V roku 1944 deportovali z Košíc a okolitých oblastí Abovského regiónu do táborov smrti vyše 12 000 Židov. Ich jediným previnením bol „nesprávny“ pôvod.
Predohra deportácií
Po Viedenskej arbitráži z novembra 1938 pripadlo územie východoslovenskej metropoly Maďarsku. Pre Košičanov, ktorí sa hlásili prevažne k slovenskej národnosti, to nebola dobrá správa, keďže okupácia mesta onedlho priniesla i novú vlnu zdanlivo zažehnaného národnostného útlaku. Maďarizačná politika sa prejavila hlavne v oblasti školstva. Okupanti zatvorili viaceré slovenské vzdelávacie inštitúcie a zo škôl boli odvolaní slovenskí učitelia.
V Maďarsku bol prijatý prvý protižidovský zákon už v roku 1938. Toto ustanovenie malo znížiť podiel Židov v slobodných povolaniach, podnikoch a združeniach na 20 percent. Ďalší antisemitský zákon pochádza z roku 1939 a podobne ako jeho predchodca sa zameriaval na obmedzenie pôsobenia Židov vo verejnom a priemyselnom živote. Výnimka platila iba pre tých, ktorí prijali kresťanstvo ešte pred dovŕšením siedmych rokov a pre potomkov židovských konvertitov, pokrstených pred 1. januárom 1939.
Bývalá neologická synagóga, v súčasnosti košický Dom umenia.
(autor fotografie: Pavol Ičo)
Oslobodení od zákonom nariadených obmedzení boli aj Židia, ktorí sa obrátili ku kresťanskej viere ešte pred 1. augustom 1919, ak ich predkovia bývali v Maďarsku aspoň od 1. januára 1849. Židia nesmeli získať ani maďarské občianstvo manželstvom a zúžené boli aj ich politické a občianske práva.
V auguste 1941 vydalo maďarské ministerstvo obrany smernicu, na základe ktorej mali byť Židom odňaté vojenské hodnosti a všetci bojaschopní muži mali byť predelení do pracovných táborov. Avšak napriek všetkým obmedzeniam sa mali slovenskí Židia na Maďarmi okupovanom území Južného Slovenska lepšie ako na Slovensku, kde vláda Jozefa Tisa vydávala Židov do rúk Nemcom už od roku 1942 a navyše za nich ešte Hitlerovcom vyplácala tzv. osídľovací poplatok v sume 500 mariek (asi 5800 vtedajších korún slovenských).
Dôkazom o Tisovom negatívnom vzťahu k Židom sú i slová, ktoré predniesol v auguste 1942 v Holíči: „Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja: Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, Žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život... A urobili sme tak podľa príkazu božieho: Slovák, choď, zbav sa svojho škodcu!“ A pochvalne sa na adresu svojho verného vazala Tisa vyjadril dokonca aj samotný vodca Nemeckej ríše, Adolf Hitler, keď vyhlásil: „Je zaujímavé, ako nám ten katolícky farárik posiela Židov!“ Deportáciám sa ale v prvých rokoch vojny nevyhli ani Židia na maďarskom území, týkali sa však iba Židov bez štátneho občianstva.
V roku 1941 vyviezli Maďari 17 000 Židov, pričom 16 000 z nich bolo zastrelených pri ukrajinskej obci Kamenec Podolský. Zhruba 300 popravených pochádzalo z Košíc. O rok neskôr zasa Maďari pod zámienkou boja proti partizánom zastrelili na anektovanom území pri Novom Sade (dnes súčasť Srbska) asi 2500 Židov.
Slovenská vláda však nechala deportovať v roku 1942 viac ako 57 000 Židov, čím vyhladila približne dve tretiny celkového počtu judaistov na Slovensku. A do konca vojny sa prívrženci Tisovej „štátostrany“ v spolupráci s nacistami zbavili 68 000 až 71 000 z celkového počtu asi 90 000 Židov žijúcich vo vtedajšej Slovenskej republike.
Vzhľadom na pomalý priebeh boja proti židovstvu v Maďarsku, nacisti žiadali zintenzívnenie deportácií. Maďarská vláda ale odmietla spolupracovať a v reakcii na túto požiadavku uviedla, že považuje za nevyhnutné: „odporovať všetkým, ktorí nevidia žiadny iný problém, len židovské otázky.“
Po odvolaní premiéra Miklósa Kállaya v marci 1944 a jeho nahradení pronacisticky zmýšľajúcim antisemitom Döme Sztójaym, ktorý predtým pracoval ako veľvyslanec v Nemecku, začali pre Židov na území pod správou Maďarska ťažké časy. Deportácie, pri ktorých denne vyviezli asi 12 000 ľudí, sa rozbehli 15. mája 1944 a pokračovali až do 9. júla toho istého roku, keď ich správca Maďarského kráľovstva Miklós Horthy pod tlakom svetovej verejnosti zastavil. Potom, čo bol v októbri 1944 zbavený funkcie aj správca Maďarského kráľovstva Miklós Horthy a k moci nastúpila fašistická Strana šípových krížov, transporty smrti pokračovali.
Do konca druhej svetovej vojny bolo z oblastí ovládaných Maďarskom vyvezených takmer 570 000 Židov (z celkového počtu 820 – 850 000). Väčšina z nich zahynula v koncentračných táboroch.
Košické transporty smrtiSynagóga na Puškinovej ulici v Košiciach.
(autor fotografie: Pavol Ičo)
V Košiciach žilo podľa štatistiky z decembra 1938 11 420 Židov, ktorí tvorili zhruba pätinu celkovej populácie mesta. Na okupovanom území južného Slovenska však boli aj iné mestá a obce s vysokou koncentráciou židovského obyvateľstva – napríklad Lučenec a Levice. Dovedna tu teda žilo vyše 26 000 Židov.
Košickí vyznavači judaizmu museli popri iných obmedzeniach od roku 1944 nosiť na znak segregácie židovskú hviezdu, nesmeli používať verejnú dopravu, ani navštevovať divadlá, kiná či kaviarne. Ale to najhoršie ešte len malo prísť. Osud, ktorý predtým postihol iba ich súkmeňovcov bez štátneho občianstva, sa mal tentoraz týkať všetkých košických Židov. Potom, čo do mesta začali privážať Židov z okolia, spáchalo v hrozivej predtuche nadchádzajúcich udalostí niekoľko židovských rodín hromadnú samovraždu.
Nemeckí vojaci a maďarskí žandári nahnali koncom apríla 1944 Židov do miestnych synagóg a neskôr ich presunuli do dvoch budov továrne na výrobu tehál na periférii mesta. Okrem toho boli zriadené židovské štvrte, tzv. getá. Tých bolo pôvodne šesť, no postupne sa zredukovali na tri.
V getách platil prísny režim – boli uzavreté, prísne strážené a obohnané plotom, pričom v nich platil zákaz vychádzania medzi 6. hodinou ráno až 6. večer, ako i zákaz otvárania okien smerom do ulice. Väčšinu obyvateľov týchto štvrtí v priebehu dvoch týždňov presídlili do tehelní, kde sa už v máji 1944 nachádzalo vyše 13 000 ľudí.
Prvý transport dvoch vlakov (3055 a 3692 osôb) z Košíc odišiel dňa 16. mája 1944 a posledných košických Židov deportovali začiatkom júna. Celkovo bolo vyvezených viac ako 12 000 židovských občanov z Košíc a okolia, čo pripomína pamätná tabuľa na košickej synagóge na Puškinovej ulici. Takmer všetci zahynuli v koncentračných táboroch, alebo po ceste a do Košíc sa z nich vrátilo asi 500.
Mesto však v tých časoch fungovalo v súlade s návrhom jedného z hlavných organizátorov holokaustu, Adolfa Eichmanna, ako centrum deportačnej zóny Severné Maďarsko, a tak boli do dnešnej východoslovenskej metropoly privádzané aj vlaky z iných oblastí ovládaných Maďarskom, spolu s viac ako 400 000 Židmi.
Tí, ktorí sa vyhli deportácii, boli neskôr prenasledovaní prívržencami Strany šípových krížov, tzv. nyilášiovcami. Keď koncom roka 1944 prevzali moc, v Košiciach popravili vyše 200 Židov a asi 1 200 ľudí odvliekli do koncentračných táborov, alebo do Nemecka a nemeckých okupačných zón na nútené práce.
No napriek enormnému úsiliu sa ani nyilášivcom nepodarilo vyvraždiť všetkých košických Židov. Niektorí z nich si zachránili život vďaka tomu, že pracovali na stavbe cesty medzi vrchom Jahodná a chatou Lajoška pri Košiciach, iní ušli, alebo si s pomocou statočných spoluobčanov našli bezpečný úkryt.
Pozrite si fotogalériu pod článkom
Popisky k fotografiám dole pod foto
