Bratislava je popri Viedni a Budapešti jednou z metropol, ktorá v posledných rokoch intenzívne mení svoj vzhľad. Búra, buduje, prestavuje. Staré nahrádza novým, aby dokázala držať spoločný krok s ostatnými európskymi veľkomestami. Nie každé riešenie je múdre a citlivé, pretože často neakceptuje bohatú históriu tohto mesta.
Pri dnešnej prechádzke rušným bratislavským nábrežím vás osloví osamotená dôstojná, trocha strohá a tajuplná stavba. Je známa ako Memoriál Chatama Sofera.
Vchod do cintorína pod zemou na nábreží, foto pavel ondera
Pred viac ako tristo rokmi pretekali vody Dunaja v širokom koryte cez vtedajší Pressburg. Už niekoľko desaťročí bolo dopriate aj židovskej komunite zdieľať pokojný život obyvateľov korunovačného mesta. Prichádzali na svet, rodili sa i umierali. V Mestskom archíve sa zachovala žiadosť zástupcov židovskej komunity o pozemok na založenie cintorína neďaleko geta. Roku 1640 prenajal gróf Pálffy židovskej náboženskej obci pozemok medzi Dunajom a Hradným bralom, a neskôr súhlasil aj s jeho odkúpením. Po založení Pohrebného bratstva Chevra Kadiša bola v roku 1694 kúpa pozemku zapísaná aj do bratislavskej pozemkovej knihy. Presný dátum prvého pohrebu nepoznáme, ale najstarší zachovaný náhrobný kameň pochádzal z roku 1670.
Neskoršie udalosti potvrdili, že keď po sto rokoch už plocha cintorína nestačila, prekryli ju v rokoch 1810 a 1825 návozom zeminy (pretože podľa židovských tradícií mŕtvych nemožno exhumovať, ani rušiť staré hroby). Hroby boli vrstvené v dvoch, miestami až v troch horizontoch a keď ani to nestačilo, cintorín roku 1846 prestali používať na pochovávanie. V tom čase sa na cintoríne nachádzalo asi 6 000 hrobov.
Uprostred cintorína sa týčil hrob najslávnejšieho židovského duchovného vodcu svojej doby, frankfurtského rodáka Mosche Schreibera, zvaného Chatam Sofer (1762 – 1839). Cintoríny sú kamennou kronikou, matrikou, učebnicou histórie i literárnym pamätníkom. Bratislavský židovský cintorín bol nerušeným miestom posledného odpočinku do roku 1942. Odvtedy ho čakal obzvlášť pohnutý osud. Možno každý z vás by vedel vyrozprávať dojemný príbeh ktoréhosi židovského cintorína, veď dvadsiate storočie bolo aj nesmierne krutou dobou pre Židov i pre hroby ich predkov.
Vtedajšia vláda sa rozhodla vybudovať popod bratislavské Hradné bralo tunel, ktorého vyústenie a cestná komunikácia mali viesť priamo cez Starý židovský cintorín. Hrozila mu totálna likvidácia. V čase, keď Židov opäť hanlivo označkovali, zbavili všetkých ľudských práv a keď už prvé transporty mierili s nimi do táborov smrti, našli sa statoční jedinci, ktorým sa s obrovským úsilím a iste i s nemalým finančným nasadením podarilo zachrániť aspoň časť cintorína s hrobmi najvýznamnejších duchovných vodcov ortodoxného židovstva a vzácnych predstaviteľov tunajšej náboženskej obce. Prichádzajú židia z celého sveta, foto Viera Kamenická SNM
Po zvýšení okolitého terénu v rámci regulácie koryta Dunaja, obmurovali zachovanú časť cintorína rozmerov asi 8 x 8 metrov betónovými stenami a prekryli oceľobetónovým stropom. Starý cintorín sa ocitol v podzemí, asi tri metre pod úrovňou cesty. Zachovaných zostalo dvadsaťjeden hrobov významných predstaviteľov bratislavskej židovskej ortodoxnej komunity a zopár fragmentov náhrobkov. Ostatné pozostatky z približne tisíc hrobov smeli príslušníci pohrebného bratstva Chevra Kadiša pod dozorom rabínov uložiť do dvoch spoločných hrobov na neďaleko sa nachádzajúcom novšom ortodoxnom cintoríne. Tak, ako zmizol cintorín z povrchu mesta, zmizlo priam symbolicky aj židovské obyvateľstvo. Podľa sčítania ľudu mala bratislavská židovská komunita v roku 1940 viac ako 15 000 členov, holokaust prežilo len asi 3 500 osôb.
Ohrozovanie podzemného pohrebiska však neustalo ani v povojnových časoch. Zo strany predstaviteľov mesta bol vyvíjaný nátlak na dôslednú exhumáciu všetkých hrobov a konečnú likvidáciu podzemného priestoru. Väčšina obyvateľov ani netušila, čo sa skrýva pod povrchom cesty. Len občas vnímala zopár zvláštnych, čierno odetých mužov s pajesami, ktorí cez železný poklop uprostred cesty vstupovali alebo vystupovali z pohrebiska.
V roku 1982 kompetentné mestské úrady prijali rozhodnutie, že v rámci zrýchlenia mestskej dopravy, vybudujú cez tunel trať električiek. V praxi to znamenalo, že koľajnice viedli ponad pohrebisko a priamo nad hrobmi bola zriadená zastávka električiek. Vstup k hrobom sa stal súčasťou tohto dopravného zariadenia.Veriaci Židia si napriek tomu neustále nachádzali cestu na toto posvätné pietne miesto. Prichádzali z celého sveta. Vracali sa k hrobu Chatama Sofera v Bratislave k vrúcnej modlitbe, na krátku prosbu, na vzdanie úcty. V októbri 1989, na výročie úmrtia slávneho rabína, ich prišlo také množstvo, že chodník a časť vozovky premenili dočasne na rušnú bratislavskú štvrť. Interiér cintorína pod zemou, foto pavel ondera
Nepriaznivý vplyv prenikajúceho vlhka, otrasy spôsobované dopravou ponad pohrebisko, ale aj vandalizmus ľudí nepriaznivo vplývali na zachované náhrobky a prispievali k dielu skazy. A v tejto neutešenej situácii začal svoje úsilie vyvíjať Medzinárodný výbor na záchranu hrobov mudrcov z Bratislavy: International Committee for Preservation of Gravesites of Geonai Pressburg – Bratislava. Hlavným iniciátorom bol prezident tejto organizácie pán A. Romi Cohn, Američan, pochádzajúci zo starej bratislavskej zbožnej židovskej rodiny. Napokon bola s mestom uzavretá zmluva. V praxi to znamenalo, že mesto Bratislava zorganizuje a zaplatí odklon koľajníc, medzinárodný výbor z vlastných prostriedkov vybuduje dôstojný Memoriál, pričom sa počas prác na cintoríne bude rešpektovať Halacha, teda židovské náboženské predpisy. Po trojročnej úmornej, namáhavej príprave i samotnej realizácii rekonštrukcie bol dôstojný objekt Memoriálu Chatama Sofera slávnostne otvorený 8. júla 2002 pre veriacich i pre návštevníkov tohto posvätného pietneho miesta.
Projekt Memoriálu je dielom architekta Martina Kvasnicu. Sám, hlboko veriaci kresťan, dokázal pochopiť židovskú religiozitu a plne ju uplatniť v tomto diele, ktoré sa tak stalo dôstojným miestom posledného odpočinku, poskytujúci vyhovujúcim priestor aj pre modlitbu veriacich i hlboký umelecký zážitok pre návštevníkov. Vstupné priestory dotvoril netradičnou kovovou mrežou a bránou, ako aj rituálnym umývadlom akademický sochár František Guldan. Memorial CH. S., židovský cintorín v Bratislave, sa tak stal v širšej platnosti symbolom rozmeru židovstva k histórii a večnosti, ale aj symbolom deštrukcie a obnovy, neúcty k hodnotám ale aj tolerancie a vzájomnej spolupráce. Uprostred cintorína sa ešte dnes týči hrob najslávnejšieho židovského duchovného vodcu svojej doby, frankfurtského rodáka Mosche Schreibera, zvaného Chatam Sofer (1762 – 1839).
V jeho blízkosti sa nachádzali miesta posledného odpočinku predstaviteľov tristoročnej slávnej histórie bratislavskej židovskej náboženskej obce, mohutný pamätník najoddanejšieho palatína Mosche Bettelheima. V tesnej blízkosti odpočívali dajan rabi Daniel Prosnitz, vrstovník štyroch bratislavských rabínov, rabi Mosche Meschullam Eger (1794 – 1801), geniálny učenec, muž legendárneho dôvtipu a pamäti, jeho predchodca, rabín Meir Barby (1764 – 1789), ktorý predstavoval vrchol rabínskej autority v Bratislave a bol vynikajúcim teológom ale aj svetsky vzdelaný v lekárskej vede. Vedľa neho leží rabín Izák Ha-Lewi Landau, zvaný aj Izák Dukla, ktorý prispel k vysokej úrovni bratislavskej ješivy (1759 – 1762) a rabín Akiba Eger starší, ktorý zotrval na rabínskom poste v roku 1758 iba 11 dní, Mordechaj Tosk, ktorý pôsobil päťdesiat rokov ako pedagóg a znalec Talmudu, zomrel ako deväťdesiatročný v roku 1836. Najstarším rabínskym hrobom bol hrob Mosche ben Meir Charifa(1735 – 1758). Vedľa neho bol pochovaný veľký kazateľ, rabín Mordechaj Mochiach z Eisenstadtu, hrob jeho predchodcu rabína Wolfa Pollaka Jakerlsa padol za obeť povodni. Tu boli pochovaní význační predsedovia židovskej náboženskej obce Oppenheimovci, Theben – Mandel, Spira. Meir ben Simon, Michael Eliezer a Juda Leb ben Meir Pressburgerovci (prastrýkovia Heinricha Heineho), Leitesdorfer, A. D. Iritzer – jeho náhrobný kameň „vynikal výnimočnou krásou“, Brill – Brillin, Lemberger (rodina, z ktorej pochádzal aj Karol Marx), Pappenheim...
Toto miesto ročne navštevujú stovky veriacich z celého sveta, aby v tichu podzemia meditovali a vzdávali hold židovskej tradícii, aby strávili čas v modlitbách pri hrobe váženého učenca.
Chatam Sofer
„Tento kameň hlása domu Jakubovmu, že veľká je sláva tejto tumby, sláva Izraela napĺňa túto tumbu, lebo sa v nej nachádza hrob muža Hospodinovho. Ona je miestom jeho odpočinku a jeho meno je väčšie ako ostatných, koruna krásy Pressburgu a nádhera jeho pokolení.“ (nápis na náhrobnom kameni Chatama Sofera)
Tieto skvostné slová nachádzame v textoch na tumbe, ktorá ochraňuje miesto posledného odpočinku rabína Chatama Sofera. Svojím pôsobením rozšíril slávu „uhorského Jeruzalemu“ a cintorín v Bratislave, na ktorom ho pochovali, je do dnešných čias známym aj ďaleko za hranicami krajiny. Chatam Sofer
Chatam Sofer sa narodil 25. septembra 1762 (podľa židovského kalendára 7. Tišri 5522 vo Frankfurte nad Mohanom). Meno Chatam je akronym odvodený zo slov Chiduše Tora Moše – Mošeho komentáre Tóry, ktorých bol uznávaným autorom. Hebrejské priezvisko Sofer, nemecky Schreiber znamená v preklade pisár. Pisár Tóry. Na post bratislavského rabína sa dostal zložitou cestou v roku 1806 a vo svojej funkcii zotrval 33 rokov, až do svojej smrti 3. októbra 1839 (t. j. 25. Tišri 5600). Prvé roky svojho pôsobenia venoval predovšetkým zveľaďovaniu ješivy, ktorá sa stala jednou z najznámejších a najslávnejších v strednej Európe. Stovky študentov prichádzali študovať do Bratislavy a ako rabíni šírili slávu ješivy po celom kontinente. Chatam Sofer sa stal uznávaným učencom a vynikajúcim znalcom Zákona. Rabíni z celej Európy prichádzali do Bratislavy, aby si vypočuli jeho rady a súdy v otázkach náboženských i svetských. Okrem vyučovania a vykonávania náboženských úkonov pôsobil aj vo funkcii „bal din“, čo znamená, že bol hlavným sudcom a predsedom zhromaždenia rabínov. Rozhodnutie tohto súdu bolo neodvolateľné. Svojim nekompromisným postojom voči akýmkoľvek inováciám, ktoré by mohli ohroziť vieru predkov, prispel nemalou mierou k zachovaniu silného židovského tradicionalizmu. Jeho dielo je nesmierne rozsiahle a všestranné. Napísal viac ako 90 prác, recenzií náboženských spisov a dobrozdaní na nových rabínov. Zaujímavosťou je, že počas života Chatama Sofera boli jeho diela študované iba v rukopise a tlačou boli publikované až po jeho smrti.
Chatam Sofer okrem religióznej činnosti svoj literárny talent uplatňoval aj v písaní poézie inšpirovanej hlavne židovskými sviatkami, ktorá súborne vyšla pod názvom Širat Moše (Mošeho pieseň). Vo forme reflexií sa nám zachovalo jeho jediné autobiografické dielo Sefer Hazikaron (Pamätná kniha) z obdobia obliehania Bratislavy napoleonskými vojskami.
Vďaka jeho obrovskej vynaloženej energii bolo na bratislavskej ješive vychovaných niekoľko stoviek rabínov, vzdelancov, ktorí na svojich nových pôsobiskách v celom židovskom svete šírili ďalej myšlienky a názory Chatama Sofera a uplatnili sa na popredných postoch v oblasti duchovného, vedeckého, kultúrneho i sociálneho života. Bratislavská ješiva patrila medzi najstaršie vysoké školy pôsobiace na území Bratislavy. Jej tristoročná sláva trvala až do vzniku nacistického Slovenského štátu.
Dva roky pred smrťou napísal testament, kde okrem slov dojímavej zbožnosti a lásky k synom a dcéram deklaroval bratislavský rabínsky post ako dedičný. V roku 1839 po ťažkej chorobe zomrel 3. októbra. Rakvu zhotovili z dosák jeho prednáškovej katedry a bol pochovaný podľa židovských rituálnych predpisov v nasledujúci deň za účasti zástupu bývalých žiakov a celej bratislavskej náboženskej obce. Rozsiahly nekrológ uverejnili Pressburger Zeitung i mnohé iné noviny.
