Cintoríny v Družstevnej pri Hornáde
Neďaleko Košíc sa nachádza obec Družstevná pri Hornáde, ktorá má v správe dva cintoríny. Pohrebisko v miestnej časti Tepličany je situované na strmom kopci a cintorín v katastrálnom území Malá Vieska sa rozprestiera vedľa kostola Narodenia Panny Márie zo začiatku 19. storočia.
Cintorín v časti Tepličany
Miestna časť Tepličany bola pôvodne samostatnou dedinou, ktorá spolu s časťou Malá Vieska vytvára Družstevnú pri Hornáde od roku 1961, pričom v rokoch 1961 až 2003 boli súčasťou obce aj Kostoľany nad Hornádom.
Tepličany pravdepodobne jestvovali už v 13. storočí, no najstarší písomný doklad o ich existencii pochádza z roku 1423. V dávnych dobách patrili do panstva hradu Sokoľ, neskôr sa stal ich majiteľom Matúš z Pavloviec a v roku 1429 obec získalo mesto Košice.
Maďarský vplyv, typický pre juhovýchod Slovenska, tu bol iba slabý, o čom svedčí lexikón z roku 1773, kde sa Tepličany spomínajú ako slovenská dedina (pod názvom: Czepliczany, ale i pod maďarským ekvivalentom: Tapolcsán). Súčasné pomenovanie pochádza z minulého storočia. Tunajším cintorínom prechádza schodisko a hroby sú umiestnené po jeho oboch stranách. Kto vyšliape až celkom nahor, bude odmenený čarokrásnym výhľadom na okolitú krajinu. Podmanivú atmosféru tohto miesta ešte väčšmi umocňuje spev vtákov a vysoký kamenný kríž. Rušivo pôsobia len železné stožiare.
Dom smútku rozlohou nepatrí medzi najväčšie, no svoj účel plní. Prívod vody tu zabezpečuje obecný vodovod.
Cintorín v časti Malá Vieska
Z pohrebiska v katastrálnom území Tepličany sa presunieme do časti Malá Vieska.
Už rad krížov pri plote cintorína naznačuje, že nejde o bežné pohrebisko. Kostol Narodenia panny Márie, situovaný v jeho tesnej blízkosti, je totiž od roku 1999 oficiálnym pútnickým miestom Košickej arcidiecézy. Prečo je to tak si vysvetlíme o chvíľu, teraz sa však poďme pozrieť bližšie na tunajší cintorín.
Ten je, podobne ako v prípade svojho náprotivku v Tepličanoch, pekne udržiavaný a pomerne rozľahlý, vďaka čomu je tu dostatok voľnej plochy na pochovávanie. Na hlavnom kríži je nápis z Evanjelia podľa svätého Jána, 11:25: „Ja som vzkriesenie a život.“
Odkaz na rovnaký verš (v plnom znení: „Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, aj keď zomrie, bude žiť.“) nájdeme napríklad aj na ústrednom kríži cintorína svätej Rozálie v Košiciach (článok o tomto pohrebisku nájdete na adrese: Cintorín svätej Rozálie).
Nedostatkom tohto pietneho miesta je absencia vodovodnej prípojky, obec tu však plánuje vystavať studňu.
Tak ako v Tepličanoch, riadi sa i prevádzka tohto cintorína súčasnými epidemiologickými opatreniami. Platí teda režim základ (t. j. vstupovať môžu všetci bez ohľadu na ich prípadné očkovanie, prekonanie choroby alebo výsledok testovania na koronavírus), povinné sú respirátory a dezinfekcia.
Obec zabezpečuje správu oboch cintorínov a okrem toho i výkop jám.
Chránené hroby sa nenachádzajú ani na jednom z pohrebísk a väčšina pohrebov sa realizovala formou uloženia telesných pozostatkov do zeme. Začiatky pochovávania na území dnešných pohrebísk v Družstevnej pri Hornáde siahajú do 17. až 18. storočia.
Cintorín v časti Tepličany
Miestna časť Tepličany bola pôvodne samostatnou dedinou, ktorá spolu s časťou Malá Vieska vytvára Družstevnú pri Hornáde od roku 1961, pričom v rokoch 1961 až 2003 boli súčasťou obce aj Kostoľany nad Hornádom.
Tepličany pravdepodobne jestvovali už v 13. storočí, no najstarší písomný doklad o ich existencii pochádza z roku 1423. V dávnych dobách patrili do panstva hradu Sokoľ, neskôr sa stal ich majiteľom Matúš z Pavloviec a v roku 1429 obec získalo mesto Košice.
Maďarský vplyv, typický pre juhovýchod Slovenska, tu bol iba slabý, o čom svedčí lexikón z roku 1773, kde sa Tepličany spomínajú ako slovenská dedina (pod názvom: Czepliczany, ale i pod maďarským ekvivalentom: Tapolcsán). Súčasné pomenovanie pochádza z minulého storočia. Tunajším cintorínom prechádza schodisko a hroby sú umiestnené po jeho oboch stranách. Kto vyšliape až celkom nahor, bude odmenený čarokrásnym výhľadom na okolitú krajinu. Podmanivú atmosféru tohto miesta ešte väčšmi umocňuje spev vtákov a vysoký kamenný kríž. Rušivo pôsobia len železné stožiare.
Dom smútku rozlohou nepatrí medzi najväčšie, no svoj účel plní. Prívod vody tu zabezpečuje obecný vodovod.
Cintorín v časti Malá Vieska
Z pohrebiska v katastrálnom území Tepličany sa presunieme do časti Malá Vieska.
Už rad krížov pri plote cintorína naznačuje, že nejde o bežné pohrebisko. Kostol Narodenia panny Márie, situovaný v jeho tesnej blízkosti, je totiž od roku 1999 oficiálnym pútnickým miestom Košickej arcidiecézy. Prečo je to tak si vysvetlíme o chvíľu, teraz sa však poďme pozrieť bližšie na tunajší cintorín.
Ten je, podobne ako v prípade svojho náprotivku v Tepličanoch, pekne udržiavaný a pomerne rozľahlý, vďaka čomu je tu dostatok voľnej plochy na pochovávanie. Na hlavnom kríži je nápis z Evanjelia podľa svätého Jána, 11:25: „Ja som vzkriesenie a život.“
Odkaz na rovnaký verš (v plnom znení: „Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, aj keď zomrie, bude žiť.“) nájdeme napríklad aj na ústrednom kríži cintorína svätej Rozálie v Košiciach (článok o tomto pohrebisku nájdete na adrese: Cintorín svätej Rozálie).
Nedostatkom tohto pietneho miesta je absencia vodovodnej prípojky, obec tu však plánuje vystavať studňu.
Tak ako v Tepličanoch, riadi sa i prevádzka tohto cintorína súčasnými epidemiologickými opatreniami. Platí teda režim základ (t. j. vstupovať môžu všetci bez ohľadu na ich prípadné očkovanie, prekonanie choroby alebo výsledok testovania na koronavírus), povinné sú respirátory a dezinfekcia.
Obec zabezpečuje správu oboch cintorínov a okrem toho i výkop jám.
Chránené hroby sa nenachádzajú ani na jednom z pohrebísk a väčšina pohrebov sa realizovala formou uloženia telesných pozostatkov do zeme. Začiatky pochovávania na území dnešných pohrebísk v Družstevnej pri Hornáde siahajú do 17. až 18. storočia.
Podľa vyjadrenia referentky výstavby a rozvoja obce Ing. Zuzany Ondo-Eštokovej tu zaznamenali od vypuknutia pandémie ochorenia COVID- 19 v roku 2020 mierny nárast úmrtí. Kvôli epidemiologickej situácii nesmeli byť zomrelí na koronavírus uložení počas smútočného obradu v otvorených rakvách. S telami ostatných zosnulých sa mohli pozostalí rozlúčiť v závislosti od priania príbuzných.
Na tunajších cintorínoch môže byť pochovaný občan s trvalým pobytom v obci, ale aj osoba, ktorá sa v Družstevnej pri Hornáde počas života zdržiavala. Teda napríklad chatár či „cezpoľný“ učiteľ miestnej základnej školy.
Poplatky za nájom hrobového miesta na cintorínoch v Družstevnej pri Hornáde určuje príloha Všeobecného záväzného nariadenia č. 3/2019 takto:
a) Nájom hrobového miesta pre jednohrob na 17 rokov - 30,00 €
b) Obnova nájmu pre jednohrob o ďalších 10 rokov - 20,00 €
c) Nájom hrobového miesta pre detský hrob na 17 rokov - 20,00 €
d) Obnova nájmu hrobového miesta pre detský hrob o ďalších 10 rokov - 10,00 €
e) Nájom dvojhrobového miesta vedľa seba na 17 rokov - 60,00 €
f) Obnova dvojhrobového miesta vedľa seba na ďalších 10 rokov - 40,00 €
g) Nájom pre urnový hrob v zemi na 10 rokov - 10,00 €
h) Obnova nájmu pre urnový hrob v zemi na ďalších 10 rokov - 10,00 €
Pre občana, ktorý nemal trvalé bydlisko v Družstevnej pri Hornáde, však sú ceny desaťnásobné.
A keďže sme práve vyčerpali základné informácie o miestnych cintorínoch, presunieme sa do sféry histórie tejto časti obce.
Malú Viesku zrejme založili až po Tepličanoch. Prvý raz sa spomína v písomnosti z roku 1423 (pod názvom: Wyflaw, t. j. nová Ves) a spolu s druhou časťou súčasnej obce kedysi patrila k hradu Sokoľ, no neskôr sa dostala pod patronát mesta Košice. I tu sa usadilo prevažne slovenské obyvateľstvo a popri geografických názvoch v slovenčine ako napríklad „Mala Weska“ (r. 1773) alebo „Malá Wieska“ (r. 1808) nájdeme v historických listinách aj maďarské podoby jej mena - „Kysfflaw“ (r. 1555) či „Kisfalu“ (r. 1773). Súčasné pomenovanie teda prešlo rôznymi obmenami a ustálilo sa až v dvadsiatom storočí.
Miestny kostolík bol postavený v roku 1433, ale keď doňho v roku 1773 priviezli kópiu póčskej madony, prestal kapacitne vyhovovať a nahradil ho nový chrám v neskorobarokovom štýle.
I keď originál zázračného obrazu Panny Márie z Póču (dnes mestečko Máriapócs v severovýchodnom Maďarsku), ktorý údajne v novembri 1696 po tri dni a tri noci ronil slzy, previezli na príkaz cisára Leopolda I. do Viedne, kde ho v Dóme svätého Štefana vystavujú dodnes, veriacim stačilo pozrieť na jeho napodobneninu, aby pocítili dotyk božej ruky.
Ďalšia kópia síce bola uložená v košickom Dóme svätej Alžbety, no kostol v meste má celkom inú atmosféru, než pútnické miesto v Malej Vieske, situované uprostred tichej prírody.
Práve tu sa človek môže kochať nádherou stvorenia a blízkosť cintorína navyše zvyšuje účinok rozjímania o pominuteľnosti, ale i zmysle života.
Napodobneninu obrazu z Póču popisuje cirkevný dokument z roku 1775: „Na obraze Panny Márie boli dvoje strieborných lúčov, veľkých strieborných lúčov, jeden okolo Panny Márie, druhý okolo Ježiša. Obraz bol korunovaný – strieborné korunky zadovážili košickí mešťania. Iné červené korunky kombinované so zlatom darovala grófka Čákiová. Obraz mal aj tretiu sadu koruniek. K obrazu patrilo niekoľko votívnych (t. j. darovaných – pozn. red.) plášťov (šiat): 4 červené, 6 bielych, 7 čiernych, niekoľko ďalších.“
Podrobne sa o ňom rozpisujú aj Gabriel Benka-Rybár a Peter Zubko v knihe Udalosti nadprirodzenej povahy na území Košickej arcidiecézy (2014): „Božia Matka na zázračnom obraze pravou rukou ukazuje na dieťa, ktoré sedí vzpriamene, v ľavej ruke drží kvet a pravou žehná. Ikona Bohorodičky je napísaná podľa ikonopiseckej tradície východnej cirkvi, je jednoduchá, dôstojná, ba až obradne strnulá. Na jej tvári sú výrazne veľké oči, ktorými pozerá na dieťa a rukou ukazuje ako na kráľa. Ježišov kvet otočený kalichom hore vyjadruje prijímanie Božích darov.“
Význam kostola ešte viac vzrástol v októbri 1831, keď pápež Gregor XVI. udelil plnomocné odpustky pútnikom, ktorí tu prídu v deň sviatku narodenia matky Spasiteľa, čiže ôsmeho septembra. Odvtedy navštívili túto vyše dvestoročnú sakrálnu stavbu tisíce pútnikov.
Na tunajších cintorínoch môže byť pochovaný občan s trvalým pobytom v obci, ale aj osoba, ktorá sa v Družstevnej pri Hornáde počas života zdržiavala. Teda napríklad chatár či „cezpoľný“ učiteľ miestnej základnej školy.
Poplatky za nájom hrobového miesta na cintorínoch v Družstevnej pri Hornáde určuje príloha Všeobecného záväzného nariadenia č. 3/2019 takto:
a) Nájom hrobového miesta pre jednohrob na 17 rokov - 30,00 €
b) Obnova nájmu pre jednohrob o ďalších 10 rokov - 20,00 €
c) Nájom hrobového miesta pre detský hrob na 17 rokov - 20,00 €
d) Obnova nájmu hrobového miesta pre detský hrob o ďalších 10 rokov - 10,00 €
e) Nájom dvojhrobového miesta vedľa seba na 17 rokov - 60,00 €
f) Obnova dvojhrobového miesta vedľa seba na ďalších 10 rokov - 40,00 €
g) Nájom pre urnový hrob v zemi na 10 rokov - 10,00 €
h) Obnova nájmu pre urnový hrob v zemi na ďalších 10 rokov - 10,00 €
Pre občana, ktorý nemal trvalé bydlisko v Družstevnej pri Hornáde, však sú ceny desaťnásobné.
A keďže sme práve vyčerpali základné informácie o miestnych cintorínoch, presunieme sa do sféry histórie tejto časti obce.
Malú Viesku zrejme založili až po Tepličanoch. Prvý raz sa spomína v písomnosti z roku 1423 (pod názvom: Wyflaw, t. j. nová Ves) a spolu s druhou časťou súčasnej obce kedysi patrila k hradu Sokoľ, no neskôr sa dostala pod patronát mesta Košice. I tu sa usadilo prevažne slovenské obyvateľstvo a popri geografických názvoch v slovenčine ako napríklad „Mala Weska“ (r. 1773) alebo „Malá Wieska“ (r. 1808) nájdeme v historických listinách aj maďarské podoby jej mena - „Kysfflaw“ (r. 1555) či „Kisfalu“ (r. 1773). Súčasné pomenovanie teda prešlo rôznymi obmenami a ustálilo sa až v dvadsiatom storočí.
Miestny kostolík bol postavený v roku 1433, ale keď doňho v roku 1773 priviezli kópiu póčskej madony, prestal kapacitne vyhovovať a nahradil ho nový chrám v neskorobarokovom štýle.
I keď originál zázračného obrazu Panny Márie z Póču (dnes mestečko Máriapócs v severovýchodnom Maďarsku), ktorý údajne v novembri 1696 po tri dni a tri noci ronil slzy, previezli na príkaz cisára Leopolda I. do Viedne, kde ho v Dóme svätého Štefana vystavujú dodnes, veriacim stačilo pozrieť na jeho napodobneninu, aby pocítili dotyk božej ruky.
Ďalšia kópia síce bola uložená v košickom Dóme svätej Alžbety, no kostol v meste má celkom inú atmosféru, než pútnické miesto v Malej Vieske, situované uprostred tichej prírody.
Práve tu sa človek môže kochať nádherou stvorenia a blízkosť cintorína navyše zvyšuje účinok rozjímania o pominuteľnosti, ale i zmysle života.
Napodobneninu obrazu z Póču popisuje cirkevný dokument z roku 1775: „Na obraze Panny Márie boli dvoje strieborných lúčov, veľkých strieborných lúčov, jeden okolo Panny Márie, druhý okolo Ježiša. Obraz bol korunovaný – strieborné korunky zadovážili košickí mešťania. Iné červené korunky kombinované so zlatom darovala grófka Čákiová. Obraz mal aj tretiu sadu koruniek. K obrazu patrilo niekoľko votívnych (t. j. darovaných – pozn. red.) plášťov (šiat): 4 červené, 6 bielych, 7 čiernych, niekoľko ďalších.“
Podrobne sa o ňom rozpisujú aj Gabriel Benka-Rybár a Peter Zubko v knihe Udalosti nadprirodzenej povahy na území Košickej arcidiecézy (2014): „Božia Matka na zázračnom obraze pravou rukou ukazuje na dieťa, ktoré sedí vzpriamene, v ľavej ruke drží kvet a pravou žehná. Ikona Bohorodičky je napísaná podľa ikonopiseckej tradície východnej cirkvi, je jednoduchá, dôstojná, ba až obradne strnulá. Na jej tvári sú výrazne veľké oči, ktorými pozerá na dieťa a rukou ukazuje ako na kráľa. Ježišov kvet otočený kalichom hore vyjadruje prijímanie Božích darov.“
Význam kostola ešte viac vzrástol v októbri 1831, keď pápež Gregor XVI. udelil plnomocné odpustky pútnikom, ktorí tu prídu v deň sviatku narodenia matky Spasiteľa, čiže ôsmeho septembra. Odvtedy navštívili túto vyše dvestoročnú sakrálnu stavbu tisíce pútnikov.
Pripravil a foto poskytol Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
Publikované na portáli SP net 03. 2022
Späť na tému O cintorínoch
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších komentovaných 34 fotografií
