Cintoríny v Moldave nad Bodvou II.
Pohrebiská v MČ Budulov Mestskú časť Moldavy nad Bodvou – Budulov – kedysi tvorili dve samostatné obce a nachádzajú sa v nej až tri cintoríny.
Z histórie Budulova
Podobne ako v prípade mesta Moldava nad Bodvou dostal aj Budulov meno podľa rieky Bodvy.
Vodný tok bol pre starých Budulovčanov dôležitý ako zdroj obživy a vytváral tiež akúsi prirodzenú prírodnú hranicu medzi niekdajšími samostatnými obcami - Veľkým a Malým Budulovom, ktoré boli neskôr zlúčené. O hraničnej funkcii rieky sa zmieňuje aj ručne písaná obecná kronika z roku 1933: „V dávnej dobe na oboch stranách Bodvy sa rozprestierali dve samostatné obce. Na ľavej strane Bodvy ležal vtedajší Veľký Budulov a na pravej strane Malý Budulov.“
V chotári dnešného Budulova sa rozprestierala osada zrejme už v 12. storočí. Vtedy však ešte pravdepodobne nebola rozdelená na dve časti.
Keď do Uhorska vpadli Mongoli (tzv. Tatári) v roku 1241, ich plienenie sa nevyhlo ani Budulovu.
Votrelci povraždili obyvateľov obce a vypálili domy, pričom rovnaký osud postihol okolité usadlosti. Po tomto vyčíňaní ukrutných nájazdníkov tunajšia osada de facto prestala existovať. Ak sa aj niekto zachránil, musel hľadať úkryt v blízkych krasových jaskyniach. Okolnosti späté s tatárskym vpádom vysvetľujú i to, prečo prvé zachované písomné údaje o obci pochádzajú z konca 13., resp. začiatku 14. storočia, hoci historici predpokladajú existenciu staršej osady.
Bádatelia viedli polemiky o datovaní prvej písomnej zmienky o obci (podľa niektorých spadá do obdobia rokov 1290 – 1300, podľa iných pochádza z roku 1314), preukázateľne sa však spomína v liste z 15. júna 1317. Táto písomnosť sa netýka priamo obce Budulov, ale sporu o hranice medzi neďalekými sídlami – obcou Peder a mestom Moldava nad Bodvou. No vyskytuje sa tu i názov „ville Bodolou“, ktorý sa nepochybne vzťahuje na Budulov. Z listu vyplýva, že cez obec už v tomto období viedla cesta prechádzajúca Turňou nad Bodvou (vzdialenou cca. 12 km) a Čečejovcami, ktoré sa nachádzajú zhruba vo vzdialenosti 10 km od Budulova.
Na základe archívnych prameňov je známe, že Budulov v 14. storočí podliehal jágerskej kapitule v dnešnom severnom Maďarsku, ktorej odvádzal cirkevnú daň. Význam obce musel byť veľký, pretože tu stál kostol a do svojho majetku Budulov prijali aj potomkovia šľachtického rodu Aba, z ktorého pochádzal uhorský kráľ Samuel Aba (panoval v rokoch 1041 – 1044), od ktorého mena je odvodený názov celej Abovskej stolice, resp. dnešného východoslovenského regiónu Abov.
Po Abovcoch bol vlastníkom obce šľachtic Peter Perényi, ktorému daroval Budulov spolu s Veľkou Idou, Komárovcami, Cesticami, Čečejovcami a Mokrancami kráľ Žigmund Luxemburský (uhorský kráľ v r. 1387 - 1437) začiatkom 15. storočia výmenou za to, že si vzal naspäť svoje statky v Berežskej župe (dnes časť územia severovýchodného Maďarska a západnej Ukrajiny).
Perényiovci sa ale z týchto majetkov dlho netešili - 27. marca 1471 ich odovzdali kráľovi Matejovi Korvínovi, uhorskému panovníkovi v r. 1458 – 1490. Pozoruhodný incident, v ktorom zohráva úlohu aj Budulov, sa odohral v roku 1495, keď sa zberači hrozna z Levoče rozhodli vyhnúť plateniu cla v Košiciach, a tak zamierili smerom na Jasov. Cestou sa zastavili vo Veľkom Budulove, kde si odpočinuli. O ich úmysloch sa však dopočuli Košičania, ktorí spurných Levočanov odvliekli so sebou...
Ťažko povedať, ako to s Levočanmi dopadlo, isté však je, že tento príbeh potvrdzuje existenciu dvoch častí obce, resp. dvoch obcí. Z inej písomnosti datovanej do roku 1427 možno vyčítať ich názvy – väčšia, s 22. usadlosťami sa nazývala „Bodola“ a jej majiteľom bol Ján Perényi. Druhá sa volala „Bodolo“, mala len 11. usadlostí a patrila Jakubovi Finkeiovi. No medzi ľudom sa zaužívali názvy „Malý Budulov“, vzťahujúci sa na obec na pravej strane rieky Bodva, a „Veľký Budulov“, ktorý sa týkal obce na ľavej strane.
Z histórie Budulova
Podobne ako v prípade mesta Moldava nad Bodvou dostal aj Budulov meno podľa rieky Bodvy.
Vodný tok bol pre starých Budulovčanov dôležitý ako zdroj obživy a vytváral tiež akúsi prirodzenú prírodnú hranicu medzi niekdajšími samostatnými obcami - Veľkým a Malým Budulovom, ktoré boli neskôr zlúčené. O hraničnej funkcii rieky sa zmieňuje aj ručne písaná obecná kronika z roku 1933: „V dávnej dobe na oboch stranách Bodvy sa rozprestierali dve samostatné obce. Na ľavej strane Bodvy ležal vtedajší Veľký Budulov a na pravej strane Malý Budulov.“
V chotári dnešného Budulova sa rozprestierala osada zrejme už v 12. storočí. Vtedy však ešte pravdepodobne nebola rozdelená na dve časti.
Keď do Uhorska vpadli Mongoli (tzv. Tatári) v roku 1241, ich plienenie sa nevyhlo ani Budulovu.
Votrelci povraždili obyvateľov obce a vypálili domy, pričom rovnaký osud postihol okolité usadlosti. Po tomto vyčíňaní ukrutných nájazdníkov tunajšia osada de facto prestala existovať. Ak sa aj niekto zachránil, musel hľadať úkryt v blízkych krasových jaskyniach. Okolnosti späté s tatárskym vpádom vysvetľujú i to, prečo prvé zachované písomné údaje o obci pochádzajú z konca 13., resp. začiatku 14. storočia, hoci historici predpokladajú existenciu staršej osady.
Bádatelia viedli polemiky o datovaní prvej písomnej zmienky o obci (podľa niektorých spadá do obdobia rokov 1290 – 1300, podľa iných pochádza z roku 1314), preukázateľne sa však spomína v liste z 15. júna 1317. Táto písomnosť sa netýka priamo obce Budulov, ale sporu o hranice medzi neďalekými sídlami – obcou Peder a mestom Moldava nad Bodvou. No vyskytuje sa tu i názov „ville Bodolou“, ktorý sa nepochybne vzťahuje na Budulov. Z listu vyplýva, že cez obec už v tomto období viedla cesta prechádzajúca Turňou nad Bodvou (vzdialenou cca. 12 km) a Čečejovcami, ktoré sa nachádzajú zhruba vo vzdialenosti 10 km od Budulova.
Na základe archívnych prameňov je známe, že Budulov v 14. storočí podliehal jágerskej kapitule v dnešnom severnom Maďarsku, ktorej odvádzal cirkevnú daň. Význam obce musel byť veľký, pretože tu stál kostol a do svojho majetku Budulov prijali aj potomkovia šľachtického rodu Aba, z ktorého pochádzal uhorský kráľ Samuel Aba (panoval v rokoch 1041 – 1044), od ktorého mena je odvodený názov celej Abovskej stolice, resp. dnešného východoslovenského regiónu Abov.
Po Abovcoch bol vlastníkom obce šľachtic Peter Perényi, ktorému daroval Budulov spolu s Veľkou Idou, Komárovcami, Cesticami, Čečejovcami a Mokrancami kráľ Žigmund Luxemburský (uhorský kráľ v r. 1387 - 1437) začiatkom 15. storočia výmenou za to, že si vzal naspäť svoje statky v Berežskej župe (dnes časť územia severovýchodného Maďarska a západnej Ukrajiny).
Perényiovci sa ale z týchto majetkov dlho netešili - 27. marca 1471 ich odovzdali kráľovi Matejovi Korvínovi, uhorskému panovníkovi v r. 1458 – 1490. Pozoruhodný incident, v ktorom zohráva úlohu aj Budulov, sa odohral v roku 1495, keď sa zberači hrozna z Levoče rozhodli vyhnúť plateniu cla v Košiciach, a tak zamierili smerom na Jasov. Cestou sa zastavili vo Veľkom Budulove, kde si odpočinuli. O ich úmysloch sa však dopočuli Košičania, ktorí spurných Levočanov odvliekli so sebou...
Ťažko povedať, ako to s Levočanmi dopadlo, isté však je, že tento príbeh potvrdzuje existenciu dvoch častí obce, resp. dvoch obcí. Z inej písomnosti datovanej do roku 1427 možno vyčítať ich názvy – väčšia, s 22. usadlosťami sa nazývala „Bodola“ a jej majiteľom bol Ján Perényi. Druhá sa volala „Bodolo“, mala len 11. usadlostí a patrila Jakubovi Finkeiovi. No medzi ľudom sa zaužívali názvy „Malý Budulov“, vzťahujúci sa na obec na pravej strane rieky Bodva, a „Veľký Budulov“, ktorý sa týkal obce na ľavej strane.
V 18. storočí sa miestni obyvatelia pridali na stranu odbojného kniežaťa Františka II. Rákociho (o Rákocim sa na našej stránke dočítatev našom článku Posledný rebel), ktorý v roku 1706 obec osobne navštívil. Jeho revolúcia však skončila neúspechom a jej následkom bol okrem obrovských strát na životoch (len na území Slovenska zahynulo v priebehu revolúcie asi 80 000 ľudí) i mor, ktorí zniesol zo sveta ďalšie tisíce ľudí. V oboch obciach zostalo iba pár obyvateľov, no v druhej polovici 18. storočia zrejme počet miestnej populácie narástol, pretože tu v roku 1767 postavili nový kostol v barokovom slohu. Sakrálny objekt vznikol na mieste pôvodného kostola. Na prelome 19. a 20. storočia alebo už o čosi skôr, v druhej polovici 19. storočia, sa obce zlúčili.
Zachované písomnosti z deväťdesiatych rokov 19. storočia spomínajú iba Budulov, no medzi obyvateľmi sa používali staré názvy častí obce i naďalej. Chotár obce rozdeľujú na časti Veľký a Malý Budulov aj katastrálne mapy z rokov 1940 až 1950.
Keď Trianonská zmluva z roku 1920 definitívne určila hranice medzi Maďarskom a Československom, obec sa i napriek početnej populácii maďarskej národnosti stala súčasťou spoločného štátu Čechov a Slovákov. K ČSR patrila až do novembra 1938, keď následkom Viedenskej arbitráži pripadla Maďarsku. V tomto období postihlo strašné utrpenie najmä miestnych Židov. Príslušníci komunity, ktorá sa do značnej miery zaslúžila o rozvoj obce, museli čeliť predsudkom, prenasledovaniu a nenávistnej propagande maďarských fašistov. Miestni Židia sa ocitli vo vagónoch pre dobytok a mierili v ústrety smrti. Do konca druhej svetovej vojny vyviezli z vtedajšieho územia Maďarska 570 000 Židov (z celkového počtu 820 – 850 000), pričom väčšina z nich zahynula v koncentračných táboroch.
Fašistickú nadvládu zvrhla až Červená armáda. Urputné boje medzi Sovietmi, Nemcami a ich spojencami sa tu odohrávali medzi 26. decembrom 1944 a 18. januárom 1945. Oslobodenie však malo aj odvrátenú stránku – skoro všetky budovy ľahli popolom, zničený bol i miestny most a kostol, ktorý v roku 1996 nahradil nový svätostánok Navštívenia Panny Márie.
Obec nestratila na svojom význame ani po 2. svetovej vojne, pretože bola od sedemdesiatych rokov minulého storočia až do Nežnej revolúcie sídlom jednotného roľníckeho družstva združujúceho šesť okolitých obcí (Mokrance, Drienovec, Peder, Debraď, Janík a Budulov). V súčasnosti túto epizódu z budulovských dejín pripomínajú len schátrané budovy a obrovské stajne. Budulov bol samostatnou obcou do 1. januára 1986, keď sa stal mestskou časťou Moldavy nad Bodvou.
Budulovské cintoríny
Skutočnosť, že sú v tejto mestskej časti tri cintoríny, odkazuje na jej bohatú históriu.
Pri ceste do Moldavy, vzdialenej zhruba 3 km od Budulova, leží pohrebisko, ktoré miestni nazývajú „veľký cintorín“. Návštevníka tu isto zaujme centrálny kríž z roku 1955 a najmä staré hroby príslušníkov rodu Martinidesz, ktorým patril Malý Budulov v druhej polovici 18. storočia. Pri malej dolnej bráne veľkého cintorína (nachádza sa tu i väčší vstup situovaný vyššie) sme si všimli upozornenie, že návštevu cintorína je potrebné vopred nahlásiť mestskej polícii, ktoré tu podľa hovorkyne mesta Moldava nad Bodvou PhDr. Jany Kovácsovej nedopatrením zostalo z čias, keď platili na území mesta prísne protipandemické opatrenia, vrátane uzatvorenia cintorínov. Toho času sa tu už odkaz na políciu nenachádza, pozostalí teda môžu pri dodržaní rozostupov pokojne navštíviť hroby svojich zosnulých.
Na druhom, menšom cintoríne pri ceste do obce Peder, opačným smerom od Moldavy, je nápadne menej hrobov, ale i tu sú pozoruhodné hrobky z 19. storočia, ako aj veľký kríž z roku 1956 a bližšie nedatovateľné drevené náhrobky v tvare krížov.
Na oboch spomenutých cintorínoch sú pochovaní miestny šľachtici, avšak hrob jedného z najvýznamnejších rodákov z Budulova, maliara Júliusa Andorka (1883 – 1909), ktorého si vážili aj v Paríži, na tomto pohrebisku nenájdete.
Výpočet budulovských cintorínov uzatvára židovský cintorín. Celý je obohnaný vysokým múrom a má iba jediný vchod, čím pripomína pevnosť.
Nachádza sa v poli na okraji tejto mestskej časti, vo väčšej vzdialenosti od obydlí, čo svedčí o úcte, ktorú Židia vzdávajú svojim mŕtvym. Pre judaistov je cintorín posvätná pôda a svoje hroby si starostlivo chránia pred vandalmi i zvedavými pohľadmi miestnych obyvateľov a návštevníkov Budulova.
Majú k tomu závažné dôvody späté nielen s ich kultúrnou tradíciou, ale i povedomím o antisemitizme. Veď stopy po živelnej nenávisti k Židom nachádzame na mnohých cintorínoch po celom Slovensku, kde sa práve židovské hroby stávajú predmetom útokov bezohľadných ľudí, u ktorých sa takýmto spôsobom prejavujú tie najúbohejšie pudy a defekty charakteru.
Nám sa podarilo odfotografovať židovské hroby takpovediac „naslepo“, spoza plotu. Toto pohrebisko je v obci jediné, ktoré sa nevyužíva. Na ostatných dvoch sa pochováva dodnes.
Zachované písomnosti z deväťdesiatych rokov 19. storočia spomínajú iba Budulov, no medzi obyvateľmi sa používali staré názvy častí obce i naďalej. Chotár obce rozdeľujú na časti Veľký a Malý Budulov aj katastrálne mapy z rokov 1940 až 1950.
Keď Trianonská zmluva z roku 1920 definitívne určila hranice medzi Maďarskom a Československom, obec sa i napriek početnej populácii maďarskej národnosti stala súčasťou spoločného štátu Čechov a Slovákov. K ČSR patrila až do novembra 1938, keď následkom Viedenskej arbitráži pripadla Maďarsku. V tomto období postihlo strašné utrpenie najmä miestnych Židov. Príslušníci komunity, ktorá sa do značnej miery zaslúžila o rozvoj obce, museli čeliť predsudkom, prenasledovaniu a nenávistnej propagande maďarských fašistov. Miestni Židia sa ocitli vo vagónoch pre dobytok a mierili v ústrety smrti. Do konca druhej svetovej vojny vyviezli z vtedajšieho územia Maďarska 570 000 Židov (z celkového počtu 820 – 850 000), pričom väčšina z nich zahynula v koncentračných táboroch.
Fašistickú nadvládu zvrhla až Červená armáda. Urputné boje medzi Sovietmi, Nemcami a ich spojencami sa tu odohrávali medzi 26. decembrom 1944 a 18. januárom 1945. Oslobodenie však malo aj odvrátenú stránku – skoro všetky budovy ľahli popolom, zničený bol i miestny most a kostol, ktorý v roku 1996 nahradil nový svätostánok Navštívenia Panny Márie.
Obec nestratila na svojom význame ani po 2. svetovej vojne, pretože bola od sedemdesiatych rokov minulého storočia až do Nežnej revolúcie sídlom jednotného roľníckeho družstva združujúceho šesť okolitých obcí (Mokrance, Drienovec, Peder, Debraď, Janík a Budulov). V súčasnosti túto epizódu z budulovských dejín pripomínajú len schátrané budovy a obrovské stajne. Budulov bol samostatnou obcou do 1. januára 1986, keď sa stal mestskou časťou Moldavy nad Bodvou.
Budulovské cintoríny
Skutočnosť, že sú v tejto mestskej časti tri cintoríny, odkazuje na jej bohatú históriu.
Pri ceste do Moldavy, vzdialenej zhruba 3 km od Budulova, leží pohrebisko, ktoré miestni nazývajú „veľký cintorín“. Návštevníka tu isto zaujme centrálny kríž z roku 1955 a najmä staré hroby príslušníkov rodu Martinidesz, ktorým patril Malý Budulov v druhej polovici 18. storočia. Pri malej dolnej bráne veľkého cintorína (nachádza sa tu i väčší vstup situovaný vyššie) sme si všimli upozornenie, že návštevu cintorína je potrebné vopred nahlásiť mestskej polícii, ktoré tu podľa hovorkyne mesta Moldava nad Bodvou PhDr. Jany Kovácsovej nedopatrením zostalo z čias, keď platili na území mesta prísne protipandemické opatrenia, vrátane uzatvorenia cintorínov. Toho času sa tu už odkaz na políciu nenachádza, pozostalí teda môžu pri dodržaní rozostupov pokojne navštíviť hroby svojich zosnulých.
Na druhom, menšom cintoríne pri ceste do obce Peder, opačným smerom od Moldavy, je nápadne menej hrobov, ale i tu sú pozoruhodné hrobky z 19. storočia, ako aj veľký kríž z roku 1956 a bližšie nedatovateľné drevené náhrobky v tvare krížov.
Na oboch spomenutých cintorínoch sú pochovaní miestny šľachtici, avšak hrob jedného z najvýznamnejších rodákov z Budulova, maliara Júliusa Andorka (1883 – 1909), ktorého si vážili aj v Paríži, na tomto pohrebisku nenájdete.
Výpočet budulovských cintorínov uzatvára židovský cintorín. Celý je obohnaný vysokým múrom a má iba jediný vchod, čím pripomína pevnosť.
Nachádza sa v poli na okraji tejto mestskej časti, vo väčšej vzdialenosti od obydlí, čo svedčí o úcte, ktorú Židia vzdávajú svojim mŕtvym. Pre judaistov je cintorín posvätná pôda a svoje hroby si starostlivo chránia pred vandalmi i zvedavými pohľadmi miestnych obyvateľov a návštevníkov Budulova.
Majú k tomu závažné dôvody späté nielen s ich kultúrnou tradíciou, ale i povedomím o antisemitizme. Veď stopy po živelnej nenávisti k Židom nachádzame na mnohých cintorínoch po celom Slovensku, kde sa práve židovské hroby stávajú predmetom útokov bezohľadných ľudí, u ktorých sa takýmto spôsobom prejavujú tie najúbohejšie pudy a defekty charakteru.
Nám sa podarilo odfotografovať židovské hroby takpovediac „naslepo“, spoza plotu. Toto pohrebisko je v obci jediné, ktoré sa nevyužíva. Na ostatných dvoch sa pochováva dodnes.
Pripravil a foto poskytol Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
Publikované na portáli SP net 02. 2022
Späť na tému O cintorínoch
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 22 fotografií
