Cintorín v kultúrno-antropologickom kontexte
Cintorín je miesto späté s pohrebnými obradmi a uctievaním mŕtvych, ale taktiež i priestorom, v ktorom sa koncentrujú kultúrne a estetické normy, kultové, náboženské i sociálne prejavy určitého spoločenstva. Podáva svedectvo nielen o určitých prioritách daného spoločenstva, ale aj o konkrétnych ľudských osudoch a dobe, v ktorej žili. Obsahuje množstvo informácií nielen o pochovaných, ale i o pozostalých, ktorí ho navštevujú, pretvárajú a formujú. Návštevníkovi mnoho napovie nielen o vzťahu človeka k smrti, ale aj k životu. Toto miesto má svoj osobitý kultúrno-historický vývin, počas ktorého sa menilo jeho vnímanie, využívanie, ale i prístup k nemu.
Termín cintorín je odvodený z gréckeho koimétérion, latinsky coemeterium, čo znamená miesto na spanie, ležanie, priestor, kde mŕtvi očakávajú prebudenie zo spánku na súdny deň. Používanými tradičnými pomenovaniami pre tento priestor sú názvy – cinter, cminter, cintor, hrobitov..., alebo mnohé opisné, nepriame pomenovania. Najstaršie kresťanské cintoríny vznikali v bezprostrednej blízkosti kostolov, pričom išlo o posvätnú pôdu určenú na pochovávanie kresťanov kostrovým rítom, nakoľko kresťanská cirkev ostro vystupovala po celé stáročia proti spaľovaniu ostatkov. Podľa jej učenia bolo predpokladom spásy, okrem príkladného kresťanského života, aj vykonanie predpísaných pohrebných obradov a pochovanie zosnulého do vysvätenej pôdy cintorína. Správy o nerešpektovaní tohto príkazu sa však objavujú počas celého stredoveku a novoveku, najmä ak išlo o deti, nekrstencov, samovrahov a „nebezpečných“ mŕtvych, ktorých pochovávali naši predkovia neraz mimo pohrebísk ešte aj v priebehu 19. storočia. Konali tak z dôvodu obavy straty posvätnosti tohto priestoru, ak by sa do neho dostal „nečistý“, „nebezpečný“ mŕtvy. To isté sa týkalo i nevercov, resp. inovercov, ľudí exkomunikovaných z cirkvi, vrahov, násilne zosnulých, ale aj pastierov, katov, neznámych mŕtvych nájdených v chotári obce, utopencov, ktorých doniesla voda a pod. Všetci spomínaní mali byť pochovaní do pôdy, ktorá „nikomu nepatrila“, najčastejšie na rozhraní chotárov, na krížnych cestách, resp. tam, kde si zobrali život, kde boli takíto mŕtvi nájdení. Až v neskoršom období, miestami až od druhej polovice 20. storočia, mohli byť pochovávaní v cintorínoch, išlo však neraz o okrajové zóny – v jeho kúte, pri plote, kdesi „na kraji“, resp. za plotom.
Zo stredoveku existuje viacero dokladov o tom, že v kostole a na priľahlom pohrebisku sa sústreďovalo všetko spoločenské dianie v danej farnosti, ako kedysi na starovekom fóre. Stredoveký opevnený cintorín bol chápaný aj ako miesto ochrany, azylu poskytovaného nielen mŕtvym, ale i živým. Najmä v čase rôznych konfliktov, vojen a útokov svetská moc končila pri múroch tohto opevnenia a miesto pochovania sa v takýchto prípadoch stávalo akýmsi útočiskom. Neraz sa menilo na trvalé bydlisko ľudí, ktorí si tam stavali rôzne provizórne príbytky a odmietali opustiť tento priestor, aj keď už bezprostredné ohrozenie pominulo. Žili tak zoči-voči smrti, rozkladajúcim sa mŕtvolám, hromadným hrobovým jamám otvoreným dovtedy, kým sa úplne nezaplnili. Aj počas mierového obdobia išlo o frekventované miesto vidieckeho alebo mestského sídla, na ktorom panoval zhon, ale i obchodný ruch. Ako uvádza aj francúzsky historik Ph. Ariés – cintorín bol miestom prechádzok, hier a milostných schôdzok, slúžil ako fórum, námestie, promenáda. Aj z českého prostredia máme správy o tom, že ide o miesto verejného života, hrania sa detí, uzavierania obchodov, priestor na čapovanie piva, vína, predávanie tovaru...
Od 16. storočia sa najmä v súvislosti s reformáciou začali šíriť snahy presúvať cintoríny mimo sídelných celkov, a to najmä z hygienických, ale i priestorových dôvodov. Tieto tendencie boli niekoľkokrát riešené zákonnými opatreniami, hlavne počas osvieteneckého obdobia (napr. nariadenia Jozefa II). Ešte aj v roku 1876 vyšiel v Uhorsku všeobecný zákon zakazujúci zakladanie nových miest na pochovávanie v okolí kostolov. Podnes sa však u nás využíva množstvo cintorínov situovaných vo vnútri obce v bezprostrednej blízkosti kostola.
Reformácia v značnej miere prispela k zmene vnímania tohto priestoru. V prvom rade sa zaslúžila o odtrhnutie cintorína od kostola, nakoľko protestantom nebolo dovolené pochovávanie v posvätnej pôde katolíckych pohrebísk. Boli prinútení zakladať si nové, spravidla mimo sídelných celkov. Až Tolerančný patent (1781) povolil spoločné pochovávanie príslušníkov rozdielnych konfesií v rámci jedného pohrebiska, čo však spôsobovalo v jednotlivých lokalitách spory spravidla končiace zakladaním nových protestantských cintorínov. Lutherovi stúpenci presadzovali vnímanie pohrebiska ako miesta určeného k rozjímaniu, snažili sa o prísnejšiu organizáciu a rozmiestnenie hrobov, ich vyrovnávanie do presných radov, budovanie chodníkov a cestičiek, čo značne pozmenilo charakter pohrebísk. V priebehu 19. storočia sa v mestskom prostredí objavili tendencie prebudovávať cintoríny na miesta pripomínajúce parky, s bohatou flórou, cestičkami, alejami, lavičkami. Takéto chápanie cintorínov sa formovalo najmä počas obdobia romantizmu – tento priestor mal slúžiť aj na oddych, relax, meditácie o smrti.
Práve na sklonku 18. a v priebehu 19. storočia sa charakter cintorínov začal výrazne meniť aj z iného hľadiska. Kým dovtedy to bolo hlavne miesto informujúce o náboženských aspektoch života určitého spoločenstva, čoraz častejšie sa v ňom začali prejavovať svetské prejavy zdôrazňujúce individuálne charakteristiky každého zosnulého. Do popredia sa dostáva myšlienka, že každý má nárok na označenie miesta pochovania patričným údajmi, textom, epitafom, nielen významné osoby. Začínajú sa frekventovanejšie objavovať náhrobníky zdôrazňujúce jedinečnosť každej ľudskej osobnosti a cintoríny sa tak stávajú akýmisi „textami“ kultúry, plnými informácií o zosnulých. V súvislosti s týmito tendenciami narastá úcta k mŕtvym, záujem o náhrobné epitafy, lokalizovanie hrobu, jeho prevodu do majetku zomrelého a príbuzných. Jednotlivé hroby tak dostávajú inskripciu, kedysi pripúšťanú len najzámožnejším vrstvám obyvateľov.
Najmä po presune cintorínov mimo sídiel sa naši predkovia snažili situovať ich na vyvýšených miestach nad obcami a mestami, podľa tradičných predstáv – aby mali mŕtvi výhľad, ale aj z praktického hľadiska ako ochrana pred spodnými vodami a vodnými tokmi. Najmä vidiecke cintoríny boli len veľmi zriedkavo ohradené, spravidla vchod bol patrične zvýraznený len vstupnou bránou. Niekde cintoríny prechádzali voľne do polí a nebolo nič výnimočným, že sa na ňom pásli zvieratá.
Starostlivosť o miesto pochovania sa diametrálne líšila od prístupov súčasníka k tomuto miestu. Najmä vo vidieckom prostredí bývali hroby neraz neoznačené, mali len formu navŕšenej hliny zarastenej trávou, nezriedka splývali s terénom. Spravidla ich spravovali miestni hrobári, resp. obecní služobníci, ktorí ich kosili. Cintorín bol vo všeobecnosti navštevovaný len zriedkavo, hlavne počas spomienkových novembrových slávností, najmä však v prípade konania pohrebu.
Hoci je podnes toto miesto väčšinou spoločnosti pokladané za „posvätný“ priestor vyžadujúci patričnú pietu a úctu, na druhej strane kedysi panovali predstavy o tom, že ide o „nebezpečný“ priestor plný duší, ale aj „zlých“, negatívnych síl. Stretala sa tu na jednej strane posvätná úcta, na druhej obavy, strach, rešpekt. Podľa tradičných predstáv tu prebývali duše zosnulých udržujúce medzi sebou vzájomné kontakty. Strážcom cintorína bol posledný pochovaný mŕtvy a ľudia verili, že svoju funkciu odovzdával nasledujúcemu zosnulému. Všeobecne platili zákazy čokoľvek z cintorína nosiť medzi živých (trhať kvety, brať predmety, hlinu, kosti...), nakoľko platila predstava, že tieto veci mali svoje tesné prepojenie na konkrétnych zosnulých. Ľudia verili, že všetky predmety, ktoré prišli do kontaktu s mŕtvymi, boli pre žijúcich pokladané za nebezpečné. Mali ich starostlivo zničiť, spáliť alebo vložiť zosnulému do hrobu.
Na druhej strane mali však predmety z cintorína podľa predstáv našich predkov magickú moc (kosti, lebky, hlina, klince, drevené úlomky krížov, truhiel...). Využívali ich pri rôznych magických úkonoch, dokonca aj v ľúbostnej mágii, na liečenie, ochranu, ale i na negatívne pôsobenie na iných ľudí, zvieratá. Vo všeobecnosti cintorín pre súčasníka predstavuje naďalej posvätný priestor vyžadujúci úctu, pietu, je to miesto oddychu, pokoja, duchovnej reflexie, taktiež miesto spoločenského kontaktu, vzájomnej komunikácie, najmä počas významných spomienkových dní v roku. Predstavuje pamäť určitej society, kroniku dejín konkrétnej lokality, miesto privátneho a verejného kultu zosnulých, akési „múzeum“, park... Ide o miesto vyhradené na jednej strane mŕtvym, v posledných desaťročiach však sledujeme výrazné tendencie živých zasahovať doň. Ide teda aj o miesto stretania sa „dvoch svetov“ – „sveta“ živých a „sveta“ mŕtvych. Dnes sú cintoríny vnímané ako miesta pochovania pre všetkých zosnulých, bez rozdielu veku, profesie či príčiny úmrtia.
Na záver je potrebné skonštatovať, že hoci sa za posledné desaťročia stretávame s novými, jedinečnými spôsobmi nakladania s ľudskými ostatkami, neraz bez fixácie na určité miesto (napr. rozptýlenie popola na rôzne miesta, výroba diamantov z popola ľudských ostatkov zosnulých...), v našom kultúrnom priestore naďalej prevláda názor o potrebe spočinutia na konkrétnom mieste, či už formou pochovania celého tela alebo jeho popola. Cintorín je tak pre súčasníka naďalej významným kultovým miestom, kde prejavujeme úctu zosnulým a praktizujeme rôzne spomienkové úkony na ich počesť.
 |
|
Hroby neznámych sa aj dnes nachádzajú pri plotoch našich cintorínov. Foto Pavel Ondera
|
Zo stredoveku existuje viacero dokladov o tom, že v kostole a na priľahlom pohrebisku sa sústreďovalo všetko spoločenské dianie v danej farnosti, ako kedysi na starovekom fóre. Stredoveký opevnený cintorín bol chápaný aj ako miesto ochrany, azylu poskytovaného nielen mŕtvym, ale i živým. Najmä v čase rôznych konfliktov, vojen a útokov svetská moc končila pri múroch tohto opevnenia a miesto pochovania sa v takýchto prípadoch stávalo akýmsi útočiskom. Neraz sa menilo na trvalé bydlisko ľudí, ktorí si tam stavali rôzne provizórne príbytky a odmietali opustiť tento priestor, aj keď už bezprostredné ohrozenie pominulo. Žili tak zoči-voči smrti, rozkladajúcim sa mŕtvolám, hromadným hrobovým jamám otvoreným dovtedy, kým sa úplne nezaplnili. Aj počas mierového obdobia išlo o frekventované miesto vidieckeho alebo mestského sídla, na ktorom panoval zhon, ale i obchodný ruch. Ako uvádza aj francúzsky historik Ph. Ariés – cintorín bol miestom prechádzok, hier a milostných schôdzok, slúžil ako fórum, námestie, promenáda. Aj z českého prostredia máme správy o tom, že ide o miesto verejného života, hrania sa detí, uzavierania obchodov, priestor na čapovanie piva, vína, predávanie tovaru...
Od 16. storočia sa najmä v súvislosti s reformáciou začali šíriť snahy presúvať cintoríny mimo sídelných celkov, a to najmä z hygienických, ale i priestorových dôvodov. Tieto tendencie boli niekoľkokrát riešené zákonnými opatreniami, hlavne počas osvieteneckého obdobia (napr. nariadenia Jozefa II). Ešte aj v roku 1876 vyšiel v Uhorsku všeobecný zákon zakazujúci zakladanie nových miest na pochovávanie v okolí kostolov. Podnes sa však u nás využíva množstvo cintorínov situovaných vo vnútri obce v bezprostrednej blízkosti kostola.
 |
|
PhDr. Margita Jágerová PhD., etnologička, pracovníčka Katedry etnológie a etnomuzikológie FF UKF v NITRE. Venuje sa oblasti duchovnej kultúry, obyčajovej tradícii, najmä so zameraním na obyčaje životného cyklu (pohrebné obyčaje). Je autorkou knižnej monografie na túto tému (Posledné zbohom... Súčasné pohrebné obyčaje. Nitra 2008) a viacerých odborných príspevkov na túto tému.
|
Práve na sklonku 18. a v priebehu 19. storočia sa charakter cintorínov začal výrazne meniť aj z iného hľadiska. Kým dovtedy to bolo hlavne miesto informujúce o náboženských aspektoch života určitého spoločenstva, čoraz častejšie sa v ňom začali prejavovať svetské prejavy zdôrazňujúce individuálne charakteristiky každého zosnulého. Do popredia sa dostáva myšlienka, že každý má nárok na označenie miesta pochovania patričným údajmi, textom, epitafom, nielen významné osoby. Začínajú sa frekventovanejšie objavovať náhrobníky zdôrazňujúce jedinečnosť každej ľudskej osobnosti a cintoríny sa tak stávajú akýmisi „textami“ kultúry, plnými informácií o zosnulých. V súvislosti s týmito tendenciami narastá úcta k mŕtvym, záujem o náhrobné epitafy, lokalizovanie hrobu, jeho prevodu do majetku zomrelého a príbuzných. Jednotlivé hroby tak dostávajú inskripciu, kedysi pripúšťanú len najzámožnejším vrstvám obyvateľov.
Najmä po presune cintorínov mimo sídiel sa naši predkovia snažili situovať ich na vyvýšených miestach nad obcami a mestami, podľa tradičných predstáv – aby mali mŕtvi výhľad, ale aj z praktického hľadiska ako ochrana pred spodnými vodami a vodnými tokmi. Najmä vidiecke cintoríny boli len veľmi zriedkavo ohradené, spravidla vchod bol patrične zvýraznený len vstupnou bránou. Niekde cintoríny prechádzali voľne do polí a nebolo nič výnimočným, že sa na ňom pásli zvieratá.
Starostlivosť o miesto pochovania sa diametrálne líšila od prístupov súčasníka k tomuto miestu. Najmä vo vidieckom prostredí bývali hroby neraz neoznačené, mali len formu navŕšenej hliny zarastenej trávou, nezriedka splývali s terénom. Spravidla ich spravovali miestni hrobári, resp. obecní služobníci, ktorí ich kosili. Cintorín bol vo všeobecnosti navštevovaný len zriedkavo, hlavne počas spomienkových novembrových slávností, najmä však v prípade konania pohrebu.
 |
|
Parkové riešenie cintorína Zentralfriedhof Wien. Foto Pavel Ondera
|
Na druhej strane mali však predmety z cintorína podľa predstáv našich predkov magickú moc (kosti, lebky, hlina, klince, drevené úlomky krížov, truhiel...). Využívali ich pri rôznych magických úkonoch, dokonca aj v ľúbostnej mágii, na liečenie, ochranu, ale i na negatívne pôsobenie na iných ľudí, zvieratá. Vo všeobecnosti cintorín pre súčasníka predstavuje naďalej posvätný priestor vyžadujúci úctu, pietu, je to miesto oddychu, pokoja, duchovnej reflexie, taktiež miesto spoločenského kontaktu, vzájomnej komunikácie, najmä počas významných spomienkových dní v roku. Predstavuje pamäť určitej society, kroniku dejín konkrétnej lokality, miesto privátneho a verejného kultu zosnulých, akési „múzeum“, park... Ide o miesto vyhradené na jednej strane mŕtvym, v posledných desaťročiach však sledujeme výrazné tendencie živých zasahovať doň. Ide teda aj o miesto stretania sa „dvoch svetov“ – „sveta“ živých a „sveta“ mŕtvych. Dnes sú cintoríny vnímané ako miesta pochovania pre všetkých zosnulých, bez rozdielu veku, profesie či príčiny úmrtia.
Na záver je potrebné skonštatovať, že hoci sa za posledné desaťročia stretávame s novými, jedinečnými spôsobmi nakladania s ľudskými ostatkami, neraz bez fixácie na určité miesto (napr. rozptýlenie popola na rôzne miesta, výroba diamantov z popola ľudských ostatkov zosnulých...), v našom kultúrnom priestore naďalej prevláda názor o potrebe spočinutia na konkrétnom mieste, či už formou pochovania celého tela alebo jeho popola. Cintorín je tak pre súčasníka naďalej významným kultovým miestom, kde prejavujeme úctu zosnulým a praktizujeme rôzne spomienkové úkony na ich počesť.
Späť na tému O cintorínoch
