Dejiny biologickej vojny
Správy o použití prvých biologických zbraní, teda zákerných nástrojov slúžiacich na vyvolanie chorôb a rozpútanie paniky, nachádzame už v starovekej literatúre.
Biologické zbrane v staroveku
Použitiu toxínov v rámci vojnového konfliktu sa nebránil ani zakladateľ aténskej demokracie Solón, ktorý prejavoval veľký súcit so svojimi spoluobčanmi, no k nepriateľom sa správal nesmierne kruto. Podľa starogréckeho geografa a historika Pausania sa táto stránka jeho povahy zreteľne prejavila okolo roku 600 pred naším letopočtom, keď viedol vojsko do boja proti mestu Kirrha a svojim vojakom prikázal, aby nahádzali do kanála privádzajúceho vodu do mesta korene prudko jedovatej čemerice, čo napokon prispelo k Solónovmu víťazstvu.
Približne v tom istom čase trávili zdroje pitnej vody svojim protivníkom aj Asýrčania, ktorí používali námeľ, čiže produkt huby Kyjaničky purpurovej, cudzopasiacej na obilninách. Táto maličká hubka, ktorá dosahuje dĺžku 2 až 3 centimetre, taktiež dokázala spôsobiť obrovské epidémie vždy, keď sa nejakým nedopatrením dostala do múky. Svedectvo o týchto nešťastných udalostiach poskytuje napríklad kronika Geoffroya du Breuila z Vigeois, pochádzajúca z druhej polovice dvanásteho storočia, v ktorej opisuje hrozivé príznaky otravy námeľom (halucinácie, kŕče, odumieranie končatín...) v rôznych častiach Francúzska, počnúc koncom 10. až po 12. storočie.
Iný dôkaz o použití biologických zbraní prináša „otec dejepisu“ Hérodotos. Z jeho záznamov, datovaných do 5. storočia p. n. l., vyplýva, že smrtiace prostriedky v podobe otrávených šípov poznali aj Skýti. Jedovatý materiál získavali z tiel rozkladajúcich sa hadov, ku ktorým primiešali ľudskú krv a výkaly. Aby bol účinok zmesi ešte silnejší, nechali ju hniť v zapečatených sudoch. Po zásahu vyvolávali takto upravené strely gangrénu a tetanus.
Použitie biologických zbraní v stredoveku
Starovekou metódou otrávenia zdrojov pitných vôd nepriateľa sa inšpiroval aj rímskonemecký cisár Fridrich I. Barbarossa. Ten nechal znehodnotiť vodu ľudskými mŕtvolami počas ťaženia proti talianskemu mestu Tortona a onedlho nato sa stal vládcom Talianska. Zákerný spôsob boja tiež použili Angličania počas storočnej vojny pri dobíjaní francúzskeho hradu Thyne Levesque v roku 1340, keď britské jednotky katapultovali hnijúce telá zvierat. Obrancovia hradu sa v tejto situácii rozhodli uzavrieť prímerie a opustiť pevnosť, k čomu ich prinútil najmä ostrý zápach a strach z možnej nákazy.
Katapultovanie mŕtvol zapríčinilo aj morovú epidémiu v meste Kaffa (dnes Feodosija na južnom čiernomorskom pobreží Krymského polostrova) v roku 1346. Mongolské jednotky vtedy katapultovali do mesta telá svojich zosnulých spolubojovníkov, ktorí sa nakazili touto zákernou chorobou. V Kaffe sa rozmohla „čierna smrť“ a oblasť začali húfne opúšťať mešťania, ako i samotní Mongoli.
Podobne postupoval aj litovský vojvodca Žigmund Korybutovič, keď nariadil katapultovanie mŕtvol padlých vojakov a ľudských exkrementov na hrad Karlštejn v stredných Čechách v roku 1422. Ani päť mesiacov tejto taktiky, počas ktorých dobyvatelia katapultovali desiatky mŕtvol a tony fekálií z pražských žúmp, však neviedlo k víťazstvu Korybutovičovej armády. Neúspešný veliteľ napokon prišiel o život následkom ťažkého zranenia utŕženého v boji proti litovskému veľkokniežaťu Žigmundovi Kejstutovičovi v septembri 1435, pričom bol podľa jednej z teórií otrávený.
Biologické zbrane v staroveku
Použitiu toxínov v rámci vojnového konfliktu sa nebránil ani zakladateľ aténskej demokracie Solón, ktorý prejavoval veľký súcit so svojimi spoluobčanmi, no k nepriateľom sa správal nesmierne kruto. Podľa starogréckeho geografa a historika Pausania sa táto stránka jeho povahy zreteľne prejavila okolo roku 600 pred naším letopočtom, keď viedol vojsko do boja proti mestu Kirrha a svojim vojakom prikázal, aby nahádzali do kanála privádzajúceho vodu do mesta korene prudko jedovatej čemerice, čo napokon prispelo k Solónovmu víťazstvu.
Približne v tom istom čase trávili zdroje pitnej vody svojim protivníkom aj Asýrčania, ktorí používali námeľ, čiže produkt huby Kyjaničky purpurovej, cudzopasiacej na obilninách. Táto maličká hubka, ktorá dosahuje dĺžku 2 až 3 centimetre, taktiež dokázala spôsobiť obrovské epidémie vždy, keď sa nejakým nedopatrením dostala do múky. Svedectvo o týchto nešťastných udalostiach poskytuje napríklad kronika Geoffroya du Breuila z Vigeois, pochádzajúca z druhej polovice dvanásteho storočia, v ktorej opisuje hrozivé príznaky otravy námeľom (halucinácie, kŕče, odumieranie končatín...) v rôznych častiach Francúzska, počnúc koncom 10. až po 12. storočie.
Iný dôkaz o použití biologických zbraní prináša „otec dejepisu“ Hérodotos. Z jeho záznamov, datovaných do 5. storočia p. n. l., vyplýva, že smrtiace prostriedky v podobe otrávených šípov poznali aj Skýti. Jedovatý materiál získavali z tiel rozkladajúcich sa hadov, ku ktorým primiešali ľudskú krv a výkaly. Aby bol účinok zmesi ešte silnejší, nechali ju hniť v zapečatených sudoch. Po zásahu vyvolávali takto upravené strely gangrénu a tetanus.
Použitie biologických zbraní v stredoveku
Starovekou metódou otrávenia zdrojov pitných vôd nepriateľa sa inšpiroval aj rímskonemecký cisár Fridrich I. Barbarossa. Ten nechal znehodnotiť vodu ľudskými mŕtvolami počas ťaženia proti talianskemu mestu Tortona a onedlho nato sa stal vládcom Talianska. Zákerný spôsob boja tiež použili Angličania počas storočnej vojny pri dobíjaní francúzskeho hradu Thyne Levesque v roku 1340, keď britské jednotky katapultovali hnijúce telá zvierat. Obrancovia hradu sa v tejto situácii rozhodli uzavrieť prímerie a opustiť pevnosť, k čomu ich prinútil najmä ostrý zápach a strach z možnej nákazy.
Katapultovanie mŕtvol zapríčinilo aj morovú epidémiu v meste Kaffa (dnes Feodosija na južnom čiernomorskom pobreží Krymského polostrova) v roku 1346. Mongolské jednotky vtedy katapultovali do mesta telá svojich zosnulých spolubojovníkov, ktorí sa nakazili touto zákernou chorobou. V Kaffe sa rozmohla „čierna smrť“ a oblasť začali húfne opúšťať mešťania, ako i samotní Mongoli.
Podobne postupoval aj litovský vojvodca Žigmund Korybutovič, keď nariadil katapultovanie mŕtvol padlých vojakov a ľudských exkrementov na hrad Karlštejn v stredných Čechách v roku 1422. Ani päť mesiacov tejto taktiky, počas ktorých dobyvatelia katapultovali desiatky mŕtvol a tony fekálií z pražských žúmp, však neviedlo k víťazstvu Korybutovičovej armády. Neúspešný veliteľ napokon prišiel o život následkom ťažkého zranenia utŕženého v boji proti litovskému veľkokniežaťu Žigmundovi Kejstutovičovi v septembri 1435, pričom bol podľa jednej z teórií otrávený.
Novoveké biologické zbrane
Jeden z najstarších zachovaných písomných dokladov o nasadení biologických zbraní v novoveku predstavuje dohoda o zákaze používania otrávených nábojov, uzavretá medzi Francúzskom a Svätou rímskou ríšou nemeckého národa dňa 27. 8. 1685 v Štrasburgu.
Spomedzi ďalších metód biologickej vojny sa v novovekej histórii opätovne osvedčilo napríklad katapultovanie telesných pozostatkov obetí moru v rámci tzv. Severnej vojny, teda dvadsaťjeden rokov trvajúceho konfliktu štátov Severnej aliancie (Ruska, Dánska, Nórska, Saska a ďalších krajín) so Švédskom (r. 1700 – 1721). Ruské vojská, ktoré bojovali na strane Severnej aliancie, takýmto spôsobom zaútočili na švédske jednotky sústredené v meste Reval (súčasné hlavné mesto Estónska – Tallinn) v roku 1710. Rozkladajúce sa mŕtvoly vyvolali v meste paniku, demoralizovali tunajšiu armádu a dopomohli tak ku konečnému víťazstvu ruského impéria. Oveľa prefíkanejšiu a ešte ničivejšiu biologickú zbraň však použili Briti proti Indiánom. Inšpirovali sa pritom správami o rozsiahlom smrteľnom účinku epidémie pravých kiahní, ktorú priniesli do Strednej a Južnej Ameriky španielsky dobyvatelia v 16. storočí. Známy je najmä prípad z roku 1763, keď Angličania rozdávali Indiánom prikrývky a vreckovky kontaminované kiahňami, aby zredukovali počet indiánskych kmeňov. Krátko potom, čo kapitán Simeon Ecuyer odovzdal infikovaný materiál vďačným a dôverčivým Indiánom, vypukla v oblasti povodia rieky Ohio v dnešnom štáte Kentucky epidémia kiahní.
To ale nebol jediný prípad. V novom svete sa biologická vojna viedla aj v neskorších časoch, napríklad v roku 1863 počas americkej občianskej vojny, keď konfederačný generál Joseph E. Johnston vydal príkaz na otrávenie studní v oblasti povodia rieky Mississippi uhynutými zvieratami. Tento podlý ťah spôsobil mnohým unionistickým vojakom vážne žalúdočné problémy, kvôli ktorým nemohli bojovať. Prezident Únie Abraham Lincoln na to reagoval vyhlásením, že takáto metóda boja by mala byť úplne vylúčená z vedenia novodobej vojny, a preto ešte v tom istom roku vydal ako vrchný veliteľ armády všeobecný rozkaz č. 100, ktorým zakázal použitie jedov akýmkoľvek spôsobom, či už na trávenie studní, potravín alebo vojsk. Prívrženci Konfederácie však biologické zbrane používali aj naďalej. Zo zachovaných záznamov vyplýva, že i po tomto incidente konfederačný doktor Luke P. Blackbourn pracoval na šírení epidémie žltej zimnice medzi unionistickými vojakmi prostredníctvom kontaminovaných odevov.
Biologické zbrane v období dvoch svetových vojen
Počas prvej svetovej vojny začali nahrádzať biologické zbrane škodlivé chemické látky, ako napríklad chlór a yperit. Chemikálie vtedy zabili takmer stotisíc vojakov a vyše miliónu ďalších spôsobili zranenia. Biologické zbrane sa skôr využívali v rámci záškodníckej činnosti. Nemeckí agenti infikovali baktériami antraxu a sopľavky stovky až tisíce hospodárskych zvierat dodávaných štátom Dohody z neutrálnych krajín. Niektoré štáty Dohody obvinili Nemecké cisárstvo aj z toho, že sa pokúsilo vyvolať morovú epidémiu v Petrohrade, choleru v Taliansku a mor vo Francúzsku. Pre nedostatok dôkazov sa tieto obvinenia nikdy nepotvrdili, avšak preukázateľné sú snahy Francúzov o nakazenie zvierat nepriateľov pomocou sklenených trubičiek naplnených vírusom vyvolávajúcim infekčnú anémiu, ktoré vkladali do zásob krmiva určených pre kone nepriateľskej kavalérie.
Vzhľadom na desivé dôsledky použitia biologických a hlavne chemických zbraní v prvej svetovej vojne podpísalo 38 štátov medzinárodnú dohodu o zákaze použitia plynov a bakteriologických zbraní vo vojne, známu ako Ženevský protokol z júna 1925. K štátom, ktoré sa zaviazali upustiť od nasadenia takýchto zbraní, sa postupne pridávali ďalšie.
Dôkazy a svedectvá vojakov však nasvedčujú tomu, že v období druhej svetovej vojny používala biologické zbrane (t. j. rôzne bakteriologické bomby a granáty naplnené napríklad blchami infikovanými baktériami moru) japonská a sovietska armáda.
Jeden z najstarších zachovaných písomných dokladov o nasadení biologických zbraní v novoveku predstavuje dohoda o zákaze používania otrávených nábojov, uzavretá medzi Francúzskom a Svätou rímskou ríšou nemeckého národa dňa 27. 8. 1685 v Štrasburgu.
Spomedzi ďalších metód biologickej vojny sa v novovekej histórii opätovne osvedčilo napríklad katapultovanie telesných pozostatkov obetí moru v rámci tzv. Severnej vojny, teda dvadsaťjeden rokov trvajúceho konfliktu štátov Severnej aliancie (Ruska, Dánska, Nórska, Saska a ďalších krajín) so Švédskom (r. 1700 – 1721). Ruské vojská, ktoré bojovali na strane Severnej aliancie, takýmto spôsobom zaútočili na švédske jednotky sústredené v meste Reval (súčasné hlavné mesto Estónska – Tallinn) v roku 1710. Rozkladajúce sa mŕtvoly vyvolali v meste paniku, demoralizovali tunajšiu armádu a dopomohli tak ku konečnému víťazstvu ruského impéria. Oveľa prefíkanejšiu a ešte ničivejšiu biologickú zbraň však použili Briti proti Indiánom. Inšpirovali sa pritom správami o rozsiahlom smrteľnom účinku epidémie pravých kiahní, ktorú priniesli do Strednej a Južnej Ameriky španielsky dobyvatelia v 16. storočí. Známy je najmä prípad z roku 1763, keď Angličania rozdávali Indiánom prikrývky a vreckovky kontaminované kiahňami, aby zredukovali počet indiánskych kmeňov. Krátko potom, čo kapitán Simeon Ecuyer odovzdal infikovaný materiál vďačným a dôverčivým Indiánom, vypukla v oblasti povodia rieky Ohio v dnešnom štáte Kentucky epidémia kiahní.
To ale nebol jediný prípad. V novom svete sa biologická vojna viedla aj v neskorších časoch, napríklad v roku 1863 počas americkej občianskej vojny, keď konfederačný generál Joseph E. Johnston vydal príkaz na otrávenie studní v oblasti povodia rieky Mississippi uhynutými zvieratami. Tento podlý ťah spôsobil mnohým unionistickým vojakom vážne žalúdočné problémy, kvôli ktorým nemohli bojovať. Prezident Únie Abraham Lincoln na to reagoval vyhlásením, že takáto metóda boja by mala byť úplne vylúčená z vedenia novodobej vojny, a preto ešte v tom istom roku vydal ako vrchný veliteľ armády všeobecný rozkaz č. 100, ktorým zakázal použitie jedov akýmkoľvek spôsobom, či už na trávenie studní, potravín alebo vojsk. Prívrženci Konfederácie však biologické zbrane používali aj naďalej. Zo zachovaných záznamov vyplýva, že i po tomto incidente konfederačný doktor Luke P. Blackbourn pracoval na šírení epidémie žltej zimnice medzi unionistickými vojakmi prostredníctvom kontaminovaných odevov.
Biologické zbrane v období dvoch svetových vojen
Počas prvej svetovej vojny začali nahrádzať biologické zbrane škodlivé chemické látky, ako napríklad chlór a yperit. Chemikálie vtedy zabili takmer stotisíc vojakov a vyše miliónu ďalších spôsobili zranenia. Biologické zbrane sa skôr využívali v rámci záškodníckej činnosti. Nemeckí agenti infikovali baktériami antraxu a sopľavky stovky až tisíce hospodárskych zvierat dodávaných štátom Dohody z neutrálnych krajín. Niektoré štáty Dohody obvinili Nemecké cisárstvo aj z toho, že sa pokúsilo vyvolať morovú epidémiu v Petrohrade, choleru v Taliansku a mor vo Francúzsku. Pre nedostatok dôkazov sa tieto obvinenia nikdy nepotvrdili, avšak preukázateľné sú snahy Francúzov o nakazenie zvierat nepriateľov pomocou sklenených trubičiek naplnených vírusom vyvolávajúcim infekčnú anémiu, ktoré vkladali do zásob krmiva určených pre kone nepriateľskej kavalérie.
Vzhľadom na desivé dôsledky použitia biologických a hlavne chemických zbraní v prvej svetovej vojne podpísalo 38 štátov medzinárodnú dohodu o zákaze použitia plynov a bakteriologických zbraní vo vojne, známu ako Ženevský protokol z júna 1925. K štátom, ktoré sa zaviazali upustiť od nasadenia takýchto zbraní, sa postupne pridávali ďalšie.
Dôkazy a svedectvá vojakov však nasvedčujú tomu, že v období druhej svetovej vojny používala biologické zbrane (t. j. rôzne bakteriologické bomby a granáty naplnené napríklad blchami infikovanými baktériami moru) japonská a sovietska armáda.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
