bola vo Viedni na začiatku druhej polovice storočia nepriaznivá. Mestské pohrebiská začali byť preplnené, a mesto márne hľadalo nové pozemky vo vtedy rozširujúcej sa Viedni. Mestskí radní sa preto v roku 1863 rozhodli zriadiť cintorín ďaleko za mestom, na území obce Kaiserebersdorf, ktorá bola od mesta osem kilometrov ďaleko. Na architektonické riešenie vypísali verejnú súťaž. A tak do roku 1874, kým cintorín otvorili, vybrali nielen víťazov, ale začali aj ich návrhy realizovať v praxi. Záhradní architekti Karl Jonas Mylius a Alfred Friedrich Bluntschli sa postarali o úpravy v rámci svojej profesie, o dôstojný svätostánok sa po roku 1907 pričinil architekt Max Hegel, na základe ktorého návrhu postavili kostol svätého Karola Boromejského. Stavba tohto komplexu trvala na tú dobu rekordne krátky čas, len tri roky.
Cintorín už od začiatku sprevádzal nezáujem zo strany verejnosti. Veľká vzdialenosť od mesta bola hlavnou prekážkou. Aby cintorín zatraktívnili, navrhli v roku 1881 vytvoriť sekcie pre významné osobnosti. Od roku 1877 mal cintorín svoju židovskú časť, v roku 1904 vytvorili priestor pre protestantov. Prvým pochovaným bol Jakob Zelzer. Jeho hrob sa dodnes nachádza napravo od administratívnej budovy pri múre cintorína. Jeho poloha je označená ako skupina 0, rad 0, číslo 1.
Zaujímavosťou je, že už ku koncu 19 storočia boli tlaky na zriadenie krematória. Trvalo to však až do roku 1922, kým sa krematórium podľa návrhu architekta Clemensa Holzmeistera stalo súčasťou viedenského centrálneho cintorína a začalo sa využívať. Katolícka vetva uloženie ostatkov spôsobom kremácie neuznávala. Trvalo ešte dlhých 44 rokov, kým arcidiecéza katolíckej cirkvi vo Viedni kremáciu oficiálne prijala ako spôsob uloženia ostatkov zosnulých. Stalo tak v roku 1966.
Obyvateľstvo na trase medzi Viedňou a novým cintorín sa neustále sťažovalo. Keď zoberieme fakt, že behom týždňa prebehlo viac ako 100 pohrebných obradov, niet sa im čo čudovať. Doprava na cintorín okrem konského povozu prakticky neexistovala. Od skorých ranných hodín až do večera tak medzi poľnohospodárskymi usadlosťami, bitúnkami a vresoviskami prúdil nekonečný pohrebný sprievod. Radnica uvažovala nad mnohými riešeniami, jedným z nich bol návrh, posielať nebožtíkov vo zvláštnych schránkach na cintorín pneumaticky, potrubnou poštou. Tak či onak, pozostalí sa spolu s nebožtíkom podobne odoslať nedali. Začali preto budovať dopravné spojenia, napokon po čase, v roku 1918 vyhrali koľajnice. Dnes je už cintorín súčasťou Viedne, spomedzi najvýznamnejších osobností pochovaných na cintoríne môžem spomenúť Ludwiga van Beethovena, Franz Peter Schuberta, z politikov Helmuta Zilka, z umelcov Hansa Hölzela, umeleckým menom Falco. Aj bez týchto osobností ide o objekt, ktorý sa vďaka svojej rozlohe, kráse a starostlivosti mesta oplatí navštíviť. Keď už pre nič iné tak pre relax, oddych a prehodnotenie svojich životných priorít.
Parametre
Cintorín leží dnes už na území Viedne, v Simmeringu, ktorý tesne susedí so známym mestečkom Schwechat.
Rozloha 2,4 km štvorcových, za poplatok je dovolené pohybovať sa po cintoríne vlastným motorovým vozidlom
Počet pochovaných od jeho vzniku presiahol 3,3 milióna
Počet súčasných hrobov cez 250 tisíc
Dnešné sekcie sa z hľadiska vierovyznania delia na
Všeobecnú teda katolícku
Židovskú (nový a starý cintorín, ortodoxný a neologický)
Protestantskú časť
Ortodoxnú (ruská, grécka, rumunská časť)
Islamskú (stará a nová, islamská, egyptská časť)
Budhistickú časť
Text a fotografie pavel ondera © Slovenské pohrebníctvo
Viac fotografií nájdete v našej Fotogalérii
Situácia okolo ukladania zosnulých do zeme bola vo Viedni na začiatku druhej polovice storočia nepriaznivá. Mestské pohrebiská začali byť preplnené, a mesto márne hľadalo nové pozemky vo vtedy rozširujúcej sa Viedni. Mestskí radní sa preto v roku 1863 rozhodli zriadiť cintorín ďaleko za mestom, na území obce Kaiserebersdorf, ktorá bola od mesta osem kilometrov ďaleko. Na architektonické riešenie vypísali verejnú súťaž. A tak do roku 1874, kým cintorín otvorili, vybrali nielen víťazov, ale začali aj ich návrhy realizovať v praxi. Záhradní architekti Karl Jonas Mylius a Alfred Friedrich Bluntschli sa postarali o úpravy v rámci svojej profesie, o dôstojný svätostánok sa po roku 1907 pričinil architekt Max Hegel, na základe ktorého návrhu postavili kostol svätého Karola Boromejského. Stavba tohto komplexu trvala na tú dobu rekordne krátky čas, len tri roky.Cintorín už od začiatku sprevádzal nezáujem zo strany verejnosti. Veľká vzdialenosť od mesta bola hlavnou prekážkou. Aby cintorín zatraktívnili, navrhli v roku 1881 vytvoriť sekcie pre významné osobnosti. Od roku 1877 mal cintorín svoju židovskú časť, v roku 1904 vytvorili priestor pre protestantov. Prvým pochovaným bol Jakob Zelzer. Jeho hrob sa dodnes nachádza napravo od administratívnej budovy pri múre cintorína. Jeho poloha je označená ako skupina 0, rad 0, číslo 1.
Zaujímavosťou je, že už ku koncu 19 storočia boli tlaky na zriadenie krematória. Trvalo to však až do roku 1922, kým sa krematórium podľa návrhu architekta Clemensa Holzmeistera stalo súčasťou viedenského centrálneho cintorína a začalo sa využívať. Katolícka vetva uloženie ostatkov spôsobom kremácie neuznávala. Trvalo ešte dlhých 44 rokov, kým arcidiecéza katolíckej cirkvi vo Viedni kremáciu oficiálne prijala ako spôsob uloženia ostatkov zosnulých. Stalo tak v roku 1966.Obyvateľstvo na trase medzi Viedňou a novým cintorín sa neustále sťažovalo. Keď zoberieme fakt, že behom týždňa prebehlo viac ako 100 pohrebných obradov, niet sa im čo čudovať. Doprava na cintorín okrem konského povozu prakticky neexistovala. Od skorých ranných hodín až do večera tak medzi poľnohospodárskymi usadlosťami, bitúnkami a vresoviskami prúdil nekonečný pohrebný sprievod. Radnica uvažovala nad mnohými riešeniami, jedným z nich bol návrh, posielať nebožtíkov vo zvláštnych schránkach na cintorín pneumaticky, potrubnou poštou. Tak či onak, pozostalí sa spolu s nebožtíkom podobne odoslať nedali. Začali preto budovať dopravné spojenia, napokon po čase, v roku 1918 vyhrali koľajnice. Dnes je už cintorín súčasťou Viedne, spomedzi najvýznamnejších osobností pochovaných na cintoríne môžem spomenúť Ludwiga van Beethovena, Franz Peter Schuberta, z politikov Helmuta Zilka, z umelcov Hansa Hölzela, umeleckým menom Falco. Aj bez týchto osobností ide o objekt, ktorý sa vďaka svojej rozlohe, kráse a starostlivosti mesta oplatí navštíviť. Keď už pre nič iné tak pre relax, oddych a prehodnotenie svojich životných priorít.
Parametre
Cintorín leží dnes už na území Viedne, v Simmeringu, ktorý tesne susedí so známym mestečkom Schwechat.
Rozloha 2,4 km štvorcových, za poplatok je dovolené pohybovať sa po cintoríne vlastným motorovým vozidlom
Počet pochovaných od jeho vzniku presiahol 3,3 milióna
Počet súčasných hrobov cez 250 tisíc
Dnešné sekcie sa z hľadiska vierovyznania delia na
Všeobecnú teda katolícku
Židovskú (nový a starý cintorín, ortodoxný a neologický)
Protestantskú časť
Ortodoxnú (ruská, grécka, rumunská časť)
Islamskú (stará a nová, islamská, egyptská časť)
Budhistickú časť
Text a fotografie pavel ondera © Slovenské pohrebníctvo
Viac fotografií nájdete v našej Fotogalérii
Späť na tému O cintorínoch
