Dobrovoľníci - Sprevádzanie o.z.
Keď niekto odchádza z „nášho“ sveta, má za sebou často dlhý a krásny plodný život. V záverečnej fáze života však nie raz zostane opustený a sám na nemocničnom lôžku, za bielou plentou. „Človek sníva vždy o tom, aké bude nebo, čo bude na druhej strane života. Dúfa, že sa deťom vydarí život a nezabudnú na neho. Že príde deň, keď ho už nič nebude bolieť, ani trápiť,“ hovorí o sprevádzaní chorých a zomierajúcich Mgr. Monika Mojžišová, koordinátorka dobrovoľníkov v dobrovoľníckej organizácii Sprevádzanie o. z. v Čajkove, okres Levice. Dôležité je podľa nej nezabúdať na hlavný cieľ: aby pacient nebol v takýchto ťažkých chvíľach sám a nemal obavy z osamelého umierania.
Podľa štatistík okolo 80 % ľudí na Slovensku umiera v ústavoch – zdravotníckych alebo sociálnych. Málokto sa so svetom rozlúči doma. Môže to byt aj tým, že téma smrť je na Slovensku stále tabuizovaná?
Áno, máte pravdu, veľká časť ľudí dnes odchádza do večnosti z nemocnice, alebo nejakého zariadenia sociálnej starostlivosti. Podľa môjho názoru a skúseností z praxe (v zdravotníctve pracujem od svojich 18 rokov), to bude možno tým, že dnešná spoločnosť a nielen na Slovensku, považuje smrť a zomieranie za fenomén zdravotnícky. Dnešný človek nepovažuje smrť za prirodzenú súčasť života, ako tomu bolo voľakedy, keď sa človek narodil aj zomrel doma. Dnes máme na všetko inštitúcie, ktoré sa o „všetko“ postarajú. Bojíme sa prežívať naplno všetko, čo život prinesie, skrývame sa za svoje povinnosti, a preto životom často len tak preletíme. Nemáme čas zastaviť sa pri posteli svojich rodičov alebo nebodaj starých rodičov a podať im pohár vody...
Smrť je len na okamih veľká zmena. Tak, ako narodenie prinieslo niečo úplne nové, ako sme poznali dovtedy. Keď sa narodí človek, všetci sa tešia, oslavujú, hoci nevedia, aký bude a čo tomuto svetu prinesie. Keď ten istý človek odchádza, má za sebou často dlhý a krásny plodný život. Zostane opustený a sám na nemocničnom lôžku za bielou plentou, hľadí do plafóna. Pretože je na obtiaž, lebo nikto nemá v dnešnej dobe na neho čas. Nevieme, čo je naozaj dôležité v živote a čo je len pozlátka. Téma smrť človeka je tabuizovaná preto, že dnešný človek si vie poradiť so všetkým, ale smrť je skutočnosť, ktorá je najviac reálna. A toto človek, ktorý si myslí, že je pánom života, nechce počuť. Umelo sa skrývame pred touto skutočnosťou, lebo nie sme vyrovnaní s vlastnou smrteľnosťou.
Venujete sa sprevádzaniu ľudí v posledných chvíľach života. Prečo ste sa rozhodli pomôcť im a čo vás k tomu viedlo?
Rozhodla som sa založiť dobrovoľnícku organizáciu — Sprevádzanie o. z. — po tom, čo som videla, aká je situácia týchto ľudí v skutočnosti. Táto organizácia má za cieľ zlepšiť situáciu zomierajúceho človeka v našom okolí. Pracovala som totiž ako zdravotná sestra na oddelení chirurgie bežnej mestskej nemocnice. Nejako som tento vzťah k nevyliečiteľne chorým vždy nosila v srdci. Ako mladá zdravotná sestra som si myslela, že človek, ktorý má pred sebou už len obmedzený čas života, by mal byť pre všetkých zdravých naokolo najdôležitejší. Ale realita bola úplne opačná. Po splnení všetkých, najmä administratívnych, povinností personálu nemocníc nezostáva žiaden čas venovať sa zomierajúcemu pacientovi aj po inej ako fyzickej stránke. Človek nie je iba telo, má aj duchovné a sociálne, emocionálne potreby. Nevyliečiteľne chorý človek potom zostáva sám s preplneným nočným stolíkom. Nemá sa kto spýtať, ako sa cíti, čo si želá, o čom sníva, čoho sa bojí, na čo je v živote hrdý a čo by zmenil, keby mohol. Alebo podržať príbuzných, ktorí sú často úplné bezradní. Sú v nemocnici pri svojom drahom, boja sa o neho, nevedia, čo to všetko okolo neho znamená, čakajú na informácie a tiež prechádzajú procesom lúčenia sa ako pacient.
Ako si predstavujete dôstojné umieranie a aká je bežná slovenská realita vaším pohľadom?
Dôstojné zomieranie je možné len vtedy, keď človek dôstojne žil. Človek, ktorý si počas života vybudoval pevné vzťahy, mal správny hodnotový rebríček neodchádza opustený a je pokojný. Naopak niekto, kto žil sám pre seba, nevedel sa s nikým dohodnúť ani nikomu odpustiť, na smrteľnej posteli sa zrazu nestane iným. Čarovný prútik na takúto zmenu jednoducho neexistuje.
Po odbornej stránke si myslím, že ľudia na Slovensku majú svetový zlatý stred. Sú na svete ľudia, ktorí zomierajú určite v horších materiálnych podmienkach. Ale pre človeka, ktorý končí svoj život, nie je dôležité akú má nemocnica fasádu, alebo či má posteľ najnovšieho typu. Oveľa viac potrebuje láskavý prístup všetkých, ktorí mu slúžia, aj ošetrovateľa či upratovačky. Každý človek potrebuje cítiť, že je milovaný. To je naša základná duchovná potreba! Že niekomu na mne záleží, že ľudia okolo si ma vážia a zaujímajú sa o mňa, že môj názor je dôležitý... Aj keď chcem povedať o veciach, ktoré nehovorí zdravý človek, napríklad akú hudbu si želám na pohrebe, alebo aké kvety sa mi najviac páčia... Prax sa zmení iba vtedy, keď budeme mať viac lásky a pokoja v sebe. Keď nám bude záležať na človeku ako takom, keď budeme vedieť, že každý z nás je neopakovateľný a vzácny originál a podľa toho sa budeme aj k sebe správať.
Istá lekárka v zahraničí robila výskum a pýtala sa zomierajúcich, čo najviac ľutujú za svoj život. O čom ľudia podľa vás v záverečnej fáze snívajú a čo by si ešte priali od života v posledných chvíľach? Čím sú ich priania výnimočné?
Na túto otázku je veľmi ťažké odpovedať. Každý človek je iný a jedinečný, a preto každý aj inak prežíva svoje zomieranie. Niekto je hrdý sám na seba, na svoju rodinu, na to, čo vykonal pre iných, čo dosiahol, kde pracoval, alebo koľko detí vychoval. Ale zo skúseností a z rozhovorov s ľuďmi, pri ktorých som mala tú česť stáť v posledných dňoch, môžem povedať, že tí, ktorí dokázali najviac, mali najviac pokory. Veľkou radosťou je pre všetkých rodina. Každý sa rád pochváli, keď ho navštívia vnúčatá alebo deti. Vždy nám povedia: to je môj syn, moja dcéra. Veľkou devízou je, keď žijú zmierení a v láske, že dokážu byť spolu. Byť spolu, aj keď už ten druhý nemôže nič povedať, iba vieme, že nás miluje a my milujme jeho.
Naopak, je smutné vidieť, ako niektorí čakajú návštevu a nedočkajú sa. Ako sú mnohí odkázaní na pomoc iba cudzích ľudí. Ako sa niektorí nevedia dohodnúť, ani si odpustiť a vyčítajú si chyby až dokonca. Áno, človek sníva vždy o tom, čo by si želal, aké bude nebo, čo bude na druhej strane života. Dúfa, že sa deťom vydarí život a nezabudnú na neho. Že príde deň, keď ho už nič nebude bolieť ani trápiť. Spomínam si na jedno výnimočné prianie, keď kolegyňa, ktorá pracuje v zahraničí sprevádzala starého pána. Nevedela, že je Slovák a on nevedel, že je Slovenka. Spýtala sa, čo by si želal. On si prosil kávu a povedal, že má ešte jedno prianie, ale to mu tu v Anglicku isto nikto nesplní. Ona sa spýtala aké? „Chcel by som ešte raz počuť pieseň Slovenské mamičky...“ Ona si k nemu sadla, chytila ho za ruku a začala mu spievať (má krásny hlas, je speváčka). Celé oddelenie sa zhŕklo a všetci počúvali v anglickej nemocnici pieseň Slovenské mamičky. Pán si vypočul pieseň a naposledy vydýchol. Zatlieskal už iba anglický personál nemocnice.
Mnohí ľudia sa smrti boja, vy sa s ňou stretávate bezprostredne. Bilancujú zomierajúci svoje predchádzajúce konanie?
Myslím si, že každý človek, ktorý ochorie, má zrazu množstvo času, kedy jednoducho musí rozmýšľať. Pritom mu zíde na um všetko dobré aj zlé, čo počas života bolo. My sa snažíme v sprevádzaní viesť ľudí k tomu, aby spomínali na pekné a plnohodnotné zážitky, aby si uvedomili svoju hodnotu, aby vedeli, že aj utrpenie má veľký zmysel v živote človeka. A že tým, že nepodávajú už nijaký fyzický výkon, nestratili na svojej ľudskej hodnote. Často opakujem: „Ste maminka, aj keď ste chorá alebo stará.“ Človek ťažko nesie, keď sa musia oňho starať, keď stratí svoju sebestačnosť a musí byť odkázaný na iných. Ale to neuberá na našej ľudskej dôstojnosti. Vždy spomíname s maminkami a hovoríme im: „Veď aj vy ste prebaľovali svoje deti. Oni vám to iba vracajú a možno to nebude trvať ani dva roky.“ Malé dieťa nikto nepovažuje za nedôstojné, pretože ho musíme prebaľovať, kŕmiť, alebo učiť rozprávať. Nie je podstatné čo robíme, ale kto sme. Pri sprevádzaní sa zameriavame na hodnoty vzťahové.
Ako prebieha sprevádzanie ľudí na „druhú stranu“? Predsa len, ide pre vás o cudzích ľudí.
Dobrovoľník často zastupuje chýbajúce kontakty v živote pacienta. Jeho úlohu je možné definovať aj ako sprostredkovanie kontaktu prostredníctvom konverzácií, čítania, spoločenských hier alebo aj tichého sedenia pri lôžku a držania za ruku. Dôležité je nezabúdať na hlavný cieľ, aby pacient nebol sám a nemal obavy z osamelého umierania. Dobrovoľnícka práca môže zároveň pomôcť posilniť rodinné a medzigeneračné vzťahy a predchádzať dlhodobým traumám pozostalých. Sprevádzanie je o tom, že dobrovoľník si s chorým človekom, ktorý má záujem o jeho prítomnosť a službu, vytvorí vzťah. Napríklad tak, že sa spýta ako sa cíti a čo by potreboval. Keď sa chorý pustí do rozhovoru a prejaví záujem o našu prítomnosť, navštevujeme ho pravidelne, pričom sa snažíme dodržať všetko, čo chorému sľúbime.
Čo je zvyčajne pre zomierajúcich útechou v posledných chvíľach?
Najväčšou útechou je pre zomierajúceho človeka viera vo večný život. Spravidla ľudia veria, že smrť nie je koniec ich existencie. Čakajú za svoj život odmenu alebo aspoň pokoj a lásku, aj keď ju na tomto svete nemali v takej miere, ako by potrebovali. Ale to nemal asi nikto. Mali ju v takej miere, ako pre nás naplánoval Boh, lebo sme nedokonalí ľudia a robíme veľa chýb. Preto túžime po večnej dokonalej láske, ktorú do nás Boh vložil. Aj stupeň viery, akým človek verí v posmrtný život, je úplne individuálny. Nejde tu o nejaké konkrétne náboženstvo, pretože ono je iba prostriedok na to, aby pomohlo vytvoriť vzťah s Bohom. Ak človek má tento vzťah plný a pevný, je vo chvíľach lúčenia sa zo životom tu na zemi pokojný a plný očakávania, čo Boh pre neho pripravil. Lebo vie, že sa vracia do milujúceho náručia Otca, ktorý sa z neho teší po celý život.
Lekári ľuďom v poslednom štádiu ochorenia spravidla nenariaďujú, aby prestali napríklad fajčiť, ak sú veľmi chorí, jednoducho, nechajú ich žiť tak, ako predtým. Ako to vnímate?
Táto oblasť komfortu pacienta závisí od zariadenia, kde sa pacient vo finálnej fáze života nachádza. Existujú hospice aj na Slovensku, kde dovolia zomierajúcemu človeku zapáliť si, ak bol fajčiar a majú na to vyhradený priestor tak, aby nerušil ostatných pacientov, ktorým by to mohlo vadiť. Neviem si však predstaviť, ako by sa takáto požiadavka dala realizovať v nemocnici, kde sú na izbe traja či štyria pacienti. V domácom prostredí, samozrejme, človek pokračuje vo zvykoch aj zlozvykoch, aké si počas života zadovážil.
V paliatívnej medicíne sa riadime cieľom napĺňať všetky pacientove potreby. Nie ho presviedčať na smrteľnej posteli, aby napríklad nejedol sladkosti. Pacient má dostať to, čo si žiada, aj keď je často jeho požiadavka z jeho strany ťažko realizovateľná. Prejavíme mu tým úctu a lásku a on sa poteší, aj keď sa na svoju požiadavku (napríklad nejaké špeciálne jedlo) možno len pozrie. Nesmieme mu nič vyčítať. My sme to darovali z lásky.
Zomieranie je postupný proces vyrovnávania sa s vlastnou smrťou. Akými fázami spravidla zomierajúci prechádza a do akej miery mu v tom viete pomôcť?
Zomieranie je často dlhý proces vyrovnávania sa s vlastnou smrteľnosťou. Preto to nie je tak, že dobrovoľník príde za pacientom a on práve zomrie. Sprevádzanie trvá niekedy mesiace, inokedy roky, je to o ceste, po ktorej kráčame s chorým a snažíme sa ho podopierať, aby sa mu kráčalo ľahšie. Človek prechádza počas tohto času mnohými zmenami a v každej fáze potrebuje niečo iné. Keď je napríklad vo fáze vzdoru, potrebuje pokoj a možno povzbudiť, alebo sa vyžalovať. Vtedy mu slúžime formou vypočutia, aby sa mohol vyrozprávať a my len ticho, aktívne počúvame. Inokedy potrebuje povzbudiť, keď sa bojí a uistiť, že nikdy nebude sám, že ho neopustíme, nesúdime. Dáme mu nádej. Keď sa nevie vyrovnať s vlastnou vinou a nevie si odpustiť, vedieme ho odpustením, alebo sviatostným zmierením, podľa vierovyznania. Ak si požiada, privoláme mu kňaza, aby sa mohol vyspovedať a zbaviť viny.
Pre nás dobrovoľníkov je najväčšou odmenou, keď sa človek, ktorý bol pred tým agresívny, nadával na personál a príbuzných, postupne upokojí a zmieri so sebou aj svojimi blízkymi a odíde v pokoji. Každému človeku sa dá pomôcť a my sa po príchode na oddelenie zvyčajne spýtame personálu, ktorý slúži na oddelení, kto podľa ich názoru potrebuje súrne pomoc, alebo už aj z praxe vieme, kto potrebuje našu službu. Skláňame sa s úctou pred každým človekom.
Podľa štatistík okolo 80 % ľudí na Slovensku umiera v ústavoch – zdravotníckych alebo sociálnych. Málokto sa so svetom rozlúči doma. Môže to byt aj tým, že téma smrť je na Slovensku stále tabuizovaná?
Áno, máte pravdu, veľká časť ľudí dnes odchádza do večnosti z nemocnice, alebo nejakého zariadenia sociálnej starostlivosti. Podľa môjho názoru a skúseností z praxe (v zdravotníctve pracujem od svojich 18 rokov), to bude možno tým, že dnešná spoločnosť a nielen na Slovensku, považuje smrť a zomieranie za fenomén zdravotnícky. Dnešný človek nepovažuje smrť za prirodzenú súčasť života, ako tomu bolo voľakedy, keď sa človek narodil aj zomrel doma. Dnes máme na všetko inštitúcie, ktoré sa o „všetko“ postarajú. Bojíme sa prežívať naplno všetko, čo život prinesie, skrývame sa za svoje povinnosti, a preto životom často len tak preletíme. Nemáme čas zastaviť sa pri posteli svojich rodičov alebo nebodaj starých rodičov a podať im pohár vody...
Smrť je len na okamih veľká zmena. Tak, ako narodenie prinieslo niečo úplne nové, ako sme poznali dovtedy. Keď sa narodí človek, všetci sa tešia, oslavujú, hoci nevedia, aký bude a čo tomuto svetu prinesie. Keď ten istý človek odchádza, má za sebou často dlhý a krásny plodný život. Zostane opustený a sám na nemocničnom lôžku za bielou plentou, hľadí do plafóna. Pretože je na obtiaž, lebo nikto nemá v dnešnej dobe na neho čas. Nevieme, čo je naozaj dôležité v živote a čo je len pozlátka. Téma smrť človeka je tabuizovaná preto, že dnešný človek si vie poradiť so všetkým, ale smrť je skutočnosť, ktorá je najviac reálna. A toto človek, ktorý si myslí, že je pánom života, nechce počuť. Umelo sa skrývame pred touto skutočnosťou, lebo nie sme vyrovnaní s vlastnou smrteľnosťou.
Venujete sa sprevádzaniu ľudí v posledných chvíľach života. Prečo ste sa rozhodli pomôcť im a čo vás k tomu viedlo?
Rozhodla som sa založiť dobrovoľnícku organizáciu — Sprevádzanie o. z. — po tom, čo som videla, aká je situácia týchto ľudí v skutočnosti. Táto organizácia má za cieľ zlepšiť situáciu zomierajúceho človeka v našom okolí. Pracovala som totiž ako zdravotná sestra na oddelení chirurgie bežnej mestskej nemocnice. Nejako som tento vzťah k nevyliečiteľne chorým vždy nosila v srdci. Ako mladá zdravotná sestra som si myslela, že človek, ktorý má pred sebou už len obmedzený čas života, by mal byť pre všetkých zdravých naokolo najdôležitejší. Ale realita bola úplne opačná. Po splnení všetkých, najmä administratívnych, povinností personálu nemocníc nezostáva žiaden čas venovať sa zomierajúcemu pacientovi aj po inej ako fyzickej stránke. Človek nie je iba telo, má aj duchovné a sociálne, emocionálne potreby. Nevyliečiteľne chorý človek potom zostáva sám s preplneným nočným stolíkom. Nemá sa kto spýtať, ako sa cíti, čo si želá, o čom sníva, čoho sa bojí, na čo je v živote hrdý a čo by zmenil, keby mohol. Alebo podržať príbuzných, ktorí sú často úplné bezradní. Sú v nemocnici pri svojom drahom, boja sa o neho, nevedia, čo to všetko okolo neho znamená, čakajú na informácie a tiež prechádzajú procesom lúčenia sa ako pacient.
 |
|
Ján Amos Komenský umieranie prirovnáva k umeniu: „Záverečná fáza ľudského života si zaslúži byť obdobím spokojnosti, v ktorej sa majú prebúdzať pocity hrdosti na seba samého, svoje osobné hodnoty a hodnoty, ktoré po sebe človek zanecháva.“
|
Dôstojné zomieranie je možné len vtedy, keď človek dôstojne žil. Človek, ktorý si počas života vybudoval pevné vzťahy, mal správny hodnotový rebríček neodchádza opustený a je pokojný. Naopak niekto, kto žil sám pre seba, nevedel sa s nikým dohodnúť ani nikomu odpustiť, na smrteľnej posteli sa zrazu nestane iným. Čarovný prútik na takúto zmenu jednoducho neexistuje.
Po odbornej stránke si myslím, že ľudia na Slovensku majú svetový zlatý stred. Sú na svete ľudia, ktorí zomierajú určite v horších materiálnych podmienkach. Ale pre človeka, ktorý končí svoj život, nie je dôležité akú má nemocnica fasádu, alebo či má posteľ najnovšieho typu. Oveľa viac potrebuje láskavý prístup všetkých, ktorí mu slúžia, aj ošetrovateľa či upratovačky. Každý človek potrebuje cítiť, že je milovaný. To je naša základná duchovná potreba! Že niekomu na mne záleží, že ľudia okolo si ma vážia a zaujímajú sa o mňa, že môj názor je dôležitý... Aj keď chcem povedať o veciach, ktoré nehovorí zdravý človek, napríklad akú hudbu si želám na pohrebe, alebo aké kvety sa mi najviac páčia... Prax sa zmení iba vtedy, keď budeme mať viac lásky a pokoja v sebe. Keď nám bude záležať na človeku ako takom, keď budeme vedieť, že každý z nás je neopakovateľný a vzácny originál a podľa toho sa budeme aj k sebe správať.
Istá lekárka v zahraničí robila výskum a pýtala sa zomierajúcich, čo najviac ľutujú za svoj život. O čom ľudia podľa vás v záverečnej fáze snívajú a čo by si ešte priali od života v posledných chvíľach? Čím sú ich priania výnimočné?
Na túto otázku je veľmi ťažké odpovedať. Každý človek je iný a jedinečný, a preto každý aj inak prežíva svoje zomieranie. Niekto je hrdý sám na seba, na svoju rodinu, na to, čo vykonal pre iných, čo dosiahol, kde pracoval, alebo koľko detí vychoval. Ale zo skúseností a z rozhovorov s ľuďmi, pri ktorých som mala tú česť stáť v posledných dňoch, môžem povedať, že tí, ktorí dokázali najviac, mali najviac pokory. Veľkou radosťou je pre všetkých rodina. Každý sa rád pochváli, keď ho navštívia vnúčatá alebo deti. Vždy nám povedia: to je môj syn, moja dcéra. Veľkou devízou je, keď žijú zmierení a v láske, že dokážu byť spolu. Byť spolu, aj keď už ten druhý nemôže nič povedať, iba vieme, že nás miluje a my milujme jeho.
Naopak, je smutné vidieť, ako niektorí čakajú návštevu a nedočkajú sa. Ako sú mnohí odkázaní na pomoc iba cudzích ľudí. Ako sa niektorí nevedia dohodnúť, ani si odpustiť a vyčítajú si chyby až dokonca. Áno, človek sníva vždy o tom, čo by si želal, aké bude nebo, čo bude na druhej strane života. Dúfa, že sa deťom vydarí život a nezabudnú na neho. Že príde deň, keď ho už nič nebude bolieť ani trápiť. Spomínam si na jedno výnimočné prianie, keď kolegyňa, ktorá pracuje v zahraničí sprevádzala starého pána. Nevedela, že je Slovák a on nevedel, že je Slovenka. Spýtala sa, čo by si želal. On si prosil kávu a povedal, že má ešte jedno prianie, ale to mu tu v Anglicku isto nikto nesplní. Ona sa spýtala aké? „Chcel by som ešte raz počuť pieseň Slovenské mamičky...“ Ona si k nemu sadla, chytila ho za ruku a začala mu spievať (má krásny hlas, je speváčka). Celé oddelenie sa zhŕklo a všetci počúvali v anglickej nemocnici pieseň Slovenské mamičky. Pán si vypočul pieseň a naposledy vydýchol. Zatlieskal už iba anglický personál nemocnice.
Mnohí ľudia sa smrti boja, vy sa s ňou stretávate bezprostredne. Bilancujú zomierajúci svoje predchádzajúce konanie?
Myslím si, že každý človek, ktorý ochorie, má zrazu množstvo času, kedy jednoducho musí rozmýšľať. Pritom mu zíde na um všetko dobré aj zlé, čo počas života bolo. My sa snažíme v sprevádzaní viesť ľudí k tomu, aby spomínali na pekné a plnohodnotné zážitky, aby si uvedomili svoju hodnotu, aby vedeli, že aj utrpenie má veľký zmysel v živote človeka. A že tým, že nepodávajú už nijaký fyzický výkon, nestratili na svojej ľudskej hodnote. Často opakujem: „Ste maminka, aj keď ste chorá alebo stará.“ Človek ťažko nesie, keď sa musia oňho starať, keď stratí svoju sebestačnosť a musí byť odkázaný na iných. Ale to neuberá na našej ľudskej dôstojnosti. Vždy spomíname s maminkami a hovoríme im: „Veď aj vy ste prebaľovali svoje deti. Oni vám to iba vracajú a možno to nebude trvať ani dva roky.“ Malé dieťa nikto nepovažuje za nedôstojné, pretože ho musíme prebaľovať, kŕmiť, alebo učiť rozprávať. Nie je podstatné čo robíme, ale kto sme. Pri sprevádzaní sa zameriavame na hodnoty vzťahové.
Ako prebieha sprevádzanie ľudí na „druhú stranu“? Predsa len, ide pre vás o cudzích ľudí.
Dobrovoľník často zastupuje chýbajúce kontakty v živote pacienta. Jeho úlohu je možné definovať aj ako sprostredkovanie kontaktu prostredníctvom konverzácií, čítania, spoločenských hier alebo aj tichého sedenia pri lôžku a držania za ruku. Dôležité je nezabúdať na hlavný cieľ, aby pacient nebol sám a nemal obavy z osamelého umierania. Dobrovoľnícka práca môže zároveň pomôcť posilniť rodinné a medzigeneračné vzťahy a predchádzať dlhodobým traumám pozostalých. Sprevádzanie je o tom, že dobrovoľník si s chorým človekom, ktorý má záujem o jeho prítomnosť a službu, vytvorí vzťah. Napríklad tak, že sa spýta ako sa cíti a čo by potreboval. Keď sa chorý pustí do rozhovoru a prejaví záujem o našu prítomnosť, navštevujeme ho pravidelne, pričom sa snažíme dodržať všetko, čo chorému sľúbime.
Čo je zvyčajne pre zomierajúcich útechou v posledných chvíľach?
Najväčšou útechou je pre zomierajúceho človeka viera vo večný život. Spravidla ľudia veria, že smrť nie je koniec ich existencie. Čakajú za svoj život odmenu alebo aspoň pokoj a lásku, aj keď ju na tomto svete nemali v takej miere, ako by potrebovali. Ale to nemal asi nikto. Mali ju v takej miere, ako pre nás naplánoval Boh, lebo sme nedokonalí ľudia a robíme veľa chýb. Preto túžime po večnej dokonalej láske, ktorú do nás Boh vložil. Aj stupeň viery, akým človek verí v posmrtný život, je úplne individuálny. Nejde tu o nejaké konkrétne náboženstvo, pretože ono je iba prostriedok na to, aby pomohlo vytvoriť vzťah s Bohom. Ak človek má tento vzťah plný a pevný, je vo chvíľach lúčenia sa zo životom tu na zemi pokojný a plný očakávania, čo Boh pre neho pripravil. Lebo vie, že sa vracia do milujúceho náručia Otca, ktorý sa z neho teší po celý život.
Lekári ľuďom v poslednom štádiu ochorenia spravidla nenariaďujú, aby prestali napríklad fajčiť, ak sú veľmi chorí, jednoducho, nechajú ich žiť tak, ako predtým. Ako to vnímate?
Táto oblasť komfortu pacienta závisí od zariadenia, kde sa pacient vo finálnej fáze života nachádza. Existujú hospice aj na Slovensku, kde dovolia zomierajúcemu človeku zapáliť si, ak bol fajčiar a majú na to vyhradený priestor tak, aby nerušil ostatných pacientov, ktorým by to mohlo vadiť. Neviem si však predstaviť, ako by sa takáto požiadavka dala realizovať v nemocnici, kde sú na izbe traja či štyria pacienti. V domácom prostredí, samozrejme, človek pokračuje vo zvykoch aj zlozvykoch, aké si počas života zadovážil.
V paliatívnej medicíne sa riadime cieľom napĺňať všetky pacientove potreby. Nie ho presviedčať na smrteľnej posteli, aby napríklad nejedol sladkosti. Pacient má dostať to, čo si žiada, aj keď je často jeho požiadavka z jeho strany ťažko realizovateľná. Prejavíme mu tým úctu a lásku a on sa poteší, aj keď sa na svoju požiadavku (napríklad nejaké špeciálne jedlo) možno len pozrie. Nesmieme mu nič vyčítať. My sme to darovali z lásky.
Zomieranie je postupný proces vyrovnávania sa s vlastnou smrťou. Akými fázami spravidla zomierajúci prechádza a do akej miery mu v tom viete pomôcť?
Zomieranie je často dlhý proces vyrovnávania sa s vlastnou smrteľnosťou. Preto to nie je tak, že dobrovoľník príde za pacientom a on práve zomrie. Sprevádzanie trvá niekedy mesiace, inokedy roky, je to o ceste, po ktorej kráčame s chorým a snažíme sa ho podopierať, aby sa mu kráčalo ľahšie. Človek prechádza počas tohto času mnohými zmenami a v každej fáze potrebuje niečo iné. Keď je napríklad vo fáze vzdoru, potrebuje pokoj a možno povzbudiť, alebo sa vyžalovať. Vtedy mu slúžime formou vypočutia, aby sa mohol vyrozprávať a my len ticho, aktívne počúvame. Inokedy potrebuje povzbudiť, keď sa bojí a uistiť, že nikdy nebude sám, že ho neopustíme, nesúdime. Dáme mu nádej. Keď sa nevie vyrovnať s vlastnou vinou a nevie si odpustiť, vedieme ho odpustením, alebo sviatostným zmierením, podľa vierovyznania. Ak si požiada, privoláme mu kňaza, aby sa mohol vyspovedať a zbaviť viny.
Pre nás dobrovoľníkov je najväčšou odmenou, keď sa človek, ktorý bol pred tým agresívny, nadával na personál a príbuzných, postupne upokojí a zmieri so sebou aj svojimi blízkymi a odíde v pokoji. Každému človeku sa dá pomôcť a my sa po príchode na oddelenie zvyčajne spýtame personálu, ktorý slúži na oddelení, kto podľa ich názoru potrebuje súrne pomoc, alebo už aj z praxe vieme, kto potrebuje našu službu. Skláňame sa s úctou pred každým človekom.
Ostatné články
Späť na tému Tvárou v tvár smútku
