Dobrodruh Jaroslav Hašek
Už sto rokov uplynulo od úmrtia českého spisovateľa Jaroslava Haška (*30. apríla 1883 v Prahe – † 3. januára 1923 v Lipniciach nad Sázavou), autora postavy „novodobého Dona Quijota“, vojaka Josefa Švejka.
Životný elán napriek rodinnej tragédii
Haškov otec Josef, ktorý pracoval ako učiteľ matematiky, zahynul predčasne na otravu alkoholom, keď mal budúci románopisec necelých trinásť rokov. Rodine tak nastali ťažké časy.
Matka Kateřina musela hľadať kvôli nedostatku peňazí rôzne nájomné byty a spolu so svojimi tromi deťmi sa opakovane sťahovala. Starosti jej navyše pridával zdravotný stav mladého Jaroslava, ktorému diagnostikovali srdečnú vadu a zmenšenú štítnu žľazu.
Jeho pubertu poznačilo priateľstvo s bývalým námorníkom Němečkom. Mal naňho nesmierne zlý vplyv, učil ho kradnúť a piť alkohol a dokonca pred ním aj súložil.
Hašek na toto obdobie neskôr spomínal s neskrývaným odporom, čo potvrdzujú slová, ktoré údajne adresoval svojim spolubojovníkom v Rusku: „Môže byť na svete niečo horšie, než takéto ľudské prasa? Čerta starého som tomu rozumel, nič som o týchto veciach nevedel a predsa som pocítil taký hnus a odpor, že mi to stačilo otráviť celý život. Taktiež som sa od tých dôb bál ženských ako čert kríža.“
Napriek tragickým a šokujúcim zážitkom sa však snažil udržať si životný elán a najmä dobrú náladu.
Po maturite na pražskej obchodnej akadémii nastúpil ako praktikant v banke Slávia, kde však nevydržal ani rok, a následne vstúpil do sveta literatúry debutovou zbierkou poézie Májové výkřiky, ktorú napísal spolu so spolužiakom Ladislavom Hájkom. Týmto dielom prejavil svoj jedinečný zmysel pre humor, vysmial sa pátosu lyrickej milostnej poézie a po jej vydaní sa živil písaním. Spolupracoval s novinami a popritom cestoval naprieč územím dnešného Nemecka, Slovenska, Poľska, Ukrajiny, ako i Maďarska.
V roku 1907 sa zamiloval do svojej budúcej manželky Jarmily Mayerovej, no sympatie jej rodičov nezískal. Mohli za to jeho biedne majetkové pomery, záľuba v alkohole, ako aj zatknutia za drobné výtržnosti. V tom istom roku si odsedel celý mesiac za buričstvo, v predchádzajúcom roku zasa napadol čašníčku Annu Rejhovú, pričom ju podľa správy, zverejnenej v českých Národních listech niekoľkokrát udrel päsťou, za čo bol odvedený do cely. Zlom v jeho živote nastal v roku 1908, keď dokázal skrotiť svoju divokosť a začal sa naplno venovať literárnej tvorbe a publicistike. Prispieval do množstva časopisov (Ženský obzor, Knihársky obzor, Hostimil atď.), v dvoch periodikách (Svět zvířat, České slovo) sa stal redaktorom.
Avšak už v roku 1910 bol z redakcie Světa zvířat prepustený kvôli mystifikačným článkom o zvieratách. K ich napísaniu ho mala motivovať túžba poskytnúť čitateľom niečo nevídané. „Vychádzal som z toho princípu, že napríklad slon, tyger, lev, opica, krtko, kôň, prasa atď. sú už dávno pre každého čitateľa Sveta zvierat známe tvory. Že treba čitateľov rozrušiť niečím novým. Novými objavmi, a preto som to skúsil s veľrybou syrobruchou...“ vysvetlil Hašek ústami postavy jednoročného dobrovoľníka Marka v knihe Osudy dobrého vojáka Švejka.
Životný elán napriek rodinnej tragédii
Haškov otec Josef, ktorý pracoval ako učiteľ matematiky, zahynul predčasne na otravu alkoholom, keď mal budúci románopisec necelých trinásť rokov. Rodine tak nastali ťažké časy.
Matka Kateřina musela hľadať kvôli nedostatku peňazí rôzne nájomné byty a spolu so svojimi tromi deťmi sa opakovane sťahovala. Starosti jej navyše pridával zdravotný stav mladého Jaroslava, ktorému diagnostikovali srdečnú vadu a zmenšenú štítnu žľazu.
Jeho pubertu poznačilo priateľstvo s bývalým námorníkom Němečkom. Mal naňho nesmierne zlý vplyv, učil ho kradnúť a piť alkohol a dokonca pred ním aj súložil.
Hašek na toto obdobie neskôr spomínal s neskrývaným odporom, čo potvrdzujú slová, ktoré údajne adresoval svojim spolubojovníkom v Rusku: „Môže byť na svete niečo horšie, než takéto ľudské prasa? Čerta starého som tomu rozumel, nič som o týchto veciach nevedel a predsa som pocítil taký hnus a odpor, že mi to stačilo otráviť celý život. Taktiež som sa od tých dôb bál ženských ako čert kríža.“
Napriek tragickým a šokujúcim zážitkom sa však snažil udržať si životný elán a najmä dobrú náladu.
Po maturite na pražskej obchodnej akadémii nastúpil ako praktikant v banke Slávia, kde však nevydržal ani rok, a následne vstúpil do sveta literatúry debutovou zbierkou poézie Májové výkřiky, ktorú napísal spolu so spolužiakom Ladislavom Hájkom. Týmto dielom prejavil svoj jedinečný zmysel pre humor, vysmial sa pátosu lyrickej milostnej poézie a po jej vydaní sa živil písaním. Spolupracoval s novinami a popritom cestoval naprieč územím dnešného Nemecka, Slovenska, Poľska, Ukrajiny, ako i Maďarska.
V roku 1907 sa zamiloval do svojej budúcej manželky Jarmily Mayerovej, no sympatie jej rodičov nezískal. Mohli za to jeho biedne majetkové pomery, záľuba v alkohole, ako aj zatknutia za drobné výtržnosti. V tom istom roku si odsedel celý mesiac za buričstvo, v predchádzajúcom roku zasa napadol čašníčku Annu Rejhovú, pričom ju podľa správy, zverejnenej v českých Národních listech niekoľkokrát udrel päsťou, za čo bol odvedený do cely. Zlom v jeho živote nastal v roku 1908, keď dokázal skrotiť svoju divokosť a začal sa naplno venovať literárnej tvorbe a publicistike. Prispieval do množstva časopisov (Ženský obzor, Knihársky obzor, Hostimil atď.), v dvoch periodikách (Svět zvířat, České slovo) sa stal redaktorom.
Avšak už v roku 1910 bol z redakcie Světa zvířat prepustený kvôli mystifikačným článkom o zvieratách. K ich napísaniu ho mala motivovať túžba poskytnúť čitateľom niečo nevídané. „Vychádzal som z toho princípu, že napríklad slon, tyger, lev, opica, krtko, kôň, prasa atď. sú už dávno pre každého čitateľa Sveta zvierat známe tvory. Že treba čitateľov rozrušiť niečím novým. Novými objavmi, a preto som to skúsil s veľrybou syrobruchou...“ vysvetlil Hašek ústami postavy jednoročného dobrovoľníka Marka v knihe Osudy dobrého vojáka Švejka.
Vďaka jeho povahovej premene sa mu napokon podarilo získať priazeň rodiny Jarmily Mayerovej. Dňa 23. mája 1910 sa s ňou oženil. Čoskoro však zistil, že manželstvo jednoducho nie je preňho, nervovo sa zrútil a pokúsil sa o samovraždu, čo viedlo k hospitalizácii na psychiatrii.
Po narodení syna Richarda v máji 1912 rodinu definitívne opustil. Následne opäť cestoval a koncom roka sa mu podarilo znovu získať redaktorské miesto v časopise Svět zvířat. No keďže pokračoval s mystifikáciami o vymyslených zvieratách, bol po necelom roku prepustený.
Dňa 17. februára 1915 narukoval k 1. náhradnej rote 91. pešieho pluku v Českých Budějoviciach a v lete sa zapojil do bojov na halíčskom fronte. Koncom septembra padol do ruského zajatia neďaleko mesta Dubno na západnej Ukrajine. V zajatí prestúpil na stranu Ruska a bojoval proti Rakúsko-Uhorsku. Zaradili ho do tzv. Českej družiny, zloženej prevažne z Čechov žijúcich v Rusku a vojnových zajatcov českej i slovenskej národnosti. Táto vojenská jednotka tvorila jadro slávnych Československých légií, ktorej príslušníci sa neskôr vyznamenali v bitke pri Zborove a mimoriadne schopnosti prejavili aj keď kontrolovali vyše 9000 km dlhú Transsibírsku magistrálu.
Od legionárov k boľševikom
Na protest voči rozhodnutiu predsedu exilovej Česko-slovenskej národnej rady a budúceho prezidenta Československa T. G. Masaryka o stiahnutí legionárov do Francúzska, vstúpil do radov Červenej armády. V kruhoch boľševikov si čoskoro získal rešpekt a uznanie, niekoľko mesiacov pôsobil aj vo funkcii zástupcu veliteľa v meste Bugulma v ruskom Tatársku, kde na jeho počesť otvorili v roku 1966 múzeum. Venoval sa tiež náboru zajatcov do armády, vojenskému veleniu a publikačnej činnosti.
V roku 1920 sa v Rusku druhý raz oženil s tlačiarenskou robotníčkou Alexandrou Grigorjevnou Lvovovou, zvanou Šura, hoci nebol rozvedený s Jarmilou Mayerovou. Potom prišiel späť Prahy, aby tu organizoval komunistické hnutie. Z tohto zámeru ale po zatknutí spojky ruských agentov, Jaroslava Handlířa, s ktorým sa mal Hašek kontaktovať, napokon vzišlo.
Namiesto politiky sa teda vrátil k pôvodnému remeslu, písal, publikoval a stretával sa so synom.
Avšak namiesto priateľského prijatia musel v Prahe čoraz častejšie čeliť rôznym prejavom nepriateľstva. Jeho niekdajší kamarát, básnik Karol Toman, mu napríklad odmietol podať ruku a nazval ho „zradcom národa“, pretože opustil légie a prešiel na stranu červenoarmejcov. Spisovateľ Stanislav Kostka Neumann ho zasa odsudzoval kvôli tomu, že sa odvrátil od komunizmu...
V tejto dusivej atmosfére uprednostnil odchod do menšieho mesta Lipnice nad Sázavou, kde prišiel 25. augusta 1921 v sprievode svojej manželky Alexandry a maliara Jaroslava Panušku.
Bohémsky životný štýl, pitie alkoholu a obezita už v tom čase nebezpečne ohrozovali jeho zdravie. Od decembra 1922 ani nebol schopný písať a posledné kapitoly Osudov dobrého vojáka Švejka musel diktovať. Skon sa neúprosne blížil...
Okolnosti jeho smrti, ktorá nastala 3. januára 1923, priblížil Haškov ošetrujúci lekár Ladislav Novák: „Liečil som Jaroslava Haška asi štyri nedele pred jeho smrťou. Deň pred jeho smrťou ma zavolali k Haškovi o 11.-tej hodine dopoludnia a zistil som, že srdce vypovedá službu. Bol som u neho v ten deň niekoľkokrát a zostal tam celú noc. Hašek ležal, v noci vstal a chcel spísať poslednú vôľu. Sadal si k stolu a bral pero do ruky, ja však, keď som videl, že by písal iba ťažko, povedal som mu, že to napíšem. On mi sám diktoval a podľa toho som písal poslednú vôľu, pri čom boli prítomní aj Terézia Špinarová a Mária Vlčková. Potom som poslednú vôľu prečítal, Jaroslav Hašek ju ešte sám prečítal a opravil v nej dve chyby. (…) Nato poslednú vôľu podpísal a ja i tie dve ženy sme ju podpísali ako svedkovia. Jaroslav Hašek bol pri tom triezvy a plne pri zmysloch. O piatej ráno som šiel domov a budil som starostu Rajdla. Keď som prišiel opäť asi o 8. ráno k Haškovi, bol už v bezvedomí a prítomný starosta predo mnou poslednú vôľu podpísal. Jaroslav Hašek zomrel na ochrnutie srdca a horúčku nemal.“
Tak teda zhaslo svetlo života veľkolepého románopisca, ktorý prostredníctvom sarkastického vojaka Švejka poukázal na totálnu absurditu vojnovej mašinérie.
Poznámka: Citáty z češtiny sú preložené do slovenského jazyka.
Po narodení syna Richarda v máji 1912 rodinu definitívne opustil. Následne opäť cestoval a koncom roka sa mu podarilo znovu získať redaktorské miesto v časopise Svět zvířat. No keďže pokračoval s mystifikáciami o vymyslených zvieratách, bol po necelom roku prepustený.
Dňa 17. februára 1915 narukoval k 1. náhradnej rote 91. pešieho pluku v Českých Budějoviciach a v lete sa zapojil do bojov na halíčskom fronte. Koncom septembra padol do ruského zajatia neďaleko mesta Dubno na západnej Ukrajine. V zajatí prestúpil na stranu Ruska a bojoval proti Rakúsko-Uhorsku. Zaradili ho do tzv. Českej družiny, zloženej prevažne z Čechov žijúcich v Rusku a vojnových zajatcov českej i slovenskej národnosti. Táto vojenská jednotka tvorila jadro slávnych Československých légií, ktorej príslušníci sa neskôr vyznamenali v bitke pri Zborove a mimoriadne schopnosti prejavili aj keď kontrolovali vyše 9000 km dlhú Transsibírsku magistrálu.
Od legionárov k boľševikom
Na protest voči rozhodnutiu predsedu exilovej Česko-slovenskej národnej rady a budúceho prezidenta Československa T. G. Masaryka o stiahnutí legionárov do Francúzska, vstúpil do radov Červenej armády. V kruhoch boľševikov si čoskoro získal rešpekt a uznanie, niekoľko mesiacov pôsobil aj vo funkcii zástupcu veliteľa v meste Bugulma v ruskom Tatársku, kde na jeho počesť otvorili v roku 1966 múzeum. Venoval sa tiež náboru zajatcov do armády, vojenskému veleniu a publikačnej činnosti.
V roku 1920 sa v Rusku druhý raz oženil s tlačiarenskou robotníčkou Alexandrou Grigorjevnou Lvovovou, zvanou Šura, hoci nebol rozvedený s Jarmilou Mayerovou. Potom prišiel späť Prahy, aby tu organizoval komunistické hnutie. Z tohto zámeru ale po zatknutí spojky ruských agentov, Jaroslava Handlířa, s ktorým sa mal Hašek kontaktovať, napokon vzišlo.
Namiesto politiky sa teda vrátil k pôvodnému remeslu, písal, publikoval a stretával sa so synom.
Avšak namiesto priateľského prijatia musel v Prahe čoraz častejšie čeliť rôznym prejavom nepriateľstva. Jeho niekdajší kamarát, básnik Karol Toman, mu napríklad odmietol podať ruku a nazval ho „zradcom národa“, pretože opustil légie a prešiel na stranu červenoarmejcov. Spisovateľ Stanislav Kostka Neumann ho zasa odsudzoval kvôli tomu, že sa odvrátil od komunizmu...
V tejto dusivej atmosfére uprednostnil odchod do menšieho mesta Lipnice nad Sázavou, kde prišiel 25. augusta 1921 v sprievode svojej manželky Alexandry a maliara Jaroslava Panušku.
Bohémsky životný štýl, pitie alkoholu a obezita už v tom čase nebezpečne ohrozovali jeho zdravie. Od decembra 1922 ani nebol schopný písať a posledné kapitoly Osudov dobrého vojáka Švejka musel diktovať. Skon sa neúprosne blížil...
Okolnosti jeho smrti, ktorá nastala 3. januára 1923, priblížil Haškov ošetrujúci lekár Ladislav Novák: „Liečil som Jaroslava Haška asi štyri nedele pred jeho smrťou. Deň pred jeho smrťou ma zavolali k Haškovi o 11.-tej hodine dopoludnia a zistil som, že srdce vypovedá službu. Bol som u neho v ten deň niekoľkokrát a zostal tam celú noc. Hašek ležal, v noci vstal a chcel spísať poslednú vôľu. Sadal si k stolu a bral pero do ruky, ja však, keď som videl, že by písal iba ťažko, povedal som mu, že to napíšem. On mi sám diktoval a podľa toho som písal poslednú vôľu, pri čom boli prítomní aj Terézia Špinarová a Mária Vlčková. Potom som poslednú vôľu prečítal, Jaroslav Hašek ju ešte sám prečítal a opravil v nej dve chyby. (…) Nato poslednú vôľu podpísal a ja i tie dve ženy sme ju podpísali ako svedkovia. Jaroslav Hašek bol pri tom triezvy a plne pri zmysloch. O piatej ráno som šiel domov a budil som starostu Rajdla. Keď som prišiel opäť asi o 8. ráno k Haškovi, bol už v bezvedomí a prítomný starosta predo mnou poslednú vôľu podpísal. Jaroslav Hašek zomrel na ochrnutie srdca a horúčku nemal.“
Tak teda zhaslo svetlo života veľkolepého románopisca, ktorý prostredníctvom sarkastického vojaka Švejka poukázal na totálnu absurditu vojnovej mašinérie.
Poznámka: Citáty z češtiny sú preložené do slovenského jazyka.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
