Cintoríny v mestských častiach Sečoviec
V Sečovciach sme navštívili aj cintoríny v mestských častiach Kochanovce a Albínov, ako i miestne židovské pohrebisko.
Cintorín v MČ Kochanovce
V mestskej časti Kochanovce sa nachádza jeden zo štyroch cintorínov v Sečovciach. Podľa správcu Ľubomíra Podpinku, ktorý má na starosti aj pohrebisko v mestskej časti Albínov a hlavný mestský cintorín, miestni využívajú územie tohto cintorína na pohrebné účely prinajmenšom od 15. alebo 16. storočia.
Cintorín vyniká vďaka vysokým, starým stromom pôsobivou atmosférou. Trochu nevhodné je však umiestnenie kontajnera, ktorý sa nachádza hneď pri vstupnej bráne. Lepší dojem by vyvolávalo, keby bol niekde na okraji, prípadne maskovaný krovím. V porovnaní s mestským cintorínom je taktiež evidentné, že sa tomuto pietnemu miestu venuje oveľa menej pozornosti. Pán Podpinka však plánuje jeho úpravu.
Voľného miesta pre ďalšie hroby je tu dosť a je tu i značný počet náhrobkov v tvare krížov, ktoré sú zhotovené z dreva alebo železa.
Pamiatkovo chránené sú tri hroby – spoločný hrob, v ktorom ležia pozostatky sečovských statkárov Zsigmunda Szaba (1822 – 1902), Ilony Deák (1823 – 1871) a Pála Teglassyho (1885 – 1910). Druhým je spoločný hrob Jozsefne Pekáry (1815 – 1865) a Terézie Palasthy (dátum narodenia a úmrtia neznámy), príslušníčok rodov vlastniacich Kochanovce v 18. a 19. storočí. Posledný chránený hrob, ktorý vyniká svojím vzhľadom (ide o vápencový náhrobok s mramorovou doskou) patrí Imremu Bársymu (1829 – 1919).
Okrem toho tu natrafíte aj na drevený kríž „svaté misie“ z roku 1903 a tri ďalšie zaujímavé a vzácne kríže. Východný kríž postavil Juraj Baták s manželkou Merinou Kapiš v roku 1946 v súvislosti s vysťahovaním do Ameriky. Západný kríž postavila pravdepodobne v prvej polovici 20. storočia rodina Rosipajlová a tzv. kríž poklony oproti bráne postavil Juraj Hudák v roku 1927, aby ním uctil pamiatku syna, ktorý padol v prvej svetovej vojne.
Kochanovce z hľadiska histórie
Územie dediny Kochanovce bolo obývané už v prvej polovici 14. storočia, o čom svedčí darovacia listina kráľa Karola Róberta. V tomto dokumente z roku 1321 panovník potvrdil darovanie majetkov sečovského panstva vrátane Kochanoviec (v listine vystupujú pod názvom: „Kohan“) šľachtickému rodu Bokša. Potom sa vystriedalo ešte niekoľko majiteľov obce a rovnako sa menil aj jej názov (v r. 1448 „Kochan“, r. 1458 opäť „Kohan“, r. 1582 „Kohanfalua“, r. 1773 „Kohanowce“ a používal sa i maďarský tvar „Kohány“). Súčasné označenie „Kochanovce“ bolo po prvý raz preukázateľne použité až v roku 1927.
Začiatkom 17. storočia tu bolo 13 obývaných usadlostí, v roku 1715 ich ostalo len sedem. Obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom, pričom viacerí chovali aj kone a dobytok.
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia postihla Kochanovce tak isto ako mnohé iné dediny na Slovensku vysťahovalecká vlna. Ľudia utekali pred hladom a biedou najmä do Ameriky. Neskôr počet obyvateľov a domov opäť narástol (podľa sčítania z roku 1940 tu v 194. domoch žilo 970 ľudí). V apríli 1948 obec zlúčili so Sečovcami.
Cintorín v MČ Albínov
Okrajová mestská časť Albínov je situovaná približne 5 km od centra Sečoviec. Tunajší cintorín obklopujú polia a keďže je od začiatku Albínova vzdialený zhruba 200 metrov, nejedného návštevníka sa môže zmocniť pocit akoby sa ocitol uprostred pustiny.
Veľa náhrobkov zdobí kríž a architektonicky cenný je hlavne ústredný kríž oproti bráne.
Nie je tu ani jeden pamiatkovo chránený hrob, avšak narazili sme na hrob so zaujímavým nápisom: „Neplačte rodičia, bratia i vy sestry za mojím odchodom, lebo tak musí byť, že osud mi nedoprial z vami sa rozlúčiť.“ Hrob patrí Michalovi Tutkovi, ktorý zomrel ako 27-ročný v roku 1982. Tutkovi príbuzní na jeho pamiatku očividne nezabudli, miesto jeho posledného odpočinku skrášľuje množstvo kahancov a kytíc.
Toto malé pohrebisko je doslova preplnené hrobmi, čo nepôsobí práve najlepším dojmom, a nepekne vyzerá aj spadnutý plot a brána v zadnej časti. Preto chce pán Podpinka, ktorý sa doteraz zameriaval hlavne na skrášlenie mestského cintorína, tomuto pietnemu miestu venovať viac starostlivosti.
Na správcu Podpinku sme sa obrátili aj s otázkou, odkedy sa na tomto území pochováva. I keď si presným storočím nie je istý, predpokladá, že prvé hroby tu mohli vykopať približne pred piatimi až šiestimi storočiami.
Cintorín v MČ Kochanovce
V mestskej časti Kochanovce sa nachádza jeden zo štyroch cintorínov v Sečovciach. Podľa správcu Ľubomíra Podpinku, ktorý má na starosti aj pohrebisko v mestskej časti Albínov a hlavný mestský cintorín, miestni využívajú územie tohto cintorína na pohrebné účely prinajmenšom od 15. alebo 16. storočia.
Cintorín vyniká vďaka vysokým, starým stromom pôsobivou atmosférou. Trochu nevhodné je však umiestnenie kontajnera, ktorý sa nachádza hneď pri vstupnej bráne. Lepší dojem by vyvolávalo, keby bol niekde na okraji, prípadne maskovaný krovím. V porovnaní s mestským cintorínom je taktiež evidentné, že sa tomuto pietnemu miestu venuje oveľa menej pozornosti. Pán Podpinka však plánuje jeho úpravu.
Voľného miesta pre ďalšie hroby je tu dosť a je tu i značný počet náhrobkov v tvare krížov, ktoré sú zhotovené z dreva alebo železa.
Pamiatkovo chránené sú tri hroby – spoločný hrob, v ktorom ležia pozostatky sečovských statkárov Zsigmunda Szaba (1822 – 1902), Ilony Deák (1823 – 1871) a Pála Teglassyho (1885 – 1910). Druhým je spoločný hrob Jozsefne Pekáry (1815 – 1865) a Terézie Palasthy (dátum narodenia a úmrtia neznámy), príslušníčok rodov vlastniacich Kochanovce v 18. a 19. storočí. Posledný chránený hrob, ktorý vyniká svojím vzhľadom (ide o vápencový náhrobok s mramorovou doskou) patrí Imremu Bársymu (1829 – 1919).
Okrem toho tu natrafíte aj na drevený kríž „svaté misie“ z roku 1903 a tri ďalšie zaujímavé a vzácne kríže. Východný kríž postavil Juraj Baták s manželkou Merinou Kapiš v roku 1946 v súvislosti s vysťahovaním do Ameriky. Západný kríž postavila pravdepodobne v prvej polovici 20. storočia rodina Rosipajlová a tzv. kríž poklony oproti bráne postavil Juraj Hudák v roku 1927, aby ním uctil pamiatku syna, ktorý padol v prvej svetovej vojne.
Kochanovce z hľadiska histórie
Územie dediny Kochanovce bolo obývané už v prvej polovici 14. storočia, o čom svedčí darovacia listina kráľa Karola Róberta. V tomto dokumente z roku 1321 panovník potvrdil darovanie majetkov sečovského panstva vrátane Kochanoviec (v listine vystupujú pod názvom: „Kohan“) šľachtickému rodu Bokša. Potom sa vystriedalo ešte niekoľko majiteľov obce a rovnako sa menil aj jej názov (v r. 1448 „Kochan“, r. 1458 opäť „Kohan“, r. 1582 „Kohanfalua“, r. 1773 „Kohanowce“ a používal sa i maďarský tvar „Kohány“). Súčasné označenie „Kochanovce“ bolo po prvý raz preukázateľne použité až v roku 1927.
Začiatkom 17. storočia tu bolo 13 obývaných usadlostí, v roku 1715 ich ostalo len sedem. Obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom, pričom viacerí chovali aj kone a dobytok.
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia postihla Kochanovce tak isto ako mnohé iné dediny na Slovensku vysťahovalecká vlna. Ľudia utekali pred hladom a biedou najmä do Ameriky. Neskôr počet obyvateľov a domov opäť narástol (podľa sčítania z roku 1940 tu v 194. domoch žilo 970 ľudí). V apríli 1948 obec zlúčili so Sečovcami.
Cintorín v MČ Albínov
Okrajová mestská časť Albínov je situovaná približne 5 km od centra Sečoviec. Tunajší cintorín obklopujú polia a keďže je od začiatku Albínova vzdialený zhruba 200 metrov, nejedného návštevníka sa môže zmocniť pocit akoby sa ocitol uprostred pustiny.
Veľa náhrobkov zdobí kríž a architektonicky cenný je hlavne ústredný kríž oproti bráne.
Nie je tu ani jeden pamiatkovo chránený hrob, avšak narazili sme na hrob so zaujímavým nápisom: „Neplačte rodičia, bratia i vy sestry za mojím odchodom, lebo tak musí byť, že osud mi nedoprial z vami sa rozlúčiť.“ Hrob patrí Michalovi Tutkovi, ktorý zomrel ako 27-ročný v roku 1982. Tutkovi príbuzní na jeho pamiatku očividne nezabudli, miesto jeho posledného odpočinku skrášľuje množstvo kahancov a kytíc.
Toto malé pohrebisko je doslova preplnené hrobmi, čo nepôsobí práve najlepším dojmom, a nepekne vyzerá aj spadnutý plot a brána v zadnej časti. Preto chce pán Podpinka, ktorý sa doteraz zameriaval hlavne na skrášlenie mestského cintorína, tomuto pietnemu miestu venovať viac starostlivosti.
Na správcu Podpinku sme sa obrátili aj s otázkou, odkedy sa na tomto území pochováva. I keď si presným storočím nie je istý, predpokladá, že prvé hroby tu mohli vykopať približne pred piatimi až šiestimi storočiami.
Dejinný pohľad na Albínov
Obec Albínov pravdepodobne založili v prvých desaťročiach 13. storočia. Najstaršia písomná zmienka o nej pochádza z roku 1245. Ide o listinu uhorského kráľa Bela IV., kde je uvedená pod názvom „Albun“.
Dedina menila v priebehu storočí vlastníkov i názov (v r. 1322 - „Olbon“, r. 1329 - „Album“, r. 1351 – „Albon“, r. 1358 - „Alben“, r. 1526 - „Albyn“, r. 1601 opäť „Alben“, názvy „Albinov“ a súčasný tvar „Albínov“ sú datované do neskorších období). V 15. storočí tu bolo najmenej 18 sedliackych usadlostí, v roku 1601 bola osídlená len jedna usadlosť. O 32 rokov nato zastihla obec rana v podobe morovej epidémie.
Smutný osud postihol Albínov v roku 1647, keď dedinu vykradli a vypálili turecké vojská.
Potom život v obci znovu prekvital. Záznam z roku 1828 hovorí o Albínove ako o osade s deväťdesiatimi obyvateľmi, ktorí žili v deviatich domoch. V decembri 1944 tu sovietski vojaci umiestnili guľometné a mínometné hniezda, z ktorých ostreľovali pozície fašistov.
Albínov sa stal mestskou časťou Sečoviec v roku 1951 a začiatkom 21. storočia mal okolo 160 obyvateľov.
Zaujímavosťou je, že neďaleko tejto bývalej samostatnej obce, na ceste medzi Albínovom a zhruba 3 km vzdialeným Bačkovom, objavili v roku 1981 stopy po slovanskom sídlisku z 8. až 9. storočia, ktoré bolo súčasťou veľkomoravského štátu v čase jeho existencie (t. j. v rokoch 833 – 906/907).
Židovský cintorín v Sečovciach
Tunajšie židovské pohrebisko sa nachádza neďaleko mestského cintorína a v tesnej blízkosti materskej školy na Jarnej ulici. Hroby sú pomerne dobre zachované, ale nápisy na niektorých z nich už nie sú čitateľné.
Cintorín je pre verejnosť uzavretý, fotografovali sme teda za plotom. Celý priestor práve zahaľoval jemný opar hmly, akoby sa nad hrobmi vznášali duše mŕtvych... Väčšina hrobov pochádza z prvej polovice 20. a zrejme aj z 19. storočia. V súčasnosti sa tu už nepochováva.
Najstaršia známa správa o Židoch v Sečovciach pochádza z roku 1669. Pravdepodobne od 18. storočia tu existovala ich náboženská obec. V druhej polovici nasledujúceho storočia a začiatkom 20. storočia počet Židov prudko stúpal. Židovská náboženská obec bola treťou najpočetnejšou náboženskou organizáciou v meste (po rímskokatolíckej a gréckokatolíckej cirkvi) a v roku 1940 tu žilo viac ako 1300 Židov (t. j. okolo 30% obyvateľstva). Tí sa zaslúžili o významný rozvoj Sečoviec, pretože sa venovali obchodu a remeslám. Medzi tunajšími Židmi pôsobili i lekári, ktorí sa starali o zdravie miestnej populácie. V roku 1873 si Židia v Sečovciach postavili prvú synagógu. Potom, čo dvakrát vyhorela, vybudovali v roku 1904 ďalšiu. Južne od nej stála aj budova židovskej školy (celý komplex bol zbúraný v roku 1976).
Vcelku idylické časy narušila až zločinná politika doktora Tisa. Počas vlády jeho „štátostrany“ násilne deportovali 90% sečovských Židov. Vyše 1200 z nich zahynulo v koncentračných táboroch. Strašnú genocídu prežilo len zopár rodín. Niektoré z nich sa presťahovali do Košíc. No ešte v roku 2017 tu údajne žil jeden Žid.
Na záver si v skratke priblížme históriu Sečoviec.
Územie mesta bolo osídlené už v mladšej dobe kamennej (cca. 5000 – 4000 p. n. l.). V priebehu dejín sa tu vystriedali príslušníci rôznych kultúr – v praveku členovia bukovohorskej kultúry, neskôr pravdepodobne Kelti, Germáni a Slovania.
Prvá písomná zmienka (v tvare: „Zech“) je datovaná do roku 1245, ide o vyššie spomínanú listinu Bela IV., kde sa píše aj o Albínove. Z nasledujúcich období pochádzajú názvy „Zeech“, „Seczowczi“, „Galäcä“, „Galszeecz“ a i. Súčasné označenie bolo zaznamenané až v roku 1920.
V rokoch 1470 – 1490 v Sečovciach zasadal súd Zemplínskej župy. V priebehu povstania Štefana Bočkaja (1604 – 1606) sa mesto pridalo na stranu vzbúrencov. V rokoch 1633, 1644 - 1645, 1655, 1679 a 1739 postihla miestnych obyvateľov morová epidémia.
Tragédie zasiahli Sečovce aj v roku 1647, keď ich pustošili turecké vojská, ako i v čase povstania Františka II. Rákociho (1703 - 1711), keď zostali takmer vyľudnené. V roku 1831 mesto potrápila epidémia cholery a viacerí obyvatelia sa zapojili do Východoslovenského roľníckeho povstania.
Značné škody taktiež napáchali požiare z rokov 1831, 1872, 1895 a 1904. V roku 1883 rozhodla mestská rada o vysťahovaní Rómov z mesta na priľahlý pozemok, kde si založili osadu Habeš. Sečovce boli zdevastované i koncom druhej svetovej vojny, keď nemecké vojská 101. horskej pešej divízie a 500. trestného práporu spolu s maďarskými jednotkami zničili telekomunikáciu, elektrické vedenie, železničnú trať a stanicu, banku, poštu, okresný súd, tri kostoly, dva kaštiele, podmínovali všetky cesty a mosty, podpálili asi sto obytných domov, dva obilné sklady, pílu, dva mlyny a niekoľko tovární. Ozbrojeným stretom pri oslobodzovaní mesta padlo za obeť asi 1800 vojakov a 150 civilistov.
Po vojne nastal prudký rozvoj a v roku 1962 bol Sečovciam priznaný štatút mesta. V súčasnosti tu žije vyše 8500 obyvateľov, ktorí sa hlásia hlavne k slovenskej a rómskej národnosti. Niektorí Rómovia spôsobujú zvyšku populácie problémy. Preto s úmyslom eliminovať ich kriminalitu a záškoláctvo vznikla Rómska poriadková hliadka. Medzi najvýznamnejšie sečovské pamiatky patrí rímskokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie z roku 1494 a prícestná socha Piety z 18. storočia.
Obec Albínov pravdepodobne založili v prvých desaťročiach 13. storočia. Najstaršia písomná zmienka o nej pochádza z roku 1245. Ide o listinu uhorského kráľa Bela IV., kde je uvedená pod názvom „Albun“.
Dedina menila v priebehu storočí vlastníkov i názov (v r. 1322 - „Olbon“, r. 1329 - „Album“, r. 1351 – „Albon“, r. 1358 - „Alben“, r. 1526 - „Albyn“, r. 1601 opäť „Alben“, názvy „Albinov“ a súčasný tvar „Albínov“ sú datované do neskorších období). V 15. storočí tu bolo najmenej 18 sedliackych usadlostí, v roku 1601 bola osídlená len jedna usadlosť. O 32 rokov nato zastihla obec rana v podobe morovej epidémie.
Smutný osud postihol Albínov v roku 1647, keď dedinu vykradli a vypálili turecké vojská.
Potom život v obci znovu prekvital. Záznam z roku 1828 hovorí o Albínove ako o osade s deväťdesiatimi obyvateľmi, ktorí žili v deviatich domoch. V decembri 1944 tu sovietski vojaci umiestnili guľometné a mínometné hniezda, z ktorých ostreľovali pozície fašistov.
Albínov sa stal mestskou časťou Sečoviec v roku 1951 a začiatkom 21. storočia mal okolo 160 obyvateľov.
Zaujímavosťou je, že neďaleko tejto bývalej samostatnej obce, na ceste medzi Albínovom a zhruba 3 km vzdialeným Bačkovom, objavili v roku 1981 stopy po slovanskom sídlisku z 8. až 9. storočia, ktoré bolo súčasťou veľkomoravského štátu v čase jeho existencie (t. j. v rokoch 833 – 906/907).
Židovský cintorín v Sečovciach
Tunajšie židovské pohrebisko sa nachádza neďaleko mestského cintorína a v tesnej blízkosti materskej školy na Jarnej ulici. Hroby sú pomerne dobre zachované, ale nápisy na niektorých z nich už nie sú čitateľné.
Cintorín je pre verejnosť uzavretý, fotografovali sme teda za plotom. Celý priestor práve zahaľoval jemný opar hmly, akoby sa nad hrobmi vznášali duše mŕtvych... Väčšina hrobov pochádza z prvej polovice 20. a zrejme aj z 19. storočia. V súčasnosti sa tu už nepochováva.
Najstaršia známa správa o Židoch v Sečovciach pochádza z roku 1669. Pravdepodobne od 18. storočia tu existovala ich náboženská obec. V druhej polovici nasledujúceho storočia a začiatkom 20. storočia počet Židov prudko stúpal. Židovská náboženská obec bola treťou najpočetnejšou náboženskou organizáciou v meste (po rímskokatolíckej a gréckokatolíckej cirkvi) a v roku 1940 tu žilo viac ako 1300 Židov (t. j. okolo 30% obyvateľstva). Tí sa zaslúžili o významný rozvoj Sečoviec, pretože sa venovali obchodu a remeslám. Medzi tunajšími Židmi pôsobili i lekári, ktorí sa starali o zdravie miestnej populácie. V roku 1873 si Židia v Sečovciach postavili prvú synagógu. Potom, čo dvakrát vyhorela, vybudovali v roku 1904 ďalšiu. Južne od nej stála aj budova židovskej školy (celý komplex bol zbúraný v roku 1976).
Vcelku idylické časy narušila až zločinná politika doktora Tisa. Počas vlády jeho „štátostrany“ násilne deportovali 90% sečovských Židov. Vyše 1200 z nich zahynulo v koncentračných táboroch. Strašnú genocídu prežilo len zopár rodín. Niektoré z nich sa presťahovali do Košíc. No ešte v roku 2017 tu údajne žil jeden Žid.
Na záver si v skratke priblížme históriu Sečoviec.
Územie mesta bolo osídlené už v mladšej dobe kamennej (cca. 5000 – 4000 p. n. l.). V priebehu dejín sa tu vystriedali príslušníci rôznych kultúr – v praveku členovia bukovohorskej kultúry, neskôr pravdepodobne Kelti, Germáni a Slovania.
Prvá písomná zmienka (v tvare: „Zech“) je datovaná do roku 1245, ide o vyššie spomínanú listinu Bela IV., kde sa píše aj o Albínove. Z nasledujúcich období pochádzajú názvy „Zeech“, „Seczowczi“, „Galäcä“, „Galszeecz“ a i. Súčasné označenie bolo zaznamenané až v roku 1920.
V rokoch 1470 – 1490 v Sečovciach zasadal súd Zemplínskej župy. V priebehu povstania Štefana Bočkaja (1604 – 1606) sa mesto pridalo na stranu vzbúrencov. V rokoch 1633, 1644 - 1645, 1655, 1679 a 1739 postihla miestnych obyvateľov morová epidémia.
Tragédie zasiahli Sečovce aj v roku 1647, keď ich pustošili turecké vojská, ako i v čase povstania Františka II. Rákociho (1703 - 1711), keď zostali takmer vyľudnené. V roku 1831 mesto potrápila epidémia cholery a viacerí obyvatelia sa zapojili do Východoslovenského roľníckeho povstania.
Značné škody taktiež napáchali požiare z rokov 1831, 1872, 1895 a 1904. V roku 1883 rozhodla mestská rada o vysťahovaní Rómov z mesta na priľahlý pozemok, kde si založili osadu Habeš. Sečovce boli zdevastované i koncom druhej svetovej vojny, keď nemecké vojská 101. horskej pešej divízie a 500. trestného práporu spolu s maďarskými jednotkami zničili telekomunikáciu, elektrické vedenie, železničnú trať a stanicu, banku, poštu, okresný súd, tri kostoly, dva kaštiele, podmínovali všetky cesty a mosty, podpálili asi sto obytných domov, dva obilné sklady, pílu, dva mlyny a niekoľko tovární. Ozbrojeným stretom pri oslobodzovaní mesta padlo za obeť asi 1800 vojakov a 150 civilistov.
Po vojne nastal prudký rozvoj a v roku 1962 bol Sečovciam priznaný štatút mesta. V súčasnosti tu žije vyše 8500 obyvateľov, ktorí sa hlásia hlavne k slovenskej a rómskej národnosti. Niektorí Rómovia spôsobujú zvyšku populácie problémy. Preto s úmyslom eliminovať ich kriminalitu a záškoláctvo vznikla Rómska poriadková hliadka. Medzi najvýznamnejšie sečovské pamiatky patrí rímskokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie z roku 1494 a prícestná socha Piety z 18. storočia.
Pripravil a foto poskytol Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
Publikované na portáli SP net 03. 2022
Späť na tému O cintorínoch
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 16 fotografií
