Dachau
Prvý nacistický koncentračný tábor Dachau bol zriadený pred 90 rokmi..
Adolf Hitler si hneď po nástupe do funkcie ríšskeho kancelára uvedomil, že potrebuje vytvoriť miesto, kde by mohol zhromaždiť svojich nepriateľov a odporcov nacistickej ideológie.
Prvým zariadeným tohto typu sa stal koncentračný tábor Dachau, ktorý fungoval od marca 1933. Keďže sa jeho kapacita začala postupne napĺňať, v okolí hlavného tábora vzniklo vyše sto menších táborov.
Po komunistoch, sociálnych demokratoch a ďalších antifašistoch nemeckej národnosti prekročili jeho brány Židia a obyvatelia nacistami dobytých území.
Patrili k nim i naši krajania vrátane sociálnodemokratického politika a presvedčeného čechoslovakistu Ivana Markoviča, guvernéra Slovenskej národnej banky a spoluorganizátora SNP Imricha Karvaša, ako aj člena partizánskej brigády Jánošík, spisovateľa Vladimíra Mináča. Okrem nich tu internovali i významné osobnosti českého kultúrneho života – maliara a spisovateľa Josefa Čapka, publicistu Ferdinanda Peroutka či katolíckych kňazov Štěpána Trochtu a Josefa Berana.
Prácu dozorcov tu spočiatku vykonávali policajti, neskôr zväčša „treťotriedni“ príslušníci divízii Waffen-SS, ktorí neboli až tak politicky spoľahliví alebo celkom nevyhovovali kritériám potrebným na zaradenie do elitných esesáckych jednotiek napríklad zo zdravotného hľadiska.
Nacistická propaganda sa snažila tábor vykresliť ako priam idylické miesto, kde dochádza k prevýchove neposlušných občanov. Ale zatiaľ čo dobová tlač publikovala fotografie usmievavých väzňov pri bohatom nedeľnom obede, pravda začala pomaly vychádzať najavo. Stalo sa tak hlavne vďaka brožúre Hansa Beimlera, niekdajšieho komunistického poslanca ríšskeho snemu, ktorého väznili v Dachau v období od apríla do mája 1933. Spomienky na pobyt v nacistickom zariadení mu vyšli v exile pod názvom Vražedný tábor Dachau: Štyri týždne pod hnedými banditmi v auguste toho istého roku. Najoddanejší prívrženci režimu však Beimlerovmu opisu vrážd a zločinov neverili a nemecké médiá sa o publikácii vyjadrovali ako o nástroji komunistickej propagandy.
Medzitým do Dachau prúdili ďalšie tisíce nepohodlných osôb. Väzňov tu popravovali aj za tie najmenšie priestupky obesením alebo zastrelením. Od roku 1942 vraždili zajatcov i počas lekárskych experimentov, pri ktorých testovali napríklad účinnosť nových liekov na maláriu a tuberkulózu.
Popravy navyše pravdepodobne prebiehali v tunajšej plynovej komore, hoci o tom neexistujú hodnoverné dôkazy (ako upozorňuje oficiálna internetová stránka múzea holokaustu v USA – www.ushmm.org). Vieme však o tom, že najmenej 2500 väzňov z Dachau usmrtili plynom na zámku Hartheim v Rakúsku. Celkovo tu uväznili zhruba dvestotisíc ľudí, z toho viac než pätina sa oslobodenia nedožila.
Adolf Hitler si hneď po nástupe do funkcie ríšskeho kancelára uvedomil, že potrebuje vytvoriť miesto, kde by mohol zhromaždiť svojich nepriateľov a odporcov nacistickej ideológie.
Prvým zariadeným tohto typu sa stal koncentračný tábor Dachau, ktorý fungoval od marca 1933. Keďže sa jeho kapacita začala postupne napĺňať, v okolí hlavného tábora vzniklo vyše sto menších táborov.
Po komunistoch, sociálnych demokratoch a ďalších antifašistoch nemeckej národnosti prekročili jeho brány Židia a obyvatelia nacistami dobytých území.
Patrili k nim i naši krajania vrátane sociálnodemokratického politika a presvedčeného čechoslovakistu Ivana Markoviča, guvernéra Slovenskej národnej banky a spoluorganizátora SNP Imricha Karvaša, ako aj člena partizánskej brigády Jánošík, spisovateľa Vladimíra Mináča. Okrem nich tu internovali i významné osobnosti českého kultúrneho života – maliara a spisovateľa Josefa Čapka, publicistu Ferdinanda Peroutka či katolíckych kňazov Štěpána Trochtu a Josefa Berana.
Prácu dozorcov tu spočiatku vykonávali policajti, neskôr zväčša „treťotriedni“ príslušníci divízii Waffen-SS, ktorí neboli až tak politicky spoľahliví alebo celkom nevyhovovali kritériám potrebným na zaradenie do elitných esesáckych jednotiek napríklad zo zdravotného hľadiska.
Nacistická propaganda sa snažila tábor vykresliť ako priam idylické miesto, kde dochádza k prevýchove neposlušných občanov. Ale zatiaľ čo dobová tlač publikovala fotografie usmievavých väzňov pri bohatom nedeľnom obede, pravda začala pomaly vychádzať najavo. Stalo sa tak hlavne vďaka brožúre Hansa Beimlera, niekdajšieho komunistického poslanca ríšskeho snemu, ktorého väznili v Dachau v období od apríla do mája 1933. Spomienky na pobyt v nacistickom zariadení mu vyšli v exile pod názvom Vražedný tábor Dachau: Štyri týždne pod hnedými banditmi v auguste toho istého roku. Najoddanejší prívrženci režimu však Beimlerovmu opisu vrážd a zločinov neverili a nemecké médiá sa o publikácii vyjadrovali ako o nástroji komunistickej propagandy.
Medzitým do Dachau prúdili ďalšie tisíce nepohodlných osôb. Väzňov tu popravovali aj za tie najmenšie priestupky obesením alebo zastrelením. Od roku 1942 vraždili zajatcov i počas lekárskych experimentov, pri ktorých testovali napríklad účinnosť nových liekov na maláriu a tuberkulózu.
Popravy navyše pravdepodobne prebiehali v tunajšej plynovej komore, hoci o tom neexistujú hodnoverné dôkazy (ako upozorňuje oficiálna internetová stránka múzea holokaustu v USA – www.ushmm.org). Vieme však o tom, že najmenej 2500 väzňov z Dachau usmrtili plynom na zámku Hartheim v Rakúsku. Celkovo tu uväznili zhruba dvestotisíc ľudí, z toho viac než pätina sa oslobodenia nedožila.
Kontroverzný postup osloboditeľov
Po oslobodení smutne známych vyhladzovacích táborov Osvienčim a Buchenwald a vzhľadom na vojenské úspechy Spojencov bolo nanajvýš jasné, že Hitlerov sen o tisícročnej ríši sa ocitol v troskách. Chápali to i obyvatelia mesta Dachau a členovia miestnej domobrany, ktorí sa spojili s utečencami z priľahlého koncentračného tábora, aby rozpútali ozbrojené povstanie v ranných hodinách dňa 28. apríla 1945. Rebelom sa podarilo obsadiť radnicu a poraziť tunajších policajtov, no darilo sa im len do príchodu dozorcov z táborového komplexu. Keď nacisti povstanie krvavo potlačili, veliteľ Martin Weiss a viacerí strážcovia z povestne krutej jednotky Umrlčie lebky (SS - Totenkopfverbände) zo strachu pred Američanmi radšej ušli.
29. apríla približne o 11. dopoludnia už stáli americkí vojaci pred bránami tábora. Na juhozápadnej strane dachauského komplexu odovzdal nemecký dôstojník Heinrich Wicker tábor brigádnemu generálovi americkej 42. divízie Henningovi Lindenovi. Wickera následne napriek kapitulácii zastrelili. Američanom skrátka pri pohľade na vagóny plné mŕtvol, hromady nehybných tiel a zúbožených väzňov „praskli nervy“...
Vraždenie pokračovalo pri strážnej veži B, kde príslušníci americkej armády strieľali do nacistov zoradených v dvojrade. K ďalšiemu incidentu sa priznal podplukovník 3. práporu 157. pešieho pluku americkej 45. divízie Felix Sparks v správe o oslobodzovaní Dachau: „ Ako som spozoroval, asi 60 nemeckých vojakov prichádzalo z rôznych smerov. Zajatcov strážila guľometná čata z roty I. Po niekoľkominútovom dohľade som sa vybral do väzenskej oblasti (koncentračného tábora – doplnil autor článku), potom, čo som odovzdal velenie jednému z mojich vojakov. Keď som sa vzdialil, počul som, ako guľometná čata, strážiaca zajatcov, zahájila paľbu. Okamžite som sa rozbehol k zbrani a odkopol som strelca svojou topánkou. Chytil som ho za golier a povedal: „Čo to, do čerta, robíte?“ Bol to mladý vojak, asi 19-ročný (vojak William C. Curtin – doplnil autor článku) a hystericky kričal. Odpovedal mi: „Podplukovník, snažili sa utiecť.“ Pochyboval som o tom, ale v každom prípade zabil asi dvanásť zajatcov a zranil niekoľko ďalších.“
Svedok udalosti, vojak John Lee, však Curtinovu výpoveď potvrdil, pričom uviedol, že keď Američania pred Nemcami umiestnili guľomet, nacisti spanikárili a rozutekali sa. Niekdajší plukovník americkej armády Howard Buechner popísal iný incident v knihe Dachau: Hodina pomstiteľa. Odohrať sa mal okolo tretej poobede, keď nadporučík Jack Bushyhead nariadil guľometnú paľbu do nacistov zoradených pozdĺž nemocničnej steny pri sklade s uhlím. Buechner tu napočítal celkom 346 obetí a podotkol, že americkí lekári zraneným esesákom odmietli pomôcť.
Medzi zhromaždenými nacistami bol príslušník Waffen SS Hans Linberger, ktorému sa podľa jeho vlastných slov podarilo prežiť iba preto, že predstieral vlastnú smrť. Vo svojej šokujúcej výpovedi Linberger okrem toho uviedol, že medzi preživších nemeckých vojakov hodil žiletky muž s páskou Červeného kríža na rukáve, aby sami ukončili svoje trápenie. Jeden z amerických dôstojníkov to však nedovolil a zranení dokonca mohli odtiahnuť telá svojich spolubojovníkov. Nadporučík Bushyhead sa neskôr obhajoval tým, že rozkaz na paľbu vydal, keď nemeckí vojaci nečakane vykročili dopredu...
Oficiálne vyšetrovanie okolností oslobodzovania tábora Dachau bolo ukončené 8. júna 1945 a súdny proces s vojakmi, zodpovednými za masaker nacistov, bol na príkaz generála Georgea S. Pattona znemožnený. Americká armáda napokon v rámci záverečnej správy, zverejnenej až v roku 1991, priznala niektoré prečiny, napríklad postrelenie štyroch neozbrojených esesákov nadporučíkom Walshom, ktorých mal „doraziť“ vojak Albert C. Pruitt, a taktiež potvrdila zabitie sedemnástich vojnových zajatcov na Walshov príkaz. Podplukovník Sparks zasa hovoril o tridsiatich až päťdesiatich obetiach na strane nacistov.
Odlišnú bilanciu však uviedol plukovník Buechner vo vyššie spomenutej knihe. Podľa neho bolo zabitých až 560 Nemcov, pričom 520 z nich majú na svedomí Američania a zvyšok rozzúrení väzni.
Po oslobodení smutne známych vyhladzovacích táborov Osvienčim a Buchenwald a vzhľadom na vojenské úspechy Spojencov bolo nanajvýš jasné, že Hitlerov sen o tisícročnej ríši sa ocitol v troskách. Chápali to i obyvatelia mesta Dachau a členovia miestnej domobrany, ktorí sa spojili s utečencami z priľahlého koncentračného tábora, aby rozpútali ozbrojené povstanie v ranných hodinách dňa 28. apríla 1945. Rebelom sa podarilo obsadiť radnicu a poraziť tunajších policajtov, no darilo sa im len do príchodu dozorcov z táborového komplexu. Keď nacisti povstanie krvavo potlačili, veliteľ Martin Weiss a viacerí strážcovia z povestne krutej jednotky Umrlčie lebky (SS - Totenkopfverbände) zo strachu pred Američanmi radšej ušli.
29. apríla približne o 11. dopoludnia už stáli americkí vojaci pred bránami tábora. Na juhozápadnej strane dachauského komplexu odovzdal nemecký dôstojník Heinrich Wicker tábor brigádnemu generálovi americkej 42. divízie Henningovi Lindenovi. Wickera následne napriek kapitulácii zastrelili. Američanom skrátka pri pohľade na vagóny plné mŕtvol, hromady nehybných tiel a zúbožených väzňov „praskli nervy“...
Vraždenie pokračovalo pri strážnej veži B, kde príslušníci americkej armády strieľali do nacistov zoradených v dvojrade. K ďalšiemu incidentu sa priznal podplukovník 3. práporu 157. pešieho pluku americkej 45. divízie Felix Sparks v správe o oslobodzovaní Dachau: „ Ako som spozoroval, asi 60 nemeckých vojakov prichádzalo z rôznych smerov. Zajatcov strážila guľometná čata z roty I. Po niekoľkominútovom dohľade som sa vybral do väzenskej oblasti (koncentračného tábora – doplnil autor článku), potom, čo som odovzdal velenie jednému z mojich vojakov. Keď som sa vzdialil, počul som, ako guľometná čata, strážiaca zajatcov, zahájila paľbu. Okamžite som sa rozbehol k zbrani a odkopol som strelca svojou topánkou. Chytil som ho za golier a povedal: „Čo to, do čerta, robíte?“ Bol to mladý vojak, asi 19-ročný (vojak William C. Curtin – doplnil autor článku) a hystericky kričal. Odpovedal mi: „Podplukovník, snažili sa utiecť.“ Pochyboval som o tom, ale v každom prípade zabil asi dvanásť zajatcov a zranil niekoľko ďalších.“
Svedok udalosti, vojak John Lee, však Curtinovu výpoveď potvrdil, pričom uviedol, že keď Američania pred Nemcami umiestnili guľomet, nacisti spanikárili a rozutekali sa. Niekdajší plukovník americkej armády Howard Buechner popísal iný incident v knihe Dachau: Hodina pomstiteľa. Odohrať sa mal okolo tretej poobede, keď nadporučík Jack Bushyhead nariadil guľometnú paľbu do nacistov zoradených pozdĺž nemocničnej steny pri sklade s uhlím. Buechner tu napočítal celkom 346 obetí a podotkol, že americkí lekári zraneným esesákom odmietli pomôcť.
Medzi zhromaždenými nacistami bol príslušník Waffen SS Hans Linberger, ktorému sa podľa jeho vlastných slov podarilo prežiť iba preto, že predstieral vlastnú smrť. Vo svojej šokujúcej výpovedi Linberger okrem toho uviedol, že medzi preživších nemeckých vojakov hodil žiletky muž s páskou Červeného kríža na rukáve, aby sami ukončili svoje trápenie. Jeden z amerických dôstojníkov to však nedovolil a zranení dokonca mohli odtiahnuť telá svojich spolubojovníkov. Nadporučík Bushyhead sa neskôr obhajoval tým, že rozkaz na paľbu vydal, keď nemeckí vojaci nečakane vykročili dopredu...
Oficiálne vyšetrovanie okolností oslobodzovania tábora Dachau bolo ukončené 8. júna 1945 a súdny proces s vojakmi, zodpovednými za masaker nacistov, bol na príkaz generála Georgea S. Pattona znemožnený. Americká armáda napokon v rámci záverečnej správy, zverejnenej až v roku 1991, priznala niektoré prečiny, napríklad postrelenie štyroch neozbrojených esesákov nadporučíkom Walshom, ktorých mal „doraziť“ vojak Albert C. Pruitt, a taktiež potvrdila zabitie sedemnástich vojnových zajatcov na Walshov príkaz. Podplukovník Sparks zasa hovoril o tridsiatich až päťdesiatich obetiach na strane nacistov.
Odlišnú bilanciu však uviedol plukovník Buechner vo vyššie spomenutej knihe. Podľa neho bolo zabitých až 560 Nemcov, pričom 520 z nich majú na svedomí Američania a zvyšok rozzúrení väzni.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
