Cintoríny sú kamennou kronikou...
Aj pred viac ako tristo rokmi pretekali širokým korytom vody Dunaja cez vtedajší Pressburg, alebo ak chcete Pozsony. Už vtedy bolo niekoľko desaťročí dopriate aj tunajšej židovskej komunite užívať pomerne pokojný život obyvateľov korunovačného mesta. Prichádzali na svet, rodili sa i umierali. V roku 1714 udelil gróf Mikuláš Pálffy päťdesiatim židovským rodinám z Podhradia a Zuckermandlu ochrannú listinu so zvláštnymi výsadami. Z tohto obdobia sa zachovala v Mestskom archíve žiadosť o pozemok na založenie cintorína neďaleko židovského geta, ktoré sa nachádzalo na dunajskom nábreží.
Židia dostali pozemok do prenájmu, ale nakoľko ich viera nepovoľuje pochovávať na prenajatom pozemku, bolo im neskôr umožnené ho odkúpiť. Presný dátum prvého pohrebu nepoznáme, ale neskoršie udalosti nám potvrdili, že asi po sto rokoch už plocha cintorína nestačila, a preto ju prekryli vrstvou zeminy, do ktorej pokračovali v pochovávaní. Podľa židovských tradícií mŕtvych nemožno exhumovať, ani rušiť staré hroby. Neskôr sa zistilo, že tento spôsob pochovávania zopakovali ešte raz. Cintorín v roku 1847 prestali používať na pochovávanie. Dovtedy sa na jeho území nachádzalo asi 6 000 hrobov.
Starý bratislavský židovský cintorín mal obzvlášť pohnutý osud. Žiaľ, možno každý z vás by vedel vymenovať dojemný príbeh, ktoréhosi židovského cintorína. Dvadsiate storočie bolo nesmierne krutou dobou pre Židov i pre hroby ich predkov.
Židovský cintorín na dunajskom nábreží bol nerušeným miestom posledného odpočinku až do roku 1943. Vtedajšia slovenská vláda sa rozhodla vybudovať popod bratislavské Hradné bralo tunel, ktorého vyústenie a cestná komunikácia mali viesť priamo cez Starý židovský cintorín. Hrozila mu likvidácia. A v dobe, keď Židov hanlivo označkovali, zbavili ich všetkých ľudských práv a prvé obete boli odvážané do táborov smrti, našli sa statoční jedinci, ktorým sa podarilo s obrovským úsilím a určite i s nemalým finančným nasadením zachrániť aspoň malú časť cintorína s hrobmi dvadsiatich dvoch najvýznamnejších duchovných predstaviteľov ortodoxného židovstva a vzácnych príslušníkov tunajšej náboženskej obce, uprostred s hrobom Chatama Sofera.
Po zvýšení okolitého terénu v rámci regulácie koryta Dunaja obmurovali zachovanú časť cintorína betónovými stenami a prekryli oceľobetónovým stropom. Starý cintorín sa ocitol v podzemí.
Príslušníkom pohrebného bratstva Chevra Kadiša pod dohľadom rabínov bolo umožnené uložiť exhumované telesné pozostatky do dvoch spoločných hrobov na neďalekom novšom ortodoxnom cintoríne na Žižkovej ulici.
Tak, ako zmizol cintorín z povrchu dunajského nábrežia, zmizlo priam symbolicky aj židovské obyvateľstvo. Podľa sčítania ľudu mala bratislavská židovská komunita v roku 1940 viac ako 15 000 členov. Holokaust prežilo len asi 3 500 osôb.
Židia dostali pozemok do prenájmu, ale nakoľko ich viera nepovoľuje pochovávať na prenajatom pozemku, bolo im neskôr umožnené ho odkúpiť. Presný dátum prvého pohrebu nepoznáme, ale neskoršie udalosti nám potvrdili, že asi po sto rokoch už plocha cintorína nestačila, a preto ju prekryli vrstvou zeminy, do ktorej pokračovali v pochovávaní. Podľa židovských tradícií mŕtvych nemožno exhumovať, ani rušiť staré hroby. Neskôr sa zistilo, že tento spôsob pochovávania zopakovali ešte raz. Cintorín v roku 1847 prestali používať na pochovávanie. Dovtedy sa na jeho území nachádzalo asi 6 000 hrobov.
Starý bratislavský židovský cintorín mal obzvlášť pohnutý osud. Žiaľ, možno každý z vás by vedel vymenovať dojemný príbeh, ktoréhosi židovského cintorína. Dvadsiate storočie bolo nesmierne krutou dobou pre Židov i pre hroby ich predkov.
Židovský cintorín na dunajskom nábreží bol nerušeným miestom posledného odpočinku až do roku 1943. Vtedajšia slovenská vláda sa rozhodla vybudovať popod bratislavské Hradné bralo tunel, ktorého vyústenie a cestná komunikácia mali viesť priamo cez Starý židovský cintorín. Hrozila mu likvidácia. A v dobe, keď Židov hanlivo označkovali, zbavili ich všetkých ľudských práv a prvé obete boli odvážané do táborov smrti, našli sa statoční jedinci, ktorým sa podarilo s obrovským úsilím a určite i s nemalým finančným nasadením zachrániť aspoň malú časť cintorína s hrobmi dvadsiatich dvoch najvýznamnejších duchovných predstaviteľov ortodoxného židovstva a vzácnych príslušníkov tunajšej náboženskej obce, uprostred s hrobom Chatama Sofera.
Po zvýšení okolitého terénu v rámci regulácie koryta Dunaja obmurovali zachovanú časť cintorína betónovými stenami a prekryli oceľobetónovým stropom. Starý cintorín sa ocitol v podzemí.
Príslušníkom pohrebného bratstva Chevra Kadiša pod dohľadom rabínov bolo umožnené uložiť exhumované telesné pozostatky do dvoch spoločných hrobov na neďalekom novšom ortodoxnom cintoríne na Žižkovej ulici.
Tak, ako zmizol cintorín z povrchu dunajského nábrežia, zmizlo priam symbolicky aj židovské obyvateľstvo. Podľa sčítania ľudu mala bratislavská židovská komunita v roku 1940 viac ako 15 000 členov. Holokaust prežilo len asi 3 500 osôb.
Späť na tému Z histórie
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 9 fotografií
