Drienovské pohrebiská
Vo východoslovenskej obci Drienovec sú vedľa seba dve pohrebiská. Na novšom sa pochováva približne od 19. storočia, história staršieho cintorína siaha najmenej do 18. storočia.
Starý cintorín v Drienovci nemá oplotenie, zato sa tu však zachovali zaujímavé, staré náhrobky, ktoré umocňujú pietnu a zároveň i historickú atmosféru tohto miesta. Škoda len, že hroby nie sú dostatočne očistené od buriny a náletových drevín.
Staršie pohrebisko sa nachádza v tesnej blízkosti lesa a novšieho cintorína. Ten je riadne oplotený, má tri pekné vstupné vstupné brány, aj zdroj vody, ktorú zabezpečuje obecný vodovod.
Súčasťou areálu je tiež ústredný kríž, veľkokapacitný kontajner a informačná tabuľa. Nechýbajú ani lampy. Celý priestor cintorína pôsobí vkusne a uhladene. Vďaka dláždením chodníkom je pohyb v areáli jednoduchý. Skrátka, ide o miesto, ktoré umožňuje nielen vzdanie úcty zosnulým, ale priam nabáda na tiché rozjímanie. Smrť nemožno odlúčiť od života, nemyslieť na ňu a žiť, akoby sa nás netýkala, nemožno nazvať ničím iným, než šialenstvom a práve toto uvedomenie sa nám naskytá i počas prechádzky drienovským pohrebiskom, ktoré navyše svojou upravenosťou lahodí ľudskému oku.
Dom smútku je hneď oproti a na jeho fasáde je pamätná tabuľa obetiam druhej svetovej vojny.
Pandémia ochorenia COVID-19 v obci Drienovec nespôsobila extrémny nárast úmrtí, ale počas smútočného obradu boli rakvy z preventívnych dôvodov zatvorené, obradu sa mohli zúčastniť len najbližší príbuzní a spočiatku sa dokonca so zosnulým nebolo možné rozlúčiť ani vo vnútorných priestoroch Domu smútku, a ceremónia preto prebiehala v exteriéri pred budovou.
Drienovčania sa vo všeobecnosti prikláňajú k pochovávaniu s uložením telesných pozostatkov do zeme, čo zrejme súvisí s rímskokatolíckym vierovyznaním väčšiny miestnych obyvateľov, keďže kremáciu uprednostňujú skôr evanjelici. Na miestnom cintoríne sú však aj urny s ľudským popolom.
Na cintoríne môžu byť pochovaní domáci, ale i zosnulí bez trvalého pobytu v obci, no pre zaistenie hrobových miest do budúcnosti plánujú podmienky ohľadom pochovávania cudzích občanov upraviť, resp. navýšiť ceny za prenájom hrobového miesta pre nebožtíkov, ktorí nemali trvalí pobyt v Drienovci.
Vzhľadom na to, že obec plánuje v blízkej budúcnosti nové Všeobecné záväzné nariadenie o správe a prevádzkovaní pohrebiska (ďalej len „VZN“), aktuálny cenník nebudeme uvádzať. V súlade s aktuálnym znením VZN je prevádzkovateľom drienovských pohrebísk obec, ktorá vykonáva ich prevádzku prostredníctvom poverených zamestnancov.
Článok 6 VZN určuje tleciu dobu pre tzv. nový cintorín, na ktorom sa v súčasnosti pochováva, a to 10 rokov. Do toho istého hrobu možno uložiť ďalšie ľudské pozostatky pred uplynutím tlecej doby len v prípade, ak je možné umiestniť ich nad úroveň naposledy pochovaných ľudských ostatkov a vrstva uľahnutej zeminy nad rakvou bude mať hrúbku najmenej 1,2 metra.
Starý cintorín v Drienovci nemá oplotenie, zato sa tu však zachovali zaujímavé, staré náhrobky, ktoré umocňujú pietnu a zároveň i historickú atmosféru tohto miesta. Škoda len, že hroby nie sú dostatočne očistené od buriny a náletových drevín.
Staršie pohrebisko sa nachádza v tesnej blízkosti lesa a novšieho cintorína. Ten je riadne oplotený, má tri pekné vstupné vstupné brány, aj zdroj vody, ktorú zabezpečuje obecný vodovod.
Súčasťou areálu je tiež ústredný kríž, veľkokapacitný kontajner a informačná tabuľa. Nechýbajú ani lampy. Celý priestor cintorína pôsobí vkusne a uhladene. Vďaka dláždením chodníkom je pohyb v areáli jednoduchý. Skrátka, ide o miesto, ktoré umožňuje nielen vzdanie úcty zosnulým, ale priam nabáda na tiché rozjímanie. Smrť nemožno odlúčiť od života, nemyslieť na ňu a žiť, akoby sa nás netýkala, nemožno nazvať ničím iným, než šialenstvom a práve toto uvedomenie sa nám naskytá i počas prechádzky drienovským pohrebiskom, ktoré navyše svojou upravenosťou lahodí ľudskému oku.
Dom smútku je hneď oproti a na jeho fasáde je pamätná tabuľa obetiam druhej svetovej vojny.
Pandémia ochorenia COVID-19 v obci Drienovec nespôsobila extrémny nárast úmrtí, ale počas smútočného obradu boli rakvy z preventívnych dôvodov zatvorené, obradu sa mohli zúčastniť len najbližší príbuzní a spočiatku sa dokonca so zosnulým nebolo možné rozlúčiť ani vo vnútorných priestoroch Domu smútku, a ceremónia preto prebiehala v exteriéri pred budovou.
Drienovčania sa vo všeobecnosti prikláňajú k pochovávaniu s uložením telesných pozostatkov do zeme, čo zrejme súvisí s rímskokatolíckym vierovyznaním väčšiny miestnych obyvateľov, keďže kremáciu uprednostňujú skôr evanjelici. Na miestnom cintoríne sú však aj urny s ľudským popolom.
Na cintoríne môžu byť pochovaní domáci, ale i zosnulí bez trvalého pobytu v obci, no pre zaistenie hrobových miest do budúcnosti plánujú podmienky ohľadom pochovávania cudzích občanov upraviť, resp. navýšiť ceny za prenájom hrobového miesta pre nebožtíkov, ktorí nemali trvalí pobyt v Drienovci.
Vzhľadom na to, že obec plánuje v blízkej budúcnosti nové Všeobecné záväzné nariadenie o správe a prevádzkovaní pohrebiska (ďalej len „VZN“), aktuálny cenník nebudeme uvádzať. V súlade s aktuálnym znením VZN je prevádzkovateľom drienovských pohrebísk obec, ktorá vykonáva ich prevádzku prostredníctvom poverených zamestnancov.
Článok 6 VZN určuje tleciu dobu pre tzv. nový cintorín, na ktorom sa v súčasnosti pochováva, a to 10 rokov. Do toho istého hrobu možno uložiť ďalšie ľudské pozostatky pred uplynutím tlecej doby len v prípade, ak je možné umiestniť ich nad úroveň naposledy pochovaných ľudských ostatkov a vrstva uľahnutej zeminy nad rakvou bude mať hrúbku najmenej 1,2 metra.
Spôsob ukladania spopolnených pozostatkov špecifikuje odsek 2 článku 7, podľa ktorého: „Spopolnené ľudské pozostatky alebo ľudské ostatky (ďalej len „popol“) sa ukladajú podľa vôle zosnulého vyslovenej za života, alebo podľa želania obstarávateľa pohrebu buď v urne na pohrebisku, rozptylom na rozptylovej lúke alebo vsypom na vsypovej lúke.“
Pohrebisko je verejnosti prístupné v období od 1. apríla do 30. septembra v čase od 07:00 do 21:00 hod. a medzi 1. októbrom až 31. marcom je cintorín otvorený od 8. hodiny ráno do siedmej večer. Na starý cintorín však de facto možno prísť kedykoľvek, keďže nie je oplotený.
Deti mladšie ako 10 rokov sem smú iba v sprievode dospelej osoby a do areálu pohrebísk sa zakazuje vodiť zvieratá.
Pochovávacia plocha musí byť na základe pokynov v článku 14 v rozmeroch: pri jednohrobe najmenej 80 x 200 cm; pri hrobke aspoň 90 x 200 cm; pri detskom hrobe minimálne 60 x 160 cm; pri hrobe pre dieťa mladšie ako 3 roky najmenej 50 x 100 cm; urnový hrob má mať 60 x 75 cm, pričom určenie miesta pre urnový hrob a odstup od vedľajšieho hrobového miesta stanový správca cintorína. V kompetencii správcu je tiež určenie rozmerov a tvaru lavičky, prípadne i spôsob ich upevnenia. Uličky medzi hrobmi a hrobkami musia byť aspoň 30 cm široké, steny medzi jednotlivými hrobmi musia byť aspoň 60 cm vysoké, vrstva hliny na pokrytie rakvy v hrobe musí byť najmenej 140 cm hrubá (ak nejde o hrobku s ľudskými pozostatkami viacerých zosnulých, kde – ako už bolo uvedené vyššie – stačí 120 centimetrová vrstva zeminy).
Článok 18 stanovuje podmienky pre zrušenie pohrebiska, ktoré môže zrušiť len obec, avšak až po uplynutí tlecej doby všetkých ľudských ostatkov uložených na cintoríne. Pred uplynutím tlecej doby možno pohrebisko zrušiť „...len ak by ďalším pochovávaním na pohrebisku mohlo dôjsť k ohrozeniu zdravia, ľudí alebo kvality podzemnej vody.“
Kapitoly z drienovskej histórie
Obec je situovaná v malebnom prostredí juhovýchodného Slovenska. Susedí s chránením územím Palanta, ktoré je súčasťou národného parku Slovenský kras. V katastri obce sa v značnej miere vyskytuje drienka a od tejto plodiny pochádza aj názov Drienovec.
Podľa obecnej kroniky pochádza prvá písomná zmienka o obci z roku 1241, keď tu podľa legendy odpočíval uhorský kráľ Belo IV. so svojou družinou po prehre s tatárskym vojskom. Štatististický úrad SR však uvádza, že najstaršia písomná správa o Drienovci je zhruba o storočie mladšia, z roku 1335.
V 14. storočí už obec bola pomerne významná, o čom svedčí existencia kostola a dvoch mlynov, navyše sa tu vyberalo mýtne na ceste z Turne nad Bodvou cez Drienovec do Košíc. O storočie neskôr Drienovec, v tom čase nazývaný „Sumugy“ (pomenovanie odvodené asi od maďarského slova som – drienka), obsadil Ján Jiskra s bývalými husitskými bojovníkmi. Koncom 17. storočia dedinu vyplienili Turci, pričom zničili takmer všetky obytné domy aj kostol.
Začiatkom 18. storočia podľahli mnohí Drienovčania morovej epidémii a okolo roku roku 1775 začala výstavba nového rímskokatolíckeho chrámu svätého Martina – biskupa. Zároveň sa v sedemdesiatych rokoch 18. storočia zmenil názov obce na „Somodi“ (opäť odvodenina od maďarského som), pričom toto toponymum pretrvalo v maďarskom jazyku dodnes.
Uhorský geografický slovník od Eleka Fényesa z roku 1851 hovorí o Drienovci ako o veľkej maďarskej obci s 1234 obyvateľmi. Dokument s názvom Sčítanie obyvateľov v krajinách uhorskej svätej koruny v roku 1910, vydaný v roku 1912 v Budapešti, uvádza, že tu žilo spolu 1180 ľudí, z toho 1166 Maďarov, 13 Slovákov a jeden Nemec.
Po Viedenskej arbitráži v roku 1938 pripadol Drienovec, ktorý bol predtým zhruba 20 rokov začlenený v rámci ČSR, Maďarskému kráľovstvu. No hlboké jazvy zanechala v dušiach miestnych obyvateľov hlavne druhá svetová vojna. Viacerí Drienovčania padli na fronte alebo ich zajali či odviedli na nútené práce do ZSSR, kde podľahli zime, vyčerpanosti a krutému zaobchádzaniu. Od roku 1945 bol Drienovec opäť slovenským územím v Česko-Slovensku. Súčasná podoba názvu obce v slovenčine sa používa od roku 1948.
Vďaka rozvoju v posledných desaťročiach stav miestnej populácie neustále stúpal a dnes má obec približne 2400 obyvateľov.
Pripravil a foto poskytol Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
Publikované na portáli SP net 08. 2022
Späť na tému O cintorínoch
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
