December - mesiac ich odchodu
December 2024 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich miesta posledného odpočinku. V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
Napríklad cintorín Slávičie údolie v Bratislave bol založený v roku 1912, pochovaných tu bolo odvtedy cca 250 tisíc zosnulých (podobne na Verejnom cintoríne v Košiciach, ktorý je najväčším cintorínom na Slovensku). V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa skutočné osobnosti nechávali a nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich miesta posledného odpočinku. V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
Napríklad cintorín Slávičie údolie v Bratislave bol založený v roku 1912, pochovaných tu bolo odvtedy cca 250 tisíc zosnulých (podobne na Verejnom cintoríne v Košiciach, ktorý je najväčším cintorínom na Slovensku). V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa skutočné osobnosti nechávali a nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Rýchle hľadanie
Dohnány Jozef, Fiala Peter, Hložník Vincent, Hryc Hugo, Jančová Marcela, Jesenský Janko, Jetting Karl,
Krčméry Vladimír, Križan Bronislav, Kuzmány Karol, Nešpor Mirko, Šmidke Karol, Šomšák Ladislav, Šrobár Vavro.
Krčméry Vladimír, Križan Bronislav, Kuzmány Karol, Nešpor Mirko, Šmidke Karol, Šomšák Ladislav, Šrobár Vavro.
Dohnány Jozef *8.10.1873 – †27.12.1947
Narodil sa v Kremnici. Podľa Slovenského biografického slovníka sa o ňom píše ako o technikovi, botanikovi a hudobnom skladateľovi. Pravdou ostáva, že jeho skladateľská činnosť nie je všeobecne známa.
Zmaturoval na gymnáziu v Kremnici a potom študoval techniku vo Viedni. Už ako inžinier pôsobil v Linzi, Innsbrucku a vo Viedni.
Na Slovensku od roku 1919 zastával funkciu prednostu Riaditeľstva ČSD v Bratislave. Neskôr pôsobil ako predseda Spolku slovenských železničných inžinierov. Bol priekopníkom slovenského tesnopisu, vytvoril vlastný systém, ktorý má znaky pre všetky svetové jazyky.
Po roku 1892 pôsobil v spolkoch Tatran a Národ ako huslista a klavirista, vedúci študentskej kapely. V novom storočí bol od roku 1919 členom kuratória Hudobného a dramatického spolku, viedol Hudobnú školu i akadémiu v Bratislave.
V spolupráci s Prírodovedeckou fakultou UK v Bratislave napísal štúdie o prírode Šúra (oblasť pri Svätom Jure) a o ketene oravských borov. Jeho vášeň pre botaniku vyústila ku zostaveniu herbára s viac ako 5000 druhmi i novoobjavených rastlín a zároveň sú v ňom aj také ktoré už vyhynuli.
Napísal aj knihu o svojich predstavách v oblasti železníc pod názvom „Aké bude Slovensko o sto rokov“. Publikácia je z roku 1920 a je označovaná ako utópia.
Zomrel vo svojich 74 rokoch krátko po Vianociach 27.12.1947 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Pri Kozej bráne.
Zmaturoval na gymnáziu v Kremnici a potom študoval techniku vo Viedni. Už ako inžinier pôsobil v Linzi, Innsbrucku a vo Viedni.
Na Slovensku od roku 1919 zastával funkciu prednostu Riaditeľstva ČSD v Bratislave. Neskôr pôsobil ako predseda Spolku slovenských železničných inžinierov. Bol priekopníkom slovenského tesnopisu, vytvoril vlastný systém, ktorý má znaky pre všetky svetové jazyky.
Po roku 1892 pôsobil v spolkoch Tatran a Národ ako huslista a klavirista, vedúci študentskej kapely. V novom storočí bol od roku 1919 členom kuratória Hudobného a dramatického spolku, viedol Hudobnú školu i akadémiu v Bratislave.
V spolupráci s Prírodovedeckou fakultou UK v Bratislave napísal štúdie o prírode Šúra (oblasť pri Svätom Jure) a o ketene oravských borov. Jeho vášeň pre botaniku vyústila ku zostaveniu herbára s viac ako 5000 druhmi i novoobjavených rastlín a zároveň sú v ňom aj také ktoré už vyhynuli.
Napísal aj knihu o svojich predstavách v oblasti železníc pod názvom „Aké bude Slovensko o sto rokov“. Publikácia je z roku 1920 a je označovaná ako utópia.
Zomrel vo svojich 74 rokoch krátko po Vianociach 27.12.1947 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Pri Kozej bráne.
Zdroje a literatúra
1 Dohnány, Jozef In: Slovenský biografický slovník I. zväzok A—D. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1984, str. 486. ISBN 95-007-86.
2 OBUCHOVÁ, Viera a HOLČÍK, Štefan. Jozef Dohnány. In: Cintorín pri Kozej bráne. 2 vydanie. Bratislava: Marenčin PT spol. s r.o., 2020, s. 200-201. ISBN 978-80-569-0700-9.
1 Dohnány, Jozef In: Slovenský biografický slovník I. zväzok A—D. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1984, str. 486. ISBN 95-007-86.
2 OBUCHOVÁ, Viera a HOLČÍK, Štefan. Jozef Dohnány. In: Cintorín pri Kozej bráne. 2 vydanie. Bratislava: Marenčin PT spol. s r.o., 2020, s. 200-201. ISBN 978-80-569-0700-9.
Fiala Peter *29.12.1977 – †26.12.2004
Narodil sa v Trenčíne, rodina krátko žila v Novom Meste nad Váhom a následne sa presťahovala do Partizánskeho. Tu navštevoval Peter základnú školu a folklórny súbor „Jánošík“ kde spieval a neskôr aj tancoval. Pri vystúpení v Prešove si ho ako desaťročného všimol Miroslav Dudík a Peter mal tak šancu naspievať svoje prvé dve sólové pesničky.
Po základnej škole prešiel do Modry na Pedagogickú školu kde mohol rozvíjať svoj talent. V roku 2004 vyšlo jeho prvé CD album s názvom „Ver mi alebo nie“. Ešte v tomto roku (ktorý bol posledný v jeho krátkom živote) vydal singel „Keď nestačí slovenčina“, ďalší „Vojna a mier“.
Pri návrate z diskotéky v Oslanoch (okr. Prievidza) kde Peter oslavoval svoje blížiace sa narodeniny, havaroval vodič Branislav Z. so svojou Mazdou 626 a Peter haváriu neprežil. Vodičovi namerali 1,4 promile alkoholu v krvi, no ten tvrdil, že auto nešoféroval. Dianie od prejazdu okolo policajnej hliadky vysokou rýchlosťou až po odvoz tela na pitvu je zahalené rúškom tajomstva do dnešných dní
Pravdou ostáva, že Peter zomrel 26.12.2004. O tri dni by sa dožil 27 rokov. Jeho hrob nájdeme na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Po základnej škole prešiel do Modry na Pedagogickú školu kde mohol rozvíjať svoj talent. V roku 2004 vyšlo jeho prvé CD album s názvom „Ver mi alebo nie“. Ešte v tomto roku (ktorý bol posledný v jeho krátkom živote) vydal singel „Keď nestačí slovenčina“, ďalší „Vojna a mier“.
Pri návrate z diskotéky v Oslanoch (okr. Prievidza) kde Peter oslavoval svoje blížiace sa narodeniny, havaroval vodič Branislav Z. so svojou Mazdou 626 a Peter haváriu neprežil. Vodičovi namerali 1,4 promile alkoholu v krvi, no ten tvrdil, že auto nešoféroval. Dianie od prejazdu okolo policajnej hliadky vysokou rýchlosťou až po odvoz tela na pitvu je zahalené rúškom tajomstva do dnešných dní
Pravdou ostáva, že Peter zomrel 26.12.2004. O tri dni by sa dožil 27 rokov. Jeho hrob nájdeme na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Hložník Vincent *27.10.1919 – †10.12.1997
Narodil sa vo Svederníku blízko Žiliny. Detstvo prežil v okolí rieky Váh. Bol najstarším z piatich detí, ktoré sa narodili Imrichovi a Márii Hložníkovcom.
O dva roky neskôr sa im narodil aj syn Ferdinand (mladší brat Vincenta), ktorý bol slovenským akademickým maliarom a žil v Bratislave. Sem napokon zavítal aj Vincent.
Po štúdiách na Slovensku a v Prahe kedy sa stihol oženiť so svojou spolužiačkou Vierou Horákovou sa usadil v Bratislave.
Absolvoval aj študijné pobyty v Taliansku, ZSSR, Holandsku, Maďarsku, Francúzsku, Mexiku, Nemecku a v Poľsku.
Bol a dodnes je významným predstaviteľom expresionizmu. Maliar, grafik, ilustrátor, sochár a pedagóg sa po vpádu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 postavil proti ich konaniu. Následne bol perzekvovaný režimom „socialistickej“ spoločnosti.
Musel odísť z pedagogických funkcií a ako nezamestnaný ostal na voľnej nohe. Prijal aj ponuku vymaľovať kostol v Dolnom Hričove. Doplnený vitrážami dostal kostol prívlastok slovenská Sixtínska kaplnka.
Zomrel vo veku 78 rokov 10.10.1997 v Bratislave. Miesto posledného odpočinku našiel na cintoríne Slávičie údolie v priestore VIP, neďaleko hlavného vchodu.
O dva roky neskôr sa im narodil aj syn Ferdinand (mladší brat Vincenta), ktorý bol slovenským akademickým maliarom a žil v Bratislave. Sem napokon zavítal aj Vincent.
Po štúdiách na Slovensku a v Prahe kedy sa stihol oženiť so svojou spolužiačkou Vierou Horákovou sa usadil v Bratislave.
Absolvoval aj študijné pobyty v Taliansku, ZSSR, Holandsku, Maďarsku, Francúzsku, Mexiku, Nemecku a v Poľsku.
Bol a dodnes je významným predstaviteľom expresionizmu. Maliar, grafik, ilustrátor, sochár a pedagóg sa po vpádu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 postavil proti ich konaniu. Následne bol perzekvovaný režimom „socialistickej“ spoločnosti.
Musel odísť z pedagogických funkcií a ako nezamestnaný ostal na voľnej nohe. Prijal aj ponuku vymaľovať kostol v Dolnom Hričove. Doplnený vitrážami dostal kostol prívlastok slovenská Sixtínska kaplnka.
Zomrel vo veku 78 rokov 10.10.1997 v Bratislave. Miesto posledného odpočinku našiel na cintoríne Slávičie údolie v priestore VIP, neďaleko hlavného vchodu.
Zdroje a literatúra
1 LEIKERT, Jozef. Vincent Hložník. In: Osobnosti Slovenska II diel. 1 vydanie. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010, s.106-108. ISBN 978-80-07-01814-3.
1 LEIKERT, Jozef. Vincent Hložník. In: Osobnosti Slovenska II diel. 1 vydanie. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010, s.106-108. ISBN 978-80-07-01814-3.
Hryc Hugo *14.1.1986 – †21.12.2008
Bol synom známeho slovenského herca Andreja Hryca (*30.11.1949—†31.1.2021) Pred štúdiom na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov navštevoval Spojenú školu na Tilgnerovej v Bratislave. Moskva mu prirástla k srdcu a rád sa tam vo svojom čase vracal.
Jeho vášňou bolo šoférovanie. Miloval adrenalín, ktorý prinášala vysoká rýchlosť, predbiehanie a prepletanie sa na preplnených bratislavských cestách. Najviac si ale užíval jazdu na cestách plných serpentín ako napríklad poskytuje horský priechod Pezinská Baba. Iný level zažíval v noci pri jazde po takmer prázdnych cestách. Spolu s nerozlučným kamarátom Jakubom sa považovali za najlepších šoférov. Extrovert Hugo a introvert Jakub mali ostať až do smrti nerozlučnými kamarátmi. Stalo sa.
Smrť ich dostihla v červenej Honde Accord o tretej hodine ráno na Hodonínskej ceste (výpadovka z Bratislavy) v Lamači tri dni pred Vianocami. Podľa svedkov boli v tú noc ešte v meste a pri Prezidentskom paláci sedel za volantom Jakub. O pár desiatok minút havarovali. Vo vysokej rýchlosti vyleteli z cesty a auto sa roztrhlo o stĺp. Prednú časť s motorom odhodilo do blízkej záhrady vyše dvadsať metrov. Obaja pasažieri ostali v zdevastovanej kabíne, kto šoféroval sa nedalo určiť. Hugo zomrel okamžite, Jakub Karas o tri hodiny neskôr v nemocnici na Kramároch.
Hugo Hryc opustil tento svet vo svojich 22 rokoch 21.12.2008 a jeho popol uložili na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v rodinnom hrobe. Nachádza sa vpravo pri cestičke od Domu smútku smerom hore do cintorína.
Jeho vášňou bolo šoférovanie. Miloval adrenalín, ktorý prinášala vysoká rýchlosť, predbiehanie a prepletanie sa na preplnených bratislavských cestách. Najviac si ale užíval jazdu na cestách plných serpentín ako napríklad poskytuje horský priechod Pezinská Baba. Iný level zažíval v noci pri jazde po takmer prázdnych cestách. Spolu s nerozlučným kamarátom Jakubom sa považovali za najlepších šoférov. Extrovert Hugo a introvert Jakub mali ostať až do smrti nerozlučnými kamarátmi. Stalo sa.
Smrť ich dostihla v červenej Honde Accord o tretej hodine ráno na Hodonínskej ceste (výpadovka z Bratislavy) v Lamači tri dni pred Vianocami. Podľa svedkov boli v tú noc ešte v meste a pri Prezidentskom paláci sedel za volantom Jakub. O pár desiatok minút havarovali. Vo vysokej rýchlosti vyleteli z cesty a auto sa roztrhlo o stĺp. Prednú časť s motorom odhodilo do blízkej záhrady vyše dvadsať metrov. Obaja pasažieri ostali v zdevastovanej kabíne, kto šoféroval sa nedalo určiť. Hugo zomrel okamžite, Jakub Karas o tri hodiny neskôr v nemocnici na Kramároch.
Hugo Hryc opustil tento svet vo svojich 22 rokoch 21.12.2008 a jeho popol uložili na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v rodinnom hrobe. Nachádza sa vpravo pri cestičke od Domu smútku smerom hore do cintorína.
Jančová Marcela *2.12.1975 – †17.12.2001
Ako Miss Slovenskej republiky 96 úspešne reprezentovala našu vlasť na súťažiach krásy vo svete. Ešte v roku 1996 v Albánsku (Miss Europa), v Turecku (Miss Globe 1997), v Amerike na Hawaii. Nechcela sa venovať len modelingu, pracovala ako moderátorka televízie Markíza v programe „Vitajte doma“ a objavila sa aj ako členka tímu vo francúzskej súťaži „Pevnosť Boyard“.
Mala vzťah s futbalovým reprezentantom Slovenska Milošom Glonekom. Spoločne plánovali budúcnosť, svoj sen si splnila otvorením kaviarne s príznačným názvom Bisou (Bozk), vedľa Novej Scény v Bratislave. Otvorili ju spolu s kamarátkou Kvetkou a keďže Marcela mala blízko aj k politike bola hojne navštevovaná aj členmi SDKÚ.
Marcela dostala ako modelka pracovnú ponuku z Talianska, kde sa vybrala iba na pár mesiacov. Tesne pred jej návratom tragicky zahynula na Sardínii pri meste Cagliari. O 4.30 hodine ráno havarovala v kabriolete po tom ako nezvládla riadenie. Neskôr vysvitlo, že v aute nebola sama a šoféroval niekto iný. Povesť polície týchto oblastí sa tiahne históriou veľmi šedivou, čo sa potvrdilo aj v tomto prípade. Napriek urgenciám aj zo strany diplomatov sa nešťastná udalosť nepodarila objasniť a šofér ostal neznámy. Zomrela vo svojich 26 rokoch 17.12.2001 a pochovaná je cintoríne Vrakuňa (Ružinov) v Bratislave.
Mala vzťah s futbalovým reprezentantom Slovenska Milošom Glonekom. Spoločne plánovali budúcnosť, svoj sen si splnila otvorením kaviarne s príznačným názvom Bisou (Bozk), vedľa Novej Scény v Bratislave. Otvorili ju spolu s kamarátkou Kvetkou a keďže Marcela mala blízko aj k politike bola hojne navštevovaná aj členmi SDKÚ.
Marcela dostala ako modelka pracovnú ponuku z Talianska, kde sa vybrala iba na pár mesiacov. Tesne pred jej návratom tragicky zahynula na Sardínii pri meste Cagliari. O 4.30 hodine ráno havarovala v kabriolete po tom ako nezvládla riadenie. Neskôr vysvitlo, že v aute nebola sama a šoféroval niekto iný. Povesť polície týchto oblastí sa tiahne históriou veľmi šedivou, čo sa potvrdilo aj v tomto prípade. Napriek urgenciám aj zo strany diplomatov sa nešťastná udalosť nepodarila objasniť a šofér ostal neznámy. Zomrela vo svojich 26 rokoch 17.12.2001 a pochovaná je cintoríne Vrakuňa (Ružinov) v Bratislave.
Jesenský Janko *30.12.1874 – †27.12.1945
Narodil sa v Turčianskom Svätom Martine. Pochádzal zo zemianskej rodiny. Po maturite 1893 absolvoval právnickú akadémiu v Prešove, štúdium práva ukončil v rumunskej Kluži (1901). V Budapešti zložil advokátsku skúšku (1905). S praxou začal v tom istom roku v Bánovciach nad Bebravou.
Po 1. svetovej vojne kedy zbehol na ruskú stranu a bol zajatý (napokon sa pridal k československým légiám v Rusku) sa vrátil na Slovensko. Tu sa stal županom v Rimavskej Sobote, potom županom v Nitre, v roku 1929 prešiel do Bratislavy, kde sa stal vládnym radcom, neskôr viceprezidentom Krajinského úradu.
Venoval sa poézii, próze i dráme. Z jeho tvorby spomeňme prozaické dielo „Demokrati“, báseň „Vyznanie“, „Na zlobu dňa“. Zvlášť politicky orientovanými básňami nesúhlasne reagoval na rozbitie Československa na Slovenský štát. Jeho tvorba sa objavovala aj v reláciách Československého vysielania BBC z Londýna počas vojny.
Jesenský vôbec ako prvý Slovák dostal ocenenie Národný umelec (mesiac pred svojou smrťou). Zomrel 27.12.1945 v Bratislave vo veku 70 rokov. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.
Po 1. svetovej vojne kedy zbehol na ruskú stranu a bol zajatý (napokon sa pridal k československým légiám v Rusku) sa vrátil na Slovensko. Tu sa stal županom v Rimavskej Sobote, potom županom v Nitre, v roku 1929 prešiel do Bratislavy, kde sa stal vládnym radcom, neskôr viceprezidentom Krajinského úradu.
Venoval sa poézii, próze i dráme. Z jeho tvorby spomeňme prozaické dielo „Demokrati“, báseň „Vyznanie“, „Na zlobu dňa“. Zvlášť politicky orientovanými básňami nesúhlasne reagoval na rozbitie Československa na Slovenský štát. Jeho tvorba sa objavovala aj v reláciách Československého vysielania BBC z Londýna počas vojny.
Jesenský vôbec ako prvý Slovák dostal ocenenie Národný umelec (mesiac pred svojou smrťou). Zomrel 27.12.1945 v Bratislave vo veku 70 rokov. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.
Zdroje a literatúra
1 LEIKERT, Jozef. Janko Jesenský. In: Osobnosti Slovenska I diel. 2 vydanie. Bratislava: Príroda, 2010, s. 160-163. ISBN 978-80-07-01849-5.
2 Jesenský Janko. Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 2 vydanie. Bratislava: Slovenské literárne centrum, Slovenská národná knižnica, 2008. str. 203-204. ISBN 978-80-89222-48-3.
3 Jesenský Janko. In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 554-555. ISBN 095-016-87.
1 LEIKERT, Jozef. Janko Jesenský. In: Osobnosti Slovenska I diel. 2 vydanie. Bratislava: Príroda, 2010, s. 160-163. ISBN 978-80-07-01849-5.
2 Jesenský Janko. Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 2 vydanie. Bratislava: Slovenské literárne centrum, Slovenská národná knižnica, 2008. str. 203-204. ISBN 978-80-89222-48-3.
3 Jesenský Janko. In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 554-555. ISBN 095-016-87.
Jetting Karl 13.9.1730 – †12.12.1790
Narodil sa v Bratislave. Gymnázium nedokončil a našiel si prácu vo Viedni ako pisár v advokátskej kancelárii. Lákal ho však svet a cestovanie čo mu napokon vyšlo keď sa zoznámil s londýnskym bankárom.
Po prvej ceste cez Senegal Maroko a Cádiz dorazil do Londýna spolu aj so svojou dobrodružnou povesťou. Zakúsil na nej nielen stroskotanie, ale aj otroctvo. Zvesť o ňom sa doniesla anglickému kráľovi, ktorý ho napokon vymenoval konzulom v Marseille.
Druhá cesta viedla taktiež cez zajatie pirátmi, otroctvom, neskôr sa podieľal na lúpežnom prepadnutí maltskej lode, dostáva sa až na opustený ostrov kde strávil dlhý čas v osamení, preto sa mu hovorí aj prešporský (bratislavský) Robinson.
Po svojej záchrane z ostrova sa vracia nakrátko do Londýna a napokon sa vracia do Bratislavy kde 12.12.1970 zomiera a je pochovaný na Ondrejskom cintoríne.
Jeho hrob s plachetnicou na náhrobku nie je presne namieste kde sú jeho ostatky, hrob sa nepodarilo dohľadať ale po vydaní knihy o jeho dobrodružnom živote mestská rada v roku 1844 usúdila, že si zaslúži náhrobok a dala vybudovať pamiatku v tesnom blízkosti Kostola na cintoríne.
Po prvej ceste cez Senegal Maroko a Cádiz dorazil do Londýna spolu aj so svojou dobrodružnou povesťou. Zakúsil na nej nielen stroskotanie, ale aj otroctvo. Zvesť o ňom sa doniesla anglickému kráľovi, ktorý ho napokon vymenoval konzulom v Marseille.
Druhá cesta viedla taktiež cez zajatie pirátmi, otroctvom, neskôr sa podieľal na lúpežnom prepadnutí maltskej lode, dostáva sa až na opustený ostrov kde strávil dlhý čas v osamení, preto sa mu hovorí aj prešporský (bratislavský) Robinson.
Po svojej záchrane z ostrova sa vracia nakrátko do Londýna a napokon sa vracia do Bratislavy kde 12.12.1970 zomiera a je pochovaný na Ondrejskom cintoríne.
Jeho hrob s plachetnicou na náhrobku nie je presne namieste kde sú jeho ostatky, hrob sa nepodarilo dohľadať ale po vydaní knihy o jeho dobrodružnom živote mestská rada v roku 1844 usúdila, že si zaslúži náhrobok a dala vybudovať pamiatku v tesnom blízkosti Kostola na cintoríne.
Zdroje a literatúra
1 Jetting Karol. In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 558. ISBN 095-016-87.
1 Jetting Karol. In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 558. ISBN 095-016-87.
Vladimír Krčméry *23.7.1960 – †20.12.2022
Narodil sa V Bratislave v rodine vedca a lekárky. Po všeobecnom štúdiu absolvoval ako prvú Lekársku fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave. Postgraduálne vzdelanie získal nielen na Slovensku, ale aj na univerzitách v Českej Republike, vo Veľkej Británii a Spojených štátoch amerických. Špecializuje sa na infekčné choroby, onkologické ochorenia a klinickej farmakológii a tropické choroby. Profesionálne začal pôsobiť na Klinike infekčných chorôb vo Fakultnej nemocnici v Bratislave. (Zdroj Humanum, International Social and Humanist Studies)
Prof. MUDr. Vladimír Krčméry, Dr.Sc, odborník na tropickú medicínu, epidemiológ a infektológ bol aj zakladateľom, dekanom Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej Univerzity. Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety (VŠZaSP) v Bratislave, ktorá má viaceré detašované pracoviská v Európe a Afrike, založil v roku 2002. Do povedomia verejnosti na Slovensku sa najviac zapísal svojím pôsobením v krízovom štábe pandémie Covid 19, kde sa na jeho odporúčania podarilo predísť mnohým zbytočným úmrtiam.
Bol hlboko veriacim človekom, ktorý svoju kresťanskú vieru aplikoval vo svojom živote prakticky každý deň, pričom nemáme na mysli cirkevné úkony a bohoslužby. Sám v interview pre časopis InVitro povedal: „Aj dnes sa mi v pamäti vynárajú ženy, ktoré k nám nosili mŕtve deti, aby sme ich vzkriesili. Vtedy som si uvedomil, že najväčším sebaklamom v medicíne je mesiášstvo. Isteže, na chvíľu vás tento pocit omámi. No keď rozdáte všetky lieky, ste opäť malý ako trpaslík.“
Zomrel 20.12.2022 je pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave po boku svojich predkov.
Prof. MUDr. Vladimír Krčméry, Dr.Sc, odborník na tropickú medicínu, epidemiológ a infektológ bol aj zakladateľom, dekanom Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej Univerzity. Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety (VŠZaSP) v Bratislave, ktorá má viaceré detašované pracoviská v Európe a Afrike, založil v roku 2002. Do povedomia verejnosti na Slovensku sa najviac zapísal svojím pôsobením v krízovom štábe pandémie Covid 19, kde sa na jeho odporúčania podarilo predísť mnohým zbytočným úmrtiam.
Bol hlboko veriacim človekom, ktorý svoju kresťanskú vieru aplikoval vo svojom živote prakticky každý deň, pričom nemáme na mysli cirkevné úkony a bohoslužby. Sám v interview pre časopis InVitro povedal: „Aj dnes sa mi v pamäti vynárajú ženy, ktoré k nám nosili mŕtve deti, aby sme ich vzkriesili. Vtedy som si uvedomil, že najväčším sebaklamom v medicíne je mesiášstvo. Isteže, na chvíľu vás tento pocit omámi. No keď rozdáte všetky lieky, ste opäť malý ako trpaslík.“
Zomrel 20.12.2022 je pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave po boku svojich predkov.
Zdroje a literatúra
1 Vladimír Krčméry. (2024, jún 30). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 17:16, november 6, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Vladim%C3%ADr_Kr%C4%8Dm%C3%A9ry&oldid=7875352.
1 Vladimír Krčméry. (2024, jún 30). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 17:16, november 6, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Vladim%C3%ADr_Kr%C4%8Dm%C3%A9ry&oldid=7875352.
Križan Bronislav *3.12.1941 – †20.12.2012
Narodil sa v Bratislave a tu prežil aj svoje detstvo. V roku 1967 ukončil štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Ako všetkým ani on sa nevyhol povinnej vojenskej službe, rok absolvoval vo Vojenskom umeleckom súbore (dnes Armádny umelecký súbor).
Svoju profesionálnu dráhu začal v Nitre kde odohral dve sezóny. V roku 1972 bol členom Poetického súboru divadla Nová scéna v Bratislave, kde zotrval do roku 1998. Okrem herectva sa venoval aj dabingu a vyučoval na Bratislavskom konzervatóriu. Na divadelných doskách stvárnil vážne aj tragikomické postavy, vo filmoch najčastejšie hral mužské role vojakov, dôstojníkov, partizánov a komunistov. Bol obsadzovaný do rozprávok, Sokoliarova dcéra, Zlatá priadka a iné.
V roku 2010 mu Literárny fond udelil cenu za dlhoročnú prácu pre slovenské divadelníctvo.
V jeho 71 rokoch ho dostihla vážna a ťažká choroba, ktorej napokon 20.12.2012 podľahol. Miesto jeho posledného odpočinku nájdeme vo V.I.P. priestore (sektor 1) v Urnovom háji pri bratislavskom krematóriu.
Svoju profesionálnu dráhu začal v Nitre kde odohral dve sezóny. V roku 1972 bol členom Poetického súboru divadla Nová scéna v Bratislave, kde zotrval do roku 1998. Okrem herectva sa venoval aj dabingu a vyučoval na Bratislavskom konzervatóriu. Na divadelných doskách stvárnil vážne aj tragikomické postavy, vo filmoch najčastejšie hral mužské role vojakov, dôstojníkov, partizánov a komunistov. Bol obsadzovaný do rozprávok, Sokoliarova dcéra, Zlatá priadka a iné.
V roku 2010 mu Literárny fond udelil cenu za dlhoročnú prácu pre slovenské divadelníctvo.
V jeho 71 rokoch ho dostihla vážna a ťažká choroba, ktorej napokon 20.12.2012 podľahol. Miesto jeho posledného odpočinku nájdeme vo V.I.P. priestore (sektor 1) v Urnovom háji pri bratislavskom krematóriu.
Kuzmány Karol Andrej *15.08.1868 – †8.12.1924
Svetlo sveta uzrel v Brezne. Bol potomkom Petra Kuzmányho, obchodníka (v matrike vedený ako kupec) a jeho manželky Ľudmily (rodená Pálková). Mal brata a sestru. Bol vnukom Karola Kuzmányho (16.11.1806-14.8.1866), spisovateľa, cirkevného hodnostára, podpredsedu MS, ktorý bol vyznamenaný zlatou medailou pruského kráľa za vedu a umenie v roku 1856.
V rokoch 1874 až 78 navštevoval Karol Andrej ľudovú školu v Brezne, následne prešiel do gymnázia v Banskej Bystrici a Štiavnici. Po ukončení v roku 1886 absolvoval elektrotechnický kurz v Budapešti.
Oženil sa s manželkou Oľgou (rodená Milecová), spolu mali dve dcéry. Prevzal rodinný obchod, okrem vlastných záujmov zastupoval v Budapešti aj Prvú Brnenskú strojáreň a po založení jej pobočky odišiel v roku 1919 na Slovensko.
Patril medzi podporovateľov Slovenského spolku v Budapešti. Pôsobil ako funkcionár Matice Slovenskej a člen ÚV Slovenskej národnej strany 1918, aktívne sa podieľal na príprave založenia SNR.
Zomrel vo svojich 56 rokoch 8.12.1924 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Pri Kozej bráne.
V rokoch 1874 až 78 navštevoval Karol Andrej ľudovú školu v Brezne, následne prešiel do gymnázia v Banskej Bystrici a Štiavnici. Po ukončení v roku 1886 absolvoval elektrotechnický kurz v Budapešti.
Oženil sa s manželkou Oľgou (rodená Milecová), spolu mali dve dcéry. Prevzal rodinný obchod, okrem vlastných záujmov zastupoval v Budapešti aj Prvú Brnenskú strojáreň a po založení jej pobočky odišiel v roku 1919 na Slovensko.
Patril medzi podporovateľov Slovenského spolku v Budapešti. Pôsobil ako funkcionár Matice Slovenskej a člen ÚV Slovenskej národnej strany 1918, aktívne sa podieľal na príprave založenia SNR.
Zomrel vo svojich 56 rokoch 8.12.1924 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Pri Kozej bráne.
Zdroje a literatúra
1 Kuzmány, Karol Andrej In: Slovenský biografický slovník III. zväzok K—L. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1989, str. 321. ISBN 80-7090-019-9.
2 OBUCHOVÁ, Viera a HOLČÍK, Štefan. Kuzmány, Karol Andrej. In: Cintorín pri Kozej bráne. 2 vydanie. Bratislava: Marenčin PT spol. s r.o., 2020, s. 195-196. ISBN 978-80-569-0700-9.
1 Kuzmány, Karol Andrej In: Slovenský biografický slovník III. zväzok K—L. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1989, str. 321. ISBN 80-7090-019-9.
2 OBUCHOVÁ, Viera a HOLČÍK, Štefan. Kuzmány, Karol Andrej. In: Cintorín pri Kozej bráne. 2 vydanie. Bratislava: Marenčin PT spol. s r.o., 2020, s. 195-196. ISBN 978-80-569-0700-9.
Nešpor Miroslav *28.9.1924 - †17.12.1944
Narodil sa v Skalici v rodine učiteľa hudby. Mal tri sestry. Po ukončení gymnázia v Skalici študoval inžinierske staviteľstvo na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave, ktoré ukončil ako Ing. in memoriam.
Po ukončení prvého ročníka na vysokej škole absolvoval prax na stavbe priehrady, konkrétne v Ústi nad Oravou. Tu sa zoznámil s Lubomírom Linhartom a ten ho zapojil do ilegálného protifašistického hnutia. Už tu sa prejavoval ako skvelý organizátor a podielaľ sa na zakladaní národných výborov na Orave.
V roku 1944 sa zapojil do SNP. Jeho politická aktivita ako zanieteného antifašistu vyústila v spolupráci so skupinou P. Lettricha a osobne sa účastnil aj bojov so zbraňou v ruke. Dva razy prešiel cez povstalecký front a vracal sa s inštrukciami pre ilegálne hnutie na Orave.
Pri bojoch v drsnom prostredí ochorel a na odporúčanie veliteľa sa vrátil do Holíča, kde sa liečil. Mal sa presunúť do Bratislavy na bezpečné miesto, no príslušníci Hlinkovej gardy ho v decembri 1944 zatkli na stanici v Skalici.
Po transporte do Bratislavy na Hlavné veliteľstvo Hlinkovej gardy sa začali výsluchy. Ich razantnosť a brutalita bola natoľko veľká, že po pár dňoch Mirko vydýchne naposledy bez toho aby prezradil čo len jedno meno svojich spolupracovníkov a spolubojovníkov. Píše sa 17.12.1944. Podľa oficiálnej správy spáchal samovraždu.
Bol vyznamenaný in memoriam (1946) Čs. vojnovým krížom a (1948) Radom SNP 1. triedy. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.
Po ukončení prvého ročníka na vysokej škole absolvoval prax na stavbe priehrady, konkrétne v Ústi nad Oravou. Tu sa zoznámil s Lubomírom Linhartom a ten ho zapojil do ilegálného protifašistického hnutia. Už tu sa prejavoval ako skvelý organizátor a podielaľ sa na zakladaní národných výborov na Orave.
V roku 1944 sa zapojil do SNP. Jeho politická aktivita ako zanieteného antifašistu vyústila v spolupráci so skupinou P. Lettricha a osobne sa účastnil aj bojov so zbraňou v ruke. Dva razy prešiel cez povstalecký front a vracal sa s inštrukciami pre ilegálne hnutie na Orave.
Pri bojoch v drsnom prostredí ochorel a na odporúčanie veliteľa sa vrátil do Holíča, kde sa liečil. Mal sa presunúť do Bratislavy na bezpečné miesto, no príslušníci Hlinkovej gardy ho v decembri 1944 zatkli na stanici v Skalici.
Po transporte do Bratislavy na Hlavné veliteľstvo Hlinkovej gardy sa začali výsluchy. Ich razantnosť a brutalita bola natoľko veľká, že po pár dňoch Mirko vydýchne naposledy bez toho aby prezradil čo len jedno meno svojich spolupracovníkov a spolubojovníkov. Píše sa 17.12.1944. Podľa oficiálnej správy spáchal samovraždu.
Bol vyznamenaný in memoriam (1946) Čs. vojnovým krížom a (1948) Radom SNP 1. triedy. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.
Zdroje a literatúra
1 Nešpor, Miroslav. In: Slovenský biografický slovník IV. zväzok M—Q. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1990, str. 283. ISBN 80-7090-070-9
1 Nešpor, Miroslav. In: Slovenský biografický slovník IV. zväzok M—Q. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1990, str. 283. ISBN 80-7090-070-9
Šmidke Karol *21.1.1897 – †15.12.1952
Narodil sa vo Vítkoviciach, ktorá je dnes časťou Ostravy, banského mesta na severe Moravy. Obyvateľstvo tvorilo veľkú populáciu nemecky hovoriacich rodín. Od polovice 18. storočia sa volala táto časť Rakouské Slezko. V hlavnom centre Slezka v Opave žila len sedmina obyvateľstva českej národnosti. To vysvetľuje dôvod, prečo mal Karel Schmidke nemecký tvar mena. Po tom ako začal pôsobiť na Slovensku a bol z poverenia KSČ vyslaný do ZSSR (1939), mu začalo jeho vlastné meno prekážať, požiadal preto o jeho zmenu, ktorú vykonal Moravskosliezsky zemský národný výbor v Ostrave a schválilo ju Povereníctvo vnútra SNR v Bratislave, si začal hovoriť Karol Šmidke. Dušou bol Slovák, aj keď sa narodil inde. Hovoril čistou slovenčinou, ovládal češtinu, nemčinu, poľštinu, ruštinu, maďarčinu aj srbochorvátčinu.
V ZSSR absolvoval dvojročnú Vyššiu leninskú školu v Kušnarenkove. Následne bol vyslaný späť na Slovensko kde sa mu podarilo zorganizovať piate ústredné vedenie KSS, pretože doterajší funkcionári boli pozatýkaní. Do vedenia pribral aj Husáka a Novomestského. Napokon sa stal spolu s Vavro Šrobárom predsedom SNR. Jeho politická komunistická dráha stúpala nahor, stal sa predsedom 6. Zboru povereníkov (obdoba premiéra SR).
V roku 1950 sa musel stiahnuť s politického života a stal sa riaditeľom závodu Tesla Bratislava. Po tom ako boli obvinení a zatknutí Husák a Novomeský (1951), sa chystalo aj jeho zatknutie a odsúdenie v inscenovanom procese s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov. Husák dostal doživotie, Novomeský 10 rokov.
Smrť však predbehla intrigy štátnej bezpečnosti a Šmidke zomrel za nevyjasnených okolností vo veku 55 rokov 15. decembra 1952. Spopolnený bol v Brne (na Slovensku ešte krematórium v Lamači neexistovalo), trinásť rokov ležala urna v tamojšom kolumbáriu, neskôr ju preložili na tom istom cintoríne do hrobového miesta s náhrobkom. Po roku 1971 sa dostal na konečné miesto, kde sú ostatky uložené do dnešných dní. Pochovaný je na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu neďaleko rozptylovej lúky smerom k V.I.P. sektoru. V blízkosti sa nachádza aj náhrobný kameň Ladislava Novomeského a symbolický náhrobok Vladimíra Clementisa.
V ZSSR absolvoval dvojročnú Vyššiu leninskú školu v Kušnarenkove. Následne bol vyslaný späť na Slovensko kde sa mu podarilo zorganizovať piate ústredné vedenie KSS, pretože doterajší funkcionári boli pozatýkaní. Do vedenia pribral aj Husáka a Novomestského. Napokon sa stal spolu s Vavro Šrobárom predsedom SNR. Jeho politická komunistická dráha stúpala nahor, stal sa predsedom 6. Zboru povereníkov (obdoba premiéra SR).
V roku 1950 sa musel stiahnuť s politického života a stal sa riaditeľom závodu Tesla Bratislava. Po tom ako boli obvinení a zatknutí Husák a Novomeský (1951), sa chystalo aj jeho zatknutie a odsúdenie v inscenovanom procese s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov. Husák dostal doživotie, Novomeský 10 rokov.
Smrť však predbehla intrigy štátnej bezpečnosti a Šmidke zomrel za nevyjasnených okolností vo veku 55 rokov 15. decembra 1952. Spopolnený bol v Brne (na Slovensku ešte krematórium v Lamači neexistovalo), trinásť rokov ležala urna v tamojšom kolumbáriu, neskôr ju preložili na tom istom cintoríne do hrobového miesta s náhrobkom. Po roku 1971 sa dostal na konečné miesto, kde sú ostatky uložené do dnešných dní. Pochovaný je na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu neďaleko rozptylovej lúky smerom k V.I.P. sektoru. V blízkosti sa nachádza aj náhrobný kameň Ladislava Novomeského a symbolický náhrobok Vladimíra Clementisa.
Zdroje a literatúra
1 Šmidke, Karol. In: Slovenský biografický slovník V. zväzok R—Š. Tlačiarne Neografia, š. p., Martin: Matica slovenská v Martine, 1992, str. 480-481. ISBN 80-7090-216-7.
1 Šmidke, Karol. In: Slovenský biografický slovník V. zväzok R—Š. Tlačiarne Neografia, š. p., Martin: Matica slovenská v Martine, 1992, str. 480-481. ISBN 80-7090-216-7.
Ladislav Šomšák *3.3.1932 – †2.12.2005
Narodil sa na samote Zahájnica neďaleko Nálepkova. V rokoch 1947 až 1950 pracoval ako obyčajný lesný robotník. Po absolvovaní Jednoročnej horárskej školy v Liptovskom Hrádku bol do roku 1952 vedúcim Lesníckeho oddelenia ONV v Gelnici. Jeho prirodzený intelekt a túžba po poznaní ho nasmerovali na Prípravný kurz pre vysoké školy v Jasove, kde v roku 1953 maturoval. Od roku 1953 do roku 1958 študoval biológiu na Prírodovedeckej fakulte UK. Po skončení štúdia začal pracovať ako asistent na vtedajšej Katedre botaniky. V roku 1963 mal habilitáciu a od roku 1964 bol menovaný za docenta geobotaniky.
Kandidátsku dizertačnú prácu obhájil v roku 1968. V roku 1983 získava vedeckú hodnosť doktora vied a v roku 1984 bol menovaný profesorom botaniky. Na Univerzite Komenského pôsobil dlhý čas v rôznych funkciách. Od roku 1962 do roku 1990 bol riaditeľom Botanickej záhrady UK a súčasne vedúcim Katedry geobotaniky - od augusta 1964 až do roku 1989. Bol autorom alebo spoluautorom výnimočných kníh z jeho oboru: Rastliny lesov, Rastliny vôd, močiarov a lúk, Farebný atlas rastlín, Chránené rastliny Slovenska. Zomrel v roku 2005 a pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.
Kandidátsku dizertačnú prácu obhájil v roku 1968. V roku 1983 získava vedeckú hodnosť doktora vied a v roku 1984 bol menovaný profesorom botaniky. Na Univerzite Komenského pôsobil dlhý čas v rôznych funkciách. Od roku 1962 do roku 1990 bol riaditeľom Botanickej záhrady UK a súčasne vedúcim Katedry geobotaniky - od augusta 1964 až do roku 1989. Bol autorom alebo spoluautorom výnimočných kníh z jeho oboru: Rastliny lesov, Rastliny vôd, močiarov a lúk, Farebný atlas rastlín, Chránené rastliny Slovenska. Zomrel v roku 2005 a pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.
Šrobár Vavro *9.8.1867 – †6.12.1950
Profesor MUDr. Vavro Šrobár mal veľmi bohatý a pestrý život. Narodil sa v 12 detnej rodine roľníka, nikomu by ani vo sne nenapadlo, že svoj život bude končiť ako minister vtedajšej vlády. Stručne zhodnoťme život politika, lekára so silným sociálnym cítením.
Svoj život začal v Rakúsko-Uhorsku v dedinke Lisková neďaleko Ružomberka. Problémy pri štúdiu mu robila neznalosť maďarského jazyka a jeho panslavizmus, za ktorý bol vylúčený zo všetkých škôl v Uhorsku. Za pomoci Ambro Pietora zmaturoval v Přerove a odtiaľ sa vybral študovať medicínu na Karlovu univerzitu v Prahe. Po jedenásť ročnom štúdiu sa vrátil do Ružomberka a založil si vlastnú prax.
Kandidoval za Ružomberok do uhorského snemu. Po ďalších životných zvratoch, nevynímajúc uväznenie, vyvrcholila jeho aktivita pri Mikulášskej rezolúcii 1. mája 1918, kde sa zasadzuje za sebaurčenie „uhorskej vetvy (Česko) slovenského kmeňa“.
V medzivojnovom období bol ministrom Školstva a národnej osvety (do 1922). Počas vojny ho udalosti vtiahli do SNP, v období po 2. svetovej vojne ho vidíme vo funkcii ministra financií Gottwaldovej vlády, neskôr sa stal ministrom pre zjednocovanie zákonov, kde pôsobil až do svojej smrti.
Zomrel ako 83 ročný dňa 6.12.1950 niekoľko dní po operácii zhubného nádoru pažeráka. Pohreb prebehol so všetkými štátnymi poctami. Jeho hrob nájdeme na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, ktorý je miestom odpočinku významných osobností Slovenska.
Svoj život začal v Rakúsko-Uhorsku v dedinke Lisková neďaleko Ružomberka. Problémy pri štúdiu mu robila neznalosť maďarského jazyka a jeho panslavizmus, za ktorý bol vylúčený zo všetkých škôl v Uhorsku. Za pomoci Ambro Pietora zmaturoval v Přerove a odtiaľ sa vybral študovať medicínu na Karlovu univerzitu v Prahe. Po jedenásť ročnom štúdiu sa vrátil do Ružomberka a založil si vlastnú prax.
Kandidoval za Ružomberok do uhorského snemu. Po ďalších životných zvratoch, nevynímajúc uväznenie, vyvrcholila jeho aktivita pri Mikulášskej rezolúcii 1. mája 1918, kde sa zasadzuje za sebaurčenie „uhorskej vetvy (Česko) slovenského kmeňa“.
V medzivojnovom období bol ministrom Školstva a národnej osvety (do 1922). Počas vojny ho udalosti vtiahli do SNP, v období po 2. svetovej vojne ho vidíme vo funkcii ministra financií Gottwaldovej vlády, neskôr sa stal ministrom pre zjednocovanie zákonov, kde pôsobil až do svojej smrti.
Zomrel ako 83 ročný dňa 6.12.1950 niekoľko dní po operácii zhubného nádoru pažeráka. Pohreb prebehol so všetkými štátnymi poctami. Jeho hrob nájdeme na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, ktorý je miestom odpočinku významných osobností Slovenska.
Zdroje a literatúra
1 Šrobár, Vavro. In: Slovenský biografický slovník V. zväzok R—Š. Tlačiarne Neografia, š. p., Martin: Matica slovenská v Martine, 1992, str. 499-500. ISBN 80-7090-216-7.
1 OBUCHOVÁ, Viera a HOLČÍK, Štefan. Šrobár, Vavro. In: Ondrejský cintorín. 2 vydanie. Bratislava: Marenčin PT spol. s r.o., 2017, s. 153-154. ISBN 978-80-8114-919-1.
1 Šrobár, Vavro. In: Slovenský biografický slovník V. zväzok R—Š. Tlačiarne Neografia, š. p., Martin: Matica slovenská v Martine, 1992, str. 499-500. ISBN 80-7090-216-7.
1 OBUCHOVÁ, Viera a HOLČÍK, Štefan. Šrobár, Vavro. In: Ondrejský cintorín. 2 vydanie. Bratislava: Marenčin PT spol. s r.o., 2017, s. 153-154. ISBN 978-80-8114-919-1.
Poznámka
Na tomto mieste si môžeme tiež pripomenúť osobnosti u ktorých nám chýbajú bližšie informácie. Či už životopisné údaje, alebo informácie o mieste ich posledného odpočinku. Ak máte potrebné údaje, alebo aj link na stránku kde ich získať, pošlite nám ich (v prípade záujmu zverejníme aj vaše meno). Adresa redakcie: pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
Huťan Martin.*7.10.1951 — † 8.6.2012.cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Korkoš Ludwik *17.1.1928 — † 24.12.1992 Slávičie údolie, Bratislava
Kostrová Bendová Krista *27.1.1923 — † 27.1.1988 Slávičie údolie, Bratislava
Chmúrny Daniel *28.5.1926 † 25.9.1998 Vrakuňa - Ružinov, Bratislava
Thurzo Igor *5.4.1884 † 7.9.1926 Národný cintorín, Martin
Huťan Martin.*7.10.1951 — † 8.6.2012.cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Korkoš Ludwik *17.1.1928 — † 24.12.1992 Slávičie údolie, Bratislava
Kostrová Bendová Krista *27.1.1923 — † 27.1.1988 Slávičie údolie, Bratislava
Chmúrny Daniel *28.5.1926 † 25.9.1998 Vrakuňa - Ružinov, Bratislava
Thurzo Igor *5.4.1884 † 7.9.1926 Národný cintorín, Martin
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie: pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (alebo priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 12. 2024
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (alebo priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 12. 2024
Rýchle hľadanie
Dohnány Jozef *8.10.1873 – †27.12.1947 cintorín Pri Kozej bráne, Bratislava
Fiala Peter *29.12.1977 – †26.12.2004 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Hložník Vincent *27.10.1919 – †10.12.1997 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Hryc Hugo *14.1.1986 – †21.12.2008 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Jančová Marcela *2.12.1975 – †17.12.2001 cintorín Vrakuňa-Ružinov, Bratislava
Jesenský Janko *30.12.1874 – †27.12.1945 Národný cintorín Martin
Jetting Karl *13.9.1730 – †12.12.1790 Ondrejský cintorín, Bratislava
Krčméry Vladimír *23.7.1960 – †20.12.2022 Martinský cintorín Bratislava
Križan Bronislav *3.12.1941 – †20.12.2012 Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava
Kuzmány Karol *15.8.1868 – †8.12.1924 cintorín Pri Kozej bráne, Bratislava
Nešpor Mirko *28.9.1924 – †17.12.1944 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Šmidke Karol *21.1.1897 – †15.12.1952 Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava
Šomšák Ladislav *3.3.1932 – †2.12.2005 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Šrobár Vavro *9.8.1867 – †6.12.1950 Ondrejský cintorín, Bratislava
Späť na tému Výročia
