Dôležité je cítiť s pozostalými
Vedúci katedry teológie a katechetiky Pedagogickej fakulty UMB v Banskej Bystrici doc. ThDr. Albín Masarik, PhD. po dlhoročných analýzach pohrebných kázní odporúča kňazom a rečníkom, aby venovali viac pozornosti príprave smútočných rečí a pred samotnou pohrebnou kázňou si našli čas na stretnutie s pozostalými.
Ako by rečník, či už pri cirkevnom alebo občianskom pohrebe, mohol pomôcť pozostalým s ich stratou?
V nemeckej literatúre som našiel odporúčania, že farár má priamo povzbudiť ľudí k tomu, aby vstúpili do procesu smútenia. Teda by nemal hovoriť: „Neplačte, ocko je už u Pána“. Ale mohol by povedať niečo v tomto duchu: „Vážená zarmútená rodina, teraz vstupujete do náročného obdobia, v ktorom sa budete vyrovnávať so stratou. Modlíme sa, aby ste počas mesiacov, keď sa budete učiť žiť bez zosnulého, pociťovali Božiu blízkosť a pomoc.“ Keď kňaz neobchádza stratu a do nej prináša biblicko-teologické dôrazy, pozostalí môžu vedome vstúpiť do smútenia, prechádzať ním a napokon byť znovu stabilní a zdraví. Podobne aj občiansky pohreb má pred sebou to isté – nadviazať na psychologické poznatky v oblasti smútenia a zakomponovať ich do svojej práce. Tieto aspekty sa však pri pohreboch nevyužívajú v tej miere, v akej sú potrebné.
Ako by rečník, či už pri cirkevnom alebo občianskom pohrebe, mohol pomôcť pozostalým s ich stratou?
V nemeckej literatúre som našiel odporúčania, že farár má priamo povzbudiť ľudí k tomu, aby vstúpili do procesu smútenia. Teda by nemal hovoriť: „Neplačte, ocko je už u Pána“. Ale mohol by povedať niečo v tomto duchu: „Vážená zarmútená rodina, teraz vstupujete do náročného obdobia, v ktorom sa budete vyrovnávať so stratou. Modlíme sa, aby ste počas mesiacov, keď sa budete učiť žiť bez zosnulého, pociťovali Božiu blízkosť a pomoc.“ Keď kňaz neobchádza stratu a do nej prináša biblicko-teologické dôrazy, pozostalí môžu vedome vstúpiť do smútenia, prechádzať ním a napokon byť znovu stabilní a zdraví. Podobne aj občiansky pohreb má pred sebou to isté – nadviazať na psychologické poznatky v oblasti smútenia a zakomponovať ich do svojej práce. Tieto aspekty sa však pri pohreboch nevyužívajú v tej miere, v akej sú potrebné.
 |
|
doc. ThDr. Albín Masarik, PhD.
|
Viackrát ste spomenuli, že smútočná reč by mala byť spojená s prípadom. Myslíte si, že keby sa kňazi a rečníci poznali so zosnulým, respektíve aspoň by sa pred obradom stretli s pozostalými, tak by boli aj pohrebné reči empatickejšie?
Za najväčší nedostatok súčasných obradov považujem práve nízku mieru kontaktu rečníkov s pozostalými pred a po obrade, a to nielen preto, aby získali podnety pre pohrebnú reč, ale aj preto, aby kňaz poskytol pozostalým určitú formu posilnenia a povzbudenia. Rodina potrebuje zažiť Božiu pomoc aj cez duchovného. Ak by kňazov nezabezpečovali pohrebné služby s tým, že im dajú len základné informácie, ale sám kňaz by sa stretol s pozostalými a porozprával sa s nimi, mohla by to byť jedna z foriem, cez ktorú môže napríklad katolícka cirkev realizovať svoj koncept „novej evanjelizácie“. Tu je veľký priestor, kde ľudia môžu zažiť podporu a kladnú skúsenosť s cirkvou. Na pohrebe vidíte, či pred ním prebehol kontakt medzi duchovným a rodinou, alebo nie. Je rozdiel, či ho vnímajú ako objednaného rečníka, ktorý povie čo má a odíde, alebo ho vnímajú ako osobu, ktorá je dostatočne empatická, ale súčasne má aj dostatočný odstup od hlbokého smútenia a môže im pomôcť pri spracovávaní straty.
Aktuálne na našom pracovisku riešime výskumnú úlohu cez vedeckú grantovú agentúru Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR a Slovenskej akadémie vied. V rámci projektu Možnosti sprevádzania zomierajúcich a pozostalých v SR by sme chceli zriadiť službu podobnú, ako existuje v Holandsku. Tam spoločnosť Humanitas vyškolila 11 000 dobrovoľníkov. Veľká časť z nich je k dispozícií pozostalým, ktorí sa nevedia vyrovnať so stratou. Náš zámer je rozvinúť takúto službu aj v náboženskom a aj v nenáboženskom prístupe. Dúfame, že aj viacerí kňazi budú mať záujem poskytovať takúto pomoc.
Pri občianskych pohreboch robia v niektorých prípadoch rečníkov aj pracovníci pohrebných služieb. Ako vnímate trend zo západu, kde na pohrebe vystúpi niekto z rodiny?
Americká spoločnosť sa vyvíjala úplne inak ako naše prostredie. Oni dokážu pohreb spraviť ako mozaiku milých, príjemných aj veselých zážitkov so zosnulým. Jednotlivci nemajú pocit zodpovednosti za celok, len povedia skúsenosť, čím prispejú k ucteniu si zosnulého. Myslím si však, že smútočná reč je pre väčšinu príbuzných väčšia záťaž, akú väčšina ľudí zvládne. Kar je užší kruh, kde je miera stresu nižšia. Napriek tomu si myslím, že by bolo vhodné, ak by sa v rámci našej kultúry vytvoril priestor pre krátku formu poďakovania za dobro, ktoré sme so zosnulou osobou prežili. Len tam vidím riziká v tom, že u nás je zaužívané hovoriť o mŕtvom len v dobrom, pretože on sa už nemôže brániť, a to môže komplikovať priebeh smútenia. Predstavte si ženu, ktorú muž roky podvádzal alebo bil. Podľa zmienenej zásady budeme hovoriť o ňom len dobré. Ale jeho žena cíti, že manželstvo nebolo dobré, a ak jej muž bol dobrý, tak za všetko zlé je zodpovedná ona. To posilní jej pocity viny, ktoré sa pri smútení tak či tak vyskytujú, a nemusí ich dobre zvládnuť.
Je lepšie teda v takýchto prípadoch nehovoriť, že človek bol dobrý, alebo prejsť jeho chyby mlčaním?
V našej kultúre sa potrebujeme naučiť kultivovane povedať pravdu. Napríklad by rečník mohol povedať tieto myšlienky: „Každý z nás ľudí má svoje silné aj slabé stránky. Jozefovou silnou stránkou bola jeho zručnosť... Ale každý má aj slabé stránky a ak sa vás nejako dotýkali jeho slabé stránky, pokúste sa nájsť cestu k odpusteniu.“
Za najväčší nedostatok súčasných obradov považujem práve nízku mieru kontaktu rečníkov s pozostalými pred a po obrade, a to nielen preto, aby získali podnety pre pohrebnú reč, ale aj preto, aby kňaz poskytol pozostalým určitú formu posilnenia a povzbudenia. Rodina potrebuje zažiť Božiu pomoc aj cez duchovného. Ak by kňazov nezabezpečovali pohrebné služby s tým, že im dajú len základné informácie, ale sám kňaz by sa stretol s pozostalými a porozprával sa s nimi, mohla by to byť jedna z foriem, cez ktorú môže napríklad katolícka cirkev realizovať svoj koncept „novej evanjelizácie“. Tu je veľký priestor, kde ľudia môžu zažiť podporu a kladnú skúsenosť s cirkvou. Na pohrebe vidíte, či pred ním prebehol kontakt medzi duchovným a rodinou, alebo nie. Je rozdiel, či ho vnímajú ako objednaného rečníka, ktorý povie čo má a odíde, alebo ho vnímajú ako osobu, ktorá je dostatočne empatická, ale súčasne má aj dostatočný odstup od hlbokého smútenia a môže im pomôcť pri spracovávaní straty.
Aktuálne na našom pracovisku riešime výskumnú úlohu cez vedeckú grantovú agentúru Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR a Slovenskej akadémie vied. V rámci projektu Možnosti sprevádzania zomierajúcich a pozostalých v SR by sme chceli zriadiť službu podobnú, ako existuje v Holandsku. Tam spoločnosť Humanitas vyškolila 11 000 dobrovoľníkov. Veľká časť z nich je k dispozícií pozostalým, ktorí sa nevedia vyrovnať so stratou. Náš zámer je rozvinúť takúto službu aj v náboženskom a aj v nenáboženskom prístupe. Dúfame, že aj viacerí kňazi budú mať záujem poskytovať takúto pomoc.
Pri občianskych pohreboch robia v niektorých prípadoch rečníkov aj pracovníci pohrebných služieb. Ako vnímate trend zo západu, kde na pohrebe vystúpi niekto z rodiny?
Americká spoločnosť sa vyvíjala úplne inak ako naše prostredie. Oni dokážu pohreb spraviť ako mozaiku milých, príjemných aj veselých zážitkov so zosnulým. Jednotlivci nemajú pocit zodpovednosti za celok, len povedia skúsenosť, čím prispejú k ucteniu si zosnulého. Myslím si však, že smútočná reč je pre väčšinu príbuzných väčšia záťaž, akú väčšina ľudí zvládne. Kar je užší kruh, kde je miera stresu nižšia. Napriek tomu si myslím, že by bolo vhodné, ak by sa v rámci našej kultúry vytvoril priestor pre krátku formu poďakovania za dobro, ktoré sme so zosnulou osobou prežili. Len tam vidím riziká v tom, že u nás je zaužívané hovoriť o mŕtvom len v dobrom, pretože on sa už nemôže brániť, a to môže komplikovať priebeh smútenia. Predstavte si ženu, ktorú muž roky podvádzal alebo bil. Podľa zmienenej zásady budeme hovoriť o ňom len dobré. Ale jeho žena cíti, že manželstvo nebolo dobré, a ak jej muž bol dobrý, tak za všetko zlé je zodpovedná ona. To posilní jej pocity viny, ktoré sa pri smútení tak či tak vyskytujú, a nemusí ich dobre zvládnuť.
Je lepšie teda v takýchto prípadoch nehovoriť, že človek bol dobrý, alebo prejsť jeho chyby mlčaním?
V našej kultúre sa potrebujeme naučiť kultivovane povedať pravdu. Napríklad by rečník mohol povedať tieto myšlienky: „Každý z nás ľudí má svoje silné aj slabé stránky. Jozefovou silnou stránkou bola jeho zručnosť... Ale každý má aj slabé stránky a ak sa vás nejako dotýkali jeho slabé stránky, pokúste sa nájsť cestu k odpusteniu.“
 |
|
Ilustračné foto, -po-
|
Mnohí kňazi, najmä v krematóriách, majú denne niekoľko pohrebov. Dájú sa vôbec pre kňaza zorganizovať pracovné povinnosti tak, aby bol bližšie k rodine?
Podľa mňa je to nutnosť a asi najväčšia výzva na zmenu v celej oblasti kazuálnej homiletiky. Významným spôsobom to ovplyvňuje dosah obradu a tým aj dosah práce duchovného. Preto je nutné, aby si duchovní tak usporiadali svoje úlohy, aby mali dostatok priestoru na prácu s pozostalými (pokiaľ o to majú záujem). Pozoruhodná je však aj iná skutočnosť. Šalaga (Cirkevné listy 9/2012, s. 22) konštatuje, že v r. 2010 bolo na Slovensku vykonaných 4 389 evanjelických pohrebov a to je v priemere 12 až 13 pohrebov na jedného duchovného ročne. Takýto počet obradov sa dá dobre zvládnuť s primeraným kontaktom s pozostalými. Aj prof. Weyel zistila, že 83 % evanjelických farárov würtenbergskej cirkvi má od 10 do 29 pohrebov ročne a aj tam platí, čo sme konštatovali pred chvíľou.
Spolupracujete s prof. Birgitt Weyel z Evanjelickej fakulty Univerzity v Tübingen (Nemecko) a vo vašom preklade vyšla v teologickom časopise Teologickej fakulty v Trnave jej štúdia Biografia a eschatológia. Okrem iného ste prednášali v Prahe, Leuvene (Belgicko) a vo Wroclawi. Aké sú hlavné odlišnosti medzi rétorikou smútočných obradov na Slovensku a v zahraničí?
Tieto rozdiely môžu byť podmienené dvomi faktormi: pozíciou cirkvi v danej krajine a kultúrou. Ale musím sa priznať, že nie som expert na takúto komparáciu. Rád by som však povedal iné. V Írsku som navštívil absolventa teologického štúdia, ktorý vlastnil pohrebníctvo. Obvyklé pohrebné služby spájal s pastorálnym prístupom ku klientom. Aj v Nemecku majú rad absolventov teologického štúdia, ktorí neboli ordinovaní za kňazov a pracujú v pohrebných službách. Podľa niektorých odborníkov však neraz nezvládli pastorálny prístup, lebo u nich dominoval biznisový plán. Osobne si myslím, že do oblasti kremačných a pohrebných služieb by sa mali hlásiť ľudia, ktorí rozumejú psychológii straty. Počas mojich prednášok v zahraničí som sa stretával s tým, že si rečníci uvedomili, že mali nedostatočne nastavené ciele pohrebnej kázne. Pán prof. Jaráb mi nedávno povedal, že v Prahe výrazne stúpa počet kremácií bez obradu, a to v počtoch, ktoré sú pre Slovensko nepredstaviteľné.
Mne nejde o to, aby sa samoúčelne robili obrady, ale o to, aby človek neutekal pred danosťami vlastného života. Potrebuje sa naučiť vedome čeliť aj jeho ťažkostiam a tienistým stránkam a to tak, aby najskôr tušil a potom aj reálne našiel nádej pre ďalší život. Pri úmrtí našich blízkych je na mieste, aby sme sa sklonili pred Všemohúcim.
Podľa mňa je to nutnosť a asi najväčšia výzva na zmenu v celej oblasti kazuálnej homiletiky. Významným spôsobom to ovplyvňuje dosah obradu a tým aj dosah práce duchovného. Preto je nutné, aby si duchovní tak usporiadali svoje úlohy, aby mali dostatok priestoru na prácu s pozostalými (pokiaľ o to majú záujem). Pozoruhodná je však aj iná skutočnosť. Šalaga (Cirkevné listy 9/2012, s. 22) konštatuje, že v r. 2010 bolo na Slovensku vykonaných 4 389 evanjelických pohrebov a to je v priemere 12 až 13 pohrebov na jedného duchovného ročne. Takýto počet obradov sa dá dobre zvládnuť s primeraným kontaktom s pozostalými. Aj prof. Weyel zistila, že 83 % evanjelických farárov würtenbergskej cirkvi má od 10 do 29 pohrebov ročne a aj tam platí, čo sme konštatovali pred chvíľou.
Spolupracujete s prof. Birgitt Weyel z Evanjelickej fakulty Univerzity v Tübingen (Nemecko) a vo vašom preklade vyšla v teologickom časopise Teologickej fakulty v Trnave jej štúdia Biografia a eschatológia. Okrem iného ste prednášali v Prahe, Leuvene (Belgicko) a vo Wroclawi. Aké sú hlavné odlišnosti medzi rétorikou smútočných obradov na Slovensku a v zahraničí?
Tieto rozdiely môžu byť podmienené dvomi faktormi: pozíciou cirkvi v danej krajine a kultúrou. Ale musím sa priznať, že nie som expert na takúto komparáciu. Rád by som však povedal iné. V Írsku som navštívil absolventa teologického štúdia, ktorý vlastnil pohrebníctvo. Obvyklé pohrebné služby spájal s pastorálnym prístupom ku klientom. Aj v Nemecku majú rad absolventov teologického štúdia, ktorí neboli ordinovaní za kňazov a pracujú v pohrebných službách. Podľa niektorých odborníkov však neraz nezvládli pastorálny prístup, lebo u nich dominoval biznisový plán. Osobne si myslím, že do oblasti kremačných a pohrebných služieb by sa mali hlásiť ľudia, ktorí rozumejú psychológii straty. Počas mojich prednášok v zahraničí som sa stretával s tým, že si rečníci uvedomili, že mali nedostatočne nastavené ciele pohrebnej kázne. Pán prof. Jaráb mi nedávno povedal, že v Prahe výrazne stúpa počet kremácií bez obradu, a to v počtoch, ktoré sú pre Slovensko nepredstaviteľné.
Mne nejde o to, aby sa samoúčelne robili obrady, ale o to, aby človek neutekal pred danosťami vlastného života. Potrebuje sa naučiť vedome čeliť aj jeho ťažkostiam a tienistým stránkam a to tak, aby najskôr tušil a potom aj reálne našiel nádej pre ďalší život. Pri úmrtí našich blízkych je na mieste, aby sme sa sklonili pred Všemohúcim.
 |
|
Ilustračné foto, -po-
|
Aký je váš názor na ľudovú a modernú hudbu na poslednej rozlúčke so zosnulým?
Každá spoločnosť sa nejakým spôsobom vyvíja. Zažil som pohreby, kde zaznela hudba, ktorú som považoval za neprimeranú, ale pozostalí ju mohli považovať za primeranú. Dôležité je, čo tým chceli vyjadriť. Ak je to ich vyrovnávanie sa so stratou, vyrovnávanie sa s realitou, tak použili sebe primerané kultúrne výrazové prostriedky. Ak chceli ujsť pred ťažkosťou straty, je to zlá cesta. Potom však nediskutujeme o hudobnom žánri, ale o životnom postoji v konkrétnej situácii. V takýchto prípadoch treba rozmýšľať, čo môžeme robiť, aby sme neostali na úteku dlhodobo.
Prečo ste sa rozhodli zaoberať touto problematikou?
Pretože pohrebné obrady otvárajú masívny priestor pre komunikáciu s cirkevnou i necirkevnou verejnosťou a na druhej strane sa teoretickým východiskám pohrebných rečí venuje nedostatočná pozornosť. Myslím si, že ľudia, ktorí prežívajú bolesť a stratu, si zaslúžia to úsilie, aby sme sa aj teoreticky venovali tejto problematike. Dúfam, že na konci nebudú monografie, ale klienti, ktorým sa pomohlo.
Máte spočítané, koľko pohrebných kázní ste analyzovali v rámci výskumu?
Sú stovky pohrebných kázni, ktoré som videl, alebo čítal, no nemám ich spočítané. Často sa v duchu pýtam, prečo kňaz postupuje takto. Niekedy mám dojem, že povie, čo ho napadne, a nie to, čo treba povedať.
Čo by ste odporučili kňazom, ktorí robia pohrebné kázne a rečníkom, ktorí robia občianske pohreby? Načo by mali myslieť, keď si pripravujú kázeň?
Mali by myslieť na to, aby v celom dianí mohli prítomní nájsť pomoc a obohatenie a aby to vyjadrili kultúrnym a primeraným spôsobom. Nato, aby tento cieľ dosiahli, potrebujú rozmýšľať, či robia obrady rutinne, alebo sa chcú zlepšovať. Ak chcú rásť, nech čítajú náboženskú, psychologickú a filozofickú literatúru. Nech sa rozprávajú s ľuďmi, ako vnímajú pohrebné obrady. A ako budú rásť, budú získavať nové podnety.
Zhováral sa Marcel Lincényi, foto Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP december 2013
Každá spoločnosť sa nejakým spôsobom vyvíja. Zažil som pohreby, kde zaznela hudba, ktorú som považoval za neprimeranú, ale pozostalí ju mohli považovať za primeranú. Dôležité je, čo tým chceli vyjadriť. Ak je to ich vyrovnávanie sa so stratou, vyrovnávanie sa s realitou, tak použili sebe primerané kultúrne výrazové prostriedky. Ak chceli ujsť pred ťažkosťou straty, je to zlá cesta. Potom však nediskutujeme o hudobnom žánri, ale o životnom postoji v konkrétnej situácii. V takýchto prípadoch treba rozmýšľať, čo môžeme robiť, aby sme neostali na úteku dlhodobo.
Prečo ste sa rozhodli zaoberať touto problematikou?
Pretože pohrebné obrady otvárajú masívny priestor pre komunikáciu s cirkevnou i necirkevnou verejnosťou a na druhej strane sa teoretickým východiskám pohrebných rečí venuje nedostatočná pozornosť. Myslím si, že ľudia, ktorí prežívajú bolesť a stratu, si zaslúžia to úsilie, aby sme sa aj teoreticky venovali tejto problematike. Dúfam, že na konci nebudú monografie, ale klienti, ktorým sa pomohlo.
Máte spočítané, koľko pohrebných kázní ste analyzovali v rámci výskumu?
Sú stovky pohrebných kázni, ktoré som videl, alebo čítal, no nemám ich spočítané. Často sa v duchu pýtam, prečo kňaz postupuje takto. Niekedy mám dojem, že povie, čo ho napadne, a nie to, čo treba povedať.
Čo by ste odporučili kňazom, ktorí robia pohrebné kázne a rečníkom, ktorí robia občianske pohreby? Načo by mali myslieť, keď si pripravujú kázeň?
Mali by myslieť na to, aby v celom dianí mohli prítomní nájsť pomoc a obohatenie a aby to vyjadrili kultúrnym a primeraným spôsobom. Nato, aby tento cieľ dosiahli, potrebujú rozmýšľať, či robia obrady rutinne, alebo sa chcú zlepšovať. Ak chcú rásť, nech čítajú náboženskú, psychologickú a filozofickú literatúru. Nech sa rozprávajú s ľuďmi, ako vnímajú pohrebné obrady. A ako budú rásť, budú získavať nové podnety.
Zhováral sa Marcel Lincényi, foto Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP december 2013
Späť na tému Profesionáli
