Cintorín v Štóse a obnovený hrob Henrika Huberta
Na štóskom cintoríne odpočíva niekdajší majiteľ firmy Hubert preslávenej výrobou šampanského.
Obecný cintorín v Štóse
Tunajšie pohrebisko sa nachádza neďaleko rímskokatolíckeho kostola.
Momentálne na ňom neplatia žiadne protipandemické opatrenia a ani za celé obdobie pandémie koronavírusu v obci nezaznamenali nárast úmrtí.
Správcom cintorína je obec, pričom špecifické úkony ako výkop jám, realizáciu pohrebného obradu, úpravu mŕtvych či exhumácie zabezpečujú externé pohrebné firmy.
Pamiatkovo chránené hroby alebo pohrebné kaplnky tu nie sú, ale odpočívajú tu dve významné osobnosti – bývalý majiteľ firmy Hubert, Henrik Hubert (1877 – 1959), a spisovateľ Zoltán Fábry (1897 – 1970). O oboch si ešte povieme nižšie, hneď po časti venovanej cintorínu.
V štóskych hroboch sú zväčša uložené telesné (kostrové) pozostatky, no nechýbajú ani hrobové miesta s urnovými schránkami a popolom zosnulých, ktorí sa podrobili kremácii v Košiciach.
Pochovaní tu môžu byť aj občania bez trvalého pobytu v obci a poplatky za nájom hrobového miesta sú nasledovné:
A. Pri uzavretí nájomnej zmluvy za hrobové miesto na dobu 10 rokov sa platí:
• Za (obyčajný) jednohrob - 25 €
• Za detský hrob - 20 €
• Za (obyčajný) dvojhrob - 50 €
• Za hrobku (t. j. dve a viac rakiev na jednom hrobovom mieste) - 40 €
• Za detskú hrobku (t. j. miesto, kde sú pochované aspoň dve deti) - 30 €
• Za dvojhrobku - 80 €
• Za urnu - 30 €
B. Pri predĺžení nájomnej zmluvy za hrobové miesto o ďalších 10 rokov je potrebné uhradiť takéto sumy:
• Za (obyčajný) jednohrob - 13 €
•Za (obyčajný) detský hrob - 10 €
•Za (obyčajný) dvojhrob - 25 €
•Za hrobku - 20 €
•Za detskú hrobku - 13 €
•Za dvojhrobku - 40 €
•Za urnu - 15 €
Na cintorín odteká voda samospádom z lesa, pochováva sa tu od prvej polovice 19. storočia (cca. od roku 1830), celý areál pohrebiska je obohnaný plotom a Dom smútku v obci nie je.
Obecný cintorín v Štóse
Tunajšie pohrebisko sa nachádza neďaleko rímskokatolíckeho kostola.
Momentálne na ňom neplatia žiadne protipandemické opatrenia a ani za celé obdobie pandémie koronavírusu v obci nezaznamenali nárast úmrtí.
Správcom cintorína je obec, pričom špecifické úkony ako výkop jám, realizáciu pohrebného obradu, úpravu mŕtvych či exhumácie zabezpečujú externé pohrebné firmy.
Pamiatkovo chránené hroby alebo pohrebné kaplnky tu nie sú, ale odpočívajú tu dve významné osobnosti – bývalý majiteľ firmy Hubert, Henrik Hubert (1877 – 1959), a spisovateľ Zoltán Fábry (1897 – 1970). O oboch si ešte povieme nižšie, hneď po časti venovanej cintorínu.
V štóskych hroboch sú zväčša uložené telesné (kostrové) pozostatky, no nechýbajú ani hrobové miesta s urnovými schránkami a popolom zosnulých, ktorí sa podrobili kremácii v Košiciach.
Pochovaní tu môžu byť aj občania bez trvalého pobytu v obci a poplatky za nájom hrobového miesta sú nasledovné:
A. Pri uzavretí nájomnej zmluvy za hrobové miesto na dobu 10 rokov sa platí:
• Za (obyčajný) jednohrob - 25 €
• Za detský hrob - 20 €
• Za (obyčajný) dvojhrob - 50 €
• Za hrobku (t. j. dve a viac rakiev na jednom hrobovom mieste) - 40 €
• Za detskú hrobku (t. j. miesto, kde sú pochované aspoň dve deti) - 30 €
• Za dvojhrobku - 80 €
• Za urnu - 30 €
B. Pri predĺžení nájomnej zmluvy za hrobové miesto o ďalších 10 rokov je potrebné uhradiť takéto sumy:
• Za (obyčajný) jednohrob - 13 €
•Za (obyčajný) detský hrob - 10 €
•Za (obyčajný) dvojhrob - 25 €
•Za hrobku - 20 €
•Za detskú hrobku - 13 €
•Za dvojhrobku - 40 €
•Za urnu - 15 €
Na cintorín odteká voda samospádom z lesa, pochováva sa tu od prvej polovice 19. storočia (cca. od roku 1830), celý areál pohrebiska je obohnaný plotom a Dom smútku v obci nie je.
Hrob Henrika Huberta a Zoltána Fábryho
A teraz už pár avizovaných slov k Henrikovi Hubertovi a Zoltánovi Fábrymu. Začnime osobnosťou, ktorej meno je spojené s výrobou lahodného šumivého vína, známeho pod značkou Hubert.
Henrik Hubert bol potomkom Johanna Evangelistu Huberta, ktorý prevzal bratislavskú fabriku na šumivé vína po svojom mladšom bratovi Franzovi Hubertovi v roku 1877. Franz Hubert je vôbec prvým známym členom rodiny Hubertovcov, spätým s výrobou šampanského od roku 1875, keď sa uvádza ako spolumajiteľ továrne na výrobu šampanského. Jej zakladateľmi však pôvodne neboli Hubertovci, ale páni Johann Fisher a Michael Schönbauer, ktorí začali produkovať šampanské vo výrobni na dnešnej Radlinského ulici v Bratislave v roku 1825. Podľa mien teda evidentne išlo o príslušníkov nemeckého etnika, a nie Francúzov z provincie Champagne, kde má šumivé víno svoje korene.
To však neznamená, že šampanské produkované pod patronátom Fishera a Schönbauera bolo nekvalitné. Povestná nemecká precíznosť sa totiž podpísala aj pod kvalitu ich výrobkov, o čom svedčí ocenenie na prvej uhorskej priemyselnej výstave v Budapešti z roku 1842 a zlatá medaila za chuť, prvotriednu akosť a čistotu, ktorú udelili firme odborníci na šampanské o štyri roky neskôr.
No vráťme sa k Henrikovi Hubertovi. Ten pôsobil vo firme svojich predkov od roku 1903 a v roku 1918 sa sal jej riaditeľom. Až do roku 1948, keď bol jeho majetok po komunistickom prevrate znárodnený, žil v blahobyte. Potom, čo Henrika Huberta pripravili o bohatstvo, ktoré cieľavedomo budovali celé generácie jeho predkov, ho navyše ako etnického Maďara presídlili spolu s manželkou do obce Štós. Tu, na juhu východného Slovenska, strávil posledné obdobie života vo veľkej biede až do svojho posledného výdychu v roku 1959. Pôvodne mal iba skromný náhrobok v tvare kríža pri plote miestneho cintorína. Ale pred siedmimi rokmi jeho hrob na náklady spoločnosti Hubert obnovili, aby mu aspoň takýmto spôsobom, hoci dodatočne, vzdali patričnú úctu. Hubertov sivý náhrobník pylónového typu zdobí nápis: „Odišiel, ale zanechal po sebe odkaz a tradíciu zakladateľov výroby šumivých vín na Slovensku. Česť jeho pamiatke.“
Štósky cintorín sa taktiež stal miestom posledného odpočinku najvýznamnejšieho predstaviteľa maďarskej literatúry na Slovensku Zoltána Fábryho. Ten pôsobil nielen ako spisovateľ, ale aj ako publicista, redaktor, literárny kritik a v neposlednom rade inšpirátor protifašistického hnutia. Začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia tiež zastával funkciu starostu v jeho rodnom Štóse. Roky 1939 až 1941 strávil za svoje protifašistické články vo väzení v Ilave, kam posielala zločinecká vláda Jozefa Tisa politicky nepohodlné osoby. Po celý život hájil hodnoty humanizmu, tolerancie a kultúry. Fábryho hrob je ozdobený jeho vlastnou bustou a latinským nápisom „VOX HUMANA“ (t. j. Ľudský hlas - odkaz na názov Fábryho diela z roku 1974, ako i jeho humanistické pôsobenie v prospech tolerantného a mierumilovného ľudstva).
V obci je situovaný pamätný dom Zoltána Fábryho a jeho múzeum , ktoré často navštevujú hlavne turisti z Maďarska.
Z histórie obce Štós
O osade s rovnomenným názvom sa po prvý raz dozvedáme z písomnosti datovanej do roku 1241. Dedina mala pôvodne zrejme nemeckých obyvateľov, čo dokazuje názov „Stoß“, ktorý prešiel (v poslovenčenej forme) do spisovnej slovenčiny. V Maďarčine sa zasa uplatnilo pomenovanie „Stósz“. Z roku 1773 pochádza zápis názvu v tvare „Stoos“ ; z roku 1786 „Stoosz“ ; v roku 1808 sa používali tvary „Stósz“, „Stoss“ aj „Sstos“ ; v roku 1863 „Stoósz“; v sedemdesiatich rokoch 19. storočia „Stóosz“ ; v období rokov 1882 až 1913 opäť „Stósz“ ; v roku 1920 už súčasné „Štós“ ; o sedem rokov neskôr až do roku 1938 „Štos“ a „Stoss“ ; od roku 1938 do roku 1973 nachádzame v zachovaných písomnostiach znovu tvar bez dĺžňa „Štos“ a od roku 1973 pravidelne „Štós“.
Miestni sa zaoberali pálením uhlia, poľnohospodárskou činnosťou, remeselníctvom a spracovaním železnej a medenej rudy získanej z tunajších ložísk. Koncom 17. storočia sa Štós stal baníckym kráľovským mestom a rozmach baníctva tu trval až do začiatku 19. storočia. Štósania boli známi výrobou nožov, prvý nožiarsky cech v Štóse bol založený v roku 1723.
V 19. storočí tu vznikli dve nožiarske továrne a dielňa, neskôr i nožiarsky závod Sandrik Štós a.s. .
V roku 1881 predložil Róbert Komporday, vedúci tunajšej nožiarskej dielne vo firme Jozef Wlaszlowits, projekt liečebných kúpeľov na zasadaní mestskej rady a o dva roky nato vyrástol v tesnej blízkosti obce prvý kúpeľný dom nazvaný „Vila Komporday“. Dnes liečia v štóskych kúpeľoch ochorenia dýchacích ciest, choroby z povolania, choroby z poruchy látkovej výmeny a žliaz s vnútornou sekréciou, onkologické choroby, ako aj duševné choroby.
Busty umiestnené v kúpeľnom parku pripomínajú osobností, ktoré sa tu liečili – spisovateľa Laca Novomeského, sochára Vojtecha Löfflera a zakladateľa kúpeľov Róberta Kompordaya, ktorý tu taktiež podstupoval vodoliečbu. Osobností, ktoré sem prichádzali za zdravím však bolo oveľa viac. K najznámejším patrí prezident ČSR Eduard Beneš, český spisovatelia Karel Konrád a Ivan Olbracht, herečka Alžbeta Poničanová, český filmový režisér a scenárista Max Frič či politik Vladimír Clementis.
A teraz už pár avizovaných slov k Henrikovi Hubertovi a Zoltánovi Fábrymu. Začnime osobnosťou, ktorej meno je spojené s výrobou lahodného šumivého vína, známeho pod značkou Hubert.
Henrik Hubert bol potomkom Johanna Evangelistu Huberta, ktorý prevzal bratislavskú fabriku na šumivé vína po svojom mladšom bratovi Franzovi Hubertovi v roku 1877. Franz Hubert je vôbec prvým známym členom rodiny Hubertovcov, spätým s výrobou šampanského od roku 1875, keď sa uvádza ako spolumajiteľ továrne na výrobu šampanského. Jej zakladateľmi však pôvodne neboli Hubertovci, ale páni Johann Fisher a Michael Schönbauer, ktorí začali produkovať šampanské vo výrobni na dnešnej Radlinského ulici v Bratislave v roku 1825. Podľa mien teda evidentne išlo o príslušníkov nemeckého etnika, a nie Francúzov z provincie Champagne, kde má šumivé víno svoje korene.
To však neznamená, že šampanské produkované pod patronátom Fishera a Schönbauera bolo nekvalitné. Povestná nemecká precíznosť sa totiž podpísala aj pod kvalitu ich výrobkov, o čom svedčí ocenenie na prvej uhorskej priemyselnej výstave v Budapešti z roku 1842 a zlatá medaila za chuť, prvotriednu akosť a čistotu, ktorú udelili firme odborníci na šampanské o štyri roky neskôr.
No vráťme sa k Henrikovi Hubertovi. Ten pôsobil vo firme svojich predkov od roku 1903 a v roku 1918 sa sal jej riaditeľom. Až do roku 1948, keď bol jeho majetok po komunistickom prevrate znárodnený, žil v blahobyte. Potom, čo Henrika Huberta pripravili o bohatstvo, ktoré cieľavedomo budovali celé generácie jeho predkov, ho navyše ako etnického Maďara presídlili spolu s manželkou do obce Štós. Tu, na juhu východného Slovenska, strávil posledné obdobie života vo veľkej biede až do svojho posledného výdychu v roku 1959. Pôvodne mal iba skromný náhrobok v tvare kríža pri plote miestneho cintorína. Ale pred siedmimi rokmi jeho hrob na náklady spoločnosti Hubert obnovili, aby mu aspoň takýmto spôsobom, hoci dodatočne, vzdali patričnú úctu. Hubertov sivý náhrobník pylónového typu zdobí nápis: „Odišiel, ale zanechal po sebe odkaz a tradíciu zakladateľov výroby šumivých vín na Slovensku. Česť jeho pamiatke.“
Štósky cintorín sa taktiež stal miestom posledného odpočinku najvýznamnejšieho predstaviteľa maďarskej literatúry na Slovensku Zoltána Fábryho. Ten pôsobil nielen ako spisovateľ, ale aj ako publicista, redaktor, literárny kritik a v neposlednom rade inšpirátor protifašistického hnutia. Začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia tiež zastával funkciu starostu v jeho rodnom Štóse. Roky 1939 až 1941 strávil za svoje protifašistické články vo väzení v Ilave, kam posielala zločinecká vláda Jozefa Tisa politicky nepohodlné osoby. Po celý život hájil hodnoty humanizmu, tolerancie a kultúry. Fábryho hrob je ozdobený jeho vlastnou bustou a latinským nápisom „VOX HUMANA“ (t. j. Ľudský hlas - odkaz na názov Fábryho diela z roku 1974, ako i jeho humanistické pôsobenie v prospech tolerantného a mierumilovného ľudstva).
V obci je situovaný pamätný dom Zoltána Fábryho a jeho múzeum , ktoré často navštevujú hlavne turisti z Maďarska.
Z histórie obce Štós
O osade s rovnomenným názvom sa po prvý raz dozvedáme z písomnosti datovanej do roku 1241. Dedina mala pôvodne zrejme nemeckých obyvateľov, čo dokazuje názov „Stoß“, ktorý prešiel (v poslovenčenej forme) do spisovnej slovenčiny. V Maďarčine sa zasa uplatnilo pomenovanie „Stósz“. Z roku 1773 pochádza zápis názvu v tvare „Stoos“ ; z roku 1786 „Stoosz“ ; v roku 1808 sa používali tvary „Stósz“, „Stoss“ aj „Sstos“ ; v roku 1863 „Stoósz“; v sedemdesiatich rokoch 19. storočia „Stóosz“ ; v období rokov 1882 až 1913 opäť „Stósz“ ; v roku 1920 už súčasné „Štós“ ; o sedem rokov neskôr až do roku 1938 „Štos“ a „Stoss“ ; od roku 1938 do roku 1973 nachádzame v zachovaných písomnostiach znovu tvar bez dĺžňa „Štos“ a od roku 1973 pravidelne „Štós“.
Miestni sa zaoberali pálením uhlia, poľnohospodárskou činnosťou, remeselníctvom a spracovaním železnej a medenej rudy získanej z tunajších ložísk. Koncom 17. storočia sa Štós stal baníckym kráľovským mestom a rozmach baníctva tu trval až do začiatku 19. storočia. Štósania boli známi výrobou nožov, prvý nožiarsky cech v Štóse bol založený v roku 1723.
V 19. storočí tu vznikli dve nožiarske továrne a dielňa, neskôr i nožiarsky závod Sandrik Štós a.s. .
V roku 1881 predložil Róbert Komporday, vedúci tunajšej nožiarskej dielne vo firme Jozef Wlaszlowits, projekt liečebných kúpeľov na zasadaní mestskej rady a o dva roky nato vyrástol v tesnej blízkosti obce prvý kúpeľný dom nazvaný „Vila Komporday“. Dnes liečia v štóskych kúpeľoch ochorenia dýchacích ciest, choroby z povolania, choroby z poruchy látkovej výmeny a žliaz s vnútornou sekréciou, onkologické choroby, ako aj duševné choroby.
Busty umiestnené v kúpeľnom parku pripomínajú osobností, ktoré sa tu liečili – spisovateľa Laca Novomeského, sochára Vojtecha Löfflera a zakladateľa kúpeľov Róberta Kompordaya, ktorý tu taktiež podstupoval vodoliečbu. Osobností, ktoré sem prichádzali za zdravím však bolo oveľa viac. K najznámejším patrí prezident ČSR Eduard Beneš, český spisovatelia Karel Konrád a Ivan Olbracht, herečka Alžbeta Poničanová, český filmový režisér a scenárista Max Frič či politik Vladimír Clementis.
Pripravil a foto poskytol Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
Publikované na portáli SP net 05. 2022
Späť na tému O cintorínoch
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
